znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 135/03-35

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 11. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. D., bytom P. B., toho času v Ústave na výkon väzby v Ž., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., P. B., pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 To 66/02 zo 4. decembra 2002 a sp. zn. Ntv-II 8/03 z 22. januára 2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť J. D. v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 66/02 zo 4. decembra 2002   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   J.   D.   v časti   týkajúcej   sa   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. Ntv-II 8/03 z 22. januára 2003   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

3.   Sťažnosť   J.   D.   vo   zvyšnej   časti   o d   m   i e   t   a   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažovateľ J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorého trestná vec je v súčasnosti vedená na   Krajskom   súde   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   1   T   22/02,   sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podaním   z 31.   januára 2002   označeným   ako „Sťažnosť   proti porušovaniu základného ľudského práva a slobody vyplývajúceho z Ústavy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“ (ďalej len „ústavná sťažnosť“), pričom ho doplnil z vlastnej iniciatívy, resp.   na žiadosť   ústavného súdu   podaniami z 18.   februára a 17.   apríla   2003. K ústavnej   sťažnosti   zaslal   aj   početné   prílohy,   ktoré   súvisia   s jeho   trestnou   vecou (predovšetkým rozhodnutia o väzbe).

Sťažovateľ   napáda   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 To 66/02 zo 4. decembra 2002 (ďalej len „najvyšší súd“ a „uznesenie zo 4. decembra 2002“),   ktorým   bola   zamietnutá   ako   nedôvodná   jeho   sťažnosť   proti   zamietajúcemu uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 22/02 z 23. októbra 2002 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, a tiež uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 8/03 z 22. januára 2003 (ďalej   len   „uznesenie   z 22.   januára   2003“)   o predĺžení   lehoty   trvania   jeho   väzby   do 30. septembra 2003.

Napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu sú vytýkané najmä nevysporiadanie sa s argumentáciou sťažovateľa proti väzbe (väzobnému dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) a hypotetické, resp. abstraktné úvahy o väzobnom dôvode.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby rozhodol: „1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 To 66/02-1637 zo dňa 4. decembra 2002, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná zákonnosť a dôvodnosť väzby J. D. porušil jeho ľudské práva a slobody, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky ako aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to najmä jeho čl. 5 ods. 4.

2. Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ntv-II 8/03 zo dňa 22. januára 2003, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná zákonnosť a dôvodnosť ďalšieho trvania väzby J. D. porušil jeho   ľudské   práva   a slobody,   ktoré   mu   zaručuje   Ústava   Slovenskej   republiky   ako   aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to najmä čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

3. Tieto uznesenia sa zrušujú a vracajú sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nich znova konal a rozhodol.

4.   Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   všetky   trovy   konania   a právneho zastupovania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu, k rukám advokáta JUDr. D. D., P. B..“

Najvyšší súd sa k ústavnej sťažnosti vyjadril podaním predsedu trestného kolégia z 10. marca 2003, pričom ju navrhol odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Podľa jeho názoru najvyšší súd postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a označené práva sťažovateľa neporušil.

II.

1. Ústavný súd prerokoval ústavnú sťažnosť na neverejnom zasadnutí v zmysle § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal   splnenie   všeobecných a osobitných zákonných náležitostí, ako aj dôvody pre jej možné odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

2. V časti týkajúcej sa uznesenia najvyššieho súdu zo 4. decembra 2002 o zamietnutí sťažnosti   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   ktorému   sťažovateľ   vytýka hypotetickú,   resp.   abstraktnú   úvahu   o väzobných   dôvodoch,   sa   ústavný   súd   nestotožnil s takýmto hodnotením rozhodnutia.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd predbežne preskúmal uznesenie najvyššieho súdu zo 4. decembra 2002 a dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia predstavuje ešte dostatočný základ pre jeho výrok.   Najvyšší   súd   odôvodnil   zamietnutie   sťažovateľovej   sťažnosti   proti   uzneseniu Krajského   súdu   v Trnave   z 23.   októbra   2002   sp.   zn.   1   T   22/02   konkrétnymi   dôvodmi spočívajúcimi v charaktere trestnej činnosti, ktorej sa mal sťažovateľ dopustiť. Ide hlavne o údajne   dlhodobé   a opakované   páchanie   trestnej   činnosti,   ktoré   mohlo   predstavovať rozumný dôvod pre ponechanie sťažovateľa vo väzbe podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Najvyšší súd pri existencii reálnej a dôvodnej obavy z pokračovania trestnej činnosti sťažovateľom   vychádzal   z jeho   konania   a správania   pred   obmedzením   slobody.   Takýto postup nemožno pokladať za hypotetický ani abstraktný základ rozhodnutia a má logický základ.

Je   pravdou,   že   najvyšší   súd   sa   4.   decembra   2002   nevysporiadal   s časťou navrhovateľovej argumentácie, ktorú použil vo svojej sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1 T 22/02 z 23. októbra 2002. Predovšetkým nereagoval na argumenty spočívajúce v existencii legálneho zamestnania a príjmu navrhovateľa v dlhej dobe, ktorá uplynula   od   jeho   činnosti,   ktorú   orgány   činné   v trestnom   konaní   pokladajú   za   trestnú. Najvyšší   súd   však   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   konkrétnymi   dôvodmi,   a nielen abstraktnými úvahami.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   opakovane   vyslovil   právny   názor,   podľa ktorého „Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody“ (I. ÚS 139/02 a mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

Uznesenie   najvyššieho   súdu   zo   4.   decembra   2002   nie   je   napriek   nedostatkom odôvodnenia   spočívajúcim   v nevysporiadaní   sa   s časťou   navrhovateľovej   argumentácie zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ústavný súd nemá právomoc, aby sa ním ďalej zaoberal.

Najvyšší súd dôsledne postupoval podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a jeho rozhodnutie vychádza   z konkrétnych   faktov,   je   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne.   Napadnuté rozhodnutie nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti.

Vo   zvyšku   sťažnosť   v tejto časti   odmietol   pre   nesplnenie zákonom   predpísaných náležitostí.   Ďalšie   práva   a slobody   zaručené   ústavou   a   dohovorom,   ktoré   boli   v návrhu rozhodnutia ústavného súdu (petite) naznačené, neboli totiž konkretizované.

3. Uznesením najvyššieho súdu z 22. januára 2003 bola podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 30. septembra 2003. Najvyšší súd rozhodol týmto uznesením na základe návrhu predsedu senátu krajského súdu na predĺženie lehoty trvania väzby v zmysle § 71 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý mu bol doručený 16. januára 2003 (do 31. januára 2003 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 72/02 zo 7. augusta 2002).

Ústavný súd listom zo 4. apríla 2003 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby okrem iného predložil dôkazy o tom, ako si sťažovateľ (obhajoba) chránil základné práva a slobody, ktorých porušenie namieta pred ústavným súdom - v časti týkajúcej sa návrhu na predĺženie jeho väzby po 31. januári 2003 a rozhodnutia najvyššieho súdu o ňom - pred tým, ako najvyšší súd rozhodol uznesením z 22. januára 2003.

K tomuto bolo v podaní právneho zástupcu sťažovateľa zo 17. apríla 2003 uvedené len: „Na záver chcem uviesť, že z našej strany boli využité všetky zákonné prostriedky na dosiahnutie nápravy, čo sa však doteraz zo strany OČTK nestalo.“

V obdobnej veci týkajúcej sa namietaného porušenia práv uznesením najvyššieho súdu o predĺžení lehoty trvania väzby obvineného podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku ústavný súd už rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 90/03 z 26. marca 2003, kde vyslovil viaceré právne názory.

Poukázal   predovšetkým   na   povinnosť   aktívneho   vedenia   obhajoby   obhajcom v prospech záujmov obvineného, ktorá vyplýva už z § 41 ods. 1 Trestného poriadku. Pri aktívnom vedení obhajoby môže napr. obhajca krajský súd vopred požiadať, že pokiaľ bude podaný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 71 ods. 2 a 3 Trestného poriadku, aby mu to bolo za účelom využitia práv obhajoby neodkladne oznámené. V označenej veci však sťažovateľ ústavnému súdu nepreukázal, že obhajoba využila takýto postup, aby mohla následne vzniesť v konaní najvyššieho súdu o označenom návrhu (pred jeho rozhodnutím) tie ústavné námietky proti ďalšiemu trvaniu väzby, ktoré vzniesla v ústavnej sťažnosti (po rozhodnutí najvyššieho súdu).

Aktívny   spôsob   obhajoby   je   pre   ochranu   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa potrebný   najmä   preto,   lebo   podanie   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   je   pre obhajobu predvídateľné, o takomto návrhu rozhoduje najvyšší súd na neverejnom zasadnutí (bez účasti procesných strán), proti uzneseniu o predĺžení lehoty trvania väzby nie je podľa § 74 ods. 1 Trestného poriadku prípustný riadny opravný prostriedok (sťažnosť) a takéto rozhodnutie je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho trvania väzby.

Ústavný   súd   v citovanom   rozhodnutí   ďalej   uviedol:   „Z   princípu   subsidiarity   vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom   súde   tiež   vyplýva,   že   v prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť   najskôr   v tomto   konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Pokiaľ sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   uplatní   v konaní   pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.“

Pretože   sťažovateľ   aj   v teraz   prejednávanej   veci   namietol   v ústavnej   sťažnosti konkrétnou   argumentáciou   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   uznesením najvyššieho súdu z 22. januára 2003, pričom však nepreukázal využitie aktívneho spôsobu obhajoby (obhajoba zostala pasívna) a v rámci účinnej ochrany práv a slobôd uplatnenie svojej argumentácie v konaní najvyššieho súdu pred jeho rozhodnutím (aby mu dal tiež možnosť   v prípade   opodstatnenosti   argumentácie   vyvarovať   sa   porušenia   jeho   práv a slobôd), ústavný súd v tejto časti jeho ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (bod 2 výroku uznesenia).

4.   Ďalšie   návrhy   sťažovateľa   v jeho   petite   (zrušenie   napadnutých   rozhodnutí a náhrada trov konania, resp. právneho zastupovania) stratili opodstatnenie výrokom tohto uznesenia.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003

III. ÚS 135/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pripájam k uzneseniu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   sp.   zn. III. ÚS 135/03 z 11. júna 2003 vo vzťahu k výroku pod bodom 1 - ktorým bola odmietnutá sťažnosť J. D. (ďalej len „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľ“) v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 66/02 zo 4. decembra 2002 pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie – toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím ani s označeným výrokom a ani s jeho odôvodnením (s ostatnými výrokmi a ich odôvodnením súhlasím).

2.   Napadnutým   uznesením   sp.   zn.   1   To   66/02   zo   4.   decembra   2002   (ďalej   len „zamietajúce uznesenie“) najvyšší súd zamietol „ako nie dôvodnú“ sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1 T 22/02 z 23. októbra 2002, ktorým zamietol   jeho poslednú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu   (ďalej len „uznesenie z 23. októbra 2002“).

Väčšina senátu ústavného súdu (ďalej aj „väčšina senátu“) založila svoje rozhodnutie v podstate na týchto argumentoch (pozri str. 4-5 uznesenia):

- odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu predstavuje ešte dostatočný základ pre jeho   výrok   (najmä   uvedenie   konkrétnych   dôvodov   spočívajúcich   v   charaktere   trestnej činnosti, ktorej sa mal sťažovateľ dopustiť),

-   pri   obave   z pokračovania   v trestnej   činnosti   najvyšší   súd   vychádzal   z konania a správania sťažovateľa pred obmedzením jeho osobnej slobody (takýto postup nemožno pokladať za hypotetický ani abstraktný základ rozhodnutia a má logický základ),

-   hoci   sa   najvyšší   súd   nevysporiadal   s časťou   sťažovateľovej   argumentácie (existencia legálneho zamestnania a príjmu), nie je jeho uznesenie arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené a ústavný súd preto nemá právomoc, aby sa s ním ďalej zaoberal,

- najvyšší súd dôsledne postupoval podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a jeho rozhodnutie vychádza z konkrétnych faktov, je logické, a preto aj celkom legitímne.

3. Odôvodnenie rozhodnutia väčšiny senátu je podľa môjho názoru už vzhľadom na jeho neprimeranú stručnosť nepreskúmateľné a z jeho znenia ani poriadne nevedno, o čo vlastne   ide.   Naviac,   toto   odôvodnenie   nie   je   verným   odrazom   najmä   obsahu   ústavnej sťažnosti, pričom na viaceré ústavne významné námietky sťažovateľa vôbec nereaguje.Pre náležitú analýzu veci treba preto uviesť predovšetkým podstatu:

- priebehu trestnej veci sťažovateľa,

- poslednej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,

- uznesenia Krajského súdu v Trnave z 23. októbra 2002,

- sťažnosti proti nemu,

- zamietajúceho uznesenia najvyššieho súdu,

- ústavnej sťažnosti,ako   aj   konfrontáciu   rozhodnutia   väčšiny   senátu   s trestnou   vecou   sťažovateľa,   ústavnou sťažnosťou, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a predošlou judikatúrou tretieho senátu ústavného súdu ohľadne väzby.

4. Uznesením vyšetrovateľa v P. B. z 31. januára 2000 došlo k vzneseniu obvinenia sťažovateľovi   pre   skutky   právne   kvalifikované   ako   trestné   činy   podvodu,   sprenevery a poškodzovania cudzích práv podľa § 250 ods. 1 a 4, § 248 ods. 1 a 4 a § 209 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Uznesením sudcu Okresného súdu v Považskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) z 1. februára 2000 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c)   Trestného   poriadku   s   tým,   že   väzba   začína   31.   januára   2000   o 10.00 h   a bude   sa vykonávať v Ústave na výkon väzby v Ž. Dôvod tzv. väzby pokračujúcej podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku spočíval v tom, že vzhľadom na pomerne dlhú dobu páchania stíhanej trestnej činnosti, pri ktorej vznikla rozsiahla škoda, je dôvodná obava, že sťažovateľ by mohol v páchaní trestnej činnosti pokračovať, aby si tak zabezpečil jednak prostriedky pre   svoju   obživu,   ale   aj   prostriedky,   ktorými   by   sa   snažil   uhrádzať   vzniknutú   škodu. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 14. marca 2000 sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu zamietol.

Žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 27. apríla 2000 zamietol okresný súd uznesením z 24. mája 2000, pričom Krajský súd v Trenčíne uznesením z 15. júna 2000 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu.

Dňa   17.   mája   2000   okresný   prokurátor   v P.   B.   (ďalej   len   „prokurátor“)   podal okresnému súdu na sťažovateľa obžalobu pre stíhané trestné činy (celková spôsobená škoda na cudzom majetku mala dosahovať sumu 40 129 038 Sk), 24. mája 2000 však okresný súd vec postúpil z dôvodu nepríslušnosti Krajskému súdu v Trenčíne. Tento súd zase z dôvodu legislatívnej   zmeny   v Trestnom   poriadku   uznesením   vec   postúpil   4. septembra   2000 okresnému súdu a sťažovateľa ponechal vo väzbe.

Okresný súd konal o podanej obžalobe na hlavnom pojednávaní 16. októbra 2000, na ktorom však vec vrátil uznesením prokurátorovi na došetrenie, pričom sťažovateľa ponechal naďalej vo väzbe, keďže dôvody väzby uňho aj naďalej trvajú.

Dňa 18. januára 2001 sudca okresného súdu predĺžil na návrh prokurátora lehotu trvania   väzby   sťažovateľa   do   31.   júla   2001.   Z   dôvodov   uznesenia   vyplýva,   že   podľa prokurátora by sa sťažovateľ pod hrozbou prípadného trestu skrýval, pôsobil na svedkov, a tým   by   znemožnil   vykonanie   potrebných   úkonov   potrebných   na náležité   objektívne zistenie skutkového stavu veci. V rozhodnej záverečnej časti odôvodnenia uznesenia potom okresný súd uviedol: „V súčasnom štádiu prípravného konania pritom nie je možné, aby bol obv. D. prepustený z väzby, lebo by mohol zmariť celý jeho priebeh a z toho dôvodu bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“ V uznesení teda nie je uvedené, že by dôvodom predĺženia väzby sťažovateľa bola obava z pokračovania v trestnej činnosti (ako v iných uzneseniach predtým a potom).

Dňa 19. júla 2001 okresný súd predĺžil väzbu sťažovateľa do 30. novembra 2001.

Dňa 1. augusta 2001 okresný súd zamietol ďalšiu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, pretože podľa jeho názoru pôvodné väzobné dôvody pretrvávajú, s čím sa stotožnil aj Krajský súd v Trenčíne, ktorý 30. augusta 2001 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietol.

Okresný súd zamietol 19. októbra 2001 aj žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 3. októbra 2001.

Dňa   29.   novembra   2001   podal   prokurátor   okresnému   súdu   novú   obžalobu   na sťažovateľa   (má   14   bodov)   pre   skutky   právne   kvalifikované   ako   trestné   činy   podvodu a sprenevery podľa § 250 ods. 1 a 4, resp. § 248 ods. 1 a 3 Trestného zákona, pričom celková spôsobená škoda na cudzom majetku mala byť 20 108 139 Sk.

Žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 30. novembra 2001 okresný súd zamietol 7. decembra 2001 (konštatoval už iba väzobné dôvody podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku), s čím sa stotožnil aj Krajský súd v Trenčíne 20. decembra 2001 zamietnutím sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu.

Najvyšší súd uznesením z 23. januára 2002 predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 31. augusta 2002, pričom konštatoval, že pretrvávajú pôvodné dôvody väzby a osobitne dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Okresný súd 5. februára 2002 z dôvodu legislatívnej zmeny v Trestnom poriadku postúpil   trestnú   vec   sťažovateľa   Krajskému   súdu   v Trenčíne   a sťažovateľa   ponechal   vo väzbe, pretože väzobné dôvody uňho naďalej trvajú (v odôvodnení uznesenia však uvádza, že pretrváva iba väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku). Krajský súd 5. marca 2002 sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu zamietol konštatujúc o. i. pretrvávanie označeného väzobného dôvodu.

Dňa 7. augusta 2002 najvyšší súd odňal trestnú vec sťažovateľa Krajskému súdu v Trenčíne a prikázal ju Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“). V tento deň aj uznesením sp. zn. Ntv-II 72/02 predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 31. januára 2003, keď napr. konštatoval, že „Rozsah žalovaných skutkov a premyslené komplikované spôsoby ich spáchania sú konkrétnosťami, ktoré odôvodňujú obavu, že obvinený J. D. bude pokračovať v trestnej činnosti, čo je základom záveru o dôvodoch jeho väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por.“

5.   Podaním   z 18.   septembra   2002   sťažovateľ   požiadal   krajský   súd   o prepustenie z väzby na slobodu. V žiadosti o. i. doslova uviedol:

„Bol som vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods 1 písm. a, b, c Tr por.

Po 24 mesiacoch väzby mi dôvody väzby podľa písm. a, b § 67 ods 1, boli zrušené. Teda vo väzbe sa nachádzam z dôvodu uvedeného v § 67 ods 1písm c. Do dnešného dňa som nečítal jedno jediné logické a zákonné odôvodnenie mojej väzby.

... Ani v jednom z doterajších uznesení, ktorými mi súd väzbu predĺžil, alebo zamietol žiadosť o prepustenie, aj tak nikdy nič konkrétne nebolo uvedené a podložené, tak ako to zákon ukladá za povinnosť.

V žiadnom prípade nemôžem súhlasiť s odôvodneniami súdu že: Dôvody väzby naďalej trvajú podľa písm „c“ § 67 ods. 1 Tr. por. Prípadne, že súd poukáže na predchádzajúce uznesenia, kde taktiež väzba nie je zákonne odôvodnená. Respektívne väzbu   odôvodnenú   hypotetickými   tvrdeniami,   ktoré   nie   je   možné   reálne   a zákonne preukázať. Okrem toho sú v absolútnom rozpore s § 2 ods. 2 Tr. por. Je to len účel. Tak isto ako u mňa neexistovali nikdy dôvody písm. a, b § 67 ods. 1 Tr. por, tak isto neexistuje u mňa ani dôvod „c“ § 67 ods. 1 Tr. por. Je to len účel držania mojej osoby vo väzbe, akýmkoľvek spôsobom. Dôvod § 67 ods. 1 písm. „c“, je od začiatku fiktívny, ničím nepodložený a účelovo vytvorený na nezákonné držanie mojej osoby vo väzbe.

Som   tu   na   základe   písm   c   §   67ods.   1   Tr.   por.   Absurdita,   ktorá   nemá   hraníc. Nehladiac na to, že neexistuje jeden jediný konkrétny dôkaz a dôvod v celom spise, ktorý by odôvodňoval zákonné trvanie mojej väzby.

Pokračovanie trest. činnosti absolútne neprichádza do úvahy. Všetky moje skutočné finančné vzťahy, ktorými som sa mal údajne dopustiť trest. činnosti, boli uskutočnené min. 1 rok predtým ako som bol vzatý do väzby. Nikdy som sa žiadnej trest. činnosti nedopustil a nikdy som nebol ani odkázaný na páchanie akejkoľvek trest. činnosti. Od roku 1993 hneď po   skončení   štúdií   som   riadne   pracoval   a mal   som   zaručený   príjem,   čo   je   detailne preukázané. Okrem toho mám rodinné zázemie.

Taktiež nie je možné, aby sa súd pri rozhodovaní o mojej väzbe opieral o nezmyselnú a nepravdivú obžalobu...

Jednoznačne dôvodom pre moju väzbu nemôže byť tá skutočnosť, že popieram, že som   sa   dopustil   trest.   činnosti.   Ja   som   vypovedal   detailne   a pravdivo   ku   všetkým okolnostiam. Viac ako polovica pôvodných vykonštruovaných obvinení a skutkov mi bolo zastavených a aj to len preukazuje o čo tu ide a na čo od prvopočiatku poukazujem. Jedná sa   len   o diskreditáciu   mojej   osoby   za   účelom   ma   zničiť,   tak   ako   som   to   už   viac   krát preukázal.

Je zbytočné, aby som písal všetko, čo je dobre známe a už som napísal v predošlých žiadostiach o prepustenie z väzby. Vždy som mal snahu všetko vysvetliť, aj som vysvetlil. Poukázal som na všetky skutočnosti aj o tom, že u mňa nemôže existovať dôvod väzby. Podložil som to faktami i dôkazmi. K ničomu to nevedie. Podľa môjho názoru to ani nikto nečíta. V opačnom prípade, keby sa nad tým niekto zamyslel, tak nie je možné, aby som sa ešte stále nachádzal vo väzbe.

... Chcem   poukázať   na   tú   skutočnosť,   že   sa   jedná   o zrejmé   prieťahy   súdneho prejednania skutkov za, ktoré bola na mňa podaná obžaloba.

Od 31. 01. 2000 sa nachádzam vo väzbe, ktorú považujem za celkom nedôvodnú. Uvedené   obštrukcie   súdov   sú   preukázanými   prieťahmi   na   úkor   mojej   väzby. V úplnom   rozpore   s   §   71   ods   1   Tr.   por.,   ktorý   v prvej   vete   ustanovuje,   že   väzba v prípravnom konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Taktiež je to v úplnom rozpore s § 2 ods 4 Tr. por.

Moja   väzba   je   nezákonná   a protiústavná.   Sú   porušené   práva,   ktoré   mi   zaručuje ústava. Som tu viac ako 31 mesiacov a za tú dobu bolo spravené voči mojej osobe veľa vecí, ktoré sa vymykajú normálnosti.

... Pri tomto znie veta z Trestného poriadku, že „Väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať iba nevyhnutnú dobu“. Iba ako rozprávka.

... Nezákonné konania a preukázané obštrukcie súdov spojené s účelovými prieťahmi, nemôžu odôvodňovať ďalšie trvanie mojej väzby. Je to absurdné. Moja väzba je nezákonná a nedôvodná, okrem toho neúmerná v trvaní viac ako 31 mesiacov.

Obmedzenie   osobnej   slobody   väzbou   je   vždy   citeľným   a výrazným   zásahom   do ústavne zaručených práv a slobôd osoby. Zákonné dôvody rovnako ako jej samotné trvanie musia byť starostlivo zvážené. Na základe uvedeného môj prípad považujem za výrazný rozpor   nie   len   s účelom   trest.   konania,   ale   aj   rozpor   s povahou   a významom   systému ústavno právnej ochrany.

Som   vo   väzbe   viac   ako   31   mesiacov.   Zavretý   v jednej   diere   a v takýchto podmienkach. Od začiatku nežiadam nič iné, len možnosť predstúpiť pred súd, aby som dokázal   svoju   nevinu.   Ale   za   každým   keď   sa   priblížim   k tejto   možnosti,   OČTK   si protizákonným spôsobom prehadzujú spis, vydávajú protizákonné rozhodnutia a takýmito účelovými obštrukciami sa snažia ma čo najdlhšie držať protizákonne vo väzbe. Ale bez možnosti brániť sa na riadnom súdnom pojednávaní.

Je   to   neľudské   a v takýchto   podmienkach   nie   som   schopný   ďalej   žiť.   Je   to nemysliteľné a v rozpore so všetkými zákonmi i ľudskými. Takéto trápenie je pre mňa i pre moju   rodinu   ďalej   neznesiteľné.   Zamyslite   sa   nad   tým   prosím,   31   mesiacov   v jednej miestnosti bez akéhokoľvek zmyslu a bez možnosti dovolať sa spravodlivosti. Je to utrpenie, ktoré sa nedá opísať.

Preto   Vás   žiadam.   Vážený   pán,   senát   aby   ste   ma   prepustili   z väzby,   nakoľko neexistujú žiadne dôvody mojej väzby. Moja väzba je neúmerná a nezákonná a v mojom prípade sa jedná o neprimeraný zásah do mojich občianskych slobôd.“

V obdobnom   zmysle   požiadal   o prepustenie   sťažovateľa   z väzby   podaním z 3. októbra 2002 aj jeho obhajca. Dodal napr., že sťažovateľ má trvalé bydlisko, rodinné zázemie a je otcom maloletej dcéry.

Krajský súd uznesením z 23. októbra 2002 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. V úvode uznesenia konštatoval, že tento je stíhaný „v súvislosti s jeho podvodným konaním, ktorého sa mal vo väčšom počte prípadov dopustiť v rokoch 1996- 1999 na území T. kraja“.

Ďalej uviedol: „Dňa 9. 10. 2002 obvinený J. D. prostredníctvom svojho obhajcu podal na tunajšom súde žiadosť o prepustenie z väzby ktorú odôvodnil tým, že sa nedopustil trestných činov, za ktoré   mu   bolo   vznesené   obvinenie.   Nesúhlasí   s tým,   že   trvajú   dôvody   väzby   v zmysle § 67ods. 1 písm. c) Tr. por. z obavy, že by pokračoval v trestnej činnosti. Trestnej činnosti sa nedopustil, od roku 1993 riadne pracoval. Držanie jeho osoby vo väzbe je v rozpore s § 2 ods.   2   Tr.   por.   pretože   sa   na   neho   nemôže   hľadieť   ako   na   vinného,   pretože   dosiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom nebola vyslovené jeho vina. Väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu.

Krajský   súd   preskúmal   žiadosť   obvineného   D.   a zistil,   že   táto   nie   je   dôvodná. Obvinený svojím konaním mal spôsobiť škodu viac ako 20 miliónov korún, v jeho trestnej veci   treba   vypočuť   väčšie   množstvo   poškodených   a svedkov,   trestnej   činnosti   sa   mal dopustiť v širšom časovom úseku a početnými protiprávnymi konaniami. Súd preto dospel k záveru, že v súčasnom štádiu trestného konania u obžalovaného D. naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda že je tu prítomná obava, že by pri pobyte na slobode pokračoval v páchaní majetkovej trestnej činnosti.“

Sťažovateľ   podal   sťažnosť   osobne   proti   uzneseniu   krajského   súdu   podaním   zo 4. novembra 2002, kde uviedol   argumentáciu obdobnú ako vo svojej poslednej žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu   (a   tiež   vo   svojich   skorších   početných   podaniach namietajúcich väzbu a sledujúcich prepustenie z nej).  

Obhajca   sťažovateľa   podal   tiež   v mene   sťažovateľa   sťažnosť   proti   uzneseniu krajského súdu podaním z 5. novembra 2002, kde o. i. uviedol:

„Žiadam zmeniť napadnuté uznesenie a mňa z väzby prepustiť. Ja som sa nedopustil trestných činov, za ktoré som stíhaný, vo všetkých prípadoch sa jednalo o občianske alebo obchodno – právne vzťahy medzi mnou a mojimi veriteľmi, z ktorých hrozila určitá miera rizika. Ja som vypovedal pravdivo ku všetkým okolnostiam. Preto z uvedených vzťahov mi nemôže   vyplývať   trestnoprávna   zodpovednosť.   Z mojej   strany   sa   nikdy   nejednalo o podvodné konanie. Nikdy som nepojal úmysel požičané peniaze nevrátiť a tým seba alebo niekoho tretieho na úkor iného obohatiť. Išlo o dlhodobejšie korektné vzťahy. Napriek tomu som   bol   vzatý   do   väzby,   čím   mi   bolo   znemožnené   plniť   si   moje   povinnosti   vzniknuté z uzatvorených   zmlúv.   Nakoľko   sa   jedná   o neúmerne   dlhú   dobu   mojej   väzby   dochádza k stavu, ktorý bude do budúcnosti ťažko napraviteľný.

Krajský   súd,   to   že   ma   z väzby   neprepustil   odôvodnil   opäť   len   všeobecnými skutočnosťami,   ktoré   nepodložil   ničím   konkrétnym,   teda   v rozpore   s   §   67   Trestného poriadku. V odôvodnení len uviedol, že som svojím konaním mal spôsobiť škodu viac ako 20 miliónov, že treba vypočuť väčšie množstvo poškodených a svedkov a že som sa mal trestnej činnosti dopustiť v širšom časovom úseku a početnými protiprávnymi konaniami. Taktiež dôvodí tým, že existuje prítomná obava, že by som pokračoval v páchaní majetkovej trestnej činnosti, a teda pretrváva väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pokračovanie v trestnej činnosti ako dôvod väzby nemôže existovať, nakoľko pôžičky s mojimi veriteľmi, ktorými som sa mal dopustiť trestnej činnosti boli uskutočnené jeden rok pred tým, ako som bol vzatý do väzby. Nikdy som sa trestnej činnosti nedopustil a nikdy som nebol odkázaný na páchanie akejkoľvek trestnej činnosti. Od roku 1993 hneď po skončení štúdií som riadne pracoval a mal som zaručený príjem, čo je detailne preukázané. Okrem toho mám svoje trvalé bydlisko, rodinné zázemie a som otcom maloletej dcéry.

Väzba   je   odôvodnená   len   hypotetickými   tvrdeniami,   ktoré   nie   je   možné   reálne a zákonne   preukázať.   Dôvod   podľa   §   67   ods.   1   c)   je   od   začiatku   fiktívny   a ničím nepodložený.

Okrem toho je držanie mojej osoby vo väzbe v absolútnom rozpore s § 2 ods. 2 Tr. por. (dokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom nie je vyslovená vina, nemožno na toho, proti komu sa vedie trestné konanie, hľadieť, ako by bol vinný) a tiež s § 2 ods. 4 Tr. por.   (orgány   činné   v trestnom   konaní   musia   trestné   veci   prejednávať   čo   najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou).

... Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žiadam, aby Najvyšší súd preskúmal napadnuté uznesenie   Krajského   súdu,   mojej   sťažnosti   vyhovel   a mňa   bezodkladne   prepustil   na slobodu.“

Najvyšší súd v zamietajúcom uznesení o sťažnosti sťažovateľa o. i. uviedol: Dňa 9. októbra 2002 obvinený J. D. podal prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú odôvodnil tým, že sa trestnej činnosti kladenej mu za vinu nedopustil a vyslovil nesúhlas s tým, že u neho trvajú dôvody ďalšieho trvania väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda z obavy, že by pokračoval na slobode v páchaní trestnej činnosti. Poukázal na to, že väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutne potrebnú dobu.

Krajský súd v Trenčíne napadnutým uznesením podľa § 72 ods. 2 Tr. por. žiadosť obvineného J. D. o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 72 ods. 2 Tr. por. zamietol ako nedôvodnú. Konštatoval, že dôvody väzby u obvineného podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. i naďalej trvajú, pretože obvinený svojím podvodným konaním mal spôsobiť škodu viac ako 20 miliónov korún a trestnej činnosti kladenej mu za vinu sa mal dopustiť v širšom časovom úseku a početnými protiprávnymi konaniami, pričom je daná dôvodná obava, že na slobode by pokračoval v páchaní majetkovej trestnej činnosti.

V zákonnej lehote určenej v § 143 ods. 1 Tr. por. podal proti tomuto uzneseniu obvinený   J.   D.   sťažnosť   jednak   sám,   ako   aj   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   V oboch podaných   sťažnostiach   obvinený   v podstate   namieta   nezákonnosť   ďalšieho   trvania   jeho väzby,   ktorá   podľa   jeho   názoru   nie   je   podložená   žiadnym   konkrétnym   dôkazom   alebo skutočnosťou, ktoré by odôvodňovali obavu, že po prepustení na slobodu bude pokračovať v páchaní majetkovej trestnej činnosti. Poukázal na to, že vo väzbe sa nachádza už 34 mesiacov,   pričom   obmedzenie   jeho   osobnej   slobody   je   výrazným   zásahom   do   ústavou zaručených základných práv a slobôd.   Zdôraznil tiež,   že sa necíti byť vinným z trestnej činnosti   kladenej   mu   za   vinu,   pretože   vo   všetkých   prípadoch   sa   jednalo   len o občianskoprávne alebo obchodnoprávne vzťahy medzi ním a jeho veriteľmi a z jeho strany nešlo   rozhodne   o podvodné   konanie.   Z uvedených   dôvodov   navrhol,   aby   Najvyšší   súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a aby sám rozhodol vo veci tak, že ho bezodkladne prepustí z väzby na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorému   mohol   obvinený   podať   sťažnosť,   ako i konanie, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo a zistil, že krajský súd rozhodol správne a v súlade so zákonom.

Podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, na ktorý sa pripravoval alebo ktorým hrozil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že   obvinený   J.   D.   je   v predmetnej   trestnej   veci   stíhaný   pre   rozsiahlu   trestnú   činnosť podvodného charakteru, ktorej sa mal dopustiť celkove 13 dielčimi skutkami podvodného charakteru, keď od viacerých občanov vylákal rôzne finančné sumy, pod zámienkou ich použitia na rôzne podnikateľské zámery, na nákup tovaru v rámci svojho podnikania, alebo zámienkou   ich   výhodného   uloženia   a zúročenia   v zahraničných   peňažných   ústavoch, prípadne pod inými nepravdivými zámienkami. Týmto podvodným konaním mal obvinený spôsobiť   jednotlivým   poškodeným   stranám   celkovú   škodu   vo   výške   20.108.139,-   Sk,   čo v zmysle platnej právnej praxe nepochybne predstavuje škodu veľkého rozsahu. Pritom túto trestnú činnosť mal podľa obžaloby obvinený páchať v časovom rozmedzí od 15. decembra 1998 do 8. februára 1999.

Vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   aj   podľa   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky existuje reálna a dôvodná obava, že po prepustení na slobodu by obvinený pokračoval v páchaní trestnej činnosti obdobného charakteru. V tejto súvislosti treba poukázať najmä na spôsob páchania trestnej činnosti, ktorá je obvinenému kladená za vinu, keď od občanov pod rôznymi zámienkami súvisiacimi s jeho podnikateľskou činnosťou, alebo pod zámienkou výhodného   zúročenia   vkladov,   obvinený   mal   vylákať   vysoké   peňažné   čiastky,   ktoré v podstate doposiaľ nevrátil.

Treba zdôrazniť, že dôvod ďalšieho trvania väzby u obvineného podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. konštatoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 7. augusta 2002 sp. zn. Ntv-II 72/02, ktorým rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby obvineného J. D. do 31. januára 2003. Možno len konštatovať, že na tejto situácii sa od citovaného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nič   podstatné   nezmenilo a dôvodnosť obavy z pokračovania v trestnej činnosti podvodného charakteru u obvineného i naďalej trvá.

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť obvineného J. D. ako nedôvodnú podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“

6. Uznesením sp. zn. Ntv-II 8/03 z 23. januára 2003 (ďalej len „uznesenie o predĺžení väzby“)   najvyšší   súd   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   sťažovateľa   do   30. septembra   2003 z dôvodov v tomto uznesení uvedených.

Na žiadosti ústavného súdu z apríla 2003 zaslané právnemu zástupcovi sťažovateľa a predsedovi krajského súdu za účelom zistenia aktuálneho stavu konania v trestnej veci sťažovateľa oznámil prvý podaním zo 17. apríla 2003, že „stále čakáme na určenie termínu hlavného   pojednávania   na   Krajskom   súde   v Trnave“   a druhý   (prostredníctvom podpredsedníčky   súdu)   podaním   z 29.   apríla   2003,   že   vec   je   toho   času   v štádiu   štúdia zákonného predsedu senátu, ktorý predpokladá vytýčenie termínu hlavného pojednávania na začiatok júna 2003.

7.   V   ústavnej   sťažnosti,   ktorou   bolo   napadnuté   ako   zamietajúce   uznesenie najvyššieho   súdu,   tak   aj uznesenie   o predĺžení   väzby,   a preto   argumentáciu   ohľadne jednotlivých uznesení nie je možné oddeliť, bolo okrem iného uvedené:

„Vyššie   uvedenými   právoplatnými   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky 1 To 66/02-1637 a Ntv-II 8/03 boli porušené práva, ktoré mi zaručuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 17 ods. 1 „osobná sloboda sa zaručuje“ ako aj v čl. 17 ods. 5 „do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“, ako aj Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 5 ods. 1 „každý má právo na slobodu   a osobnú   bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom  ...   c)   zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný orgán pre   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu,   alebo   ak   sú   oprávnené   dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“, v čl. 5 ods. 3 „každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú   úradnú osobu splnomocnenú   zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“ ako aj v čl. 6 „každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“ a v čl. 5 ods. 4 „každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.“

Dňa 15. 01. 2003 mi bolo doručené uznesenie NS – SR 1 To 66/02-1637, ktorým mi zamietol sťažnosť proti zamietavému uzneseniu KS Trnava 1 T 22/02 z 23. 10. 2002 o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 05. 11. 2002.

Najvyšší súd sa absolútne nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v sťažnosti. Väzbu odôvodnil len hypotetickými tvrdeniami, ktoré nie je možné reálne a zákonne preukázať, teda v úplnom rozpore s § 2 ods. 2 Tr. por. Najvyšší súd postupoval rutinérskym spôsobom, bez   náležitého   preskúmania   spisového   materiálu,   pričom   v odôvodnení   uznesenia   sa nezaoberal   dôvodmi   nezákonnosti   väzby,   ktorými   bolo   argumentované   v žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a tiež   v sťažnosti   proti   zamietavému   uzneseniu   KS v Trnave 1 T 22/02 (vrátane námietok k predošlým nezákonným konaniam KS v Trenčíne i Okresného súdu v P. ako i samotnými OČTK, ktoré jednoznačne preukazujú skutočnosti, ktoré sú v absolútnom rozpore so zákonným trvaním mojej väzby. Vo vyššie spomínanom uznesení NS-SR zo dňa 15. 01. 2003, ktorým zamietol moju sťažnosť sa nachádzajú viaceré nedostatky, keď napríklad na strane 2 namiesto Krajský súd v Trnave spomína Krajský súd v Trenčíne, čo taktiež svedčí o tom, že moje podania preskúmal povrchne.

Ani Krajský súd v Trnave a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojich uzneseniach s týmito závažnými skutočnosťami nevysporiadali i keď uvedené skutočnosti jednoznačne   preukazujú   nezákonnosť   ďalšieho   trvania   mojej   väzby   a boli   v žiadosti i sťažnosti detailne uvedené.

... Opätovne   NS-SR   postupoval   rutinne   bez   náležitého   preskúmania   spisového materiálu.   Nevysporiadal   sa   s takými   závažnými   skutočnosťami,   ktoré   jednoznačne preukazujú nezákonnosť ďalšieho trvania väzby. Odôvodnenie NS-SR, v uznesení ktorým moju väzbu predĺžil je zavádzajúce a dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) je založený na abstraktnej   úvahe.   V dôsledku   toho   dochádza   k narušeniu   primeranej   a spravodlivej rovnováhy medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu jedinca.

V zmysle komentára k Trestnému poriadku vzatie do väzby ako aj jej trvanie musí byť vykladané tak, aby v žiadnom prípade nedochádzalo k bezdôvodnému pozbaveniu slobody občana. Taktiež dôvodom väzby nemôže byť okolnosť, že obvinený popiera trestnú činnosť, z ktorej   je   obvinený.   Taktiež   dôvodnosť   obavy,   že   obvinený   bude   pokračovať   v trestnej činnosti musí byť podložená vždy na základe konkrétnych skutočností. Nestačí, len samotná okolnosť, že vo veci obvinený popiera vinu.

Ja som vypovedal detailne a pravdivo ku všetkým okolnostiam. Viac ako polovica pôvodných obvinení i skutkov mi bola zastavená.

Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR: „nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy SR:   „do   väzby   možno   vziať   iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“.

V zmysle   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   I.   ÚS   11/01   z citovaných článkov ústavy a rovnako z § 71 ods. 1 a 2 Trestného poriadku vyplýva základná zásada, podľa ktorej väzba môže trvať len nevyhnutnú dobu. Je to dané tým, že inštitút väzby je najzávažnejším zásahom do ústavného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy. Inštitút   väzby   sa   v konkrétnom   prípade   nesmie   dostať   do   rozporu   s ústavnou   zásadou prezumpcie   neviny   podľa   čl.   50   ods.   2   ústavy.   Náležité   zladenie   týchto   protichodných inštitútov si vyžaduje, aby väzba trvala skutočne po nevyhnutný čas.

Ja som vo väzbe viac ako 3 roky. Poukazujem na skutočnosť, že sa jedná o zrejmé prieťahy súdneho prejednania skutkov, za ktoré bola na mňa podaná obžaloba pred viac ako 14 mesiacmi, teda 29. 11. 2001. Od začiatku nežiadam nič iné, len aby som mohol predstúpiť pred súd, aby som dokázal svoju nevinu. Avšak vždy, keď sa priblížim k tejto možnosti, OČTK si protizákonne presúvajú spis, pričom sa odvolávajú na náročnosť veci, potrebu   rozsiahleho   dokazovania   resp.   riešenia   iných   právnych   otázok   (príslušnosť súdu...), pričom takéto skutočnosti nesmú byť dôvodom predĺženia väzby. Pokiaľ OČTK procesne pochybili a z tohto dôvodu musela byť následne riešená príslušnosť súdov a iných právnych   otázok,   neobstoja   dôvody   predlžovania   väzby   tak,   ako   sú   uvedené   v uznesení o predĺžení väzby, kde sa formálne predpokladá dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku.   Je   zrejmé,   že   NS-SR   nepreskúmal   spis   komplexne,   a tak   došlo   aj k porušeniu čl. 17 ods. 5 Ústavy SR podľa ktorého má trestne stíhaná osoba právo, aby súd rozhodujúci   o jej   väzbe   skúmal   významné   skutočnosti   pre   a proti   väzbe,   pričom   ak   sa rozhodne   trestne   stíhanú   osobu   vziať   do   väzby   alebo   ju   v nej   držať,   aby   boli   takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach a nie na abstraktnej úvahe.

... I samotné odôvodnenie § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je len hypotetickým tvrdením, ktoré nemožno reálne a zákonne preukázať.

V zmysle   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   III.   ÚS   7/2000   námietku primeranosti trvania väzby treba posudzovať na základe čl. 17 ods. 2 Ústavy v spojitosti s čl.   17   ods.   5   Ústavy   SR.   („Do   väzby   možno   vziať   iba   na   čas   ustanovený   zákonom) a Trestným poriadkom (napr. § 71 ods. 1m § 72 ods. 1, § 73 a § 73a), ako aj z čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 9 ods. 3 Medzinárodného paktu.

Trestný poriadok napríklad ustanovuje, že väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu (§ 71 ods. 1)... ak pominie dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu (§ 72 ods. 1).

Podľa čl. 9 ods. 3 Medzinárodného paktu: Každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie v primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby sa osoby čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe...“

Vymedziť obsah práva byť vo väzbe len po nevyhnutnú dobu, resp. primeranú dobu napomáha štrasburská judikatúra k čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Pokračujúca väzba môže byť opodstatnená len vtedy, pokiaľ existujú presvedčivé dôkazy skutočného verejného záujmu, ktoré prevažujú – napriek predpokladu neviny – nad právom na osobnú slobodu.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   (ďalej   len   ESĽP)   vo   svojej rozhodovacej činnosti (vo vzťahu k čl. 5 ods. 3) zdôrazňuje, že pretrvávanie dôvodného podozrenia,   že   osoba,   ktorá   bola   pozbavená   slobody   väzbou,   spáchala   trestný   čin   je conditio sine qua non zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to   však   už   nestačí,   pričom   keď   má   väzba   trvať   naďalej,   musí   pristúpiť   iný   významový a dostatočný („relevant and suficient“) dôvod alebo dôvody a naviac musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou („special diligence“). V zmysle   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   III.   ÚS   79/02-33   Samotné podozrenie zo spáchania trestného činu môže spočiatku odôvodňovať väzbu, avšak nemôže byť významným a dostatočným dôvodom pre držanie mojej osoby viac ako 3 roky.

Pojem zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1   tohto   článku.   Otázka,   či   je   väzba   zákonná,   má   byť   vyriešená   nielen   s poukazom   na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1.

... Skutky, ktoré sa mi kladú za vinu a ktorých som sa mal údajne dopustiť sa mali stať minimálne 1 rok a viac pred tým, ako som bol vzatý do väzby. A tak ako nikdy u mňa neboli dané dôvody § 67 ods. 1 písm. a), b) TP, ktoré boli zrušené, tak ani dôvod písm. c) je od začiatku fiktívny a účelovo vytvorený. Je tiež preukázané, že som mal zaručený príjem, a už od roku 1993 hneď po skončení štúdií som riadne pracoval a nikdy som nebol odkázaný na páchanie trestnej činnosti. Mám rodinné zázemie a som otcom maloletej dcéry. Poukazujem aj na stratu kontinuity s okolnosťami, ktoré boli v čase začatia trestného stíhania, a preto aj nereálnosť možného pokračovania v trestnej činnosti.

Takto som tiež vyčerpal všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Obmedzenie   osobnej   slobody   je   vždy   citeľným   a výrazným   zásahom   do   ústavne zaručených   práv   a slobôd   osoby.   Zákonné   dôvody,   rovnako   ako   aj   jej   samotné   trvanie musia   byť   starostlivo   zvážené.   Osobná   sloboda   je   jedným   zo   základov   demokratickej spoločnosti a musí byť preto náležite zaručená. To si okrem iného vyžaduje aj zásahy štátu do nej, vrátane väzby v trestnom konaní, aby mali základ v ústave a dbali tiež na podstatu a zmysel osobnej slobody.

Na základe vyššie uvedeného považujem môj prípad ako aj napadnuté uznesenia za výrazný rozpor nielen s účelom trestného konania, ale aj s povahou a významom systému ústavnoprávnej ochrany.“

8. Tretí senát ústavného súdu už stanovil viaceré základné kritériá ústavnej kontroly väzby   významne   pritom   prihliadajúc   na   medzinárodné   záväzky   Slovenskej   republiky v oblasti ochrany základných ľudských práv a slobôd (najmä dohovor a judikatúru ESĽP k nemu). Ide predovšetkým o nálezy sp. zn. III. ÚS 7/00 zo 16. novembra 2000, III. ÚS 38/01 z 11. októbra 2001 a III. ÚS 79/02 z 21. augusta 2002. Možno povedať, že v súlade aj s povinnosťou Slovenskej republiky podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   dodržiavať   medzinárodné   zmluvy   aj   označenými   nálezmi   bola   postavená „latka štrasburská“ znamenajúca materiálnu, obsahovú ochranu ústavnosti.

Okrem iného v náleze sp. zn. III.   ÚS 38/01 bolo napr. vyslovené, že: „obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť   ju   zárukou,   sľubom   alebo   peňažnou   zárukou,   pričom   ak   sa   rozhodne   trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.“

V náleze sp. zn. III. ÚS 79/02 sa ohľadne „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru konštatovalo, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon,   ale aj na znenie dohovoru,   všeobecné zásady   v ňom   obsiahnuté výslovne alebo implikovane, účel zabrániť, aby bola osoba zbavená slobody svojvoľne, a účel   prípustných   obmedzení.   Osoba   vo   väzbe   je   tiež   oprávnená   na   preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ väzby v zmysle dohovoru.

9. Vývoj judikatúry ESĽP všeobecne nasvedčuje posilňovaniu ochrany základných ľudských práv a slobôd vrátane súdnej kontroly zákonnosti väzby.

Keď   vychádzame   od   všeobecného   k osobitému,   možno   prv   poukázať   napr.   na zásadu,   že   jednotlivé   ustanovenia   dohovoru   musia   byť   interpretované   vo   svetle   celého systému   dohovoru   (rozsudok   z 5.   októbra   2000   vo   veci   Maaouia   v.   Francúzsko,   No. 39652/98), prípadne na všeobecné procesné požiadavky dohovoru - spravodlivosť a právnu istotu (rozsudok z 9. apríla 2002 vo veci Podkolzina v. Lotyšsko, No. 46726/99).

Medzi požiadavky čl. 5 ods. 4 dohovoru okrem iného patria:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok z 10. októbra 2000 vo veci Grauzinis v. Litva, No. 37975/97),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial measure of procedural justice“; rozsudok z 20. júna 2002 vo veci Al-Nashif and others v. Bulharsko, No. 50963/99),

-   vzhľadom   na   dramatický   vplyv   pozbavenia   slobody   na   základné   práva   jedinca konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   v zásade   spĺňať   základné   požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 dohovoru (rozsudok z 13. februára 2001 vo veci Garcia Alva   v.   Nemecko,   No.   23541/94),   pričom   princíp   spravodlivosti   („fairness“)   v zmysle posledne označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody (rozhodnutie o prijateľnosti z 26. februára 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko, No. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok z 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, No. 36743/97),

-   oprávnenosť   ktorejkoľvek   doby   väzby   musí   byť   presvedčivo   preukázaná („Justification for any period of detention must be convincingly demonstrated“; rozsudok z 9. januára 2003 vo veci Shishkov v. Bulharsko, No. 38822/97).

10. Z ústavnej sťažnosti vyplývajú minimálne tieto vzájomne sa prelínajúce ústavne významné námietky (súvisiace so „zákonnosťou“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru): neexistencia dôvodu väzby (hypotetický, založený na abstraktnej úvahe), porušenie zásady trvania väzby len po nevyhnutný čas, porušenie prezumpcie neviny, porušenie povinnosti preskúmať skutočnosti pre a proti väzbe a porušenie zásady proporcionality (neprimeraný zásah do osobnej slobody).

a) Dôvod väzby sťažovateľa, to znamená obava z pokračovania v trestnej činnosti, sa javí byť vzhľadom na jeho charakteristiku v početných rozhodnutiach všeobecných súdov vrátane uznesenia krajského súdu z 23. októbra 2002 a zamietajúceho uznesenia najvyššieho súdu stereotypný.

Zjednodušene   povedané,   keďže   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný,   je   tu   podľa všeobecných súdov obava, že v prípade pobytu na slobode by v trestnej činnosti pokračoval. Takýmto spôsobom, to znamená vyvodzovaním väzobného dôvodu z charakteru stíhanej trestnej činnosti, však možno zdôvodňovať väzbu, pokiaľ trestné stíhanie neskončí, teda rok, tri či päť rokov.

V priebehu trestného stíhania sťažovateľa sa naviac objavil zvláštny fenomén, ktorý nemôže ujsť ústavnej pozornosti. Uznesením sudcu okresného súdu z 18. januára 2001 sp. zn.   Tp   6/00   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   sa   totiž   dôvod   tzv.   väzby pokračujúcej   podľa   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   až do   31.   júla 2001   bez vysvetlenia   stratil   a po   tomto   dátume   sa   znovu   bez   vysvetlenia   objavil   (pozri   ďalšie uznesenie okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa zo 17. júla 2001).

b)   V   priebehu   doterajšieho   trestného   stíhania   sťažovateľa   nebolo   zrozumiteľne vysvetlené, ako zodpovedá zásade trvania väzby len po nevyhnutnú dobu skutočnosť, že (v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti) orgány činné v trestnom konaní podozrievajú sťažovateľa zo spáchania rozsiahlej trestnej činnosti a držia ho preto vo väzbe (keďže by v trestnej činnosti mohol pokračovať), sťažovateľ na druhej strane od počiatku tvrdí, že nejde o trestnú činnosť, ale o občiansko - resp. obchodnoprávne vzťahy, pričom o jeho trestnom obvinení ani po tri a pol roku väzby ešte nezačal preukázateľne v merite veci konať ani len prvostupňový súd.

c) Sťažovateľ opakovane namietal porušenie prezumpcie neviny (aj podľa § 2 ods. 2 Trestného   poriadku)   z dôvodu   dlhotrvajúceho   držania   vo   väzbe   a jej   odôvodnenia.   Ani v rozhodnutiach všeobecných súdov a ani v právnom názore väčšiny senátu ústavného súdu som sa nedočítal, akým spôsobom je tento stav zlučiteľný s princípom prezumpcie neviny v zmysle ústavy a dohovoru (čl. 50 ods. 2, resp. čl. 6 ods. 2).

d) Tiež som sa nedočítal, ako boli pri rozhodovaní o väzbe skúmané skutočnosti proti väzbe, pretože vždy išlo len o tie, ktoré boli pre väzbu.

e)   Zákonite   potom   ani   všeobecné   súdy   a ani   väčšina   senátu   ústavného   súdu   nič nehovoria o princípe proporcionality, jednom zo základných atribútov pri každom zásahu do základných ľudských práv a slobôd.

Najmä   zamietajúce   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bola   potvrdená   takmer trojročná väzba sťažovateľa, vyžadovalo, aby boli presvedčivo vysvetlené dôvody, ktoré by opodstatňovali   spravodlivú   rovnováhu   medzi   záujmami   štátu   a osobnou   slobodou sťažovateľa.

11. Väčšina senátu odmietla ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie v podstate preto, lebo podľa jej názoru zamietajúce uznesenie najvyššieho súdu   nie   je   ani   arbitrárne   a ani   zjavne   neodôvodnené,   pričom   najvyšší   súd   dôsledne postupoval podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Skutočnosť, že jej záver o dôslednom postupe najvyššieho súdu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru   nie   je   podložený   žiadnym   rozhodnutím   ESĽP,   je   jedným   z prejavov nepreskúmateľnosti jej rozhodnutia.

Ústavnému súdu boli v ústavnej sťažnosti nastolené na riešenie konkrétne ústavne významné   otázky   z hľadiska   „zákonnosti“   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   pričom v záujme   účinnosti   ústavnej   sťažnosti   ako   prostriedku   ústavnej   nápravy   mali   byť analyzované a riešené.

Porovnanie rozhodnutia o odmietnutí s ústavnou sťažnosťou, ako aj s ďalšími vyššie uvedenými   významnými   skutočnosťami   nasvedčuje,   že   sťažovateľ   nedostal   potrebné odpovede na nastolené ústavné problémy (neexistencia dôvodu väzby, trvanie väzby nad rámec doby nevyhnutnej, porušenie prezumpcie neviny, nepreskúmanie skutočností proti väzbe, porušenie princípu proporcionality), hoci okrem iného primerane argumentoval aj judikatúrou ústavného súdu vrátane tej z tretieho senátu, ktorá sa týka väzby.

Odmietnutím   ústavnej   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   väčšina   senátu zanechala za sebou nezodpovedané, a teda nevyriešené ústavne významné otázky, čo má za následok neúčinnosť ústavnej sťažnosti (k účinnosti prostriedku nápravy pozri napr. mutatis mutandis rozsudok ESĽP z 13. decembra 2001 vo veci Metropolitan Church of Bessarabia and Others v. Moldova, No. 45701/99, § 139).

Takýto   postup   znamená   podstatné   zníženie   úrovne   ústavnej   kontroly   a ochrany, ktorej kritériá už tretí senát ústavného súdu stanovil napr. v nálezoch sp. zn. III. ÚS 7/00, III. ÚS 38/01 a III. ÚS 79/02, čo v neposlednom rade nezodpovedá ani vývoju v oblasti medzinárodnej ochrany osobnej slobody jedinca.

12. Na základe doposiaľ uvedeného preto podľa môjho názoru neexistoval dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru zamietajúcim uznesením najvyššieho súdu a táto mala byť prijatá na ďalšie konanie. Nastolené závažné ústavné otázky bolo potrebné riešiť v konaní vo veci samej, čo by napokon zodpovedalo aj medzinárodne chápanému osobitnému postaveniu ústavného súdu ako súdu poslednej inštancie a garanta základných práv zakotvených v ústave (pozri mutatis mutandis rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 28. januára 2003 vo veci Caldas Ramirez de Arrellano v. Španielsko, No. 68874/01).

V Košiciach 11. júna 2003