znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 135/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. S., Advokátska kancelária, B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tos 10/08 z 12. februára 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2008   doručená   sťažnosť   A.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 10/08 z 12. februára 2008.

  Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podanej sťažnosti uvádza: „Obžalovaný A. S., trvale bytom B., t. č. v ÚVV B. je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) ods. 2 písm. e) Trestného zákona a iné a v súčasnosti je u neho väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.   Uznesením Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 1T/213/2007 zo dňa 15.1.20008 Okresný súd Bratislava IV okrem iného rozhodol, že obž. A. S., sa naďalej ponecháva vo väzbe. Proti tomuto   uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV   obž.   A.   S.   podal sťažnosť najmä z nasledovných dôvodov.

V odôvodnení uznesenia okresného súdu je uvedené najmä, že obv. A. S. sa dokonca k spáchaniu trestnej činnosti priznal, z výpovedi vypočutých svedkov ďalej vyplýva, že sa dlhodobo zaoberal kupovaním, prechovávaním a distribúciou omamných látok, čo potvrdili aj   vykonané   domové   prehliadky,   nebol   zamestnaný   a prostriedky   na   živobytie   si zaobstarával   páchaním   predmetnej   trestnej   činnosti,   ktorá   bola   zisková   a súd   dospel k záveru, že väzobný dôvod u obvineného A. S. trvá naďalej

Nie je pravdou, že obž. A. S. je nezamestnaný. V trestnom spise je viac krát uvedené, že pred vzatím do väzby bol riadne zamestnaný ako skladník a montér nábytku vo firme F. s.r.o. B., (napr. aj v obžalobe OP BA IV č.k.: 2 Pv 425/06-116 zo dňa 21.12.2006), pričom zamestnávateľ s ním dodnes nezrušil pracovno právny vzťah.

Aj z rodného listu S. A. S., vidno, že obž. A. S. je otcom tohto dieťaťa a pred vzatím do väzby sa o svoju dcéru riadne staral.   To, že sa ako jediný v tejto trestnej veci k spáchaniu trestnej činnosti priznal a svoje konanie   oľutoval,   by   nemalo   byť   v žiadosti   o prepustenie   z väzby   vyhodnotené   v jeho neprospech ale naopak, potvrdzuje to jeho pozitívny prístup k tejto trestnej veci, ako aj hodnovernosť jeho sľubu, že sa najmä nedopustí žiadnej trestnej činnosti a bude sa venovať práci   a rodine,   v čom   mu   bude   maximálne   nápomocná   aj   jeho   družka   a matka   ich spoločného dieťaťa L. L., ako uviedla vo svojom písomnom návrhu zo dňa 18.10.2007 na nahradenie väzby obvineného A. S. zárukou, sľubom.

  Obžalovaný   A.   S.   si   v plnom   rozsahu   uvedomil   protiprávnosť   svojho   konania v minulosti a aj doterajšie väzobné stíhanie je pre neho dostatočným poučením k tomu, aby ďalej viedol riadny život.   Vzhľadom na uvedené skutočnosti je možné dospieť k záveru, že dôvody jeho väzby v zmysle   §   71   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   pominuli,   preto   žiadal   o zrušenie   napadnutého uznesenia a o jeho prepustenie z väzby na slobodu.“

  Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd pri rozhodovaní o väzbe porušil jeho citované základné práva, pričom argumentuje takto:  

„O   tejto   sťažnosti   rozhodol   Krajský   súd   v Bratislave   na   neverejnom   zasadnutí uznesením 5 TOS 10/08 zo dňa 12.2.2008 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol bez toho, aby obž. A. S. aj vypočul k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby. Sťažovateľ   je toho   názoru,   že   krajský súd neposúdil všetky okolnosti   prípadu vo vzťahu   k možnostiam   nahradenia   väzby   zárukou   a lebo   sľubom   a najmä   dostatočne neskúmal, či sú v tomto prípade výnimočné okolnosti prípadu (§ 80 ods. 2 TZ), keďže je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin. Týmto zo strany krajského súdu došlo aj k porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Sťažovateľ   ďalej   argumentuje   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva napríklad rozhodnutím Schiesser v. Švajčiarsko z roku 1996, podľa ktorého aj je osoba vo väzbe,   musí   byť   vypočutá   k dôvodom   svojej   väzby,   čo   dáva   záruku   spravodlivého procesu.   Tým,   že   nebol   aj   krajským   súdom   vypočutý   k dôvodom   svojej   väzby   došlo   aj k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru. V tejto súvislosti poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 84/06-29 zo dňa 17.5.2006, kde sú uvedené aj iné rozsudky ESĽP.“

  V závere sťažnosti opierajúc sa o jej odôvodnenie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1.Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 5 Tos 10/08 zo dňa 12.2.2008 ktorým rozhodol o zamietnutí sťažnosti obžalovaného A. S. bez toho, aby preskúmal, či sú v danom prípade   vynímočné   okolnosti   prípadu   (§   80   ods.   2   TZ)   a bez   toho,   aby   ho   vypočul k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby, porušil jeho právo, podľa čl. 5 ods. 3, 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a jeho   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 1,2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.   2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tos 10/08 zo dňa 12.2.2008 v časti   týkajúcej   sa   A.   S.   zrušuje   a Krajskému   súdu   v Bratislave   prikazuje,   aby   A.   S. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.   3.   A.   S.   priznáva   náhradu   trov   konania   v sume   6732.-Sk   (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún),   ktorú   je   povinný   zaplatiť   Krajský   súd v Bratislave   v stanovenej   výške   jeho   právnemu   zástupcovi   JUDr.   P.   S.,   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až 56   zákona   o ústavnom   súde   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 10/08 z 12. februára 2008 boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   osobnej   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie slobody nezákonné.

V rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   ústavný   súd   konštatoval,   že v ustanoveniach   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   garantujúcich   právo   na   osobnú   slobodu   je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú   alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 345/06).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je väzobne stíhaný pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi   podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm.   e)   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   a   iné. Uznesením sp. zn. 1 T/213/2007 z 15. januára 2008 Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozhodol podľa § 244 ods. 5   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   o ponechaní   sťažovateľa vo väzbe. (Podľa citovaného ustanovenia § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo   väzbe,   rozhodne   súd   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   vždy   aj   o ďalšom   trvaní väzby).

Proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu 24. januára 2008 písomnú sťažnosť.

Krajský   súd   ako   súd   nadriadený   o podanej   sťažnosti   rozhodol   na   neverejnom zasadnutí konanom 12. februára 2008 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú.

  Ústavný súd preskúmal sťažnosť v prvom rade z hľadiska námietky sťažovateľa týkajúcej sa porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorou sťažovateľ vytkol krajskému súdu, že mu   neposkytol   možnosť   vyjadriť   sa   k dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   osobným vypočutím.

  Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu (obsah) tohto preskúmania.

  V súvislosti s otázkou kvality preskúmania judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že aj v konaní o preskúmanie zákonnosti väzby, teda v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa musia poskytovať určité základné procesné záruky (De Wilde a i. c. Belgicko z roku 1971), ktoré však nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade rozhodovania vo veci samej, t. j. o oprávnenosti trestného obvinenia   (Winterwerp   c.   Holandsko   z roku   1979).   V každom   prípade   však   musí   byť zaručená minimálne kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ v prípade konania o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je, aby väzobne stíhaná osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu   vo   väzbe,   ako   aj   možnosť   reagovať   na   „protiargumenty“   zástupcu   štátu   - prokurátora. Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred   súdom   v takomto   konaní   treba   posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností konkrétneho prípadu (obdobne pozri III. ÚS 345/06).

  Vo veci X. c. Švajčiarsko z roku 1981 Európska komisia pre ľudské práva vyslovila názor, že čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred odvolacím súdom je v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani štátny zástupca nebol prítomný na zasadnutí súdu.

  Zo súvisiaceho spisového materiálu ústavný súd zistil, že krajský súd na neverejnom zasadnutí   konanom   12.   februára   2008   rozhodoval   o písomnej   sťažnosti   sťažovateľa (sťažnosť podaná 24. januára 2008) proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T/213/2007 z 15. januára 20008 a prokurátor na ňom prítomný nebol. Ďalej ústavný súd zo sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľ bol v tejto veci vypočutý okresným súdom, pričom o ďalšie vypočutie odvolacím súdom v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku výslovne nepožiadal. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ nebol žiadnym spôsobom ukrátený o priestor na vyjadrenie na svoj úkor vo vzťahu k zástupcovi štátu – prokurátorovi, a teda námietku porušenia jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru v tomto kontexte posúdil ako zjavne neopodstatnenú (obdobne pozri III. ÚS 345/06).

  Ústavný súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia čl. 5 ods.   3   dohovoru.   Sťažovateľ   krajskému   súdu   vytýka,   že „neposúdil   všetky   okolnosti prípadu vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby zárukou alebo sľubom a najmä dostatočne neskúmal, či sú v tomto prípade výnimočné okolnosti prípadu (§ 80 ods. 2 TZ),keďže je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin.“ Ústavný súd bez toho, aby sa podrobnejšie zaoberal argumentáciou sťažovateľa, konštatuje, že uvedená námietka týkajúca sa porušenia čl. 5 ods. 3   dohovoru,   konkrétne   druhej   vety   tohto   ustanovenia,   ktorá   umožňuje   nahradenie väzby inštitútom „záruky“ (v širšom význame zahrňujúcom všetky možnosti poskytované ustanoveniami § 80   a § 81 Trestného poriadku – záruka, písomný sľub, dohľad, peňažná záruka), sa od počiatku javí ako zjavne neopodstatnená. Predmetom „čiastkového“ konania krajského súdu, v ktorom tento súd vydal sťažovateľom namietané uznesenie sp. zn. 5 Tos 10/08 z 12. februára 2008, totiž nebol ani návrh na nahradenie väzby poskytnutou zárukou, ani návrh na nahradenie väzby písomným sľubom sťažovateľa. V predmetnom konaní sa rozhodovalo   o dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   v zmysle   ustanovenia   §   244   ods.   5 Trestného   poriadku   ukladajúceho   súdu   povinnosť   preskúmania   jej   dôvodnosti   v rámci predbežného   prejednania   obžaloby   (ústavný   súd   zistil,   že   o   sťažovateľom   zmienenom návrhu z 18. októbra 2007 na nahradenie väzby sťažovateľa poskytnutou zárukou družky sťažovateľa, ako aj o ním ponúknutom písomnom sľube rozhodoval okresný súd v inom „čiastkovom“ konaní, a to uznesením sp. zn. 1 T 213/2007 z 24. októbra 2007).  

  Ústavný   súd   dospel   teda   k záveru,   že   účinky   uplatnenej   právomoci   vo   veci rozhodujúceho   krajského   súdu   v danom   prípade   sú   zlučiteľné   s obsahom   sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru), preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008