znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 135/02-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19.   septembra   2002   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   H.,   CSc.,   bytom   B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 492/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H., CSc.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2002   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   H.,   CSc.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., v ktorej namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   prejednanie   veci nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 492/00.

Sťažovateľ uviedol, že na okresný súd podal 30. novembra 2000 „návrh podľa § 80 písm. b) a § 102 zákona č.   99/1963 Zb.   Občiansky   súdny poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   vo   veci   ochrany   osobnosti   a náhrady nemajetkovej   ujmy“.   Predmetná   vec   je   vedená   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 11 C 492/00. Z obsahu podania a pripojených písomných materiálov, ako aj z na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 11 C 492/00 ústavný súd zistil, že na návrh sťažovateľa okresný súd uznesením č. k. 11 C 492/00-60 z 27. decembra 2000 nariadil vo veci predbežné opatrenie, ktorým odporcovi v spore uložil konkrétne povinnosti v zdržaní   sa   konania   ohrozujúcom   občiansku   česť,   dôstojnosť   a dobrú   povesť sťažovateľa.   Na   základe   ďalšieho   návrhu   sťažovateľa   (doručeného   16.   júna   2000) vydal   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   C   492/00-82   z 12.   februára   2001   ďalšie predbežné opatrenie, týkajúce sa ochrany osobnosti sťažovateľa.

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. 11 C 492/00-130 zo 7. novembra 2001   uložil   odporcovi   v ňom   uvedené   povinnosti   v mene   ochrany   osobnosti sťažovateľa   s tým,   že   o ostatných   častiach   jeho   návrhu   rozhodne   v konečnom rozhodnutí.   Vzhľadom   na   to,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   preverovali skutočnosti týkajúce sa aj predmetnej občianskoprávnej veci, okresný súd uznesením č.   k.   11   C   492/00-144   zo   6.   decembra   2001   prerušil   konanie   do   právoplatného skončenia trestného konania.

Toto   uznesenie   napadol   sťažovateľ   odvolaním   z 9.   januára   2002.   Sťažnosť na prieťahy v konaní podanú sťažovateľom považoval predseda okresného súdu (list sp. zn. Spr 2001/02 z 11. februára 2002) za nedôvodnú. Tento skutkový stav konania o žalobe   sťažovateľa   bol   do   termínu   podania   jeho   sťažnosti   na   ústavný   súd   dňa 16. apríla 2002.

Podľa názoru sťažovateľa je jeho súdne konanie o ochrane osobnosti procesne upravené ustanovením § 200i Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého (ods. 4) „je súd povinný rozhodnúť vo veci ochrany osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby“. Okresný súd tým, že „v predmetnej veci nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote, a teda neodstránil pretrvávajúci stav právnej neistoty navrhovateľa, konal v rozpore nielen s ustanovením § 200i ods. 4 OSP“, ale aj s ďalšími v sťažnosti uvedenými zákonnými ustanoveniami.

Sťažovateľ tvrdil, že „Okresný súd Bratislava II v predmetnej veci o ochrane osobnosti   a náhrade   nemajetkovej   ujmy   č.   k.   11   C   492/00   nepostupoval   v súlade s § 200i ods. 4 OSP, pretože nerozhodol vo veci v zákonom ustanovenej lehote, čím podľa   názoru   navrhovateľa   porušil   jeho   ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR.   Okresný   súd   Bratislava   II nepostupoval ani v súlade s čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   pretože   prieťahy   v konaní   boli   spôsobené nečinnosťou,   resp.   nesprávnym   postupom   súdu,   a teda   bolo   porušené   právo navrhovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote“.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   „senát   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   po predbežnom prerokovaní túto ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

Právo Ing. J. H., CSc. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a na   spravodlivé   prejednanie   veci nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   nečinnosťou Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 11 C 492/00 porušené bolo.

Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   bez   zbytočného   odkladu   odstrániť prieťahy v konaní vo veci ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy sp. zn. 11 C 492/00.

Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   nahradiť   navrhovateľovi   trovy   tohto konania, vrátane trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   priznáva   Ing.   J.   H.,   CSc.   finančné   zadosťučinenie   za   prieťahy   v konaní spôsobené nečinnosťou Okresného súdu Bratislava II vo výške 1.000.000,- Sk (slovom jeden milión slovenských korún)“.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že ňou namietané porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (resp.   práva   na   prerokovanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote)   bolo   spôsobené   v konaní   o ochranu   jeho   osobnosti nerozhodnutím   o jeho   žalobe   v lehote   stanovenej   ustanovením   §   200i   ods.   4 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. do jedného roka odo dňa podania žaloby.

Zo súdneho spisu sp. zn. 11 C 492/00 ústavný súd zistil, že v čase (v termíne) po doručení sťažnosti na ústavný súd rozhodol Krajský súd v Bratislave o už vopred uvedenom   odvolaní   sťažovateľa   tak,   že   uznesením   č.   k.   13   Co   78/02-183 z 28.   februára   2002   zrušil   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   a nariadil pokračovať   v konaní   o merite   veci   (uznesenie   bolo   doručené   účastníkom   konania 23., resp. 25. mája 2002). Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 492/00-202 zo 14. júna 2002 rozhodol o žalobe a uznesením č. k. 11 C 492/00-219 z 18. júla 2002 o trovách konania.

Tento rozsudok napadla odvolaním žalovaná strana v spore.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností zistených z predmetného súdneho spisu, ústavný súd nepovažuje namietaný postup okresného súdu za porušenie práva garantovaného vyššie citovanými ustanoveniami ústavy a dohovoru (ústavný súd si pri výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Sťažovateľ založil porušenie namietaného základného práva v danej   veci   na skutočnosti,   že   nebola   dodržaná   lehota   ustanovená   v   §   200i ods.   4   Občianskeho súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   „je   súd   povinný   rozhodnúť   vo   veci   ochrany osobnosti najneskôr do jedného roku od podania žaloby“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 86/02) pojem „zbytočné prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   nemožno vykladať   a aplikovať   len   s ohľadom   na   v zákone   ustanovené   lehoty   na   vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej   veci.   S ohľadom   na   konkrétne okolnosti   veci   sa   ani   v týchto   prípadoch   totiž   postup   dotknutého   štátneho   orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone stanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva - práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené   v ustanoveniach   siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   ústavy   a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe, ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom stanovených lehotách.

Zo spisu týkajúceho sa napadnutého konania vyplýva, že okresný súd sa zjavne nedopustil takých prieťahov, ktoré by bolo možné po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie považovať za porušenie práva podľa citovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   v konaní   o predmetnej   veci   nie   je možné   kvalifikovať   ako   postup   spôsobiaci   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Samotné nedodržanie lehoty stanovenej v § 200i ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. nerozhodnutie   sporu   do   jedného   roka   odo   dňa   nápadu   veci   na   všeobecný   súd, nepovažuje   ústavný   súd   v danom   konkrétnom   prípade   za   také   porušenie   zákona, ktorého   dôsledkom   by   bolo   porušenie   označeného   základného   práva.   Rozhodnutie okresného   súdu   o merite   veci   (sťažnosťou   namietaný   len   postup   okresného   súdu) v lehote 19 mesiacov (včítane odvolacieho konania o uznesení o prerušení konania) nie je tak významným predĺžením doby konania v predmetnej veci, ktoré by podľa už vyššie uvedených okolností predmetného prípadu považoval ústavný súd za „zbytočné prieťahy“.   Z uvedeného   dôvodu   považuje   ústavný   súd   námietku   sťažovateľa o nedodržaní   zákonom   stanovenej   lehoty   (a   spôsobiacu   porušenie   ním   označeného základného práva) za zjavne nedôvodnú.

Preto bolo potrebné predmetnú sťažnosť na porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru postupom okresného súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2002