znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 135/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., S., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. M. M., s. r. o., V., adresa na doručovanie P., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Poprad sp. zn. 2 Nt 5/2010 z 31. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Tos 50/10-30 z 24. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2011 doručená sťažnosť Š. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Poprad (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   Nt   5/2010   z 31. augusta   2010   a   uznesením   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Tos 50/10-30 z 24. novembra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Uznesením Okresného súdu v Poprade č. 2Nt 5/2010-15 zo dňa 31. 8. 2010 súd zamietol   návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   skončeného   právoplatným rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. z. 5 T 274/02...

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote dňa 6. 9. 2010 sťažnosť, ktorú následne dňa 1. 10. 2010 doplnil prostredníctvom svojho obhajcu... Krajský súd v Prešove uznesením č. 7Tos 50/10-30 zo dňa 24. 11. 2010 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Poprade č. 2Nt 5/10 zo dňa 31. 8. 2010 zamietol...

Sťažovateľovi boli základné práva odňaté a pošliapané. Máme za to, že garanciou Ústavy SR, ktorá dáva sťažovateľovi právo na riadny a spravodlivý proces, mu toto nikto nemôže   vziať.   Ústava   vychádza   z   princípu   právneho   štátu,   v   ktorom   nemožno   nikoho odsúdiť bez toho, aby bol vinným, a ak sa tak stane, občan má právo na nápravu. Nie je možné, aby bolo právo človeka na spravodlivý súdny proces, ktoré jednoznačne garantuje Ústava SR, a ku ktorému patrí aj prezumpcia neviny, pošliapané...

V prípade sťažovateľa vyšli najavo nové skutočnosti - výpoveď A. B., ktorý sa sám k spáchaniu skutku,   za ktorý bol sťažovateľ odsúdený,   priznal.   Najavo teda   vyšli   nové a zásadné skutočnosti, ktoré odôvodňujú obnovu konania. Sú to skutočnosti o takej váhe, a tak   zásadné,   že   samy   o   sebe   odôvodňujú   iné   rozhodnutie   o   vine.   Výpoveď   samotného páchateľa a jeho priznanie sa k činu je skutočnosťou, ktorá má nesmiernu váhu a zásadný vplyv na rozhodnutie o vine sťažovateľa... Krajský súd v Prešove v zamietavom uznesení proti sťažnosti sťažovateľa pripúšťa, že vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré predtým neboli známe, ale zjavne ich nepovažuje za skutočnosti, ktoré odôvodňujú obnovu konania. Máme za to, že v právnom štáte, ako takom, je neprípustné, aby keď sa nájde skutočný páchateľ činu, ktorý sa k spáchaniu skutku prizná, súd nepovolil obnovu konania... Trestný poriadok taxatívne v § 394 vymenúva podmienky obnovy konania. V § 394 sa uvádza, že obnovu konania sa za tam uvedených podmienok obnoví, a nie, že sa môže obnoviť...

Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorou sa protizákonné vecí „zmažú“ a konanie sa začne nanovo, čím sa predsa dosiahne stav v súlade s právom, a to predsa právo na spravodlivý súdny proces garantuje. O pomeroch ostatných účastníkov sa rozhodne znova. Súd, ktorý sa riadi Trestným poriadkom, by sa mal riadiť aj základnými zásadami trestného práva, pričom zásada „in dubio pro reo“ je zásadou tak zásadnou, že v prípade akýchkoľvek pochybností, ak nie je jednoznačne preukázaná vina obvineného, sa konanie zastaví. Nemožno predsa odsúdiť niekoho za niečo, pričom si o jeho vine nie sme si istí. Túto zásadu garantuje samotný právny štát.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Okresný súd Poprad a Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 2Nt 5/10 porušili základné práva sťažovateľa podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne sťažovateľovi   zaplatiť   sumu   100   000-   €   ako   odškodnenie   na   účet   č.  ...   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   je   ústavný   súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 2 Nt 5/2010-15 z 31. augusta 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   postupu   a   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda Trestný poriadok, a obrátil sa na krajský   súd,   ktorý   na   základe   opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu a poskytnúť   tak   ochranu   sťažovateľovmu   právu   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   práva   podľa   čl.   6 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 Tos 50/10-30 z 24. novembra 2010.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   namietal,   že   aj   napriek   tomu,   že   vyšli   najavo   nové skutočnosti – výsluch svedka, ktorý potvrdil, že skutku, za ktorý bol sťažovateľ v minulosti odsúdený, sa dopustil on, okresný súd ani krajský súd nepovolili obnovu konania. Podľa názoru sťažovateľa tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva zaručujúceho prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   § 393 ods.   1 Trestného poriadku   účinného od   1.   januára 2006   (ďalej len „Trestný poriadok“) ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej osobe právoplatným rozsudkom,   právoplatným   trestným   rozkazom   alebo   právoplatným   uznesením,   možno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa § 393 ods. 2 Trestného poriadku pred povolením obnovy konania možno na zaistenie dôkazného materiálu alebo na zaistenie osoby obvineného vykonávať úkony len v medziach ustanovení tohto dielu.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 274/02 z 20. februára 2003   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   44/03   z 28.   októbra 2003 bol sťažovateľ   spolu   s ďalším   obvineným   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   trestného   činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom výkonu trestu na dobu 1 roka a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti vykonávať zamestnanie člena mestskej polície na dobu 2 rokov.

Podaním   z 12.   mája   2010   sťažovateľ   inicioval   povolenie   obnovy   právoplatne skončeného   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5   T   274/02.   Svoj   návrh odôvodnil tým, že vyšli najavo skutočnosti preukazujúce, že trestného činu, za ktorý bol odsúdený, sa dopustil niekto iný.

Okresný   súd   na   verejných   zasadnutiach   v konaní   o povolenie   obnovy   konania vypočul   sťažovateľa,   viacerých   svedkov,   medzi   nimi   aj   toho,   ktorý   sa   ku   skutku,   ku ktorému došlo v roku 2002 a za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, priznal. Po vyhodnotení všetkých   dôkazov   okresný   súd   dospel   k záveru,   že   nie   sú   dané   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali   vyhoveniu   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   a preto   uznesením č. k. 2 Nt 5/2010-15   z 31.   augusta   2010   podľa   §   399   ods.   2   Trestného   poriadku   návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia spochybnil vierohodnosť niektorých svedeckých výpovedí vyznievajúcich v prospech sťažovateľa v kontexte s tvrdeniami iných svedkov. Poukázal na nepravdepodobnosť „modusu operandi“ trestného činu, ktorého sa mal údajne dopustiť svedok. Okresný súd zároveň spochybnil tvrdenia svedkov o dôkaze, ktorý mal potvrdiť skutočnosť, že trestného činu sa mal dopustiť svedok. V tejto súvislosti okresný súd dal do pozornosti skutočnosť, že aj vzhľadom na závažnosť tohto dôkazu ho svedkovia nevedeli reálne predložiť. Okresný súd naopak vyzdvihol výpoveď svedkyne, ktorá potvrdila, že sťažovateľovi a jeho kolegovi (mestským policajtom) odovzdala v roku 2002 peňaženku s obsahom 200-korunovej bankovky. Okrem toho okresný súd poukázal na povinnosť sťažovateľa a jeho kolegu vypracovať protokol o prevzatí veci, k čomu nedošlo „a s akým zámerom,   o tom už rozhodol súd tým, že oboch obžalovaných uznal vinnými z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a uložením trestov“.

Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením č. k. 7 Tos 50/10-30 z 24. novembra 2010 tak, že ju zamietol.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval: «Vychádzajúc zo znenia ust. § 2 ods. 4 Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb., v prípade povolenia obnovy konania by súd musel konať na podklade pôvodnej obžaloby doručenej súdu prvého stupňa dňa 11. 10. 2002, teda pred 01. 01. 2006, v dôsledku čoho by na pokračovanie v konaní v súlade s ust. § 564 ods. 3 v súčasnosti platného Tr. por. teda zák. č. 300/2005   Z.   z.   bolo   nutné   použiť   práve   doterajší   Tr.   por.   teda   už   spomínaný   zák. č. 141/1961 Zb.), podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, nečakajúc na návrh strán; pričom priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v   trestnom   konaní   preskúmať   všetky   okolnosti   prípadu,   priznanie   viny   zo   spáchania trestného činu nie je absolútnym dôkazom majúcim vyššiu dôkaznú silu ako ostatné vo veci vykonané dôkazy, ale je nutné ho vyhodnotiť tak, ako ostatné vo veci vykonané dôkazy, teda jednotlivo, ako aj v kontexte s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi. Priznanie viny teda bude mať za následok aj uznanie viny zo spáchania trestného činu len za predpokladu, že takéto vyhlásenie je v súlade s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, ktoré ho svojim obsahom podporujú. Preto   samotné   priznanie   viny   svedkom   A.   B.   zo   spáchania   skutku,   z ktorého   bol uznaný vinným odsúdený, samé osebe ešte nemusí mať za následok také zvrátenie dôkaznej situácie, že bude opodstatňovať iné rozhodnutie o vine odsúdeného, ale takýto význam môže nadobudnúť   až vtedy,   pokiaľ   aj ostatné vo veci vykonané dôkazy budú v súlade s jeho priznaním.

Ťažiskovým dôkazom, na podklade ktorého bol odsúdený v pôvodnom konaní uznaný vinným,   bola   výpoveď   svedkyne   Z.   M.,   v   súlade   s   ktorou   vyznievali   aj   ostatné   vo veci vykonané dôkazy...

Svedkyňa teda tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní trvala na tom, že mestskí policajti v momente preberania nájdenej peňaženky videli jej obsah vrátane tam uložených peňazí, pričom si už len pre odstup času nepamätala, či peňaženku otvorila sama alebo si ju pred ňou otvorili a prezreli samotní mestskí policajti...

Keďže   svedkyňa   opakovane   zhodne   trvala   na   tom,   že   policajti   sa   s   obsahom peňaženky pri jej preberaní oboznámili, nie je podstatné, či si peňaženku otvorili sami, alebo   im   ju   otvorila   svedkyňa,   rovnako   tak   nie   je   podstatné,   či   jej   obsah   po   nástupe do práce skontrolovala alebo nie, keďže opakovane tvrdila, že následne teda v čase, keď peňaženku policajtom odovzdávala tak ona, ako aj policajti sa s jej obsahom oboznámili. Vzhľadom na to, že iný dôvod, pre ktorý by svedkyňa nemala hovoriť pravdu, zistený nebol, odchýlky v jej výpovediach, ktoré nie sú z hľadiska ustálenia dôkaznej situácie podstatné, je možné pripísať odstupu času...

Napokon ustanovenie § 211 ods.   2 písm.   b)   Tr.   por.   neukladá súdu odstraňovať všetky rozpory vo výpovediach svedkov, ale len rozpory podstatné, teda také, ktoré môžu mať vplyv na existujúcu dôkaznú situáciu, preto neodstraňovanie nepodstatných rozporov vo výpovediach svedkov, nemôže mať za následok nesprávnosť, či nezákonnosť súdneho konania...

Za takejto situácie potom nemôže priznanie svedka A. B., že z nájdenej peňaženky v čase od 18. 03. 2002 do 25. 03. 2003 odcudzil 200,- Sk, keďže dokazovaním vykonaným v pôvodnom konaní bolo preukázané, že dňa 25. 03. 2002, teda v čase, keď odsúdení mestskí policajti   peňaženku   preberali,   sa   200,-   Sk   v   nej   nachádzalo,   v   kontexte   s dôkazmi   a skutočnosťami   súdu   skôr   známymi   privodiť   pre   odsúdeného   iné   rozhodnutie   o vine. Priznanie svedka A. B. je totiž v zjavnom rozpore s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, a preto ani nie je spôsobilé zmeniť v pôvodnom konaní zistené skutkové závery, a preto ani odôvodniť iné rozhodnutie o vine a tým ani povolenie obnovy pôvodného konania o to viac, že priznanie po ôsmich rokoch, teda v čase keď už nie je možný akýkoľvek postih za takéto protiprávne konanie, samo osebe vyznieva zjavne nepresvedčivo.

Na tomto závere potom nič nemení ani skutočnosť, že svedok A. B. zrejme naozaj doporučene zásielku obsahujúcu ospravedlnenie a sumu 10,- Eur, ako to potvrdil aj svedok J. I. do stánku poslal, keďže o tejto skutočnosti obhajoba predložila (až v sťažnostnom konaní na výzvu súdu) doklad (podací lístok) o zaslaní doporučenej zásielky dňa 22. 01. 2010 na adresu stánku patriacemu svedkovi J. I.»

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08, III. ÚS 133/09).

Vychádzajúc   z citovanej   judikatúry,   z obsahu   námietok   sťažovateľa,   ako   aj z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napadnuté rozhodnutie   treba   kvalifikovať   ako   ústavne   konformné   a zlučiteľné   s obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Druhostupňový súd pridržiavajúc sa   ustanovení   v súčasnosti   účinného   Trestného   poriadku,   ako   aj   Trestného   poriadku účinného do 31. decembra 2005 argumentoval tým, že priznanie obvineného (v danom prípade svedka) nie je absolútnym dôkazom a nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu. Krajský súd v konaní o povolenie obnovy konania vychádzal zo všetkých k veci zadovážených dôkazov, pričom ich neskúmal len separovane, ale komplexne tak, aby dávali presvedčivý obraz o spáchanej trestnej činnosti, aby   vzájomne   do   seba   zapadali   a aby   bolo   možné   z nich   vyvodiť   nespochybniteľný a logický záver.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   veľmi   podrobne   rozobral   obsah svedeckých výpovedí a zreteľne predstavil svoje myšlienkové pochody. V tejto súvislosti poukázal na kľúčovú výpoveď svedkyne, ktorá aj s odstupom času vystihla podstatu deja. Nepodstatnú odchýlku v jej výpovediach nepovažoval za potrebné odstrániť, pretože podľa jeho názoru jej odstránenie by nemalo žiaden vplyv na nezákonnosť alebo nesprávnosť trestného konania. Svedkyňa tvrdila, že pri odovzdávaní peňaženky sťažovateľovi a jeho kolegovi (mestským policajtom) v nej bola bankovka v hodnote 200 Sk. Krajský súd ďalej argumentoval tým, že výpoveď svedka, ktorý sa priznal k spáchaniu skutku, pre ktorý bol sťažovateľ   odsúdený,   vyznieva   v spojení   s výpoveďou   svedkyne   veľmi   rozpačito a nedôveryhodne, a to z dôvodu, že svedok tvrdil, že z peňaženky odcudzil 200 Sk v čase od 18. marca 2002 do 25. marca 2002, ale svedkyňa naopak (aj v prípravnom konaní) tvrdila, že 25. marca 2002, keď peňaženku odovzdávala sťažovateľovi a jeho kolegovi, sa v nej nachádzala bankovka v hodnote 200 Sk. Priznanie sa svedka k spáchanému skutku krajský súd spochybnil aj z dôvodu, že svedok tak učinil v čase, keď už nemohol byť za tento skutok postihnutý.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené   tvrdenia   krajského   súdu   o neexistencii skutočností   a dôkazov,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa, je potrebné považovať za dostatočné a vzhľadom na okolnosti celého prípadu aj za relevantné.

Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   prejavil   nespokojnosť   s namietaným   uznesením krajského   súdu   z dôvodu   nedodržania   zásad   spravodlivého   procesu,   a tým   aj   porušenia zásady prezumpcie neviny, ústavný súd sa nedomnieva, aby toto rozhodnutie vykazovalo znaky svojvoľnosti. Naopak, závery krajského súdu vyslovené v označenom rozhodnutí je potrebné   charakterizovať   ako   logické   a celkom   legitímne,   pričom   hodnotenie   dôkazov s nimi zároveň korešponduje, a preto nie je dôvod ich spochybňovať.

Ústavný   súd   po   ústavnej   konfrontácii,   ktorej   podrobil   uznesenie   krajského   súdu s námietkami   sťažovateľa,   nezistil   zo   strany   krajského   súdu   taký   výklad   a aplikáciu všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktoré   by mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že druhostupňový súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.

Tým, že krajský súd dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu nebolo možné návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   vyhovieť,   pričom   v tejto   súvislosti   rozobral dôveryhodnosť   svedeckých   výpovedí,   ktoré   spolu   s ďalšími   dôkazmi   potvrdzujú   vinu sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásady prezumpcie neviny zakotvenej v čl. 6 ods. 2 dohovoru. Navyše, ak krajský súd tvrdil, že dosiaľ vykonané dôkazy nespochybňujú vinu   sťažovateľa,   nevychádzal z dohadov,   ale z výsledku   právoplatne skončenej   trestnej veci, v rámci ktorej bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchaného trestného činu, za ktorý   mu   bol   uložený   aj   zodpovedajúci   trest.   Takýto   postup   krajského   súdu   vylučuje možnosť porušenia práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, pretože o vine sťažovateľa už bolo rozhodnuté zákonným spôsobom, pričom krajský súd v predpísanom konaní (odvolávajúc sa na svoje argumenty) nevytvoril podmienky pre zvrátenie tohto stavu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011