znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 135/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Y.   Y.,   štátneho   občana   Tureckej   republiky, K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupmi a uznesením Krajského súdu v Košiciach z 20. októbra 2011 v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   7   Tos   78/2011   a   sp.   zn.   7   Tos   86/2011   v   spojení s postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/37/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Y. Y. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2011 doručená sťažnosť Y. Y. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupmi   a uzneseniami Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   20.   októbra   2011 a   8.   novembra   2011   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   7   Tos   78/2011   a   sp.   zn. 7 Tos 86/2011 v spojení s postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/37/2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania   a   obchodovania   s   nimi   a   zločin   nedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania so zbraňami) požiadal 29. septembra 2011 okresný súd o prepustenie z väzby [už po podaní obžaloby   21.   júla   2011   Krajskou   prokuratúrou   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)].   Na   základe   jeho   žiadosti   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   3   T   37/2011 zo 7. októbra 2011 rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, o ponúknutom písomnom   sľube   a   ponúknutej   záruke   a   jeho   návrhu   na   nahradenie   väzby   dohľadom probačného a mediačného úradníka tak, že ich zamietol podľa zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Hoci následne   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Tos   78/2011   z   20.   októbra   2011   napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zrušil,   podľa   sťažovateľa   citovanými   uzneseniami   okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   označených   práv   aj v   tom,   že   krajský   súd pri svojom   rozhodovaní   nemal   k   dispozícii   potrebný   spisový   materiál   a   o   jeho   sťažnosti rozhodol 20. októbra 2010 bez toho, aby poznal jeho námietky k zákonnosti a dôvodnosti trestného stíhania obvineného, teda odôvodnenie jeho sťažnosti (sťažnosť bola odôvodnená podaním zo 17. októbra 2011 odoslaným toho istého dňa o 18.29 h prostredníctvom e-mailu podpísaného zaručeným elektronickým podpisom na okresný súd, tento proces bol zavŕšený 18. októbra 2011 o 8.50 h). Okresnému súdu pritom nič nebránilo, aby v najbližších troch dňoch predmetné podanie predložil krajskému súdu, aby sa tak týmito námietkami mohol zaoberať.

Po zrušení uznesenia okresného súdu zo 7. októbra 2011 sa konalo 2. novembra 2011 neverejné   zasadnutie,   na   ktorom   sťažovateľ   zotrval   v   celom   rozsahu   na   svojej   žiadosti o prepustenie   z   väzby,   no   okresný   súd   uznesením   z   2.   novembra   2011   jeho   žiadosť zamietol, rovnako ako zamietol jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a súčasne neprijal záruku iných osôb ani jeho písomný sľub.

Uvedené uznesenie bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 7. novembra 2011, ale už 8. novembra 2011 krajský   súd uznesením   sťažnosť sťažovateľa podanú po jeho vyhlásení zamietol.   V   rozhodnutí   uviedol,   že   sťažnosť   bližšie   odôvodnená   nebola   (odôvodnenie sťažnosti bolo podané elektronicky až 9. novembra 2011).

Sťažovateľ sa preto domnieva, že i uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 37/11 z   2.   novembra   2011   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Tos   86/2011 z 8. novembra 2011 došlo k porušeniu základných práv a slobôd ustanovených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Sťažovateľ tiež uvádza, že prokurátor krajskej prokuratúry podal ešte 21. júla 2011 obžalobu na sťažovateľa, pričom do 4. decembra 2011 okresný súd nerozhodol ani len o prijatí   podanej   obžaloby   napriek   tomu,   že   táto   bola   podaná   pred   vyše   4   mesiacmi. Uvedeným postupom došlo k porušeniu základných práv a slobôd ustanovených v čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že do konania bola v priebehu trestného stíhania pribratá   osoba,   tlmočník,   ktorý   nie   je   ani   len   zapísaný   do   zoznamu   tlmočníkov. Najmarkantnejšie sa táto skutočnosť prejavila na neverejnom zasadnutí konanom 26. júla 2011, keď všetci prítomní v pojednávacej sieni mali možnosť počuť, že tlmočník nevedel zložiť predpísanú prísahu, ktorú nedokázal ani len prečítať, nie to ešte jej porozumieť a už vôbec nie túto dodržať, keďže sám nerozumel, čo bolo jej predmetom. Jasným dôkazom toho je aj skutočnosť, že aj prítomný prokurátor sa pripojil k návrhu obhajoby na odročenie neverejného   zasadnutia   pre   účely   zabezpečenia   tlmočníka   dôstojne   ovládajúceho   jazyk turecký, ako aj jazyk slovenský. Uvedeným postupom došlo k porušeniu základných práv a slobôd ustanovených v čl. 47 ods. 4 ústavy. Okresný súd pribral do konania tlmočníka, ktorý   nie   je   vedený   v   zozname   tlmočníkov   vedenom   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia sťažovateľa v prípravnom konaní navyše pôsobil tlmočník,   ktorý   hovoril   takým   tureckým   dialektom,   ktorému   on   takmer   nerozumel, a o význame   odborných   slov   sa   mohol   len   domnievať.   Porušeným   článkom   ústavy   na tlmočníka sa zaručuje aj právo oboznámiť sa s dokumentmi významnými pre konanie, ak sú v   jazyku,   ktorý   účastník   konania   neovláda.   Sťažovateľovi   dosiaľ   nebolo   preložené uznesenie o vznesení obvinenia. Toto mu síce pretlmočené bolo, avšak len tlmočníkom už uvedeným,   čo   nemožno   považovať   za   riadny   preklad   tak   dôležitého   rozhodnutia. Sťažovateľ   teda   nemal   možnosť   vo   výkone   väzby   sa   riadne   a   opakovane   zaoberať okolnosťami v uznesení uvedenými, a tak v plnom rozsahu uplatňovať svoje obhajovacie práva.

Skutočnosť, že sa sťažnostný súd nezaoberal odôvodnením sťažnosti zo 17. októbra 2011, a teda argumentmi a námietkami v ňom uvedenými, znamená v konečnom dôsledku denegationis iustitiae.

Krajský súd si týmto nesplnil dôsledne svoje povinnosti v súvislosti s realizáciou práva obvineného na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby. K veci je potrebné uviesť, že hoci bolo v konečnom dôsledku uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 T 37/11 zo 7. októbra 2011 zrušené, nestalo sa tak z dôvodov námietok a argumentov sťažovateľa, ale z dôvodu procesného pochybenia okresného súdu. Uvedené má podstatný význam z dôvodu znenia § 327 Trestného poriadku, v zmysle ktorého „súd, ktorému vec bola   vrátená   na   nové   prejednanie   a   rozhodnutie,   je   viazaný   právnym   názorom,   ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil. V prípade ak by sa totižto krajský súd včas doručenými námietkami zaoberal a tieto vyhodnotil v prospech obvineného mohol byť tento prepustený na slobodu už týmto rozhodnutím, prípadne v zmysle vyššie uvedeného by bol okresný súd viazaný jeho právnym názorom.“.

Nestalo by sa preto to, že po vrátení veci okresný súd opätovne rozhodol uznesením sp.   zn. 3 T   37/11 z 2.   novembra 2011 v spojení s uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 7 Tos 86/2011 z 8. novembra 2011 v neprospech sťažovateľa. I v uvedenom konaní došlo k porušeniu   základných   práv   sťažovateľa,   keďže   uznesenie   okresného   súdu   mu   bolo doručené až 7.   novembra 2011, kým krajský   súd rozhodoval   už na druhý deň. Je síce pravda,   že   obhajcovi   obvineného   bolo   známe   rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   sa predmetného verejného zasadnutia zúčastnil, no na to, aby mohol vecne a riadne reagovať na názor okresného súdu, sa musel oboznámiť s odôvodnením uznesenia okresného súdu.

Po oboznámení sa obhajcu so znením uznesenia už 9. novembra 2011 podal ihneď odôvodnenie sťažnosti, ktoré však krajskému súdu ku dňu rozhodovania doručené nebolo, pretože sa tak stalo deň po zasadaní senátu.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   tvrdí,   že   pozbavenie   osobnej   slobody   nie   je zákonné   a   nie   je   v   súlade   nielen   s   viacerými   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   ale zasahuje do jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru, čím je ústavne neakceptovateľné.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol nálezom, „ktorým by ÚS SR rozhodol, že Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos 78/2011 v spojení s konaním vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 3 T 37/11 porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy... a čl. 5 ods. 3 Dohovoru... a ktorým by zrušil uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7 Tos 78/2011 zo dňa 20. 10. 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie.

ktorým by ÚS SR rozhodol, že Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7   Tos   86/2011   v   spojení   s   konaním   vedenom   Okresným   súdom   Košice   I.   pod   sp.   zn. 3 T 37/11 porušil čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy... a čl. 5 ods. 3 Dohovoru... a ktorým by zrušil uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7 Tos 78/2011 zo dňa 20. 10. 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie.

ktorým by ÚS SR vyslovil, že Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 37/11 porušil čl. 17/5 čl. 48/2 Ústavy... a čl. 5/3, čl. 6/1 Dohovoru... v súvislosti s prieťahmi v uvedenom konaní a ktorým by mu prikázal, aby vo veci ďalej konal.

ktorým by ÚS SR vyslovil, že Okresný súd Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 37/11 porušil čl. 47 ods. 4 Ústavy... a ktorým by mu zakázal v porušovaní základného práva na tlmočníka.

ktorým by Krajskému súdu v Košiciach uložil povinnosť zaplatiť Y. Y. 10.000,- € titulom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   do   30   dní   odo   dňa   právoplatnosti   v prospech účtu právneho zástupcu...

ktorým   by   Okresnému   súdu   Košice   I.   uložil   povinnosť   zaplatiť   Y.   Y.   10.000,-   € titulom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   do   30   dní   odo   dňa   právoplatnosti   v prospech účtu právneho zástupcu...

a ktorým by zároveň priznal právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

1. Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), sťažovateľ v sťažnosti namieta najprv porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 7 Tos 78/2011 a sp. zn. 7 Tos 86/2011 z 20. októbra 2011 (správne má byť v druhom prípade z 8. novembra 2011, pozn.) v spojení s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 37/2011 [má na mysli jeho uznesenia zo 7. októbra 2011 a 2. novembra 2011, ktorými bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a súčasne neprijatá ponúknutá záruka inými osobami, neprijatý jeho písomný sľub a zamietnutý jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka].

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ v podstatnom tvrdí, že pozbavenie osobnej slobody nie je zákonné a nie je v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, ale zasahuje do   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru, pretože rozhodnutia krajského súdu a okresného súdu nie sú riadne odôvodnené, čím sú ústavne neakceptovateľné a okrem toho, krajský súd rozhodol dvakrát bez toho, aby poznal bližšie odôvodnenie jeho sťažností proti rozhodnutiam okresného súdu.

V   nadväznosti   na   uvedené   sa   ústavný   súd   preto   venoval   preskúmaniu   postupu a rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ods. 2 ústavy upravuje významný ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných prvkov   pri   uvalení   väzby   chýbal   alebo   sa   nepoužil,   prípadne   sa   použil   v   rozsahu prevyšujúcom   zákonom   dovolený   rozsah,   napríklad obvinený by   bol   vo   väzbe nad čas dovolený   zákonom   bez   rozhodnutia   súdu   o   predĺžení   väzby   alebo   bez   osvedčenia konkrétnych skutkových okolností.

Z čl. 17 ods. 5 ústavy tiež vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň nerešpektovaním ústavy, a tým i porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu.

Z judikatúry ústavného súdu k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. III. ÚS 227/03) vyplýva, že právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v časti týkajúcej sa primeranosti doby väzby možno porušiť iba v konaní trvajúcom určitú dobu súhrnom viacerých právnych skutočností (najmä rozhodnutie, opomenutie a nečinnosť), ktoré majú spolu za následok neprimerane dlhú väzbu, nie však jedným rozhodnutím, ktoré spravidla takýto následok nemôže mať.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). Taktiež platí, že ak všeobecný súd dospeje k záveru, že prepustením   obvineného na slobodu   by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak   nedošlo   k   porušeniu   ústavoprocesných   princípov,   ktoré   upravujú   také   obmedzenie osobnej   slobody,   akým   je   väzba   v   trestnom   konaní   (II.   ÚS   76/02,   IV.   ÚS   83/03, IV. ÚS 124/03).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09, III. ÚS 113/2011).

1.   Námietky   sťažovateľa   v   časti   sťažnosti   smerovali   k   tomu,   že   krajský   súd rozhodoval o jeho sťažnostiach bez toho, aby poznal ich písomné odôvodnenie (v prvom prípade bolo odôvodnenie doručené krajskému súdu v deň, keď rozhodol o jeho sťažnosti a v druhom prípade deň po rozhodnutí krajského súdu).

Vychádzajúc z uvedených názorov ústavného súdu treba uviesť, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu č. l. 352 (29. septembra 2011), v ktorej okrem iného sám uviedol: „Na jednej strane si uvedomujem, že som trestne stíhaný za obzvlášť závažný zločin, za ktorý mi hrozí veľmi vysoký trest, avšak na druhej starne je potrebné zvýrazniť, že aj som nikoho nezabil, nikomu som ani len neublížil a ani som nikomu nevnútil žiadnu drogu, už vôbec nie nejakému dieťaťu. Väzba nemá byť trestom, len zaisťovacím inštitútom a preto som dospel k rozhodnutiu požiadať o prepustenie na slobodu. Vzhľadom na okolnosti prípadu uznávam, že dôvody väzby v mojom prípade môžu byť dané a preto za účelom jej nahradenia v zmysle § 80/1a, b), c) TP ponúkam písomný sľub, ako aj ponuku za prevzatie záruky za moje ďalšie správanie...“.

O jeho žiadosti rozhodol okresný súd 7. októbra 2011 tak, že ju zamietol, pričom súčasne neprijal ponúknutú záruku inou osobou, písomný sľub sťažovateľa a zamietol aj jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka z dôvodu existencie väzobného dôvodu v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, a súčasne poučil sťažovateľa, že vo veci bude určený termín predbežného prejednania obžaloby, kde súd bude rozhodovať v zmysle § 243 Trestného poriadku (č. l. 408). Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej „namieta rozhodnutie okresného súdu, lebo to mal dopredu pripravené, veľmi rýchlo rozhodol“.

V písomnom odôvodnení sťažnosti, ktorá bola doručená okresnému súdu 17. októbra 2011, resp. krajskému súdu 20. októbra 2011 o 10. 30 h (č. l. 425 až 426), sťažovateľ doplnil svoje dôvody, ktoré uviedol v žiadosti o prepustenie z väzby, o tú skutočnosť, že v konaní bolo porušené aj jeho základné právo na obhajobu, pretože nemohol v prípravnom konaní,   resp.   po   podaní   obžaloby   vypovedať   vo   svojom   materinskom   jazyku,   trestné stíhanie jeho osoby nebolo vedené v intenciách stanovených Trestným poriadkom a podľa neho názor okresného súdu na trvanie dôvodov preventívnej väzby nie je správny. Namietal tiež, že v konaní vznikli prieťahy, pretože okresný súd zatiaľ nerozhodol ani len o prijatí podanej obžaloby.

Krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti 20. októbra 2011 na neverejnom zasadnutí tak, že   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   zo   7.   októbra   2011   iba   z   dôvodu,   že   sa   tento nevysporiadal s podaním družky sťažovateľa (ponúknutou zárukou), a vec mu vrátil na rozhodnutie o tejto záruke.

Následne   okresný   súd   2.   novembra   2011   opätovne   rozhodoval   o   jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby a ďalších inštitútoch nahradzujúcich väzbu, t. j. aj o ponúknutej záruke jeho družky, čím odstránil svoje pochybenie vytknuté mu krajským súdom. Na neverejnom zasadnutí okresný súd vypočul sťažovateľa prostredníctvom nového tlmočníka (č. l. 438), ku   ktorému   nemal   žiadne   výhrady,   a   na   otázku   súdu,   či   trvá   na   podanej   sťažnosti, odpovedal,   že   trvá,   pričom   k   tomu   uviedol,   že „keby   som   bol   prepustený   z   väzby   na slobodu, mal by som viacej šancí preukázať, že som nevinný. Čo sa týka tejto veci, ja som nič nespravil, iní to zariadili. Keby som bol prepustený na slobodu, neujdem zo Slovenska.“. Na zasadnutí podal sťažovateľ a jeho obhajca sťažnosť.

Krajský   súd   rozhodol   o   jeho   sťažnosti   8.   novembra   2011   (bez   písomného odôvodnenia) tak, že ju zamietol, rovnako ako zamietol jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a súčasne neprijal záruku iných osôb, ani jeho   písomný   sľub,   pretože   okresný   súd   postupoval   vecne   správne   podľa   príslušných ustanovení Trestného poriadku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý, že sa dopustil trestných činov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie a ktoré sú kvalifikované   ako   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania   a   obchodovania   s   nimi a zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa Trestného zákona, a dôvodnosť podozrenia je „doposiaľ potvrdená priebežne vykonanými dôkazmi v trestnom stíhaní“. Krajský súd tiež ako okresný súd dospel k záveru, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku trvajú.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že podnetom na rozhodovanie všeobecných súdov bola najmä sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby (doručená okresnému súdu 29. septembra 2011), v ktorej sťažovateľ predstavil argumenty proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom sám priznáva, že „dôvody väzby v mojom prípade môžu byť dané“. Je tiež zrejmé aj to, že na základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a jeho sťažností   všeobecné   súdy   presvedčivo   konštatovali   dôvody   sťažovateľovej   väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, hoci pri druhom rozhodovaní krajský súd nepoznal bližšie jeho argumenty v sťažnosti doručenej 9. novembra 2011.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   takýto   postup   krajského   súdu   pri   rozhodovaní 8. novembra 2011 nebol síce štandardný, ale vychádzajúc z argumentov sťažovateľa proti jeho ponechaniu vo väzbe obsiahnutých v žiadosti o prepustenie z väzby a odôvodnení jeho sťažnosti (vychádzajú takmer z totožných skutočností) nemožno dospieť ani k záveru, že by v nich sťažovateľ predstavil také závažné argumenty, ktoré by podstatne zmenili pohľad všeobecných súdov na podstatu jeho trestnej veci, najmä zmenu ich právneho názoru, že pretrvávajú   zákonné   dôvody   väzby   podľa   Trestného   poriadku   z   dôvodu   spáchania závažných   trestných   činov   sťažovateľom.   O   tom,   že   všeobecné   súdy   konali   o   väzbe sťažovateľa   správne,   svedčí   aj   neskoršie   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   odsúdil sťažovateľa na nepodmienečný trest odňatia slobody na 25 rokov.

Krajským súdom (jeho uznesením z 8. novembra 2011) v spojení s rozhodnutím okresného súdu (z 2. novembra 2011) konštatované pretrvávajúce dôvody tzv. útekovej, ako aj preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku] sa teda javia ústavnému súdu   ako   dostatočne   odôvodnené.   Ústavný   súd   zároveň   považuje   za   dostatočné   aj odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa potvrdenia rozhodnutia okresného súdu, ktorým nebola prijatá ponúknutá záruka inými osobami, nebol prijatý písomný sľub sťažovateľa a bol   zamietnutý   jeho   návrh   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a   mediačného úradníka.   Rozhodnutia   všeobecných   súdov   nie   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani arbitrárne, resp. svojvoľné, preto ústavný súd nemá žiadny dôvod do nich zasahovať.

Krajský   súd   nemožno   tiež   „obviňovať“   z   toho,   že   rozhodol   dvakrát   urýchlene vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá Trestný poriadok, ústava aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia javí tak, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 2. novembra 2011 musel riešiť konflikt dvoch práv, a to práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe (dodržanie lehôt podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru) a práva na predloženie argumentov prostredníctvom   obhajcu súdu proti jeho väzbe. Tým, že krajský súd rozhodol o sťažovateľovej sťažnosti urýchlene, vytvoril však i priestor na podanie novej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo   medzinárodnou   zmluvou   garantovaného   práva   alebo   slobody   takým   postupom dotknutého všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 482/2011).

Keďže ústavný súd nezistil takú relevantnú príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho označenými základnými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právom podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá by mohla prípadne zakladať prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie, jeho sťažnosť proti uzneseniam krajského súdu   sp.   zn.   3   Tos/78/2011   z   20.   októbra   2011   a   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   37/11 zo 7. októbra 2011, resp. sp. zn. 3 Tos 86/2011 z 8. novembra 2011 a sp. zn. 3 T 37/11 z 2. novembra 2011 v tejto časti odmietol   ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 354/2010 a III. ÚS 1/2011).

2. Čo sa týka námietky sťažovateľa, že všeobecné súdy nekonali o obžalobe, ktorá bola podaná prokurátorom krajskej prokuratúry 21. júla 2011, čím došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že zo spisu okresného súdu nezistil väčšie obdobia nečinnosti (okrem dvoch mesiacov, t. j. od augusta do začiatku októbra 2011, počas ktorých riešil pribratie nového tlmočníka do konania) a ani inú neefektívnu činnosť okresného súdu, resp. následne krajského súdu, ktorá by mohla mať vplyv na prípadné prijatie jeho sťažnosti v   tejto   časti,   pretože   všeobecné   súdy   v   tom   čase   museli   rozhodovať   aj   o   žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby.

O ich správnom postupe neskôr svedčí aj fakt, že okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom už 29. februára 2012, teda po 7 mesiacoch od podania obžaloby, čo je príkladom zrýchleného konania v trestnej veci vo veci samej, ako to vyžaduje aj judikatúra ústavného súdu a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ napokon v sťažnosti poukazuje na to, že do konania bola v priebehu trestného   stíhania   pribratá   osoba,   tlmočník,   ktorý   nebol   ani   len   zapísaný   do   zoznamu tlmočníkov, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy, a tiež to, že sťažovateľovi dosiaľ nebolo preložené uznesenie o vznesení obvinenia. Toto mu síce pretlmočené   bolo,   avšak   len   týmto   tlmočníkom,   čo   považuje   za   porušenie   svojho základného práva.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   prihliadal   na   konanie   pred všeobecnými súdmi ako celok. Ústavný súd zo zápisnice o neverejnom zasadnutí 26. júla 2011 (č. l. 304 až 310) zistil, že okresnému súdu sa síce nepodarilo na tomto pojednávaní zabezpečiť takého tlmočníka, ktorý je zapísaný v zozname tlmočníkov (F. S.), ale na otázku okresného súdu, či má výhrady k tlmočníkovi, sťažovateľ uviedol v úvode zápisnice, že žiadne nemá. Hoci jeho obhajca v ďalšom priebehu spochybnil tohto tlmočníka (k jeho vyjadreniu sa neskôr priklonil aj sťažovateľ), táto skutočnosť nemala vplyv na zákonnosť a ústavnosť celého trestného konania, pretože okresný súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby sám odstránil svoju chybu a opatreniami zo 7. októbra 2011 (č. l. 399) a 11. októbra 2011 (č. l. 416) pribral do konania dvoch tlmočníkov, ku ktorým už nevzniesol sťažovateľ a jeho obhajca v konaní vo veci samej ani v konaní o rozhodovaní o jeho väzbe žiadne zásadné námietky a všetky najvýznamnejšie úkony v napadnutom trestnom konaní (aj   neskôr   na   hlavných   pojednávaniach)   boli   vykonané   už   v   prítomnosti   tlmočníka ovládajúceho turecký a slovenský jazyk, s ktorým sťažovateľ aj výslovne súhlasil. Takisto okresný   súd   nad   rámec   svojich   povinností   umožnil   sťažovateľovi   a   jeho   obhajcovi   5. októbra 2011 preklad viacerých dôležitých listín do tureckého jazyka (obžaloby z 20. júla 2011, uznesenia okresného súdu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z 26. júla 2011, ktoré bolo akceptované uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tos 60/2011 zo 4. augusta 2011, keď bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa) a tiež aj rozhodnutí, ako to vyplýva zo súdneho spisu (napr. č. l. 363 a nasl.)

Ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   uvedené   právo   na   tlmočníka   ani   nie   je absolútne   a   neznamená,   že   všetky   písomné   dôkazy,   resp.   celý   dôkazný   materiál   alebo oficiálne dokumenty majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Európsky súd   pre   ľudské   práva   v   tejto   súvislosti   vo   veci   Kamasinski   c.   Rakúsko   (rozhodnutie z   19.   decembra   1989,   Annuaire,   č.   168)   konštatoval,   že   tlmočenie   musí   umožniť obvinenému vedieť, z čoho je obvinený, a brániť sa proti tomu, najmä predniesť pred súdom vlastnú verziu udalostí. Právo na bezplatnú pomoc tlmočníka nevyžaduje písomný preklad všetkých   dokumentov   predkladaných   na   súde   alebo   tých,   ktoré   sa   nachádzajú   vo vyšetrovacom spise. V niektorých prípadoch však na požiadanie obvineného by mal byť takýto písomný preklad zabezpečený. Čo sa týka tlmočenia priamo na súdnom konaní, nie je nevyhnutné, aby bolo simultánne, ba ani doslovné. Stačí, aby bolo následné a syntetické. Dokonca   nemusí   byť   písomne   a   doslovne   preložený   ani   rozsudok   súdu,   ak   tento   bol dostatočne odôvodnený pri jeho ústnom výroku na súdnom pojednávaní (obdobne napr. I. ÚS 257/2010).

Ústavný   súd   preto   vzhľadom   na   uvedené   aj   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012