znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 135/2014-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SH TRADE, s. r. o., Rhodyho 14, Bardejov, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s. r. o., Dončova 1451/21, Ružomberok, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ladislav Janči, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy podľa čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/55/2012 z 31. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   SH   TRADE,   s.   r.   o.,   na   súdnu   ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a právo na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Sžf/55/2012 z 31. júla 2013   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. októbra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SH TRADE, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf/55/2012 z 31. júla 2013 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“) a ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 135/2014-20 z 19. februára 2014 prijal v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bol   potvrdený   rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 1 S/142/2011-116 z 24. apríla 2012 zamietajúci žalobu sťažovateľky proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (v čase vydania rozhodnutia vystupujúceho ešte   pod   názvom   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   –   ďalej   len   „finančné riaditeľstvo“), nie je odôvodnený ústavne konformným spôsobom, pretože sa nevysporiadal so   všetkými   námietkami   ňou   uplatnenými.   Nadväzne   na   to   opisuje   vady   daňových rozhodnutí, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu (neočíslovanie strán a rozpor v sume rozdielu   dane   v odôvodnení   dodatočného   platobného   výmeru),   ako   aj   procesné   vady daňového konania, ktoré   vydaniu   dodatočného platobného výmeru predchádzalo (najmä neakceptovanie návrhov na vykonanie dôkazov, porušovanie zásad zákonnosti, nevykonanie ústneho   pojednávania   napriek   jeho   obligatórnosti,   nezákonnosť   protokolu   z daňovej kontroly).   Najvyšší   súd   mal   podľa   sťažovateľky   nesprávne   vyhodnotiť   aj   jej   poukaz na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), z ktorej vyplýva princíp   nemožnosti   postihovania   daňových   subjektov   konajúcich   v dobrej   viere. Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   za   nadobudnutý   tovar   zaplatila   jeho   cenu   aj   s daňou z pridanej   hodnoty,   čo   svedčí   o jej   dobromyseľnosti   podobne   ako   skutočnosť,   že „dodávatelia - spoločnosti sídliace v SR uplatnili daň na výstupe z týchto obchodov, čo bolo predmetom ich daňových kontrol ktoré to preukázali a daňové úrady to nespochybňovali“.

Dodanie tovaru nie je podľa jej názoru podmienené fyzickým odovzdaním tovaru kupujúcemu a takýto úkon sa ani pri dodaní tovaru nevyžaduje. Ďalej uvádza, že „Prevod práva   nakladať   s   hmotným   majetkom   bol   v   danom   prípade   založený   kúpnou   zmluvou uzatvorenou   na   území   Slovenskej   republiky.   Ak   k   prevodu   práva   nakladať s hmotným majetkom došlo medzi dvoma zdaniteľnými osobami majúcimi sídlo na území Slovenskej republiky, na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy... a samotná zmluva, ktorá založila prevod práva nakladať s hmotným majetkom, sa uzatvorila na území kde majú sídlo oba na tomto obchode   zúčastnené   subjekty, potom   nie   je možné pripustiť   žiadnu   polemiku   o   mieste dodania tovaru, ktorým je jednoznačne územie Slovenskej republiky...

Vzhľadom k tomu, že spoločnosti M. s. r. o. a S., s. r. o. ako aj sťažovateľ má sídlo v SR, a nadobúdateľom tovaru boli najskôr spoločnosti M. s. r. o. a S., s. r. o. a následne žalobca, je zrejmé, že miestom nadobudnutia tovaru je SR, teda tuzemsko v zmysle z. č. 222/2004 Z. z. Práve Slovenská republika totiž pridelila všetkým označeným spoločnostiam ako aj žalobcovi identifikačné číslo pre daň. Pre posúdenie postupu sťažovateľa v danej veci   je   právne   bezvýznamný   vzťah   spoločností   M.   s.   r.   o.   a   S.,   s.   r. o. k   pôvodnému dodávateľovi tovaru týmto subjektom...

Spoločnosti M. s. r. o. a S., s. r. o. ako platitelia dane v tuzemsku riadne uplatnili daň voči sťažovateľovi pri dodaní uvedených tovarov, boli preto naplnené všetky podmienky na odpočítanie dane na strane žalobcu.“. Keďže najvyšší súd podľa sťažovateľky na jej právnu argumentáciu   nereagoval,   je „na   mieste   sa   domnievať,   že   vyššie   uvedeným   právam sťažovateľa nebola poskytnutá ochrana zo strany NS SR ako odvolacieho súdu“.

V   doplnení   sťažnosti   doručenom   13.   decembra   2013   sťažovateľka   poukazuje na obsah rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-245/04, ktorý má byť pre problematiku reťazových   obchodov   kľúčovým   a z ktorého   má   vyplývať,   že   pokiaľ   je   dodanie   tovaru spojené len s jedným odoslaním alebo prepravou, môže byť preprava tovaru pripočítaná len jednej transakcii a iba táto transakcia môže byť oslobodená od dane ako intrakomunitárne plnenie. Pritom rozporuje tvrdenie súdov, že išlo o dodanie tovaru z Belgicka a Holandska do   Poľska   a   Českej   republiky   poukazujúc   na   svoju   objednávku   prepravy   tovaru zo Slovenska   do   Poľska   a Českej   republiky.   V súvislosti   s obsahom   výpovede   konateľa spoločnosti   obchodnej   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   namieta   porušenie   svojho   práva   klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní vyplývajúceho z „§ 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku... Ak sťažovateľ v postavení daňového subjektu mal zákonné právo... počas daňovej kontroly klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, potom správca dane mal dôkaz svedkom zabezpečiť tak, aby daňový subjekt mohol svoje zákonné právo uplatniť. Svedeckú   výpoveď,   pri   ktorej   bolo   daňovému   subjektu   odňaté   právo   klásť   svedkom pri ústnom   pojednávaní   otázky,   je   potrebné   považovať   za   dôkaz   získaný   v rozpore so zákonom   a na   takýto   dôkaz   nie   je   možné   podľa   ustanovenia   §   24   ods.   4   Daňového poriadku   prihliadnuť.“. S poukazom   na   záväzný   charakter   výkladu   práva   spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora sťažovateľka tvrdí, že výklad hmotno-právnych predpisov, ktorý vykonal najvyšší súd, nemá žiadnu oporu v existujúcom hmotnom práve, je arbitrárne a zásadne popierajúce účel a význam aplikovaných právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla vysloviť porušenie svojho základného práva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, ako aj práva „na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru“ a práva   na   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, označený rozsudok zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie a priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 €.

K prijatej   časti   sťažnosti   sa   najvyšší   súd   vyjadril   stanoviskom   predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu č. k. KP 3/2014-10 zo 6. marca 2014 s pripojeným vyjadrením predsedníčky senátu, ktorý v danej veci rozhodoval. Z doručeného stanoviska vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka v podstate len opakuje „tvrdenia z priebehu   súdneho   preskúmavacieho   konania,   ktoré   sa   týkali   spôsobu   a   rozsahu dokazovania v daňovom konaní, formálnych nedostatkov dodatočného platobného výmeru, obligatórnosti ústneho pojednávania v konaní pred správcom dane, nezákonnosti protokolu z   daňovej   kontroly   ako   aj   doby   trvania   daňovej   kontroly.   Ku   skutkovým   okolnostiam zdôraznil, že nadobúdaný tovar bol dopravený na územie SR, odkiaľ bol následne dodávaný obchodným partnerom.

Ide o skutkové tvrdenia, s ktorým sa náležité vyporiadal najvyšší súd v odôvodnení napadnutého   rozsudku   a   vyvodil   záver,   že   rozhodnutím   a   postupom   daňových   orgánov v danej veci nedošlo k porušeniu zákona...

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že rozsudok najvyššieho súdu nie je odôvodnený ústavne konformným   spôsobom   a   pri   jeho   vydaní   nebol   dôsledne   uplatnený   postup podľa § 157 ods. 2 OSP, tu treba uviesť, že nie je povinnosťou súdu zaoberať sa so všetkými tvrdeniami a námietkami účastníkov konania, ale len tými, ktoré sú pre posúdenie veci relevantné, takisto ako súdy a orgány verejnej správy nie sú povinné vykonať všetky dôkazy, navrhnuté účastníkmi, ale len tie, o ktorých usúdia, že majú význam pre vec. Odôvodnenie napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   podrobné,   zrozumiteľné   a   presvedčivé. Nespokojnosť navrhovateľa s ním je ľudsky pochopiteľná a vychádza z jeho neúspechu tak v daňovom ako   aj   v   súdnom   preskúmavacom   konaní.“. Po   citovaní   relevantných   častí napadnutého rozsudku najvyšší súd navrhol sťažnosť sťažovateľky odmietnuť.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti   a jej   doplnenia,   vyjadrenia   sťažovateľky zo 17. marca   2014,   vyjadrenia   najvyššieho   súdu   zo   6.   marca   2014,   ako   aj   s   obsahom napadnutého rozsudku a vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 1 S 142/2011 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 33 zákona o ústavnom súde vo veci samej rozhoduje ústavný súd nálezom, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom...,   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru obdobne ako čl. 46 ústavy zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   [rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (ďalej len „ESĽP) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,   že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument   (Georgidias   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins   c.   Francúzsko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I. ÚS 8/96,   III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného   dohovorom   (napr.   rozhodnutie   vo   veci   Silver   a   ostatní   proti   Spojenému kráľovstvu   z   25.   marca   1983).   Článok   13   dohovoru   sa   tak   vzťahuje   iba   na   prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu, rozsudok   z   27.   apríla   1988,   séria   A,   č.   131,   rovnako   nálezy   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,   sp.   zn.   IV. ÚS 325/2011   a   sp.   zn.   I. ÚS 538/2013).   Účinnosť právneho prostriedku nápravy nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná   skutočnosť,   že   v   konkrétnom   prípade   sťažovateľovi   nebola   na   základe   inak účinného prostriedku nápravy poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je   dostatočná   pre   záver,   že   sťažovateľovi   nebol   daný   k   dispozícii   účinný   prostriedok nápravy   porušenia   daného   práva   (rozsudok   ESĽP   Vilvarajah   a   ďalší   proti   Spojenému kráľovstvu z 30. októbra 1991, č. 13163/87, § 122 alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. júla 2009, č. 5943/07, § 32 – § 34).

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   napadnutého   rozsudku   najskôr   poukázal na ustanovenie   §   219   ods.   1   a 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), s prihliadnutím   na   ktoré   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu a administratívneho spisu dospel k záveru, že neexistuje dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od logických   argumentov   a relevantných   právnych   záverov   obsiahnutých   v odôvodnení rozsudku krajského súdu. Na zdôraznenie správnosti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uviedol:

„Na   vznik   nároku   na   odpočítanie   DPH   nepostačuje   len   predloženie   dokladov s požadovanými   formálnymi   náležitosťami,   ale   tieto   musia   súhlasiť   aj   so   skutkovým priebehom deklarovaného obchodu. V prejednávanom prípade ide o predaj toho istého tovaru v rámci reťazového obchodu realizovaného medzi týmito podnikateľskými subjektmi: dodávatelia žalobcu (M., s. r. o., S., s. r. o.) - žalobca - odberatelia žalobcu (spoločnosti v Poľsku   a   Českej   republike).   Prepravu   tovaru   zabezpečil   a   zaplatil   žalobca,   ktorý   si   u prepravcov objednal prepravu tovaru z Belgicka a Holandska do Českej republiky. Aj keď trasa prepravy tovaru prechádzala aj cez územie SR, z CMR prepravcu je zrejmé, že preprava sa začala uskutočňovať v Holandsku, resp. Belgicku (kde bol tovar naložený) a ukončila sa v Poľskej republike, resp. Českej republike (kde bol tovar vyložený u odberateľov žalobcu).

Keďže išlo o dodanie tovaru spojené s prepravou,   podmienky na určenie miesta dodania tovaru sú stanovené v § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, z ktorého vyplýva, že miestom dodania je miesto, kde sa preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína   uskutočňovať.   V   prejednávanom   prípade   týmto   miestom   je   Belgicko,   resp. Holandsko, teda nie Slovenská republika, z čoho nepochybne vyplýva, že dodanie tovaru sa neuskutočnilo v tuzemsku a nie je predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Spoločnostiam M., s. r. o. a S., s. r. o. nevznikla daňová povinnosť a žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ v spojení s ods. 1 zákona o DPH.“

Po   tom,   ako   najvyšší   súd   zrekapituloval   obsah   rozsudku   Súdneho   dvora sp. zn. C-409/04, uviedol, že označený rozsudok „vychádzal z iných skutkových okolností ako je tomu v prejednávanej veci...

Uvedený spor sa líši od prejednávanej veci v tom, že vo veci rozsudku súdneho dvora C-409/09 tovar fyzicky neopustil územie členského štátu dodania, pričom v prejednávanej veci správca dane dodanie tovaru nespochybňoval. Žalobca sa dovolával aplikácie druhého výroku   rozsudku   súdneho   dvora   C-409/09,   s   tvrdením,   že   platí   princíp   nemožnosti postihovania tých daňových subjektov, ktoré konajú v dobrej viere. V danom prípade však prepravu tovaru zabezpečoval žalobca prostredníctvom spoločností C., spol. s r. o. a U., s. r. o.   Žalobca   v   žalobe   ani   v   odvolaní   nepopieral,   že   miesto   nakládky   tovaru   bolo   v Belgicku resp. Holandsku a miesto vykládky v Poľsku, resp. v Českej republike, len v zásade poukazoval na to, že tovar bol prepravovaný aj cez územie SR.

Vo   veci   rozsudku   Súdneho   dvora   C-409/09   ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   bolo preukázané, že v prípade T. a iné spoločnosti, nemal dodávateľ žiaden dôvod pochybovať o údajoch obsiahnutých v nákladných listoch CMR, ani o ich vierohodnosti, čo však v tomto prípade   vo   vzťahu   k   žalobcovi   nebolo   preukázané,   keďže   sám   zabezpečoval subdodávateľským spôsobom dodávku predmetného tovaru a mal teda vedomosť z akého miesta a do akého miesta sa dodávka tovaru realizovala.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia správcu dane z dôvodu absencie náležitostí ustanovených v § 30 zákona o správe daní a poplatkov, najvyšší   súd   zhodne   so   záverom   krajského   súdu   uvádza,   že   z   výroku   dodatočného platobného výmeru je nesporné, že obsahuje ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo (§ 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov). Rozhodnutia správnych   orgánov   oboch   stupňov   sú   náležité   a   presvedčivo   odôvodnené   tak,   ako   to upravuje § 30 ods. 3 druhá veta zákona o správe daní a poplatkov. Správca dane vyhodnotil doklady   predložené   žalobcom   vo   vzájomnej   súvislosti   so   zisteniami   a   dokladmi zabezpečenými svojou vlastnou činnosťou. Pokiaľ išlo o rozdielny číselný údaj o rozdiele dani z pridanej hodnoty vo výrokovej časti a odôvodnení rozhodnutia, najvyšší súd toto tiež považuje   len   za   zrejmú   nesprávnosť.   Údaj   vyčíslený   v   záverečnom   zhrnutí   výsledkov kontroly   na   poslednej   strane   rozhodnutia   súhlasí   s   vyčíslenou   sumou   vo   výroku rozhodnutia, iný je len číselný údaj na predposlednej strane rozhodnutia správcu dane. Najvyšší súd poukazuje na to, že záväzný je výrok rozhodnutia, a tiež je potrebné poukázať na to, že medzi žalobcom a správcom dane nebola sporná výška vyčísleného rozdielu DPH, ale   právne   posúdenie   realizovaného   obchodu,   z   ktorého   si   žalobca   uplatnil   právo na odpočítanie DPH.

Pokiaľ   išlo   o   námietku,   že   pred   správnym   orgánom   nebolo   realizované   ústne pojednávanie, najvyšší súd uvádza, že z ustanovení zákona, na ktoré poukázal žalobca, nevyplýva povinnosť správcu dane nariadiť ústne pojednávanie pred vydaním rozhodnutia. Ustanovenie § 11 zákona o správe daní a poplatkov upravuje spísanie zápisnice o ústnom pojednávaní a určuje jej náležitosti a ustanovenie § 15 ods. 5 písm. e/ zákona o správe daní a poplatkov stanovuje právo daňového subjektu klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.   V   tejto   súvislosti   krajský   súd   správne   poukázal   na   to,   že   pred   vydaním rozhodnutia   vo   veci   bolo   vykonané   ústne   pojednávanie   na   prerokovanie   protokolu, nariadené na deň 21. marca 2011, pričom z obsahu tejto zápisnice je zrejmé, že žalobca sa k výsledkom kontroly nevyjadril a rovnako nevyužil ustanovenie § 15 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov, aby sa v lehote ôsmich pracovných dní od doručenia protokolu k nemu vyjadril.

Námietka   žalobcu   ohľadne   prekročenia   zákonnej   lehoty   na   vykonanie   daňovej kontroly   nemá   oporu   v   zisteniach   vyplývajúcich   z   administratívneho   spisu. Podľa § 15 ods. 17   o   správe   daní   a   poplatkov   správca   dane   ukončí   daňovú   kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré   vyčísľujú   rozdiel   základu   dane   podľa   osobitného zákona,   najviac   o 12   mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. Daňová kontrola bola začatá 22. marca 2010. Dňa 24. augusta 2010 požiadal   správca   dane   nadriadený   orgán   o   predĺženie   lehoty   na   vykonanie   daňovej kontroly. Nadriadený orgán žiadosti vyhovel a lehotu predĺžil do 22. marca 2011. O tejto skutočnosti   bol   žalobca   upovedomený   listom   zo   dňa   7.   septembra   2010,   ktorý   prevzal dňa 13.   septembra   2010.   Daňová   kontrola   bola   ukončená   prerokovaním   protokolu   dňa 21. marca 2011, t. j. v lehote podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na uvedené závery sa s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S/142/2011-116 zo dňa 24. apríla 2012 stotožnil v celom rozsahu, preto ho podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.“.

Podstatou   sťažnostných   námietok   je   nesúhlas   sťažovateľky   s nedostatočným odôvodnením   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   neodpovedá   na   ňou formulovanú relevantnú právnu argumentáciu, nesúhlas so spôsobom, akým sa najvyšší súd vyrovnal s porušením zákonnosti napadnutých daňových rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, a v konečnom dôsledku aj nesúhlas s celkovým právnym posúdením jej daňového prípadu.

Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie v časti vymedzenej v uznesení o prijatí preskúmal v medziach svojej právomoci napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup, ktorý   jeho vydaniu   predchádzal,   preskúmal z hľadísk,   ktoré pripúšťa   ústavný prieskum súdnych   rozhodnutí   na   základe   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   a   dospel   k   záveru, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf/55/2012 z 31. júla 2013 je ústavne udržateľný a sťažovateľkou   formulované   námietky   svojou   relevanciou   neodôvodňujú   vyslovenie porušenia   ňou   označených   práv.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   skúmať   úplnosť zisteného skutkového stavu ani naprávať prípadné skutkové omyly v parciálnych otázkach, ktorých   sa   mohli   všeobecné   súdy   a   daňové   orgány,   ktoré   vydali   nimi   preskúmavané rozhodnutia, dopustiť, ale v zásade len realizovať kontrolu zlučiteľnosti účinkov použitej interpretácie   a aplikácie   relevantných   právnych   predpisov   s ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Zásah ústavného súdu do výsledkov konania pred všeobecným súdom by bol možný len v prípade, ak by nimi vyvodené závery boli arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, k čomu však v tomto prípade nedošlo.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Vo vzťahu k sťažovateľkinmu tvrdeniu, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami   uplatnenými   voči   rozsudku   krajského   súdu   a že   napadnutý   rozsudok neposkytuje odpoveď na ňou formulované zásadné výhrady, ústavný súd pripomína, že obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nevyžaduje   odpoveď na každý   argument   účastníka   konania,   ale   postačuje   odpoveď   len   na   kľúčové   právne argumenty.   V okolnostiach   prípadu   sa   najvyšší   súd   vyjadril   ku   najdôležitejšej   právnej otázke, a to či sťažovateľke vznikol nárok na odpočet dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) v spojení s ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), opierajúc svoj záver o skutkový stav zistený a ustálený daňovými orgánmi, z ktorého bez pochybností vyplynulo, že miesto dodania tovaru, ktorého sa odpočet dane týkal, sa nenachádzalo v tuzemsku, ale v Belgicku, resp.   v Holandsku.   Uvedenú   skutočnosť   ani   sťažovateľka   relevantným   spôsobom nespochybňovala, namietala len nesprávne právne posúdenie   veci   poukazujúc na to,   že „dodávatelia tovaru boli platiteľmi DPH, tovar dodali a účtovali... sami priznali daňovú povinnosť   voči   štátnemu   rozpočtu   z týchto   obchodov“, a za   tento   nadobudnutý   tovar zaplatila   cenu   vrátane   DPH,   čo   má   svedčiť   o jej   dobromyseľnosti.   Ústavný   súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľkou uvádzané námietky proti právnemu posúdeniu veci   najvyšším   súdom   nie   sú   dostatočné   na   to,   aby   mohli   v danej   veci   odôvodniť revidovanie právnych záverov najvyššieho súdu z dôvodu, že by sa v posudzovanej veci dopustil   zjavného   právneho   omylu,   ktorý   by   viedol   k ústavnej   neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre   namietnutie   porušenia   základného   práva (napr. II. ÚS 54/02).

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom odôvodnení formuloval relevantné závery len na doplnenie právnych záverov a hodnotení uvedených v rozsudku krajského súdu, s ktorými sa v plnej miere stotožnil. Ústavný súd aj vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože   prvostupňové   a odvolacie konanie   tvoria   jeden   celok   (m.   m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 373/08, IV. ÚS 350/09).   Okrem   už   uvedenej   najdôležitejšej   právnej   otázky   sa najvyšší súd vo svojom rozsudku vyjadril nielen k aplikovateľnosti rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-409/04 na prípad sťažovateľky, ale aj k namietaným nedostatkom v náležitostiach dodatočného platobného rozkazu daňového úradu, procesným nedostatkom v dokazovaní (najmä   pokiaľ   ide   o nevykonanie   ústneho   pojednávania),   ako   aj   k otázke   prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Obdobne sa k námietkam sťažovateľky vyjadril aj krajský súd, ktorý sa okrem tých istých otázok, ktorých sa dotkol najvyšší súd, vyjadril   aj   k namietanému   nevykonaniu   sťažovateľkou   navrhovaných   dôkazov (nezabezpečenie   kúpnych   zmlúv),   k sťažovateľkou   tvrdenej   nepreskúmateľnosti rozhodnutia   finančného   riaditeľstva,   ako   aj dodatočného   platobného   výmeru   a napokon aj k námietke o nevykonaní ústneho pojednávania daňovými orgánmi.

Preskúmaním zapožičaného spisového materiálu krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že všeobecné   súdy   dostatočne   preskúmali dodržanie zásad daňového konania, najmä   či   daňové   orgány   dbali   na   zachovávanie   práv   a právom   chránených   záujmov daňového subjektu, ako to vyplýva z § 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o správe   daní   a poplatkov“)   a osobitne   či   v rámci   daňovej   kontroly   bolo umožnené sťažovateľke vyjadriť sa a namietať správnosť zistení daňových orgánov, pričom po vyhodnotení administratívneho spisu poukázali na postup daňového orgánu v súvislosti s prerokovaním protokolu o daňovej kontrole, ako aj na zistenie, že zákonom garantovanú a daňovými   orgánmi   poskytnutú   príležitosť   reagovať   na   zistenie   daňového   orgánu sťažovateľka nevyužila, keď sa k protokolu o daňovej kontrole nevyjadrila.

Tieto závery potvrdzuje aj obsah sťažnosti, v ktorej sťažovateľka opakuje tie isté výhrady, ktoré namietala už v správnom súdnictve a ktoré najvyšší súd (a pred ním krajský súd) vyhodnotil ako neopodstatnené pre posúdenie nezákonnosti napadnutých rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva. Napriek sťažovateľkou tvrdenej neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti   namietaného   rozsudku   vydaného   najvyšším   súdom   ústavný   súd nezistil porušenie procesnoprávnych zásad vyplývajúcich zo základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy či práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom súdnom konaní (krajský   súd   vo   veci   vykonal   pojednávanie   24.   apríla   2012   a   najvyšší   súd   rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 prvou vetou OSP). S prihliadnutím na to,   že   najvyšší   súd   v   sťažovateľkinej   kauze   interpretoval   na prípad   dopadajúce ustanovenia zákona o správe daní a poplatkov a zákona o dani z pridanej hodnoty ústavne konformným spôsobom, v konaní o sťažovateľkinej správnej žalobe podľa druhej hlavy piatej časti OSP svojím rozsudkom poskytol jej základnému právu na prieskum zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva ochranu v požadovanej kvalite. Rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu bola podľa názoru ústavného súdu poskytnutá sťažovateľke   dostatočná   a   ústavne   konformná   odpoveď   na   ňou   formulované   námietky. Vychádzajúc z už uvedeného, ako aj s prihliadnutím na to, že sťažovateľka v podstate ani neargumentovala porušením záruk spravodlivého procesu v konaní pred najvyšším súdom, nemohlo napadnutým rozsudkom dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. V tomto rozhodnutí uvedená judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľkino právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý ústavne   konformným   spôsobom   potvrdil   odvolaním   sťažovateľky   napadnutý   rozsudok krajského súdu, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle,   ako   to   sťažovateľka   namietala.   Ústavný   súd   uvádza,   že   čl.   13   dohovoru   má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred   vnútroštátnym   orgánom   každému,   kto   sa   dovoláva   základných   práv   a   slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013).

Z uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   dospel   k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf/55/2012 z 31. júla 2013 nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv, na základe čoho ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014