znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 135/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R., K., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/78/2002 a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/47/2010 a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 116/2011 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2012 doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/78/2002 a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/47/2010 a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 116/2011 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C/78/02 domáhal od   osôb   bližšie   špecifikovaných   v   návrhu   na   začatie   konania   vydania   nehnuteľností nachádzajúcich   sa   v   katastrálnom   území   R.   právnym   titulom   reštitúcie   podľa   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zmiernení krívd spôsobených cirkvám“). Okresný súd sťažovateľov návrh v celom rozsahu zamietol a zaviazal ho na zaplatenie trov konania. Na odvolanie sťažovateľa   krajský   súd   svojím   rozsudkom   č.   k.   15   Co/47/2010-463   z 20. apríla   2011 rozsudok okresného súdu potvrdil a odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Najvyšší súd ako súd dovolací svojím uznesením dovolanie podané sťažovateľom odmietol považujúc ho za procesne neprípustné.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   jeho   pôvodný   návrh   znel   na   uloženie povinnosti odporcov   uzavrieť s ním   dohodu   o vydaní určitých   nehnuteľností   (primárny petit) a eventuálne žiadal, aby súd určil, že sťažovateľ je vlastníkom týchto nehnuteľností, a odporcom uložil ich vydať. Okresný sú však podľa sťažovateľa rozhodol len o jednej zmene žaloby, keď na pojednávaní konanom 18. júna 2009 návrh sťažovateľa na rozšírenie žaloby o uloženie povinnosti jednému z odporcov vydať v návrhu označené hnuteľné veci svojím   uznesením   nepripustil.   Sťažovateľ   uvádza,   že „o   zmene   pôvodných   petitov   súd prvého   stupňa   nikdy   nerozhodol“,   a   keď   okresný   súd „zamietol   primárny   petit   žaloby sťažovateľa, mal rozhodnúť o eventuálnom petite. Keďže súd prvého stupňa nepostupoval takto   a   eventuálny   petit   žaloby   žalobcu   ani   nepreskúmal,   bola   sťažovateľovi   odňatá možnosť konať pred súdom.

Súd prvého stupňa keď nerozhodol o eventuálnom petite, bez akéhokoľvek zákonného základu   nútil   sťažovateľa   k   podaniu   ďalšej   (novej)   žaloby.   Týmto   svojvoľne   odoprel sťažovateľovi právo na súdnu ochranu, ktoré má podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   zároveň   porušil   aj   jeho   právo na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   túto   vadu   konania   odvolací   súd   nenapravil,   keďže o eventuálnom petite rozhodoval «napriek tomu, že súd prvého stupňa ho nepreskúmal a ani o ňom nerozhodol. Týmto odvolací súd porušil princíp „dvojinštančnosti“ občianskeho súdneho konania, čím odňal sťažovateľovi konať pred súdom.». Súčasne namieta aj právne závery   krajského   súdu   vyslovené   a týkajúce   sa   eventuálneho   petitu,   ktoré   podľa   jeho mienky nemajú základ v právnych predpisoch ani v rozhodovacej praxi slovenských súdov, pretože   právny   poriadok   Slovenskej   republiky „nevylučuje   uplatnenie   práv   určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak navrhovateľ, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou   žiadal   určiť,   teda   deklarovať   existenciu   svojho   vlastníckeho   práva“.   V   tejto súvislosti   poukazuje   na   judikatúru   najvyššieho   súdu   (sp.   zn.   5   Cdo   36/99),   ako   aj na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (III.   ÚS 119/03, IV. ÚS 115/03, I. ÚS 23/04, II. ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011, III. ÚS 16/2012). Sťažovateľ ďalej konštatuje, že okresný súd ani krajský súd svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili, pričom jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „je povinnosť súdu vyrovnať   sa   s argumentmi   účastníkov   súdneho   konania.   Iba   tým,   že   súd   vo   svojom rozhodnutí   zareaguje na   argumenty účastníkov konania,   dá   účastníkom najavo,   že   boli vypočutí a že sa ich argumentmi zaoberal...

Ak   súd   odmietne   nejaký   argument   účastníka   konania,   musí   ho   v   odôvodnení rozhodnutia   vyvrátiť,   resp.   aspoň   spochybniť   alebo   vysvetliť,   prečo   tento   argument považuje za irelevantný...

Sťažovateľ má za to, že pokiaľ súd dospeje k záveru, že nárok uplatnený žalobcom nie je opodstatnený, je povinný vysporiadať sa s argumentáciou žalobcu, z ktorej má plynúť opačný záver, pretože sa inak ním vydané rozhodnutie dostane do rozporu nielen s účelom súdneho konania ale aj s princípom spravodlivého procesu. Ak súd argumentáciu účastníka konania   odmieta,   musí   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dostatočným   a   výstižným spôsobom vysporiadať, a to tak, aby bolo úplne zrejmé, aké dôvody ho k tomu viedli. Súd prvého stupňa eventuálny petit žaloby sťažovateľa vôbec nepreskúmal, o ňom napriek tomu, že mal - nerozhodol a tento svoj postup v odôvodnení svojho rozsudku ničím neodôvodnil...

Sťažovateľ zastáva názor, že odvolací súd nemohol postupovať podľa ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ vo svojom odvolaní, okrem toho, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci tvrdil aj to: v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (súd prvého stupňa o eventuálnom petite žaloby sťažovateľa nepreskúmal a ani o ňom nerozhodol), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy... Nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu naznačuje aj rekapitulácia odvolacích dôvodov v ňom. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nespomína, že sťažovateľ vo svojom odvolaní namietal aj to, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav   veci,   pretože   nevykonal   navrhnuté   dôkazy,   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich skutočností.   Odvolací   súd   tieto   závažné   tvrdenia   sťažovateľa   nielen   neskúmal,   ale v odôvodnení   svojho   rozsudku   ani   neuviedol,   prečo   to   neurobil.   Týmto   odvolací   súd neporušil   iba   povinnosť   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodniť,   ale   nesplnil   ani   ďalšiu zo svojich povinnosti, t. j. preskúmať napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Vyššie označené tvrdenia a argumenty sťažovateľa, ktoré predniesol súdu prvého stupňa a odvolaciemu súdu majú zásadný právny význam pre rozhodnutie v predmetnej veci

- mohli byť podkladom pre opačné rozhodnutie prvostupňového ako aj odvolacieho súdu. Napriek   tomu   tieto   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach   nezaoberali   s   týmito   tvrdeniami argumentmi sťažovateľa, nechali ich bez povšimnutia, nevyvrátili argumentáciu a tvrdenia sťažovateľa a ani nevysvetlili, prečo nie je jeho názor správny.

Pretože odvolací súd nenapravil nedostatky rozhodnutia prvého stupňa namietané sťažovateľom, z dôvodov opísaných už vyššie sťažovateľ zastáva názor, že rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá reálna možnosť konať pred súdom a boli jeho právo na súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené.“.

Uvedené pochybenia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu mali podľa sťažovateľa za následok vadu konania spočívajúcu v odňatí jeho možnosti konať pred súdom „v zmysle § 237 písm. f)“ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a pokiaľ za tohto stavu dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa bez meritórneho prerokovania veci, porušil tým jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal takéto rozhodnutie:

„Základné práva R... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 01. 10. 2009 spis. zn. 15 C 78/02-427, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.   04.   2011   spis.   zn.   15   Co   47/2010-463   a postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 09. 2012 spis. zn. 1 Cdo 116/2011 porušené boli.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 01. 10. 2009 spis. zn. 15 C 78/02-427, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 04. 2011 spis. zn. 15 Co 47/2010-463 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   09.   2012   spis.   zn. 1 Cdo 116/2011 sa zrušuje a vec Okresnému súdu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/78/2002 a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009

Po preskúmaní obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/78/2002 a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009, je nevyhnutné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami, pokiaľ sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V danom prípade namietaný postup a rozsudok okresného súdu podliehali revíznej právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   by   bolo   v   rozpore   s   princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným porušením označeného   základného   práva   je   z   ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   preto   len preskúmanie   postupu   a   rozsudku   krajského   súdu   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04,   III.   ÚS   133/05).   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti smerujúcej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 Co/47/2010 a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a toho istého práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj im porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru   je   potrebné   vzhľadom   na   neexistenciu   zásadných   odlišností   medzi   nimi posudzovať spoločne.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   februára   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež   vo verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk   toho, že výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a   že   rozhodovanie   súdu   je kontrolovateľné.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   arbitrárnosť   a   zjavná   neodôvodnenosť rozhodnutí   všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

O   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podstatou sťažovateľových námietok vo vzťahu k rozsudku krajského súdu je jeho nesúhlas   s   potvrdením   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý   podľa   neho   nerozhodol o eventuálnom petite,   ako   tento   vyplýval z   podania   sťažovateľa   z   24.   septembra   2001, ktorým   žiadal   určiť   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam,   ktorých   vydania   sa   domáhal primárnym   petitom   podľa   zákona   o   zmiernení   krívd   spôsobených   cirkvám.   Súčasne sťažovateľ nesúhlasí ani s odôvodnením rozsudku krajského súdu, v ktorom sa krajský súd nevysporiadal   so   všetkými   odvolacími   dôvodmi,   čím   malo   dôjsť   k   porušeniu   ním označených základných práv.

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 15 Co 47/2010-463 z 20. apríla 2011 rozsudok okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil.   Dokazovanie   vykonané   okresným   súdom považoval krajský súd za dostatočné a zistený skutkový stav za správne vyhodnotený, preto sa postupom podľa § 219 ods. 2 OSP stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach   na   neho   poukázal.   Keďže   z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať   izolovane,   pretože   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 66/2011), v súvislosti s posudzovaním ústavnej konformnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vzhliadol   ústavný   súd   za   potrebné oboznámiť   sa   v   nevyhnutnom   rozsahu   s   obsahom   rozsudku   okresného   súdu č. k. 15 C 78/02-427 z 1. októbra 2010.

V   označenom   rozsudku   sa   okresný   súd   obsiahlo   venuje   predovšetkým   opisu procesných   návrhov   (podaní)   sťažovateľa   vykonaných   od   podania   jeho   návrhu a vyjadreniam   účastníkov,   čo   v   závere   odôvodnenia   svojho   rozsudku   objasňuje   týmito skutočnosťami: «Návrh podaný na súd 27. 3. 1996 bol zrejme podaný len z opatrnosti „pro forma“   a   to   z   dôvodu,   aby   neprepadla   lehota   na   uplatnenie   nároku   na súde.   Návrh smeroval   proti   11-tim   odporcom,   pričom   súčasní   odporcovia   alebo   ich   právni predchodcovia medzi nimi označení neboli. Návrh na začatie konania nemal náležitosti podľa § 79 ods. 1 O. s. p., najmä nebol riadne odôvodnený, nebol podporený žiadnymi dôkazmi, a nebolo z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ konkrétne domáha voči ktorému z 11-tich   odporcov   tak,   aby   rozhodnutie   mohlo   byť   vykonateľné.   Všetky   vady   návrhu odstraňoval   navrhovateľ   zdĺhavo počas   konania   -   menil   účastníkov na   strane odporcu, spresňoval   žalobný   nárok   (petit)   dokladal   dôkazy   a   pod.,   čo   všetko   spôsobovalo,   že k meritórnemu prerokovaniu veci prvýkrát mohlo dôjsť až 11. 9. 2007, pričom až do času, kedy   súd   až   na   procesný   návrh   navrhovateľa   pripustil   uznesením   vstup   odporcov do konania, konal s nimi bez vyriešenia ich procesného postavenia v konaní len preto, že ich navrhovateľ určil ako konajúcich za pôvodných odporcov v 2. a.3. rade.»

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku okresný súd uviedol niektoré ustanovenia zákona o zmiernení krívd spôsobených cirkvám a na základe nich predmetný prípad takto posúdil:

«Je   nesporné,   že   predmetný   zákon   ako   aj   všetky   reštitučné   zákony,   sú   voči všeobecnej občianskoprávnej   úprave   predpismi   špeciálnymi,   ktoré   nerušia   platnosť   a   záväznosť občianskeho zákonníka (lex generalis), ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú. Zo Špeciálnej povahy   zákona   o   zmiernení   niektorých   majetkových   krívd   spôsobených   cirkvám a náboženským spoločnostiam vyplýva, že pre subjekty, na ktoré sa tento zákon vzťahuje, platí   vo   vymedzenom   rozsahu   osobitný   režim,   predovšetkým   pokiaľ   ide   o   lehoty na uplatnenie nároku, predpísanú formu uplatnenia a podobne. Vydanie rozsudku o návrhu uplatnenom   podľa   §   5   ods.   3   cit   zák.   nemá   povahu   právneho   prostriedku   ochrany oprávnenej osoby proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do jeho vlastníckeho práva (ako má na zreteli ustanovenie § 126 ods. 1 obč. zák.). Ide tu o osobitný právny inštitút reštitúcie práv vlastníka za splnenia určitých zákonom striktne vymedzených predpokladov. Splnenie týchto predpokladov musí súd objasniť a posúdiť, skôr ako vyhovie žalobe o vydanie veci v zmysle ustanovení zákona č. 282/1993. Z. z.

Súd vyhodnotil vykonané dokazovanie, pričom z listinných dôkazov hodnotil len tie, ktoré sú relevantné pre skúmanie splnenia podmienok vyššie citovaných ustanovení zákona. Bolo preukázané, že nehnuteľnosti, vydania ktorých sa navrhovateľ domáha, prešli v rozhodnom   období   (od   8.   mája   1945   do   1.   januára   1990)   do   vlastníctva   Slovenskej republiky, resp. jej právneho predchodcu a ako vlastník je Slovenská republika zapísaná na listoch vlastníctva v príslušnom katastri nehnuteľností.

Ak chcel navrhovateľ úspešne dosiahnuť prinavrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam (a hnuteľným veciam), bol povinný dodržať prísne formalizovaný zákonný postup a splniť   podmienky   v   lehotách   ustanovených   v   zákone.   Musel   najmä   preukázať,   že   je oprávnenou osobou podľa § 2, v zmysle § 4 ods. 1 musel preukázať svoj nárok na vydanie veci, najmä, že bol vlastníkom určitej veci a že vec mu bolo nezákonne odňatá a v písomnej výzve na vydanie veci, doručenej povinnej osobe vec konkretizovať, t. j. uviesť parcelné číslo, katastrálne územie, výmeru pozemkov, pri stavbách uviesť; súpisné čísla, resp. inak ich konkretizovať (v podstate tak, ako veci konkretizoval neskôr v priebehu kopania) a až keď by povinná osoba tejto výzve nevyhovela, mohol si svoj nárok voči povinnej osobe uplatniť v stanovenej lehote na súde.

Počas   konania   bolo   spresnené,   že   s   časťou   nehnuteľností,   vydania   ktorých sa navrhovateľ domáha, ku dňu účinnosti zákona, t. j. k 1. 1. 1994 hospodárila S., a s časťou nehnuteľností hospodáril S., štátom zriadené právnické osoby, ktoré hospodária so zvereným, majetkom v zmysle § 3 a týmto osobám bola oprávnená osoba povinná doručiť výzvu na vydanie veci v lehote 12 mesiacov, najneskôr do 1. 1. 1995. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by týmto dvom povinným osobám v zákonnej lehote doručil kvalifikovanú výzvu na vydanie veci.

S - odporcovi v 2.   rade navrhovateľ v lehote najneskôr do 1.   1.   1995 nedoručil žiadnu výzvu, preto jeho právo podľa § 5 ods. 1 zák. č. 282/1993 Z. z. zaniklo, keď nebolo uplatnené   v   určenom   čase.   Na   túto   preklúziu   súd   musel   prihliadať   v   zmysle   §   583 občianskeho zákonníka a preto návrh voči odporcovi v 2. rade z dôvodu neuplatnenia práva podľa § 5 ods. 1, zamietol, (ak by aj nebol dôvod zamietnutia podľa § 5 ods. 1, súd by z dôvodu   preklúzie   zamietol   návrh   voči   odporcovi   v 2. rade   podľa   §   5   ods.   3,   pretože navrhovateľ svoj nárok voči nemu na súde uplatnil riadne až 23. 10. 2002, teda po zákonom stanovenej lehote, ktorá uplynula najneskôr dňa 31. 3. 1996).

V spise sa nachádza (na čísle listu 106/2) fotokópia listu riaditeľa S. zo dňa 14. 11. 1994, v ktorom sa uvádza: „Dňa 11. 11. 1994 nám bola doručená výzva na vydanie kaštieľa v R. a príslušných nehnuteľností v rozsahu podľa návrhu dohody o vydaní nehnuteľností, ktorá tvorí prílohu výzvy. Nakoľko vo Vašej výzve ste nepreukázali svoj nárok na vydanie veci hodnovernými dokladmi tak ako to požaduje § 2 a § zák. č. 282/1993, nemôžeme sa k Vašej výzve záväzne vyjadriť“. Z návrhu Dohody (na čísle listu 107) vyplýva, že vydanie sa týka nehnuteľností, v konaní uplatňovaných neskôr voči odporcovi v 1. rade. Navrhovateľ však nepredložil dôkaz, akú výzvu S. doručil, ani či na základe listu S. urobil ďalší úkon na preukázanie svojho nároku. Navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, že povinnej osobe S. doručil kvalifikovanú výzvu na vydanie veci, a tým splnil zákonom ustanovenú podmienku vymedzenú v § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 zák. č. 282/1993 Z. z. Ak by aj navrhovateľ tvrdil, že riadnu výzvu doručil povinnej osobe dňa 11. 11. 1994 a táto povinná osoba sním dohodu o vydaní veci neuzavrela do 90 dní od doručenia, svoje nároky na súde bol povinný uplatniť   v lehote 15 mesiacov od doručenia   výzvy,   teda návrh vo veci samej mal voči právnemu nástupcovi povinnej osoby, odporcovi v 1. rade doručiť na súd najneskôr do 11.

2. 1996. Návrh v stanovenej lehote voči Správe zariadení úradu vlády SR, na ktorú bolo prevedená   správa   nehnuteľností   zapísaných   na   LV   č...   dňa   28.   2.   1995,   ani   voči   jej právnemu predchodcovi S. podaný nebol. Voči týmto subjektom nebol podaný ani dňa 27. 3. 1996. Odporca v 1. rade vstúpil do tohto konania až 27. 9. 2001 ako ďalší účastník, nie na miesto pôvodnej povinnej osoby S., pretože táto nebola v návrhu na začatie konania zo dňa 27.   3.   1996   ako   odporca   uvedený.   Vzhľadom   na   to,   že   navrhovateľ   svoj   nárok   voči odporcovi v 1. rade neuplatnil na súde v zákonom stanovenej lehote, jeho právo prepadlo a preto súd návrh voči odporcovi v 1. rade z dôvodu neuplatnenia práva podľa § 5 ods. 3 zák. č. 282/1993 Z. z. zamietol. (Ak by aj nárok voči odporcovi 1. bol na súde uplatnený včas, súd by návrh musel zamietnuť aj z dôvodu absencie zákonnej podmienky - doručenia výzvy na vydanie nehnuteľnosti s náležitosťami podľa § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1).

Z konštrukcie zákona vyplýva, že výzva na vydanie veci musí mať všetky náležitosti, ako by mal mať riadny návrh na začatie konania, lebo tieto nároky (preukázané a presne špecifikované) si môže oprávnený uplatniť na súde, ak sa výzve nevyhovie a ak má súd vydať vykonateľné rozhodnutie o nich.

Súd poznamenáva, že pre toto konanie sú irelevantné akékoľvek iné výzvy na vydanie nehnuteľností,   ktoré   nie   sú   urobené   navrhovateľom   voči   povinným   osobám (napr. Arcibiskupského   úradu   v T.,   Ministerstvu   pôdohospodárstva   SR,   či   Slovenskému pozemkovému   fondu,   Rehole   benediktínov   Ministerstvu   kultúry   SR,   Predsedníctvu   vlády Slovenskej   republiky   do   rúk...   príp.   iné),   pretože   tieto   výzvy   sú   všeobecné,   nespĺňajú náležitosti zákona, súd na ne preto neprihliadal, aj keď ich navrhovateľ do spisu založil. Vzhľadom na to,   že návrh   bol   proti odporcom   v celom   rozsahu zamietnutý,   súd nepovažoval za potrebné podrobne skúmať vecnú aktívnu legitimáciu navrhovateľa (podľa hmotného práva) na podanie predmetného návrhu a ani nevyjadruje v tomto rozhodnutí svoje závery k tomu, či navrhovateľ má postavenie oprávnenej osoby podľa reštitučného zákona.»

Stotožňujúc sa s obsahom rozsudku okresného súdu krajský súd vo svojom rozsudku poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom na zdôraznenie vecnej správnosti uviedol:

„Navrhovateľ v podanom odvolaní uvádza, že jeho návrh obsahuje dva petity. Prvým právnym dôvodov zodpovedajúcim prvej časti petitu bolo uplatnenie reštitučného nároku, druhá časť petitu nebola právne viazaná na reštitučný nárok, v tejto časti sa navrhovateľ domáha   určenie   vlastníctva   k   hnuteľným   a   nehnuteľným   veciam,   v   zmysle   príslušných ustanovení OZ (ako sám uvádza v podanom odvolaní).

K   tejto   časti   odvolací   súd   uvádza,   že   v   danom   prípade   nie   je   možné   súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že pokiaľ u navrhovateľa nevzniká nárok na uplatnenie si svojho práva v zmysle reštitučných zákonov (zák. č. 282/1993 Z. z.), tak je možné navrhovateľovi priznať   jeho   právo   v   zmysle   príslušných   ust.   OZ   a   určiť   vlastníctvo   k   predmetným nehnuteľnostiam ako i hnuteľným veciam navrhovateľovi.

Odvolací súd poukazuje na zák. č. 282/1993 Z. z., kde v § 1 ods. 1 cit. zák. je uvedené, že predmetný zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd,   spôsobených   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   odňatím   vlastníckeho   práva k nehnuteľným   veciam   a   hnuteľným   veciam,   na   základe   rozhodnutí   štátnych   orgánov v rozhodnom období (od 2. 11. 1938 do 1. 1. 1990).

V zmysle príslušných ustanovení uvedeného zákona je dané oprávnenie oprávneným osobám uplatniť si u povinných osôb svoje právo na vydanie veci, avšak predmetný zákon určuje prísne, striktné a formálne pravidlá na uplatnenie si tohto práva oprávnenej osoby u povinnej osoby. Ustanovenie § 5 cit. zákona obsahuje prekluzívne lehoty, na ktoré je povinný súd prihliadať z úradnej povinnosti.

V § 2 zák. č. 282/1993 Z. z., je definované, kto je oprávnenou osobou. Oprávnenou osobou   sú   štátom   registrované   cirkvi   a   náboženské   spoločnosti   so   sídlom   v   Slovenskej republike, vrátane ich častí, s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období, v prípadoch uvedených v § 4 ods. 2.

Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia potom nesporne vyplýva, že oprávnená osoba, ktorá sa domáha vydania predmetnej hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci musí preukázať, že sa jedná o veci pôvodne v jej vlastníctve, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce. Povinnou osobou v zmysle ust.   § 3 cit.   zák.,   je osoba (štát,   obec,   štátom alebo obcou založené   alebo   zriadené   právnické   osoby   a   právnické   osoby   zriadené   zákonom),   ktoré hospodária s majetkom štátu alebo obce, prípadne ho spravujú a ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia.

Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď návrh navrhovateľa, z dôvodov uvedených v   napadnutom   rozsudku   ako   nedôvodne   podaný   zamietol.   Súd   prvého   stupňa   rozhodol po náležité   vykonanom   dokazovaní,   vysporiadal   sa   so   všetkými   námietkami,   uvedenými účastníkmi konania a dokazovanie ním vykonané bolo až nadbytočné, pretože k samotnému zamietnutiu   návrhu   postačovala   skutočnosť,   že   navrhovateľ   si   svoj   nárok   neuplatnil konkrétnou   výzvou,   t.   j.   výzvou,   ktorá   neobsahovala   náležitosti   zák.   č.   282/1993   Z.   z. Uvedený   zákon   súčasne   predpokladá   vydanie   individuálne   určených   vecí,   čo   znamená, že dôkazné bremeno na vydanie vecí je na oprávnenej osobe, ktorá v zmysle § 4 ods. 1 vyššie cit. zák., preukáže svoj nárok na vydanie vecí. Okrem toho, že oprávnená osoba musí preukázať, že vec jej bola nezákonne odňatá a že bola vlastníkom určitej nehnuteľnosti a používala,   musí   si   túto   vec   vo   výzve   konkretizovať,   t.   j.   uviesť   jej   parcelné   číslo, katastrálne   územie,   kde   sa   nachádza,   výmer,   uviesť   pod   akým   číslom   bola   vedená v pozemkovej knihe a pod.

Tak ako už bolo vyššie uvedené, zák. č. 282/1993 Z. z., je prísne formálny a určuje prekluzívne lehoty na uplatnenie práva na súde. Navrhovateľ síce podal návrh v predmetnej veci dňa 27. 3. 1996, avšak súčasní odporcovia, resp. ich právni predchodcovia v návrhu označenými odporcami neboli. Čo sa týka odporcu v 1. rade, navrhovateľ pristúpenie tohto účastníka do konania navrhol až podaním zo dňa 10. 6. 2009, kedy je možné uvedený dátum považovať za dátum uplatnenia si svojho nároku voči tomuto odporcovi a týmto dňom a preto je nutné skonštatovať, že účinky podaného návrhu voči tomuto účastníkovi nastali až týmto dňom, teda po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty. Čo sa týka odporcu v 2. rade, voči   tomuto   účastníkovi   bol   návrh   riadne   uplatnený   až   dňa   23.   10.   2002,   teda   taktiež po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

Nedodržanie prekluzívnej lehoty nemôže súd opomenúť a na túto musí prihliadať z úradnej moci.

Z týchto dôvodov preto odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O. s. p., ako vecne správny potvrdiť. Neobstojí ani právny názor navrhovateľa, že v danom prípade by   bolo   možné   návrhu   navrhovateľa   vyhovieť   určovacou   žalobou,   kedy   by   súd   určil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je navrhovateľ a odporca v 1. a 2. rade je povinný vydať   predmetné   nehnuteľnosti   ako   aj   hnuteľné   veci,   navrhovateľovi   nakoľko   v   danom prípade by došlo k obchádzaniu zák. č. 282/1993 Z. z., ktorý striktne určuje pravidlá, kedy oprávnená osoba si od povinnej osoby, ktorá vec užíva, spravuje, resp. hospodári s ňou, požaduje vydanie predmetnej veci, kedy je potrebné ako predbežnú otázku riešiť otázku oprávnenej osoby, ktorá je spätá s vlastníctvom predmetných vecí. Taktiež odvolací súd nad rámec   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   navrhovateľ   by   nepreukázal naliehavý   právny záujem na   určení vlastníckeho práva   k predmetným nehnuteľnostiam, nakoľko   navrhovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   v   danom   prípade   žalobou   o   plnenie uspokojenia   svojich   práv,   t.   j.,   mal   možnosť   domáhať   sa   vydania   predmetných nehnuteľností, avšak vydania týchto nehnuteľností mal možnosť domáhať sa podľa zák. č. 282/1993 Z. z., kedy práve vydanie týchto vecí upravuje tento zákon.“

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov   a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).

Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu vyplýva, že konajúce súdy v zmysle prednesov sťažovateľa (napríklad na pojednávaní z 11. septembra 2007) považovali za predmet konania „reštitučný nárok podľa zákona č. 282/1993   Z.   z.“ a   ako   o   tomto   druhu   uplatneného   nároku   aj   rozhodovali   podľa príslušných ustanovení zákona o zmiernení krívd spôsobených cirkvám. Sťažovateľ svojou sťažnosťou   v zásade nespochybňuje právne posúdenie všeobecných súdov o tomto ním uplatnenom nároku, ktorý bol zamietnutý pre nedodržanie zákonných podmienok na jeho uplatnenie (predovšetkým nedoručenia výzvy na vydanie nehnuteľností podľa § 5 ods. 1 zákona   o   zmiernení   krívd   spôsobených   cirkvám   a   neuplatnenia   svojho   práva   na   súde v zákonom ustanovenej lehote podľa § 5 ods. 3 zákona o zmiernení krívd spôsobených cirkvám).

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrené uviesť, že k vráteniu nehnuteľného majetku a hnuteľného majetku, t. j. k reštitúcii, ako obnoveniu pôvodného, resp. predošlého právneho stavu podľa uvedeného zákona, mohlo dôjsť iba za predpokladu splnenia všetkých zákonných podmienok. V prípade, že zo strany oprávnenej osoby nie sú splnené všetky označeným   zákonom   ustanovené   podmienky   na   uplatnenie   nároku   na   vydanie   veci, vlastníkom ostáva naďalej podľa zákona povinná osoba (pozri sp. zn. IV. ÚS 334/08).

Pokiaľ   však   ide   o   námietky   sťažovateľa,   že   okresný   súd   nerozhodoval   o   ním navrhovanom   eventuálnom   petite,   ústavný   súd   konštatuje,   že   návrhom   doručeným 27. marca 1996 Okresnému súdu Bratislava I sťažovateľ žiadal uložiť odporcom povinnosť „uzavrieť dohodu o vydaní vecí s navrhovateľom a to v rozsahu ako je uvedené“. Uvedený návrh považoval konajúci prvostupňový súd za neúplný, preto v priebehu konania viackrát vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu postupom podľa § 43 OSP v znení účinnom v čase vykonania týchto procesných úkonov. Jedným z týchto doplnení návrhu bolo Okresnému súdu Bratislava I sťažovateľom doručené aj podanie z 24. septembra 2001, ktorým okrem uloženia   povinnosti   odporcom   uzavrieť   so   sťažovateľom   dohodu   o   vydaní   časti nehnuteľností žiadal, aby v prípade, ak sa v priebehu súdneho konania zistí, že ustanovenia zákona   o   zmiernení   krívd   spôsobených   cirkvám   na   daný   skutkový   stav   nedopadajú, konajúcemu súdu navrhol eventuálne určiť, že výlučným vlastníkom časti nehnuteľností špecifikovaných v návrhu je sťažovateľ, a súčasne uložil odporcom povinnosť ich vydať do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Keďže Okresný súd Bratislava I považoval návrh na začatie konania naďalej za vadný (t. j. neúplný a nezrozumiteľný), výzvou zo 16. januára 2002 vyzval sťažovateľa na jeho úpravu a doplnenie pod sankciou zastavenia konania podľa § 43 ods. 2 OSP. Na základe uvedenej výzvy sťažovateľ opäť doplnil svoj návrh na začatie konania podaním z 12. februára 2002 a pokiaľ ide o návrh na vydanie rozhodnutia podľa eventuálneho petitu, nežiadal už o určenie označených nehnuteľností do vlastníctva, ale o určenie   neplatnosti   konfiškačného   rozhodnutia   č.   11230/1948   z   10.   mája   1948. Po postúpení   veci   18.   marca   2002   Okresnému   súdu   Bratislava   V   sťažovateľ   na   výzvu konajúceho okresného súdu oznámil, že „alternatívny návrh v časti určenia vlastníctva a vydania časti nehnuteľností... úpravou návrhu z 12. 2. 2002 vzal späť“, a rovnako tak „alternatívny   návrh   v   časti   určenia   neplatnosti   konfiškačného   rozhodnutia...   podaním zo dňa   21.   10.   2002   vzal   späť“.   V   dôsledku   týchto   procesných   úkonov   sťažovateľa realizovaných ešte v procesnom štádiu pred doručením návrhu odporcom na vyjadrenie v zmysle   §   79   a   §   114   OSP   sa   stal   jediným   návrhom   sťažovateľa   v   konaní   návrh na uzavretie dohody „o vydanie nehnuteľností v zmysle zákona č. 282/1993 Z. z., v súlade s upraveným petitom návrhu uvedeným v podaní z 12. 2. 2002“. Uvedené vyplýva z podania právneho zástupcu sťažovateľa z 21. októbra 2003 doručeného okresnému súdu 23. októbra 2003. Z ďalšieho postupu konajúceho súdu je podľa názoru ústavného súdu nepochybné, že takto   upresnený   návrh   sťažovateľa   bol   všeobecnými   súdmi   považovaný   za   jediný predmet konania, o ktorom aj bolo rozhodované podľa ustanovení zákona o zmiernení krívd spôsobených cirkvám, o čom napokon svedčí aj skutočnosť, že vo vzťahu k eventuálnemu návrhu (na určenie vlastníckeho práva) konajúci okresný súd upustil od úkonov smerujúcich k vyrubeniu súdneho poplatku.

Z   obsahu   sťažnosti   však   vyplýva,   že   sťažovateľ   považuje   za   rozhodujúcu   práve okolnosť, že konajúci okresný súd o úpravách petitu návrhu v zásade nerozhodoval (okrem návrhu   na   zmenu   návrhu   z   10.   júna   2009,   ktorú   svojím   uznesením   z   18.   júna   2009 nepripustil), a preto mali všeobecné súdy rozhodnúť aj o ním navrhovanom eventuálnom petite na určenie vlastníckeho práva. Z hľadiska dodržania princípov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru však ústavný   súd   nepovažuje   uvedenú   okolnosť   za   takú,   ktorá   by   svojou   relevanciou odôvodňovala vyslovenie porušenia označených základných práv. Bol to totiž sťažovateľ, ktorý v roku 1996 inicioval namietané súdne konanie návrhom nespĺňajúcim náležitosti riadneho   návrhu   na   začatie   konania,   pokiaľ   išlo   o   určitosť   a   zrozumiteľnosť   znenia navrhovaného petitu a tiež aj o samotné odôvodnenie návrhu. Následné procesné úkony sťažovateľa vzhľadom na ich nekoncentrovanosť nemožno považovať len za návrhy na zmenu už podaného návrhu, ale predovšetkým za podania odstraňujúce nedostatky návrhu na začatie konania ako takého, v rámci čoho bolo upravované aj konečné znenie petitu návrhu.

Bez toho, aby ústavný súd zasahoval do právomoci všeobecných súdov posudzovať moment   (štádia   konania),   v   ktorom   sa   návrh   na   začatie   konania   stal   dostatočne zrozumiteľným a určitým, aby mohol byť predmetom prerokovania všeobecným súdom, ústavný súd považuje postup okresného súdu, z ktorého je zrejmé, že návrh na začatie konania   doručený   27.   marca   1996   pokladal   za   spôsobilý   na   prerokovanie   až   po   jeho doplnení podaniami zo 4. apríla 2001, 24. septembra 2001, 12. februára 2002, 21. októbra 2002 a 21. októbra 2003 za ústavne udržateľný. Na konanie všeobecného súdu o návrhu na začatie konanie, pôvodne nespôsobilom na prerokovanie, ktorý je postupom všeobecného súdu   podľa   §   43   OSP doplňovaný následnými   podaniami   tak,   že   nimi   dôjde   k   oprave všetkých vád spočívajúcich v nesprávnosti, neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti pôvodného návrhu, sa totiž nevyžaduje vydanie procesného rozhodnutia o zmene návrhu podľa § 95 OSP. Dokonca ani v prípade, že by niektoré z označených doplnení návrhu bolo nevyhnutné považovať   za   zmenu   pôvodného   návrhu,   a   nie   za   jeho   opravu,   prípadné   porušenie označeného ustanovenia procesnoprávneho predpisu konajúcimi súdmi ešte nemusí viesť aj k porušeniu sťažovateľom označených práv. Tak je to aj v danom prípade, v ktorom by ku neprípustnému zásahu do základného práva na súdnu ochranu zaručenému čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo došlo len v prípade, ak by všeobecný   súd   v   rozpore   s   vôľou   navrhovateľa   rozhodoval   len   o   časti   jeho   návrhu. V okolnostiach   veci   však   sťažovateľ   (v   procesnom   postavení   navrhovateľa)   v   konaní pred okresným súdom od svojho návrhu, aby súd konal aj o ním navrhovanom eventuálnom petite, sám upustil a takéhoto rozhodnutia sa ani v ďalšom priebehu konania už nedomáhal, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že ani podaním doručeným 10. júna 2009 obsahujúcim návrh na zmenu návrhu, ktorý uznesením okresného súdu z 18. júna 2009 nebol pripustený, sa eventuálnym petitom nedomáhal vydania rozhodnutia o určení vlastníckeho práva, ale len výroku   znejúceho na vydanie nehnuteľností   a hnuteľných vecí.   Preto   by ani namietané porušenie procesnoprávnych predpisov podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach veci nedosahovalo   ústavnú   relevanciu,   ktorá   by   odôvodňovala   vyslovenie   porušenia sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s druhou podstatnou námietkou sťažovateľa, ktorou namieta ústavnú nekonformnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, keďže sa v ňom krajský súd argumentačne nevyrovnal s ním uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 1 písm. a), b), c) a f) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP, v dôsledku čoho má byť podľa sťažovateľa označené rozhodnutie krajského súdu arbitrárne. Prihliadajúc na obsah   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd   odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu   (ktoré   je   potrebné   v   zmysle   §   219   ods.   2   OSP   posudzovať spoločne s rozsudkom okresného súdu) ako ústavne akceptovateľné. Konajúce všeobecné súdy sa v uvedených rozsudkoch dostatočne vysporiadali s argumentmi sťažovateľa, ktoré mali pre rozhodovanie o ním uplatnenom reštitučnom nároku podstatný význam a objasnili skutkový   aj   právny   základ   ich   rozhodnutia.   Uvedenú   argumentáciu   všeobecných   súdov týkajúcu   sa   spôsobu   aplikácie   zákona   o   zmiernení   krívd   spôsobených   cirkvám   pritom v zásade nespochybňuje ani sťažovateľ.

Pokiaľ   ide   o   spôsob,   akým   sa   krajský   súd   vyrovnal   s   argumentmi   sťažovateľa týkajúcimi sa   ním navrhovaného eventuálneho petitu,   ústavný súd pripomína, že nie je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   a   nie   je   ani   oprávnený nahrádzať výklad formulovaný všeobecnými súdmi vlastným právnym výkladom (pokiaľ účinky   napadnutého   rozhodnutia   sú   ústavne   akceptovateľné).   Ústavný   súd   nie   je   ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Vzhľadom na už opísané závery ústavného súdu o neodôvodnenosti sťažovateľovej námietky o tom, že sa všeobecné súdy náležite   nezaoberali jeho   návrhom   v   časti   eventuálneho petitu,   ústavný súd   nepovažuje odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   v   časti   týkajúcej   sa   rozhodovania   o   prípadnom návrhu na určenie vlastníckeho práva, v ktorej sú právne názory odvolacieho súdu síce sčasti   formulované,   avšak   len   okrajovo   (a   nad   rámec),   za   natoľko   relevantné,   aby spochybnili ústavnú akceptovateľnosť výroku rozsudku krajského súdu, a mohli tak viesť k záveru o porušení základných atribútov spravodlivé procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Neobstojí ani námietka o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa sťažovateľa vôbec nevyjadril k ním uplatnenému odvolaciemu dôvodu o postihnutí konania   prvostupňového   súdu   inou   vadou   majúcou   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci a ani k neúplne zistenému skutkovému stavu z dôvodu, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy. K týmto odvolacím dôvodom uplatneným v závere odvolania označením ustanovenia   §   205   ods.   2   písm.   b)   a c)   OSP   totiž   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   právne argumenty,   ku   ktorým   by   krajský   súd   mohol   zaujať   právne   odôvodnené   stanovisko. Z hľadiska dodržania požiadaviek na ústavnú konformitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia totiž postačuje, ak je súdom poskytnutá podrobná odpoveď len na tie argumenty, ktoré majú pre vec podstatný význam. Keďže krajský súd sa obmedzil na konštatovanie, že súd prvého stupňa „rozhodol   po   náležite   vykonanom   dokazovaní,   vysporiadal   sa   so   všetkými námietkami,   uvedenými   účastníkmi   konania   a   dokazovanie   ním   vykonané   bolo až nadbytočné“, je zrejmé, že zistený skutkový stav považoval krajský súd za dostatočný. Vzhľadom na to, že tvrdenia sťažovateľa o existencii naznačených odvolacích dôvodov neboli   náležite   zdôvodnené   a   označené   základné   práva   nevyžadujú,   aby   odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   nevyhnutne   muselo   zachádzať   do   všetkých   detailov,   ústavný   súd zastáva názor, že v tomto smere je odôvodnenie krajského súdu udržateľné.

Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   je dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   ale rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd   obdobne   poznamenáva, že   ak sa   konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa želania   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom pre namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu č. k.   15   Co   47/20010-463   z   20.   apríla   2011   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a uvedenými právami, čo viedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 116/2011 a jeho uznesením z 27. septembra 2012

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu namieta, že jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože pochybenia okresného súdu a krajského súdu podľa sťažovateľa zakladali procesnú vadu podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.

Najvyšší súd po skonštatovaní, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238 ods. 1 až 3 OSP, so zreteľom na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP, ktoré dovolaciemu súdu ukladá povinnosť vždy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP, preskúmal obsah dovolania a vzhľadom na v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky sa „osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom nižších súdov bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP“. Najvyšší súd v záveroch svojho uznesenia k tejto otázke uviedol:

„Pod   odňatím   možnosti   pred   súdom   konať   treba   rozumieť   procesné   nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu   v občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   ochrany   jeho   práv   a   právom   chránených záujmov. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú... okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Dovolateľ   videl   vadu   tejto   povahy   predovšetkým   v   nedostatočnom   odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu...

Rozhodnutie   súdu   ako   orgánu   verejnej   moci   nemusí   byť   totožné   s očakávaniami a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď   na   podstatné   (zásadné)   otázky   a   námietky   spochybňujúce   závery   namietaného rozhodnutia   v   závažných   a   samotné   rozhodnutie   ovplyvňujúcich   súvislostiach.   Právo (účastníka)   a   povinnosť   (súdu)   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   vyplýva z potreby transparentností služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv   účastníka   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...,   ktorého   imanentnou súčasťou   je   aj   právo   na   súdne   konanie   spĺňajúce   garancie   spravodlivosti,   a   toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva... tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,   na   základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.   Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument...

V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením, preto pri skúmaní otázky,   či   odvolací   súd   náležité   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   bolo   treba   prihliadať i na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. poukázal. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa posudzoval nárok navrhovateľa ako reštitučný a to z hľadiska ustanovení zákona č. 282/1993 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, pričom dospel k záveru, že k zamietnutiu návrhu postačovala už len samotná zistená skutočnosť, že navrhovateľ si svoj nárok neuplatnil kvalifikovanou výzvou v zmysle citovaného zákona. Tiež   poukázal   na   to.   že   predmetný   nárok   bol   voči   odporcom   uplatnený   na   súde   až po uplynutí   zákonom   ustanovenej   prekluzívnej   lehoty.   Odvolací   súd   zároveň   zdôraznil, že v danom   prípade   by   nebolo   možné   vyhovieť   návrhu   na   určenie,   že   navrhovateľ   je vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   a   odporcom   uložiť   povinnosť   vydať   mu   tieto nehnuteľnosti   ako   aj   hnuteľné   veci,   nakoľko   by   tým   došlo   k   obchádzaniu   zákona   č. 282/1993 Zb. Podľa názoru odvolacieho súdu, navrhovateľ by ani nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože v tomto prípade mal danú možnosť žalobou sa domáhať   vydania   týchto   nehnuteľností   v zmysle   citovaného   zákona.   Z   takto   podanej základnej argumentácie (podstatných dôvodov rozhodnutia) je možno uzavrieť, že odvolací súd   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil,   nakoľko   sa   v   ňom   postačujúco   vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré pre posúdenie uplatňovaného nároku boli rozhodujúce, vrátane   odvolacích   námietok   navrhovateľa.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu. Najvyšší súd... dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú   v   danom   prípade   zjavne   neodôvodnené   a   nezlučiteľné   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy... a že odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celok   spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek navrhovateľa.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým. že súd prvého stupňa ani raz nerozhodol o zmene návrhu a ani odvolací súd jeho pochybenia nenapravil, táto jeho námietka neobstojí.

Z ustanovenia § 95 ods. 1 prvá veta O. s. p. vyplýva, že navrhovateľ môže za konania meniť návrh na začatie konania, avšak len so súhlasom súdu. Súd môže pripustiť zmenu návrhu, len ak sú splnené podmienky uvedené v § 95 ods. 2 O. s. p. - zmenu nepripustí, ak by   výsledky   doterajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenom návrhu, alebo ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. O zmene návrhu rozhoduje súd uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p.). K zmene návrhu pritom môže dôjsť nielen v konaní pred súdom prvého stupňa,   ale   aj   v   odvolacom   konaní.   V   tejto   súvislosti   je   treba   upozorniť,   že   aj   keby v prejednávanej   veci   nižšie   súdy   opomenuli   rozhodnúť   o   pripustení   alebo   nepripustení zmeny návrhu na začatie konania, išlo by síce o vadu konania, avšak jej existencia by nezakladala prípustnosť dovolania (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 58/97, ktoré bolo uverejnené v čísle 6 časopisu Zo súdnej praxe /ročník 1998/ pod poradovým /publikačným/ číslom 62). Nedostatok vydania rozhodnutia súdu o zmene návrhu nie je prípustným dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. (a ani podľa § 237 písm. e/ O. s. p.). Dovolací súd poznamenáva, že obsahovo zhodné závery vyjadril opakovane už vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach (porovnaj napr. uznesenie z 28. októbra 2010 sp. zn. 3 Cdo 262/2009, uznesenie z 30. novembra 2011 sp. zn. 2 Cdo 5/2011).

Dovolací   súd   dáva   osobitne   do   pozornosti,   že   v   prípade   tzv.   inej   vady   konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (procesnej vady, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia), ide o vadu, na ktorú môže   prihliadať   len   za   podmienky   prípustnosti   dovolania   (o   takýto   prípad   ale v prejednávanej veci nešlo). To znamená, že v prípade námietky navrhovateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), dovolací súd by mohol pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy, keď by bolo dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné   (o   tento   prípad   ale   v   prejednanej   veci   nejde).   Vada   tejto   povahy   je   síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie,   v   ktorom   bolo   vydané   napadnuté   rozhodnutie,   bolo   alebo   nebolo   postihnuté procesnou   vadou   v   zmysle   §   241   ods.   2   písm.   b/   O.   s.   p.   (dovolací   súd   napadnuté rozhodnutie   z   tohto   hľadiska   neskúmal),   nejde   o   dôvod,   ktorý   by   zakladal   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Rovnako   je   nedôvodnou   i   námietka   navrhovateľa   o   odňatí   možnosti   konať   pred súdom z dôvodu, že sa odvolací súd nezaoberal jeho návrhom i z hľadiska všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ale posudzoval ho len podľa zákona č. 282/1993 Zb. Odvolací súd totiž svojím rozhodnutím a právnym názorom v tejto spojitosti vysloveným žiadne   procesné   právo   priznané   navrhovateľovi   procesným   predpisom   za   účelom zabezpečenia ochrany jeho práv a oprávnených záujmov neodňal. Dovolateľom namietané skutočnosti označované za vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. tak možno posudzovať len ako námietku nesprávneho právneho posúdenia veci...

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s.   p.   a   nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   I   keby   tvrdenia   dovolateľa   boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa   štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou   prípustnosti dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Zaoberal   sa   pritom   jednotlivými   námietkami sťažovateľa,   podľa   ktorých   malo   postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozhodnutím   dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v § 237 písm. f) OSP, t. j. k odňatiu možnosti sťažovateľa   konať pred   súdom,   resp.   k   porušeniu   práva   na spravodlivý   proces,   pričom odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dáva   dostatočnú   odpoveď na argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa ňou namietaného porušenia procesných pravidiel vyplývajúcich z § 95 ods. 1 prvej vety OSP. Záver dovolacieho súdu spočívajúci v tom, že námietky sťažovateľa týkajúce sa postupu súdov nižšieho stupňa, ktoré nerozhodli o jeho návrhoch na zmenu návrhu, a interpretácie označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   nie   je   oprávnený   posudzovať,   keďže   nezakladajú   vadu   spočívajúcu   v   odňatí možnosti účastníka konať pred súdom, je v zhode s ustálenou judikatúrou, na ktorú najvyšší súd poukázal a v podrobnostiach objasnil.

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru ústavného súdu vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu,   v konečnom   dôsledku   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   označených   práv sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, pričom súčasne nezistil ani existenciu iných skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým uznesením neporušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ani právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013