znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 135/09-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti   Y.   A.,   štátneho   občana   Maroka,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   B.   B.,   B., pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sp   80/2008   v súvislosti   s   nedodržaním   požiadavky   bezodkladného   rozhodovania o pozbavení osobnej slobody takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Y.   A.   podľa   čl. 5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sp   80/2008   v súvislosti   s   nedodržaním   požiadavky   bezodkladného   rozhodovania o pozbavení jeho osobnej slobody   p o r u š e n é   b o l o.

2. Y. A.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000   € (slovom tisíc eur), ktoré   j   e   Krajský   súd   v Trnave   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Y.   A. p r i z n á v a úhradu   trov   konania   v sume   276,60 € (slovom dvestosedemdesiatšesť   eur   a šesťdesiat   centov),   ktoré   j e   p o v i n n ý   zaplatiť Krajský   súd   v Trnave   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   B.   B.,   B.,   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Y. A. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 135/09-7 zo 14. mája 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Y. A., štátneho občana   Maroka   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   B.   B.,   B., pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sp 80/2008 v súvislosti s nedodržaním požiadavky bezodkladného rozhodovania o pozbavení osobnej slobody.

Podstatou   sťažovateľových   námietok   bolo   tvrdenie,   že   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sp 80/2008 došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru z dôvodu, že o jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Úradu hraničnej a cudzineckej   polície   Prezídia   Policajného   zboru,   Riaditeľstva   hraničnej   a cudzineckej polície   Bratislava,   oddelenia   hraničnej   polície   B.   –   R.   (ďalej   len   „úrad   hraničnej a cudzineckej polície“) č. UHCP-60-6/RHCP-BA-Ru-AV-2008 z 25. júla 2008, ktorým bol ako cudzinec zaistený a ktoré znamenalo zásah do jeho osobnej slobody, rozhodol krajský súd po takmer 6 mesiacoch, aj keď podľa § 62 ods. 6 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) bol povinný tak učiniť bezodkladne.

Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sp 80/2008 v súvislosti s rozhodovaním o jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu úradu hraničnej a cudzineckej polície o zaistení porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky, a to listom sp. zn. Spr 393/09 z 2. júna 2009, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„K sťažnosti sa vyjadrila JUDr. P. P., sudkyňa, ktorá v danej veci konala... JUDr. P. P. uviedla, že opravný prostriedok proti rozhodnutiu ÚHCP-60-6/RHCP- BA-Ru-AV-2008 zo dňa 25. 07. 2008 o zaistení bol Krajskému súdu v Trnave doručený dňa 12.08. 2008. Krajský súd v Trnave v súlade s § 250 e) O. s. p. a s § 250 d) ods. 1 O. s. p. rovnopis odvolania úpravou zo dňa 14. 08. 2008 doručil odporcovi, ktorého súčasne vyzval, aby sa v lehote 30 dní odo dňa doručenia podania k nemu písomne vyjadril, zaslal spisový materiál a poučil ho podľa § 250 f) O. s. p. o možnosti rozhodnúť vec bez pojednávania. Na výzvu, ktorú odporca prevzal dňa 10. 9. 2009 nereagoval, preto ho konajúci súd opätovne pod hrozbou udelenia poriadkovej pokuty vyzval úpravou zo dňa 29. 10. 2009, aby si   vyžadovanú   povinnosť   splnil   v   lehote   10   dní (správne   má   byť   10.   9.   2008 a 29. 10. 2008).

Odporca   spisový   materiál   spolu   s   vyjadrením   k   opravnému   prostriedku a so súhlasom s prejednávaním veci bez pojednávania predložil súdu až dňa 21. 11. 2008 a Krajský súd v Trnave určil na deň 15. 1. 2009 termín vyhlásenia rozhodnutia.

Zo spisu vyplýva, že termín vyhlásenia rozhodnutia určený na deň 15. 1. 2009 bol dňa 12. 1. 2009 preložený na deň 26. 1. 2009 z dôvodu, že od 13. 1. 2009 do 22. 1. 2009 bola konajúca sudkyňa JUDr. P. P. práceneschopná, o čom predkladám v kópii potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti. Následne pokynom nachádzajúcim sa v spise na č. l. 28 dňa 19. 1. 2009 bol i tento termín zrušený z dôvodu účasti na školení v dňoch 26. a 27. 1. 2009 a určený nový termín pre vyhlásenie rozhodnutia na deň 2. 2. 2009, kedy bol vo veci bez nariadenia pojednávania a bez účasti účastníkov vyhlásený rozsudok... Dňa 16. 2. 2009 bol rozsudok doručený právnemu zástupcovi navrhovateľa a dňa 16. 02. 2009 odporcovi. Navrhovateľ   napriek   neúspechu   v   konaní   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie   nepodal a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 4. 3. 2009...

Občiansky súdny poriadok však neurčuje striktne žiadnu lehotu, počas ktorej má byť o návrhu rozhodnuté, na základe čoho nemožno konštatovať, že by bolo porušené právo sťažovateľa na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody.“

Označeným listom predsedníčka krajského súdu zároveň oznámila, že v konaní pred ústavným súdom netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   doručeným   ústavnému   súdu   29.   júna   2009 taktiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho prerokovania danej veci.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Z citovaného článku jednoznačne vyplýva, že garancie dané dohovorom sa poskytujú každému, kto bol istým spôsobom pozbavený osobnej slobody. Nepôjde teda len o prípady pozbavenia osobnej slobody v súvislosti s uvalením väzby, k uplatneniu ktorej dochádza pri splnení zákonných predpokladov v rámci trestného konania, ale pôjde o akýkoľvek prípad zásahu do osobnej slobody jednotlivca, ktorý bude mať možnosť podať návrh na súdny prieskum   rozhodnutia   týkajúci   sa   tohto   zásahu.   A keďže   pôjde   o   významný   zásah do osobnej sféry tej-ktorej osoby, vo veci konajúci súd musí pri preskúmavaní zákonnosti daného zásahu postupovať s náležitou starostlivosťou a bez akéhokoľvek odkladu.

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia. Z hľadiska rýchlosti konania o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty   rátané   na   dni,   resp.   týždne,   nie   však   už   na   mesiace   (Sanchez   –   Reisse c. Švajčiarsko, Bezichieri c. Taliansko).

Podľa § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel

a) výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia...

c)   jeho   vrátenia   podľa   osobitného   predpisu,   ak   neoprávnene   vstúpil   na   územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 180 dní.

Podľa § 62 ods.   4 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar bezodkladne vydá cudzincovi rozhodnutie o zaistení a umiestni cudzinca v zariadení...

Podľa § 62 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov zaistený cudzinec môže podať proti rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok na súd do 15 dní od doručenia rozhodnutia o zaistení;   o   opravnom   prostriedku   rozhodne   súd   bezodkladne.   Podanie   opravného prostriedku nemá odkladný účinok.

Podľa § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje   v   prípadoch,   v   ktorých   zákon   zveruje   súdom   rozhodovanie   o   opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.

Podľa   §   250s prvej   vety   Občianskeho súdneho   poriadku   proti   rozhodnutiu   súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie.

Z obsahu   sťažnosti,   k nej   priložených   písomností,   z vyjadrenia   predsedníčky krajského súdu, ako aj z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 42 Sp 80/2008 ústavný súd zistil, že 12. augusta 2008 bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu úradu hraničnej a cudzineckej polície č. UHCP-60-6/RHCP-BA-Ru-AV-2008 z 25. júla 2008, ktorým bol sťažovateľ podľa § 62 ods. 1 písm. a) a c) zákona o pobyte cudzincov   zaistený   a podľa   §   62   ods.   3   a 4   citovaného   zákona   umiestnený   v Útvare policajného   zaistenia   pre   cudzincov   M.   na   čas   nevyhnutne   potrebný,   najviac   však na 180 dní.   K uvedenému   postupu   došlo   z dôvodu,   že   25.   júla   2008   bol   sťažovateľ príslušnými   orgánmi   Rakúska   vrátený   na   územie   Slovenskej   republiky,   kde   mu   však s platnosťou   od   15.   júla   2008   skončilo   povolenie   na   tolerovaný   pobyt,   a preto   bolo potrebné rozhodnúť o jeho administratívnom vyhostení a vrátení späť do Maroka.

Dňa 8. septembra 2008 krajský súd zaslal odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie úradu hraničnej a cudzineckej polície s tým, aby sa v lehote 30 dní k nemu vyjadril a aby súčasne predložil na vec sa vzťahujúci spisový materiál. Keďže úrad hraničnej a cudzineckej polície na výzvu krajského súdu v stanovenej lehote nereagoval, krajský súd 29. októbra 2008 urgoval zaslanie vyjadrenia a spisu, ktoré mu boli napokon predložené 21. novembra 2008. Následne 10. decembra 2008 krajský súd určil v danej veci termín vyhlásenia rozhodnutia bez   pojednávania   na   15.   január   2009,   avšak   tento   termín   bol   zrušený   z dôvodu práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne,   pričom   ďalší   termín   pojednávania   bol   stanovený na 26.   január   2009.   Z dôvodu   účasti   zákonnej   sudkyne   na   školení   bol   aj   tento   termín zrušený   a   preložený   na   2.   február   2009.   V tento   deň   krajský   súd   vyhlásil   rozsudok č. k. 42 Sp   80/2008-32,   ktorým   napadnuté   rozhodnutie   úradu   hraničnej   a cudzineckej polície potvrdil a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok krajského súdu bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   a úradu   hraničnej   a cudzineckej   polície   doručený 16. februára   2009.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   neodvolal,   a preto   nadobudol právoplatnosť 4. marca 2009.

Aj   keď   Občiansky   súdny   poriadok   vo   svojich   ustanoveniach   vzťahujúcich   sa na súdny   prieskum   rozhodnutí   správnych   orgánov   na   základe   podaných   opravných prostriedkov   neustanovuje   žiadnu   lehotu,   v rámci   ktorej   má   všeobecný   súd   rozhodnúť, vzhľadom   na ustanovenie čl.   154c ods.   1 ústavy, podľa   ktorého medzinárodné   zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred   nadobudnutím   účinnosti   ústavy, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah   ústavných   práv   a slobôd,   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   konať   vo   veci sťažovateľa v intenciách čl. 5 ods. 4 dohovoru, teda urýchlene. Vnútroštátna právna úprava v podobe   ustanovenia   §   62   ods.   6   zákona   o pobyte   cudzincov   tiež   striktne   ustanovuje, že o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení musí súd rozhodnúť bezodkladne.

Podľa názoru ústavného súdu pod pojmom bezodkladne nemožno v žiadnom prípade chápať   lehotu   presahujúcu   6   mesiacov,   v rámci   ktorej   bolo   krajskému   súdu   doručené odvolanie   sťažovateľa   (12.   augusta   2008),   došlo   k vykonaniu   niektorých   procesných úkonov,   následnému   rozhodnutiu   a doručeniu   jeho   písomného   vyhotovenia   účastníkom konania (16. februára 2009). V danom prípade neobstojí ani argumentácia krajského súdu o nevyhnutnosti   preloženia   termínov   pojednávaní   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej sudkyne alebo jej účasti na školení. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo osoby na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07, III. ÚS 118/07). Ústavný súd taktiež považuje za irelevantný   argument   krajského   súdu   o objektívnom   predĺžení   konania   z dôvodu nereagovania   úradu   hraničnej   a cudzineckej   polície   na   výzvu   v stanovenej   lehote. V tejto súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   všeobecný   súd   má   k dispozícii   účinné a legitímne   prostriedky   na zabezpečenie   plynulosti   konania   (napr.   uloženie   poriadkovej pokuty). Tieto skutočnosti   musí mať všeobecný súd na pamäti vždy, ale predovšetkým v prípadoch, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov má vo veci rozhodnúť bezodkladne. K tejto povinnosti ho dokonca zaväzujú aj relevantné medzinárodné zmluvy, v konkrétnom prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Zistenie, že krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol takmer po 6 mesiacoch s tým, že rozhodnutie bolo jeho právnemu zástupcovi doručené až po uplynutí 6 mesiacov, hoci v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov mohol byť sťažovateľ zaistený pre účely jeho   administratívneho   vyhostenia   najviac   na   dobu   180   dní   (približne   6   mesiacov, resp. pol roka), viedlo ústavný súd k záveru o tom, že postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   42   Sp   80/2008   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Toto konštatovanie považuje ústavný súd za umocnené aj tým, že v rámci zákonom povolenej doby zaistenia sťažovateľa mu v podstate krajský súd svojím zdĺhavým postupom znemožnil realizovať jeho právo podľa § 250s Občianskeho súdneho poriadku a podať   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu,   a dať   tak   podnet   na   preskúmanie zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody.

III.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu,   hlavne   na   predmet   sporu   vyžadujúci   obzvlášť   urýchlené   konanie. Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Keďže ústavný súd deklaroval porušenie práva sťažovateľa zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru, rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € (bod 2 výroku nálezu), pričom zohľadnil dĺžku konania krajského súdu a jej závažný dopad na osobnú slobodu   jednotlivca.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   považoval za opodstatnené a dôvodné   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v uvedenej sume a vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   podaním   z 23.   júna   2009   uplatnil   trovy   konania v sume 276,60 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 276,60 € z dôvodu trov právneho zastúpenia (bod 3 výroku nálezu), a to   za   dva   úkony   právnej   služby   v   hodnote   po 115,90 €   (príprava   a prevzatie   veci a písomné   vyhotovenie   sťažnosti),   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu   po 6,95 €   podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov, to všetko zvýšené o 19 % DPH, pričom v tejto súvislosti bol pre ústavný súd dôležitý počet uplatnených   úkonov   právnej   služby   a ich   cena,   nie   ich   presná   špecifikácia,   ktorá   bola u právneho   zástupcu   sťažovateľa   odlišná.   Sťažovateľom   požadované   trovy   sú   nižšie, ako je jeho   zákonný   nárok   (292,38   €),   preto   ich ústavný   súd   priznal   v plnom   rozsahu. Ústavný   súd   vyslovil   povinnosť   krajského   súdu   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009