znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 134/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   –   S.,   H.,   Č.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Zvolen   sp.   zn. 6   C 120/1998 z 25.   marca 2004,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 141/2009 z 29. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   porušenie   čl.   51   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 120/1998 z 25. marca 2004 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 Cdo 141/2009 z 29. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného súdu bola zamietnutá určovacia žaloba sťažovateľa o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok krajského súd napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu popisuje okolnosti, ktoré majú odôvodňovať opodstatnenosť jeho určovacej žaloby, poukazuje na pochybenia okresného súdu a krajského súdu, nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v jeho napadnutom   uznesení   o neexistencii   dôvodov   svedčiacich   v   prospech   prípustnosti   ním podaného dovolania podľa § 237 písm. d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorého prípustnosť podľa § 237 písm. d) OSP odôvodňoval tým, že v tej istej veci už rozhodol právoplatne správny orgán, a tiež vo veci konajúce súdy nerešpektovali právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu   Hodonín   sp.   zn.   7   C   669/96   z 5.   mája   1997.   V súvislosti   s prípustnosťou   jeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP namietal, že krajský súd ako súd odvolací nenariadil pojednávanie vôbec a „porušil aj právo účastníka byť prítomný na pojednávaní“. Týmto postupom krajského súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti namietal, že súdy nevyhodnotili a nepreskúmali dôkazy, ktoré navrhoval, a ďalej vytýkal aj to, že „odvolací   súd   bol   povinný   na   všetky   tieto   procesné   úkony   žalobcu   –   odvolateľa primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade s platným procesným poriadkom“. Sťažovateľ vlastne namieta nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol ústavnému súdu, aby rozhodol týmto nálezom:

«1. Okresný súd vo Zvolene ako porušovateľ v 1. rade, Krajský súd v Banskej bystrici ako porušovateľ v 2. rade a Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 3. rade, porušili základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51, 48,47 a 46 a garantovaný v čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.

2. Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým z r u š í Uznesenie NS SR sp.zn. 1 Cdo 141/2009 zo dňa 129.6.2011, z r u š í Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15 Co 264/2008-1035 zo dňa 11.3.2009 a z r u š í   aj Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp.zn. 6 C 120/98-630 zo dňa 25.3.2004 a vec vráti na ďalšie konanie.

3.   ÚS   SR sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 900 000,-Eur pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, straty majetku a za útrapy spôsobené porušovaním   základných   ľudských   práv   v   konaní   a   rozhodovaní,   ktoré   zavinili   svojimi nespravodlivými rozhodnutiami porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade.

4. Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   pre   sťažovateľa   vo   výške 900   000,-   Eur, na účet advokáta JUDr. J. H., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“ ÚS SR.»

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   už   uvedených   práv   rozsudkom   okresného súdu, rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd považoval za nevyhnutné zaujať postoj k nedostatkom petitu sťažnosti sťažovateľa.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho „základného   práva   na   spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51, 48, 47 a 46 a garantovaný v čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu bez toho, aby príslušné články ústavy označil aj odsekmi. Ústavný súd tento nedostatok petitu preklenul aj bez výzvy na odstránenie tohto nedostatku a vychádzajúc z celkového obsahu sťažnosti ustálil, že sťažovateľ podľa obsahu sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namietal a odôvodnil najmä porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie svojej záležitosti v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   a vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ namietal a odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení   tých   práv,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovateľ   domáha   v   návrhu na rozhodnutie,   t.   j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o   porušení   ďalších   základných   práv (napr. podľa čl. 20 ods.   1 a 3 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,   je   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy, k porušeniu čl. 51 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a označeného článku ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať   rozhodnutie   okresného   súdu,   keďže   ho   už   preskúmal   na   základe   odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   označených   práv   v   tom,   že   krajský   súd nepreskúmal a nevyhodnotil dôkazy, ktoré navrhoval, a nedostatočne arbitrárne odôvodnil svoje   rozhodnutie.   Ďalej   sťažovateľ   vytýkal   krajskému   súdu,   že   na   prerokovanie   jeho odvolania   nenariadil   pojednávanie,   v dôsledku   čoho   tiež   malo   dôjsť   k porušeniu   jeho označených práv.

2.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu,   ktoré   nemožno   posudzovať   izolovane   a   ktoré podľa   judikatúry   tvoria   jeden   celok   (II.   ÚS   78/05),   dospel   k záveru,   že   rozhodnutie   je dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré zvolil   pri   rozhodovaní   o nároku   sťažovateľa,   pričom   právne   závery,   na   ktorých   je rozhodnutie   založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku sťažovateľa,   a zároveň   tým   aj   reagoval   na   jeho   námietky.   Rozsudok   krajského   súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať   za   svojvoľný   či arbitrárny.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (m.   m. I. ÚS 115/02,   I.   ÚS   12/05,   I. ÚS 382/06).   Takéto   pochybenie   v ústavnoprávnom   zmysle však ústavný súd v rozsudku   krajského súdu   nezistil.   Sťažovateľov nesúhlas s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

K sťažovateľovej   námietke,   že   krajský   súd   nepreskúmal   a nevyhodnotil   dôkazy, ktoré navrhoval, ústavný súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak   koná   vo   veci   v súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v občianskoprávnom   konaní   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Takýmto   predpisom   je v posudzovanom   prípade   Občiansky   súdny   poriadok.   Dôvodom   zamietnutia   určovacej žaloby   sťažovateľa   podľa   § 80   písm.   c)   OSP,   ako   to   vyplýva   z odôvodnenia   rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu, bolo zistenie, že na požadovanom určení, ktorého sa sťažovateľ   svojou   žalobou   domáhal,   nebol   naliehavý   právny   záujem,   a to   v dôsledku nevykonateľného petitu, ktorý naformuloval sám sťažovateľ. Z uvedeného dôvodu je preto akceptovateľný právny záver uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, že naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit, pričom bolo nesporné, že v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa už na liste vlastníctva neboli zapísané nehnuteľnosti –   budovy   a stavby,   ku ktorým   sťažovateľ   žiadal   určiť   vlastnícke   právo,   čo   zakladá nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení. V nadväznosti na uvedené, v prípade   zamietnutia žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení je vylúčené, aby súd takýto návrh súčasne preskúmal aj po vecnej stránke. Inými slovami, procesná   neprípustnosť   žaloby   zakladá   prekážku   vecného   preskúmania   žaloby.   Z tohto dôvodu   krajský   súd   za   danej   procesnej   situácie   urobil   správne,   ak   neskúmal a nevyhodnocoval dôkazy navrhované sťažovateľom z vecného hľadiska. Ústavný súd tak považoval túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

K ďalšej námietke sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorá mala spočívať v tom, že krajský súd porušil právo sťažovateľa byť prítomný na pojednávaní a na   verejné   vyhlásenie   rozsudku,   ústavný   súd   poukazuje   na   tú   časť   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   v ktorej   najvyšší   súd   reagujúc   na   zhodnú námietku sťažovateľa uviedol:

„K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobcu 1/, o ktoré opiera   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f) O.s.p.   treba   uviesť,   že   povinnosť predsedu   senátu   dovolacieho   súdu   nariadiť   na   prejednávanie   odvolania   pojednávanie, zakotvená v ustanovení § 214 ods. 1 O.s.p., sa bezpodmienečne vzťahuje iba na prípady, ak ide o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Nakoľko v danom prípade odvolací súd síce rozhodoval o odvolaní žalobcov proti rozhodnutiu vo veci samej, ale   súčasne   pre   povinnosť   predsedu   senátu   odvolacieho   súdu   nariadiť   na   prejednanie odvolania   pojednávanie,   nebol   splnený   ani   jeden   zo   zákonom   taxatívne   vymedzených predpokladov podľa písm. a/ až c/ § 214 ods. 1 O.s.p. (keď skutkový stav zistený v rozsahu dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bol zrejme postačujúci aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu; dôvody pre nariadenie pojednávania na prejednanie odvolania podľa § 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. v prejednávanej veci neprichádzali do úvahy), postupom v súlade   s   ustanovením   §   214   ods.   2   O.s.p.,   t.j.   rozhodnutím   o   tomto   odvolaní   bez nariadenia pojednávania, neodňal odvolací súd (žalobcom) žalobcovi 1/ možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“

Ústavný súd v takto prezentovanom právnom názore a z neho vyplývajúcich záverov najvyššieho súdu neidentifikoval žiadnu svojvôľu ani arbitrárnosť a v okolnostiach prípadu považuje v tejto   časti   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   vecne   i právne   správne a ako také aj za súladné s ústavnými požiadavkami kladenými na súdne rozhodnutie.Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3, čl. 47 a čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

K namietanému   porušeniu   základných   práv   obsiahnutých   v uvedených   článkoch ústavy   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   dôvody   ani   právnu   argumentáciu.   Ústavný   súd pripomína, že okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty, ktoré by mohli odôvodňovať vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa, tieto však sťažovateľ neuviedol. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených základných práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver formulovať aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   nedostatky   sťažnosti   v súlade   so   svojou doterajšou   rozhodovacou   činnosťou,   pri   ktorej   posudzoval   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 206/2010), sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods.   2   v spojení   s § 20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Navyše, ústavný súd uvádza, že aj v prípade absencie tohto nedostatku sťažnosti by bol nútený konštatovať neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa v tejto časti, pretože medzi týmito označenými základnými právami a napadnutým rozsudkom krajského súdu už prima facie nie je žiadna relevantná súvislosť.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

3.1 Sťažovateľ, ako už bolo uvedené, podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktoré založil na dôvodoch prípustnosti podľa § 237 d) a f) OSP, pričom dôvod prípustnosti svojho dovolania podľa § 237 d) OSP odôvodnil tým, že v tej istej veci už rozhodol právoplatne správny orgán, a tiež tým, že vo veci konajúce súdy nerešpektovali právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Hodonín sp. zn. 7 C 669/96 z 5. mája 1997. V súvislosti s prípustnosťou jeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP namietal, že krajský súd ako odvolací súd nenariadil pojednávanie vôbec a „porušil aj právo účastníka byť prítomný na pojednávaní“. Týmto konaním krajského súdu mu údajne bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc z tejto časti odôvodnenia sťažnosti pristúpil k preskúmaniu napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   najprv   z hľadiska   týchto   označených   práv sťažovateľa.

Ústavný súd poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   nejakého základného práva alebo slobody.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Podľa   §   237   písm.   d)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Potom, ako sa najvyšší súd vysporiadal s neprípustnosťou dovolania podľa § 238 OSP,   posudzoval   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   d)   OSP   s   prihliadnutím na dôvody,   ktoré sťažovateľ uvádza v dovolaní, a v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) alebo prv začatého konania (§ 83 O.s.p.) patrí k podmienkam konania. Ak súd zistí, že v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie bez ďalšieho zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej alebo prv začatého konania je daná vtedy, ak v novom konaní ide o tú istú vec, teda o to isté, o čo išlo v skoršom právoplatne skončenom konaní, resp. ide v inom konaní. Totožnosť veci charakterizujú určité znaky, ktoré musia byť dané zároveň a sú nimi: totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Pokiaľ z týchto znakov chýba čo i len jeden, nejde o tú istú vec, takže skoršie rozhodnutie alebo prebiehajúce iné konanie nemôže zakladať prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo prv začatého konania. Vychádzajúc z uvedeného, námietka dovolateľa o existencii procesnej vady v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. je nedôvodná, pretože, ako vyplýva z obsahu spisu,   rozsudok   Okresného   súdu   v   Hodoníne   z   5.   mája   1997   sp.zn.   7   C   669/96   je rozhodnutím   v   spore   medzi,   v   tejto   prejednávanej   veci,   žalobkyňou.2/   a   žalobcom   1/, o neplatnosť právneho úkonu (konkrétne o neplatnosť právneho úkonu, ktorým žalobca 1/, vtedy   v   postavení   žalovaného,   ako   spoločník   Ž.   s.r.o.,   B.,   vnáša   ako   nepeňažný   vklad do tejto spoločnosti časť podniku Ž. so sídlom v B. a to v rozsahu, ako ho získal na základe zmluvy   o predaji   podniku   zo   dňa   30.   apríla   1992   a   to   formou   dodatku   č.   1   o   zmene spoločenskej zmluvy v čl. IV., bod 5 - pozn. dovolacieho súdu) a pokiaľ ide o dovolateľom uvádzané právoplatné rozhodnutia „správneho orgánu“ zo 7. augusta 1995 a 4. februára 1998, tieto nie sú spôsobilé založiť prekážku veci.»

Z uvedeného je zrejmé, ako najvyšší súd posúdil námietky sťažovateľa, ktoré mali svedčiť v prospech prípustnosti jeho dovolania podľa § 237 písm. d) OSP. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré viedli najvyšší súd k záveru o neprípustnosti sťažovateľovho dovolania z dôvodu § 237 písm. d) OSP, ústavný súd konštatuje, že závery uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno hodnotiť za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoj   názor   odôvodnil vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom.

Sťažovateľ ďalej v dovolaní namietal, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať, keď krajský súd nenariadil pojednávanie na prerokovanie jeho odvolania, čo sťažovateľ považoval za dôvod prípustnosti svojho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa už zaujal stanovisko v bode 2.1 odôvodnenia tohto rozhodnutia, na ktoré zároveň aj poukazuje.

Ústavný súd preto konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania z dôvodov namietaných sťažovateľom je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť.

Keďže neboli splnené procesné podmienky na to, aby sa najvyšší súd dovolaním zaoberal po vecnej stránke, odmietnutím dovolania z dôvodu neprípustnosti najvyšší súd neodňal   sťažovateľovi   možnosť   konať pred   súdom   ani neposúdil   námietku   sťažovateľa podľa § 237 písm. d) OSP arbitrárne, a preto neporušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na uvedené   bolo   potrebné sťažnosť v   tejto časti   odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.2   Ústavný   súd   v súvislosti   s   tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3, čl. 47 a čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   poukazuje   na   tie   isté   dôvody   odmietnutia sťažnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia v bode 2.2. Keďže sťažovateľ vo   vzťahu   k uvedeným   základným   právam   neuviedol   žiadne   dôvody   ani   právnu argumentáciu, bolo potrebné odmietnuť aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

4. Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal vo vzťahu k rozhodnutiam všetkých v jeho veci konajúcich súdov aj porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces garantovaný „Ústavou SR v čl. 51...)“.

Ústavný   súd   poukazujúc   na   absenciu   odôvodnenia   aj   tejto   sťažnostnej   námietky predovšetkým musí zdôrazniť, že čl. 51 ústavy je spoločným ustanovením k prvej a druhej hlave ústavy a ako taký neobsahuje pozitívnu úpravu základných práv. Odsek 1 tohto článku ústavy   je   interpretačným   pravidlom   na uplatňovanie   niektorých   základných   práv   podľa druhej hlavy ústavy a odsek 2 je splnomocňovacím ustanovením ústavodarcu. Ústavný súd preto   bez   bližšieho   odôvodňovania   považuje   aj   túto   časť   sťažnosti   za   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012