znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 135/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   182/05   a Krajského   súdu v Žiline v bližšie neoznačených konaniach a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010 doručená   sťažnosť   J.   Ď.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 182/05 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v bližšie neoznačených konaniach.

Z   obsahu   sťažnosti   a   predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou zo 4. marca   2005   domáhal   zaplatenia   sumy   4   136   Sk   s   príslušenstvom   od   Obce   S. v súvislosti s odberom vody z obecného vodovodu. Po postúpení veci okresnému súdu bola táto vec vedená pod sp. zn. 17 C 182/05. Keďže „súdy v tomto konaní konali odmietavo a zostali   nečinné...   podal   tento   ďalšiu   žalobu   na   ochranu   svojej   osobnosti   s   náhradou nemajetkovej ujmy...“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Odmietnutím oslobodenia sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov s následným zamietnutím žalobného návrhu na ochranu osobnosti sťažovateľa, inv. dôchodcu, zdravotne ťažko   postihnutého   s   náhradou   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   Okresným   a   Krajským súdom   v   Žiline,   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   pred   nezávislým a nestranným súdom, bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 46 odst. 1, 2, 3, čl. 47 odst. 2,   čl.   48   odst.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   odst.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi J. Ď. finančné odškodnenie v sume 2.000 Eur,   ktoré   je   povinný   mu   vyplatiť   Okresný   súd   v   Žiline   v   lehote   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že sťažovateľ sa opakovane od roku 2002 obracal na ústavný súd so svojimi sťažnosťami, pričom bol viackrát upozornený na to, aké náležitosti musí obsahovať návrh na začatie konanie pred ústavným súdom, a sám bol poučený o následkoch odmietnutia jeho sťažnosti v prípade nedoplnenia jeho podaní o podstatné náležitostí (sp. zn. Rvp 14715/08).

Napriek tomu sťažovateľ svoju sťažnosť zo 4. marca 2010 formuloval tak, že z nej nemožno jednoznačne určiť, čoho sa domáha. Sťažovateľ síce namieta porušenie svojich základných práv a slobôd postupom okresného súdu a krajského súdu, v sťažnosti však spomína   rôzne   konania   a   v   petite   (návrhu   na   rozhodnutie)   dokonca   chýba   ich   presné označenie spisovou značkou; nepredložil ani právoplatné rozhodnutia týchto súdov. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   práv   a   slobôd postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 182/05, ústavný súd zistil, že uvedené konanie bolo právoplatne skončené 27. februára 2008, pričom žaloba sťažovateľa bola zamietnutá.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (III.   ÚS   108/02,   IV.   ÚS   158/04, I. ÚS 218/06).

Z uvedeného vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podal túto sťažnosť, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako podanú oneskorene.

3. Sťažovateľ v sťažnosti spomína aj „ďalšiu žalobu na ochranu svojej osobnosti s náhradou   nemajetkovej   ujmy“,   ktorou   malo   dôjsť   k   porušeniu   jeho   základných   práv a slobôd   všeobecnými   súdmi.   Z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   ide   o   konanie   vedené okresným súdom pod sp. zn. 13 C 472/07.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že uznesením č. k. II. ÚS 37/09-9 z 27. januára 2009 bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa a jeho manželky, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 472/07.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

To znamená, že ide o vec, o ktorej ústavný súd už rozhodoval, preto vzhľadom na túto prekážku (res iudicata) bola sťažnosť odmietnutá aj pre neprípustnosť.

4. Nad rámec uvedeného ústavný súd upozorňuje sťažovateľa na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 50 ústavy (a teda aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže všeobecný   súd   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   K   porušeniu   práva   na   súdnu   a   inú právnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01),   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Navyše,   ústavný   súd   nie   je   ďalšia   odvolacia   inštitúcia   vo   výkone   všeobecného súdnictva, ktorého právomoc vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy, pretože právomoc ústavného súdu vyplýva z čl. 124 ústavy.

Taktiež   nejde   o   porušenie   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   práva   na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010