znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 135/04-38

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci prijatej sťažnosti T. V., bytom H., toho času v Ústave na výkon väzby L., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Krajského súdu Trnava sp. zn. 3 Tpo 66/03 na neverejnom zasadnutí 10. júna 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd Trnava uznesením sp. zn. 3 Tpo 66/03 z 30. októbra 2003, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná sťažnosť T. V. proti uzneseniu o vzatí do väzby, p o r u š i l jeho právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn.   3   Tpo   66/03   z 30.   októbra   2003 z r u š u j e   a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Trnava   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania T. V. v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) jeho právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. J. G., Advokátska kancelária, T.

4. Sťažnosti T. V. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS   135/04-23   z 28.   apríla   2004   prijal   na ďalšie   konanie sťažnosť   T.   V.   (ďalej   len „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľ“), ktorú podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   Krajského   súdu   Trnava   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 3 Tpo 66/03, pričom vo zvyšnej časti ju odmietol.

Podstatou   ústavnej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   s písomnými   dôvodmi sťažnosti,   ktorú   podal   ako   obvinený   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Piešťany   sp.   zn. Tpr 10/03 z 20. septembra 2003 (ďalej len „okresný súd“ a „uznesenie z 20. septembra 2003“)   o   jeho   vzatí   do   väzby,   sa   krajský   súd   vôbec   nezaoberal   v uznesení   sp.   zn. 3 Tpo 66/03 z 30. októbra 2003 (ďalej len „uznesenie z 30. októbra 2003“ alebo „napadnuté uznesenie“), ktorým jeho sťažnosť proti vzatiu do väzby zamietol.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým zdôraznil, že trestné stíhanie vedené proti   nemu   nie   je   vedené   riadnym   procesným   postupom,   lebo   sa   opiera   o nezákonné zaobstaranie dôkazov (domová prehliadka, ktorou boli dôkazy proti nemu zaobstarané, bola uskutočnená   protizákonným   aj   protiústavným   spôsobom);   nezaoberanie   sa   jeho argumentáciou   zo   strany   krajského   súdu   pokladá   za   svojvôľu   a postup   celkom   sa vymykajúci zákonnosti, resp. za postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy; ak odôvodnenie rozhodnutia o vzatí do väzby neobsahuje vysporiadanie sa s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť,   sú   právne   závery   súdu   porušením   ústavného   princípu   zákazu   ľubovôle v rozhodovaní.

Sťažovateľ   ústavný   súd   tiež   požiadal,   aby   rozhodol,   že   konaním   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 66/03 došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, aby zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk (za vytvorenie právnej neistoty a prezentáciu ľubovôle v rozhodovaní) a tiež náhradu trov konania za dva úkony právnej pomoci (á 4 534 Sk + 136 Sk.)

2.   Krajský   súd   navrhol   v podaní   jeho   podpredsedníčky   z 18.   mája   2004   ústavnú sťažnosť zamietnuť z viacerých dôvodov.

Poukázal   predovšetkým   na   návrh   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v Piešťanoch (ďalej len „okresná prokuratúra“) na vzatie sťažovateľa do väzby; na dôvody uznesenia okresného súdu z 20. septembra 2003 pre vzatie sťažovateľa do väzby; na skutočnosť, že napadnutým uznesením sa krajský súd stotožnil s rozhodnutím súdu I. stupňa a jednoznačne konštatoval dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaného trestného činu sťažovateľom na základe   všetkých   dovtedy   vykonaných   dôkazov   a existenciu   konkrétnych   skutočností požadovaných ustanovením § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Na záver uviedol, že „Ústavné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky navrhovateľa T. V. porušené nebolo, nakoľko Krajský súd v Trnave dostatočne skúmal   významné   skutočnosti   pre   a proti   väzbe   a jeho   rozhodnutie   je   založené   na konkrétnych   skutočnostiach   aj   keď   sa   vo   svojom   rozhodnutí   podrobne   nezaoberal argumentáciou obvineného uvedenou v podanej sťažnosti proti I. stupňovému rozhodnutiu.“

3. Pretože obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ústavný súd bol tiež   toho   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci (s poukazom aj na listiny, ktoré si medzičasom zadovážil od sťažovateľa, okresného súdu a krajského súdu), rozhodol vo veci samej na neverejnom zasadnutí.

II.

Z podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, vyplývajú nasledujúce skutočnosti.

Uznesením   vyšetrovateľa   Okresného   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru Piešťany   z 19. septembra   2003   bolo   podľa   §   163   ods.   1   Trestného   poriadku   vznesené obvinenie sťažovateľovi a J. B. pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin nedovolenej výroby a držby   omamnej, psychotropnej   látky,   jedu   a prekurzora   a obchodovanie s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) Trestného zákona preto, že

„dňa   18.   9.   2003   o 21.30   hod.   v P.,   v   suteréne   obytného   domu,   od   J.  ...,   boli vyšetrovateľovi vydané 3 ks skladačiek s obsahom neznámej látky, ktoré mala od T. V. a následne v byte na 6. poschodí tohto domu, ktorého majiteľkou je PaedDr. J.... a ktorý byt prechodne užíva T. V. boli o 21.50 hod. dňa 18. 9. 2003 vyšetrovateľovi vydané od menovaného igelitový sáčok s hnedým práškom o hmotnosti asi 60 g, ktorý si zadovážil tohto   dňa   od   zatiaľ   nezistenej   osoby,   rozličné   rolky   papiera   a alobalu   so   stopami   po ohoretí, rôzne injekčné striekačky v počte 12 kusov, 2 ks tzv. skladačky so stopami hnedého prášku, kovová naberačka, polievková lyžica na ktorej sa nachádza biely prášok, digitálna váha,   zrkadlo   a telefónna   karta   so   stopami   po   neznámej   látke...   bolo   zistené,   že...   v igelitovom vrecku vydaného T. V. bolo 57,8 g heroínu s koncentráciou 6,3 % hmotnostných, pričom išlo o 3,64 g čistej látky diacetylmorfínu čo predstavuje 360 - 364 priemerných dávok heroínu, na papierových skladačkách a kovovej naberačke bola zistená prítomnosť heroínu a na digitálnej váhe stopy heroínu a kokaínu, heroín (diacetylmorfín) je v zmysle Zákona č. 139/1998 Z. z. zaradený do 1. skupiny omamných látok. T. V. sa tohto konania dopustil   aj   napriek   tomu,   že   rozsudkom   OS   Piešťany   2   T   6/99,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 6. 6. 2003 bol za takýto čin právoplatne odsúdený“.

Prokurátor okresnej prokuratúry podal okresnému súdu 19. septembra 2003 návrh na vzatie zadržaného sťažovateľa do väzby s poukazom najmä na stíhaný skutok, skutočnosť, že v minulosti bol 3-krát súdne trestaný, pričom „... Vyššie uvedené skutočnosti dostatočne odôvodňujú obavu, že obvinený by v prípade ponechania na slobode aj naďalej pokračoval v páchaní trestnej činnosti súvisiacej s obchodom s omamnými látkami a zadovažoval si tak zdroj príjmov...“. Sťažovateľ bol podľa návrhu zadržaný vyšetrovateľom podľa § 76 ods. 1 Trestného   poriadku   19.   septembra   2003   o 01.40   h   a zadržaniu   predchádzalo   jeho predvedenie   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   171/1993   Z.   z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov 18. septembra 2003 o 21.50 h.

Sudkyňa okresného súdu   po výsluchu sťažovateľa 20.   septembra   2003 (odmietol vypovedať)   ho v ten   istý   deň   vzala uznesením do   väzby podľa   § 68 ods.   1 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom táto sa započítava počnúc dňom   18.   septembra   2003   od   21.50   h   (keď   bola   obmedzená   jeho   osobná   sloboda). V odôvodnení uznesenia poukázala najmä na stíhaný skutok, to, že sa predmetnej trestnej činnosti dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia (vec okresného súdu sp. zn. 2 T   6/99)   a na   preukázanosť   dôvodov   väzby   v zmysle   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku.

Sťažovateľ   po   vyhlásení uznesenia   o vzatí   do   väzby a poučení   o možnosti   podať proti   nemu   sťažnosť,   túto   podal.   Písomne   ju   odôvodnil   neskôr   prostredníctvom   svojho obhajcu.

V podaní z 22. septembra 2003 („Odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu   v Piešťanoch   č.   k.   Tpr   10/03   zo   dňa   20.   9.   2003“;   okresnému   súdu   doručené nasledujúci deň) uviedol napríklad, že: „Vznesenie obvinenia obvinenému... je nezákonné, nemá potrebné zákonné atribúty, pretože v ňom chýba popis subjektívnej stránky konania obvineného   resp.   oboch   obvinených   uvedených   v uznesení...   nie   je   však   z popisu skutku vôbec jasné konanie toho-ktorého z obvinených, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k vzatiu   obvineného   do   väzby   a nie   je   ani   jasné   akým   spôsobom   je   pokrytá   zavinením obvineného   resp.   oboch   obvinených   právna   kvalifikácia   trestného   činu,   z   ktorého   boli obvinení   napadnutým   uznesením   (právna   kvalifikácia   a popis   skutku   spolu nekorešpondujú). Z týchto dôvodov, keďže sa v uznesení o vznesení obvinenia len všeobecne a nekonkrétne   odkazuje   na   naplnenie   skutkovej   podstaty   trestného   činu   označeného v uznesení   vyšetrovateľa,   je   dôvod   na   jeho   zrušenie,   resp.   pri   rozhodovaní   o väzbe,   k vyvodeniu záveru, že je nezákonné...“

Na   podporu   argumentácie   je   k podaniu   pripojené   aj   uznesenie   Ústavného   súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 582/99 z 24. februára 2000, ktorého právna veta znie: „Jde- li   o úmyslný   trestný   čin,   v   záznamu   o sdělení   obvinění   musí   být   uvedena   i subjektivní stránka   trestného   činu,   tedy   zavinění.   Ignoroval-li   vyšetřovatel   Policie   ČR   ve   sdělení obvinění   subjektivní   stránku   trestného   činu,   potom   toto   sdělení   postrádá   podstatnou náležitost a nelze je považovat za zákonné sdělení obvinění podle § 160 ods. 1 trestního řádu. Za tohoto stavu věci byl tehdy stěžovatel vzat do vazby v rozporu s ustanovením § 68 trestního řádu, podle kterého vzít do vazby lze toliko osobu, které bylo sděleno obvinění (§ 160). Právě sdělením obvinění podle ustanovení § 160 trestního řádu je realizována zásada   řádného   zákonného   procesu   uvedená   v čl.   8   Listiny,   takže   pokud   toto   sdělení v projednávané věci nemělo zákonný podklad, došlo i napadenými rozhodnutími obecných soudů k porušení citovaného čl. 8 odst. 2 Listiny.“

V podaní zo 14. októbra 2003 („Právne stanovisko nadväzujúce na sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu v Piešťanoch č. k. Tpr 10/03 zo dňa 20. 9. 2003“; krajskému súdu   doručené   20.   októbra   2003)   sťažovateľ   okrem   iného   uviedol: „...   Po   preskúmaní vyšetrovacieho spisu som zistil aj ďalšie ešte závažnejšie nedostatky,   ktoré v konečnom dôsledku poukazujú na nezákonnosť zásahu do mojej osobnej slobody... Trestné stíhanie proti mne nie je vedené riadnym procesným postupom, lebo samotné trestné stíhanie sa opiera o nezákonné zaobstaranie dôkazov, keď vykonaná domová prehliadka, ktorou boli dôkazy proti mne zaobstarané, bola uskutočnená protizákonným aj protiústavným postupom

- ako bolo už konštatované napr. rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky pod sp. zn. III. ÚS 287/96...   Takýto protiústavný postup mal viesť preto Okresný súd v Piešťanoch k tomu, aby ma do väzby nebral... Ja som nesúhlasil s prehliadkou bytu, ktorý som mal prenajatý, prehliadka sa vykonala proti mojej vôli, ktorú som jasne prezentoval... Domová prehliadka je prípustná len pre účely trestného konania, a to na písomný odôvodnený príkaz sudcu... Policajný orgán s vyšetrovateľom sa opierajú pri ospravedlňovaní svojho zásahu práve o súhlas vlastníčky bytu k prehliadke bytu. Toto však nemôže obstáť, pretože mi byt prenajala a zákon chráni aj osobnú slobodu nájomcu o čom v judikatúre súdov niet sporu... V mojom prípade teda nebol dôkaz proti mne získaný zákonným spôsobom a nemôže slúžiť preto ani ako dôkaz v trestnom konaní (§ 89 ods. 2 Tr. por., R 57/2002)... Dovoľujem si požiadať o vyhovenie mojej žiadosti.“

Krajský súd napadnutým uznesením z 30. októbra 2003 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení   tohto   uznesenia   v prvom   odseku   stručne   konštatoval   vzatie sťažovateľa do väzby uznesením okresného súdu a podstatu jeho odôvodnenia, pričom ďalej pokračoval:

„Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť obvinený T. V. Krajský súd podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia,   proti   ktorému   môže   sťažovateľ   podať   sťažnosť,   a   konanie   predchádzajúce napadnutému uzneseniu a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Je nesporné, že T. V. bol odsúdený pre trestný čin podľa § 187 ods. 1 Tr. zák. a iné na trest odňatia slobody v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 (troch) rokov. Znova je však stíhaný pre ten istý trestný čin a dopustil sa ho   v skúšobnej   dobe   podmienečného   odsúdenia.   Pokračoval   teda   v páchaní   špeciálnej trestnej činnosti, pričom momentálne reálne hrozí, že by v nej pokračoval i po prepustení z väzby na slobodu. Väzobný dôvod v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. je daný, preto je rozhodnutie súdu I. stupňa správne.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, krajský súd ako odvolací súd sťažnosť obvineného T. V. ako nedôvodné zamietol.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať návrh   na konanie,   v ktorom   by súd   neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (pozri   napr.   nálezy   vo veciach sp. zn. III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03).

2.   Podstatou   ústavnej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   krajský   súd   sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal písomnými dôvodmi jeho sťažnosti, ktorú podal proti uzneseniu okresného súdu z 20. septembra 2003 o vzatí do väzby.

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   by   preto   mala   byť   v   podstate   otázka,   či krajský súd pri preskúmaní a rozhodnutí o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu   o vzatí   do   väzby   (jeho   podania   z 22.   septembra   a 14.   októbra   2003)   postupoval v súlade s požiadavkami kladenými na „rozhodovanie o zákonnosti väzby“, to znamená, či rešpektoval sťažovateľom nastolené „právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd... rozhodol o zákonnosti väzby“.

3. 1. Právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby - ako súčasť práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy – ústavný súd vyvodil už vo svojej predošlej judikatúre (pozri napr. vyššie uvedené nálezy), odvolávajúc sa pritom najmä na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „ESĽP“ a „dohovor“).

V náleze sp. zn. III. ÚS 38/01 okrem iného uviedol, že „obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe   skúmal   významné   skutočnosti   pre   a proti   väzbe   vrátane   možnosti   nahradiť   ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou...“ V náleze sp. zn. III. ÚS 79/02 zase zdôraznil, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú potrebné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru, pričom   požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na kritériá právne, či sú dané dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj   prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody neexistujú.

Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria tiež:

-   účinná   kontrola   zákonnosti   väzby   (rozsudok   ESĽP   z 10.   októbra   2000   vo   veci Grauzinis v. Litva, No. 37 975/97),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al-Nashif and others v. Bulharsko, No. 50963/99),

-   vzhľadom   na   dramatický   vplyv   pozbavenia   slobody   na   základné   práva   jedinca konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   v zásade   spĺňať   základné   požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001 vo veci Garcia Alva v. Nemecko, No. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle posledne označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko, No. 54367/00),

-   primeraná   súdna   odpoveď   („adequate   judicial   response“;   rozsudok   ESĽP z 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, No. 36743/97).

3. 2. Právo na preskúmanie zákonnosti väzby súdom sa neuplatňuje len v priebehu väzby, ale aj pri počiatočnom vzatí do väzby súdom.

Aj podľa judikatúry ESĽP, keď proces pozbavenia osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru kulminuje rozhodnutím súdu, ktoré nariaďuje alebo potvrdzuje pozbavenie osobnej   slobody,   súdna   kontrola   zákonnosti   vyžadovaná   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je inkorporovaná   už   v tomto   počiatočnom   súdnom   rozhodnutí   (napr.   rozsudok   ESĽP   De Wilde, Ooms and Versyp z 18. júna 1971, Séria A, No. 12, § 76).

Keď teda krajský súd konal a rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti počiatočnému uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby, na konanie a rozhodovanie krajského súdu sa potom tiež vzťahovali tie požiadavky preskúmania zákonnosti väzby, ktoré vyplývajú z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (interpretovaného v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru).

4. 1. Podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby   len   vtedy,   ak   sú   tu   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu,   že   bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 68 ods.1 Trestného poriadku vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 163). Rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.Podľa   §   74   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o väzbe...   je   prípustná sťažnosť;...

Podľa   §   134   ods.   2   Trestného   poriadku   treba   v odôvodnení   uznesenia,   ak   to prichádza   podľa   povahy   veci   do   úvahy,   najmä   uviesť   skutočnosti,   ktoré   boli   vzaté   za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Podľa   §   147   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   môže sťažovateľ podať sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

Podľa   § 163 ods.   1 Trestného poriadku   ak je na podklade zistených   skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, vydá vyšetrovateľ alebo policajný orgán bez meškania uznesenie, že sa táto osoba stíha ako obvinený...

Podľa   §   163   ods.   2   Trestného   poriadku   uznesenie   o vznesení   obvinenia   musí obsahovať opis vyšetrovaného skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za akých k nemu došlo, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, o aký trestný čin v tomto skutku   ide,   a   to   jeho   zákonným   pomenovaním   a uvedením   príslušného   ustanovenia Trestného zákona, a dôvody, pre aké je obvinený stíhaný.

4. 2. Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu napadol vzatie do väzby v podstate z dvoch právne relevantných dôvodov: a) nezákonnosť vzneseného obvinenia a b) nezákonnosť vykonanej domovej prehliadky, a preto aj dôkazov zadovážených proti nemu.

Hoci   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   tvrdí,   že   si   splnil   svoju povinnosť   podľa   §   147   ods.   1   Trestného   poriadku,   vôbec   neuvádza   argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby a zákonite potom ani spôsob, akým sa s touto argumentáciou vyrovnal.

Obrana krajského súdu v jeho podaní adresovanom ústavnému súdu z 18. mája 2004 v tom   smere,   že „dostatočne   skúmal   významné   skutočnosti   pre   a proti   väzbe“ je neakceptovateľná, pretože odôvodnenie napadnutého uznesenia je z hľadiska § 134 ods. 2 Trestného   poriadku   nepreskúmateľné   (problematické   je   naviac   aj   z hľadiska   princípu prezumpcie neviny). Spôsob preskúmania sťažnosti musí totiž súd rozhodujúci o sťažnosti (a teda   aj   o zákonnosti   väzby)   uviesť   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia.   Ústavne akceptovateľný môže byť len vtedy, pokiaľ zodpovedá požiadavkám § 134 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj vyššie uvedeným ústavným požiadavkám.

Keď sa súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby nevysporiada s právne   relevantnou argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a preskúmateľne   alebo nekonštatuje   irelevantnosť   jeho   právnej   argumentácie,   poruší   právo   sťažovateľa   podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby, vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   potom   ústavný   súd   vyslovil,   že   krajský   súd napadnutým uznesením, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby, porušil jeho právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (bod 1 výroku nálezu.)

4. 3. Treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či sťažovateľ mal alebo nemal byť vzatý do väzby. Musel však, pokiaľ sa tak stalo,   zaujať   stanovisko,   či   vzatie   do   väzby   a konanie   mu   predchádzajúce   spĺňali požiadavky ústavnosti (vrátane pozbavenia slobody spôsobom, ktorý ustanoví zákon, podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a rozhodnutia súdu, ktorého odôvodnenie musí mať požadovanú kvalitu, v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy).

5. Slovenská republika už niesla medzinárodnoprávnu zodpovednosť za porušenie práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   napr.   vo   veci   Savič   v.   Slovenská   republika (No. 28409/95; pozri správu bývalej Európskej komisie pre ľudské práva z 20. mája 1998), ktorá bola následne dostatočne analyzovaná aj v rámci všeobecného súdnictva.

Označené porušenie spočívalo okrem iného v tom, že príslušný krajský súd, ktorý rozhodoval   o sťažnosti   proti   zamietavému   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, vôbec nepoukázal na písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa a ani sa nezaoberal argumentáciou, ktorá bola v nej obsiahnutá.

Teraz prejednávaná vec sťažovateľa je analogická. Keďže krajský súd v napadnutom uznesení uvádza len skutočnosť podania sťažnosti, ktorú ďalej nerozvádza, vzniká klamný dojem, že sťažovateľ svoju sťažnosť neodôvodnil, a preto ani nie je potrebné sa   s jeho konkrétnou argumentáciou vyrovnať.

Ústavný súd v rámci svojej kontrolnej ústavnej právomoci vo vzťahu ku konaniu a rozhodovaniu všeobecných súdov o väzbe musí dbať aj na zásadu uvedenú v čl. 1 ods. 2 ústavy,   podľa   ktorej   Slovenská   republika   uznáva   a dodržiava   všeobecné   pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky, a preto aj z tohto dôvodu rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku nálezu.

6. Keďže ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu a povinný o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby znovu konať a rozhodnúť ústavne konformným spôsobom [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 2, ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].

7.   Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   utrpel   nemajetkovú   ujmu   z dôvodu   právnej neistoty vyvolanej spôsobom rozhodnutia krajského súdu.

Hlavnou nápravou nemajetkovej ujmy sťažovateľa je výsledok konania ústavného súdu, to znamená vyslovenie porušenia práva, zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie.

Pretože samotné konanie a rozhodnutie ústavného súdu sú primeranou a dostatočnou nápravou nemajetkovej ujmy sťažovateľa, nebolo vyhovené sťažnosti v tej časti, v ktorej sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk (bod 4 výroku nálezu).

8. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 9 340 Sk. Právny zástupca sťažovateľa uplatnil trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2004 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom - 11. februára 2004 a písomné podanie vo veci samej - 1. marca 2004).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   34/03, I. ÚS 129/03).

Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená náhrada trov konania z hľadiska výšky trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym predpisom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   4   534   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   136   Sk.   Ústavný   súd   preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004