znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 135/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   bytom   Ž.,   toho   času   vo   výkone   väzby,   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky,   základného   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 32/2006 zo 14. marca 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2006 doručená sťažnosť J. M., bytom Ž., toho času vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 32/2006 zo 14. marca 2006.

Sťažovateľ uviedol, že v dňoch 16. januára 2004 a 22. marca 2004 bolo proti nemu vznesené obvinenie za trestný   čin   týrania   blízkej   a zverenej   osoby   podľa   § 215 ods.   1 písm. a)   Trestného   zákona   a trestný   čin   znásilnenia   podľa   §   241   ods.   1   a 2   písm.   c) Trestného   zákona.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   12.   júla   2004   prokurátor   Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal na neho Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) obžalobu. V danej veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 T 96/04 z 30. augusta 2005, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Podľa sťažovateľa na základe podaného odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 283/05 zo 14. novembra 2005 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Sťažovateľ uviedol, že 23. decembra 2005 podal v súlade s ustanovením § 30 ods. 1 a 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti voči predsedovi senátu okresného súdu JUDr. B. L. V námietke sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že prokurátorka okresnej prokuratúry JUDr. K. C., ktorá je manželkou sudcu JUDr. B. L., podala naňho trestné oznámenie za trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona, pričom toto trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené. Sťažovateľ zároveň dodal, že aj on podal na manželku sudcu JUDr. K. C. trestné oznámenie „pre spáchanie trestných činov voči jeho osobe“. Sťažovateľ argumentoval aj tým, že prokurátorka JUDr. K. C. vyhlásila, že má voči nemu nepriateľský   vzťah, čo   je podľa   sťažovateľa predpokladom,   že nepriateľský   vzťah voči nemu bude mať aj sudca JUDr. B. L. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že o tom, či je sudca nestranný, objektívny a spravodlivý, nestačí len všeobecné zdanie, ale ako taký sa musí javiť aj v očiach procesných strán a hlavne v očiach obžalovaného.

Sťažovateľ uviedol,   že na základe jeho námietky   o zaujatosti   sudcu   JUDr.   B.   L. rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 96/2004 z 23. februára 2006 tak, že sudca sa z prejednávania danej veci nevylúčil. Sťažovateľ v tejto súvislosti citoval vyjadrenia sudcu JUDr. B. L. k jeho námietke. Vo svojom vyjadrení sudca potvrdil, že od roku 2005 je manželom JUDr. K. C., ale že obaja veľmi striktne oddeľujú svoj osobný život od života pracovného. Sudca taktiež uviedol, že sa cíti byť na vysokej osobnostnej a profesionálnej úrovni, čo je predpokladom toho, že bude rozhodovať nezaujato, nestranne a bez toho, aby bol   ovplyvnený   názorom   svojej   manželky.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tos   32/2006 zo 14. marca 2006.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd jeho sťažnosť zamietol s odôvodnením, v ktorom okrem iného konštatoval, že námietky sťažovateľa obsiahnuté jednak v samotnej námietke, ako aj v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu stoja mimo rámec zákonných dôvodov   uvedených   v ustanovení   §   30   ods.   1   Trestného   poriadku   a že   z uvádzaných skutočností   nemožno   bez   výhrad   vyvodiť   záver,   že   sudca   okresného   súdu   má   voči sťažovateľovi nepriateľský vzťah.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tos   32/2006 zo 14. marca 2006 nedôsledne preskúmal rozhodnutie okresného súdu, ktorým   sa   sudca JUDr. B. L. nevylúčil z prejednávania jeho trestnej veci, a tým porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa J. M. zakotvené v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo   porušené   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Žiline   zo   dňa   14.   marca   2006,   sp.   zn. 1 Tos/32/2006, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná ústavnosť a zákonnosť rozhodnutia Okresného súdu v Žiline zo dňa 23. februára 2006 sp. zn. 3 T 96/2004.

2. Ústavný súd toto uznesenie zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline, aby v nej znova konal a rozhodol.

3. Krajskému súdu v Žiline sa ukladá uhradiť trovy konania v súvislosti s konaním pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo veci sťažovateľa, náklady na obhajobu.“

Sťažovateľ zároveň žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom (...).

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných   práv   uznesením   krajského súdu   sp.   zn.   1 Tos   32/2006   zo   14.   marca 2006. Namietaným   uznesením   krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu okresného   súdu,   ktorým   sa   predseda   senátu   JUDr.   B.   L.   a prísediaca   M.   G.   nevylúčili z vykonávania   úkonov   trestného   konania   v trestnej   veci   vedenej   na okresnom   súde   pod sp. zn. 3 T 96/2004.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 z 23. februára 2006 ústavný   súd   zistil,   že   29.   decembra   2005   bola   okresnému   súdu   doručená   námietka zaujatosti, ktorú sťažovateľ vzniesol proti predsedovi senátu JUDr. B. L. Sťažovateľ v nej argumentoval tým, že sudca JUDr. B. L. je manželom prokurátorky okresnej prokuratúry JUDr. K. C., ktorá má voči sťažovateľovi nepriateľský postoj. Tento nepriateľský vzťah podľa   sťažovateľa   spočíva   aj   v tom,   že on podal   trestné   oznámenie   na   JUDr.   K.   C. a rovnako ona podala trestné oznámenie na neho. K svojej námietke sťažovateľ predložil aj uznesenie okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 65/04 z 22. apríla 2004, ktorým sa prokurátorka JUDr. K. C. v súlade s ustanovením § 31 ods. 3 Trestného poriadku vylúčila z úkonov trestného konania vedeného proti sťažovateľovi. Sťažovateľ uviedol, že táto skutočnosť mu je   známa   od 22. decembra   2005.   Z uvedených   dôvodov   sa   sťažovateľ   domnieval,   že predseda senátu JUDr. B. L. nebude konať nezaujato.

Z označeného uznesenia okresného súdu zároveň vyplýva, že 30. decembra 2005 bola okresnému súdu doručená námietka zaujatosti, ktorú sťažovateľ vzniesol voči členke senátu   –   prísediacej   M.   G.   a ktorú   odôvodnil   tým,   že   prísediaca   má   priateľský   vzťah k poškodenej A. M..

Predseda senátu JUDr. B. L. a prísediaca M. G. k námietkam zaujatosti sťažovateľa uviedli   skutočnosti,   ktoré   podľa   nich   neodôvodňovali   postup   podľa   ustanovenia   §   31 Trestného poriadku, a preto sa nevylúčili z úkonov trestného konania. Z uvedeného dôvodu okresný súd vyhodnotil námietky sťažovateľa ako neopodstatnené.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   96/2004   z 23.   februára   2006   podal sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tos   32/2006 zo 14. marca 2006 tak, že ju zamietol.

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   stručne   opísal   obsah sťažovateľovej sťažnosti. Sťažovateľ argumentoval tým, že sudca JUDr. B. L. je manželom prokurátorky okresnej prokuratúry JUDr. K. C., pričom táto skutočnosť mu je známa od 22. decembra 2005, a nie od 9. júna 2005, ako sa uvádza v rozhodnutí prvostupňového súdu. Sťažovateľ zdôraznil, že JUDr. K. C. na neho podala trestné oznámenie pre trestný čin útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona, pričom toto trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené. Sťažovateľ zároveň dodal, že aj on podal na JUDr. K. C. trestné oznámenie pre krivé obvinenie. Sťažovateľ argumentoval aj tým, že to, že konajúci sudca sa cíti   byť   na   vysokej   profesionálnej   a osobnostnej   úrovni,   ktorá   vylučuje   jeho   prípadnú zaujatosť, je len jeho subjektívnym tvrdením. Podľa názoru sťažovateľa už len skutočnosť, že   podal   trestné   oznámenie   na   manželku   sudcu,   ako   aj   zistenie,   že   prísediaca   M.   G. je v priateľskom   vzťahu   s poškodenou,   vyvoláva   dôvodnú   obavu,   že   vec   nebude spravodlivo a nestranne prejednaná.

Preskúmaním   rozhodnutia   okresného   súdu,   s prihliadnutím   na   argumenty sťažovateľa, dospel krajský súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Krajský súd   zároveň   konštatoval,   že   okresný   súd   správne   aplikoval   ustanovenie   §   31   ods.   3 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, a to s poukazom na ustanovenie § 564 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, pretože obžaloba na sťažovateľa bola podaná 12. júla 2004.

Krajský súd v uznesení zo 14. marca 2006 konštatoval, že predseda senátu JUDr. B. L. a prísediaca M. G. sú v prejednávanej veci činní od októbra 2004. Krajský súd taktiež poukázal   na   skutočnosť,   že   od   uvedeného   obdobia   podal   sťažovateľ   veľké   množstvo námietok proti predsedovi senátu, ako aj jeho ďalším členom, pričom námietky podal aj proti príslušníkovi polície a prokurátorovi JUDr. S. Ani v jednom prípade však tieto osoby neboli vylúčené z úkonov trestného konania.

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   uviedol,   že   je   pravdou, že sťažovateľ bol trestne stíhaný z dôvodu, že ohovoril prokurátorku JUDr. K. C. V tejto súvislosti však uviedol, že prokurátorka je manželkou predsedu senátu od 23. mája 2005 a že   v danej   veci   už   nie   je   nijako   činná.   Poukázal   pritom   aj   na   uznesenie   prokurátora Krajskej   prokuratúry   v Žiline   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   sp.   zn.   1 Kn 2164/04 z 12. augusta 2004, ktorým bola daná vec odňatá z výkonu prokurátorského dozoru okresnej prokuratúry a bola prikázaná na výkon tohto dozoru Okresnej prokuratúre Martin. Krajský súd zároveň konštatoval: „Musí byť nevyhnutnou súčasťou profesionality sudcu, aby bol schopný   aj   za   danej   situácie   v trestnej   veci   sťažovateľa   nestranne   konať   a rozhodnúť. Naviac   skutočnosti   uvádzané   sťažovateľom   o vznesenej   námietke   zaujatosti   a následne v jeho sťažnosti vo vzťahu ku predsedovi senátu JUDr. L. stoja mimo rámec zákonných dôvodov,   podľa   §   30   ods.   1   Tr.   por.,   pretože   menovaný   sudca   nemá   žiadny   pomer k prejednávanej veci, k osobe sťažovateľa ani k inému orgánu činnému v trestnom konaní. Zo subjektívneho záveru sťažovateľa, že má nepriateľský vzťah k manželke sudcu, nemožno podľa   názoru   krajského   súdu   automaticky   vyvodzovať   nepriateľský   vzťah   konajúceho predsedu senátu k nemu.“

Krajský súd zároveň uviedol, že priateľský vzťah medzi poškodenou A. M. a členkou senátu - prísediacou M. G. nebol nikým a ničím objektivizovaný. Z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.

Podľa ustanovenia § 30 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, probačný a mediačný úradník, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 30 oznámi   svoju   zaujatosť   sudca   alebo   prísediaci,   o   vylúčení   rozhodne   nadriadený   súd v senáte; o vylúčení sudcu Najvyššieho súdu rozhodne iný senát tohto súdu. Podľa odseku 2 citovaného   ustanovenia   ak   z   dôvodov   uvedených   v   §   30   oznámi   svoju   zaujatosť zapisovateľ, alebo vznesie námietku jeho zaujatosti procesná strana, o vylúčení rozhodne orgán, ktorý ho na spísanie zápisnice o úkone pribral, v konaní pred súdom predseda senátu. Podľa   odseku   3   citovaného   ustanovenia   v   ostatných   prípadoch   o   vylúčení   z   dôvodov uvedených v § 30 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú, a to aj bez návrhu. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa ustanovenia § 31 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná sťažnosť, ktorá nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania. Podľa   odseku   5   citovaného   ustanovenia   o   sťažnosti   rozhoduje   orgán   bezprostredne nadriadený orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti   a vzhľadom   na   aplikované   ustanovenia   Trestného   poriadku   (účinného do 31. decembra   2005)   o vylúčení   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   je   aj   náležite odôvodnené.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu o tom, že predseda senátu a prísediaca nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania, vychádzal z príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku. Podľa názoru ústavného   súdu   z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tos   32/2006   zo   14.   marca   2006 nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo takú   aplikáciu   zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 268/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné   súdy.   Základom   nezávislosti   a nestrannosti   súdu   je   docieliť   právnu   istotu, že práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil ESĽP vo svojom rozhodnutí Piersack c. Belgicko z 1. októbra 1982, kde išlo o posúdenie nestrannosti predsedu súdu, ktorý v počiatočnom štádiu konania v danej veci pôsobil ako verejný prokurátor. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu   k prejednávanej veci a k účastníkom   konania.   Z judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   subjektívne   hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti, aby   neexistovali   pochybnosti   o nezaujatosti   sudcu   k účastníkom   konania,   prípadne   ich zástupcom alebo k prejednávanej veci.

V namietanom   prípade   ústavný   súd   zistil,   že   predseda   senátu   JUDr.   B.   L.   je od 23. mája 2005 manželom prokurátorky okresnej prokuratúry JUDr. K. C., ktorej vzájomný vzťah   so   sťažovateľom   nie   je   práve   pozitívny,   ale   ktorá   zároveň   nie   je   nijako   činná v prejednávanej trestnej veci. O tom svedčí skutočnosť, že prokurátorka JUDr. K. C. sa uznesením z 22. apríla 2004 vylúčila z vykonávania úkonov v sťažovateľovej trestnej veci, ako aj skutočnosť, že na základe rozhodnutia krajskej prokuratúry z 12. augusta 2004 bola sťažovateľova   trestná   vec   odňatá   z prokurátorského   dozoru   okresnej   prokuratúre a prikázaná   na   výkon   tohto   dozoru   Okresnej   prokuratúre   Martin.   Vzhľadom   na   svoje osobnostné   a profesionálne   predpoklady   a danosti   sa   predseda   senátu,   aj   napriek sťažovateľom uvádzaným skutočnostiam, necítil byť vo veci zaujatý.

Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti k prejednávanej veci alebo k osobám,   ktorých   sa   úkon   priamo   dotýka,   prípadne   pre   jeho   pomer   k inému   orgánu činnému v trestnom konaní, je potrebné akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak. Z objektívneho hľadiska sa však sťažovateľ snažil spochybniť nezaujatosť predsedu senátu   pre   jeho   príbuzenský   pomer   k prokurátorke.   V tejto   súvislosti   je   však   potrebné poukázať   na   skutočnosť,   že   prokurátorka   JUDr.   K.   C.   je   manželkou   predsedu   senátu od 23. mája 2005, pričom už 22. apríla 2004, teda ešte pred podaním obžaloby (12. júla 2004),   sa   vylúčila   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   a   12.   augusta   2004   bola sťažovateľova trestná vec odňatá okresnej prokuratúre, na ktorej JUDr. K. C. pôsobí, a bola zároveň   prikázaná   na   výkon   dozoru   inej   prokuratúre.   Ústavný   súd   je   toho   názoru, že sťažovateľove   argumenty   týkajúce   sa   pochybnosti   o nezaujatosti   sudcu   sú síce významné, ale nie zásadné pre rozhodnutie. Skutočnosť, že vzťah medzi prokurátorkou, ktorá vo veci nebola činná už dlhšiu dobu pred uzatvorením manželstva s predsedom senátu, a sťažovateľom nie je pozitívny, nemôže automaticky znamenať, že daná situácia sa odrazí aj   na   prístupe   predsedu   senátu   k prejednávanej   veci,   a samozrejme,   aj   k   sťažovateľovi. Aj keď takýto druh príbuzenského vzťahu, aký existuje medzi konajúcim sudcom a vo veci nečinnou prokurátorkou nemožno bagatelizovať, ústavný súd ho vzhľadom na okolnosti prípadu,   ako   aj   vo   vzťahu   k sťažovateľovým   tvrdeniam   založeným   na   subjektívnych domnienkach, nepovažuje za dôvod spochybnenia nezaujatosti sudcu. Sťažovateľ by musel predniesť relevantné dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že vo veci konajúci sudca je vo veci   zaujatý,   a s týmito   by   sa   nadriadený   súd   musel   pri   uplatnení   námietky   aj   náležite vysporiadať.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006