znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 134/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu Bratislava   II   č. k.   42   Cb/127/2008-84   z   12.   októbra   2009   a   postupom   a   uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 21/2010-100 z 30. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L., CSc.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   F.   L.,   CSc.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   S.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1   ústavy,   práva na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 42 Cb/127/2008-84 z 12. októbra 2009 a postupom a uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   1   Cob   21/2010-100   z   30. septembra 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... K zásahu do základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa došlo v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II, č. k. 42Cb/127/2008, na určenie porušenia práva na príslušný súd, zákonného sudcu a účinný prostriedok nápravy a v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave, č. k. 1 Cob/21/2010...

Sťažovateľ podal dňa 17. 9. 2007 na Okresnom súde Bratislava II návrh na určenie porušenia práva na príslušný súd, zákonného sudcu a účinný prostriedok nápravy podľa dôkazu č. 1. Súd zmienený návrh evidoval podľa dôkazu č. 2 v konaní č. 19C/67/2007 pred zákonnou sudkyňou JUDr. K. F.

Sťažovateľ   bol   pravdepodobne   úspešný   svojou   námietkou   podľa   dôkazu   č.   4 a Najvyšší súd SR pravdepodobne vec prikázal späť Okresnému súdu Bratislava II. Takéto uznesenie však nebolo sťažovateľovi nikdy doručené a sťažovateľ na existenciu takéhoto rozhodnutia usúdil len z okolnosti, že vo veci náhle opäť konal Okresný súd Bratislava II v konaní č. 42Cb/127/2008...

... Citované znenie petitu žaloby súd prvého stupňa odmietol uznesením na č. l. 84 z 12. 10. 2009, podľa dôkazu č. 15, s jediným odôvodnením, že návrh nie je v zmysle § 80 písm. b), c) O. s. p. ani žalobou na splnenie povinnosti, ani určovacou žalobou (str. 2. cit. uznesenia,   2.   odsek   zhora),   pričom   na   doplnenú   časť   (2)   petitu   súd   neprihliadol s odôvodnením podľa § 43 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého na iné podanie, ktoré podľa svojho obsahu nespĺňa náležitosti návrhu na začatie konania, ak nie je riadne opravené alebo doplnené, súd neprihliada.

Sťažovateľ podal voči odmietavému uzneseniu súdu odvolanie podľa dôkazu č. 16. Toto   odvolanie   zamietol   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   č.   k.   1   Cob   21/2010-100 z 30. 9.   2010,   ktoré   sťažovateľ   prevzal   dňa   22.   11.   2010,   podľa   dôkazu   č.   17,   ktorým odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Z   uznesenia   podľa   dôkazu   č.   15 nemožno zistiť, či odvolací súd prihliadol na celé požadované znenie petitu návrhu podľa podania sťažovateľa z 9. 9. 2009...

Odmietnutím   prejednať   žalobu   sťažovateľa   na   nápravu   škody   spôsobenej nezákonným   uznesením   valného   zhromaždenia,   ktoré   spoločnosť   utajila   pred   svojim spoločníkom v rozpore so zákonom, súdy sťažovateľovi odňali Ústavou a medzinárodným dohovorom garantované právo na účinný prostriedok nápravy.

Odmietnutím   prejednať   vec   vedenú   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   pod č. k. 42Cb/127/2008   súdy   Slovenskej   republiky   sťažovateľovi   odmietli   i   právo   napraviť nezákonný stav, a preto bolo porušené právo sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy... Podľa dôkazu č. 2 bola vec Okresného súdu Bratislava II, č. k. 42Cb/127/2008, na tomto súde pri podaní návrhu pôvodne vedená pod č k. 19C/67/2007. Podľa potvrdenia Okresného súdu Bratislava II z 17. 9. 2007 z 14:12:11 hod., vec č. k. 19C/67/2007 bola pridelená na rozhodnutie sudcovi tunajšieho súdu: JUDr. K. F. a táto sudkyňa je zákonnou sudkyňou sťažovateľa dodnes, pretože je dodnes sudkyňou Okresného súdu Bratislava II. Sťažovateľ sa domnieva, že k odňatiu zákonného sudcu došlo využitím rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava II, na základe ktorého pravdepodobne predsedníčka súdu vec pridelila   z   občianskoprávneho   oddelenia   do   obchodného   oddelenia   použitím neoprávneného tvrdenia, že návrhom je uplatnená vec podľa obchodného zákonníka... Navrhujem, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v takej výške, ktorou by aspoň čiastočne zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľovi spôsobil nemožnosťou   nápravy   nezákonného   stavu.   Žiadam,   aby   Ústavný   súd   SR   priznal sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 3.000,-€...»

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   postupom   a   uznesením   okresného súdu č. k. 42 Cb/127/2008-84 z 12. októbra 2009 a postupom a uznesením krajského súdu č. k. 1 Cob 21/2010-100 z 30. septembra 2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základné   právo   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že okresný súd uznesením č. k. 42 Cb/127/2008-84 z 12. októbra 2009 jeho návrh   odmietol   z   dôvodu   nedoplnenia   návrhu   požadovaným   spôsobom,   hoci   bol   na   to okresným   súdom   vyzvaný,   a   krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Cob   21/2010-100 z 30. septembra 2010 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu č. k.   42   Cb/127/2008-84   z   12.   októbra   2009   a   postupom   a   uznesením   krajského   súdu č. k. 1 Cob 21/2010-100 z 30. septembra 2010, aby zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu   a krajského   súdu   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   a   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € a náhradu trov konania vo výške 314,18 €.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   krajský   súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3097/2011z 22. februára 2011, v ktorom sa uvádza:

„... Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1 Cob 21/2010, účastníkov konania Ing. F. L., CSc. c/a B., spol. s r. o., o určenie práva na príslušný súd, zákonného sudcu a účinný prostriedok nápravy, bola predložená tunajšiemu súdu dňa 22. 01. 2010, prerokovaná bola v zložení senátu JUDr. A. R. ako predseda senátu a JUDr. D. M. a JUDr. E. E. ako členovia senátu.

Odvolací súd vec rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. dňa 25. 10. 2010 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh žalobcu zo dňa 17. 09. 2007 odmietnutý, bolo potvrdené a žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 143,85 €. Vzhľadom   na   absenciu   základného   súdneho   spisu   Okresného   súdu   Bratislava   II sp. zn. 42 Cb 127/2008, ktorý bol v dôsledku podaného dovolania navrhovateľom (v danom prípade sťažovateľom), zaslaný dňa 15. 02. 2011 na Najvyšší súd Slovenskej republiky, viac k veci zo zberného spisu neviem uviesť...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 42 Cb/127/2008-84 z 12. októbra 2009, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie preskúmal v odvolacom konaní. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou   námietkou   sťažovateľa   obsiahnutou   v   odôvodnení   jeho sťažnosti   bolo jeho presvedčenie, že krajský súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, porušil jeho základné právo na prístup k súdu, základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi a právo na účinný prostriedok nápravy tým, že jeho návrh na začatie konania odmietol.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a   aplikácii   zákonov   a   ktoré   sa   stali   základom   pre   ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 1 Cob 21/2010-100 z 30. septembra 2010 sa uvádza:

«... Prvostupňový súd napadnutým uznesením návrh žalobcu zo dňa 17. 09. 2007 doplnený podaním zo dňa 27. 11. 2007 a 09. 09. 2009 odmietol, žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania a súčasne rozhodol o vrátení súdneho poplatku za podaný návrh v sume 325,30 Eur. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ust. § 43 ods. 1 - 3 O. s. p. a uviedol, že žalobca sa svojim návrhom zo dňa 17. 09. 2007 a následne na základe uznesení súdu doplnený podaniami zo dňa 27. 11. 2007 a 09. 09. 2009 domáhal určenia, že žalovaný   mu   znemožnil   podanie   žaloby   na   určenie   neplatnosti   uznesení   valného zhromaždenia spoločnosti žalovaného konaného dňa 28. 11. 2000, ktorým bolo zmenené sídlo spoločnosti žalovaného. Uviedol, že uznesením zo dňa 14. 08. 2009 vyzval žalobcu, aby   v   lehote   30   dní   doplnil   petit   návrhu   tak,   aby   ten   bol   presný,   určitý,   zrozumiteľný a najmä vykonateľný. Konštatoval, že žalobca síce podaním zo dňa 09. 09. 2009 doplnil petit návrhu, nie však požadovaným spôsobom a tento petit nie je v zmysle ust. § 80 písm. b) a c) O. s. p. ani žalobou na splnenie povinnosti, ani určovacou žalobou...

Proti tomuto uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. V dôvodoch odvolania vyčítal súdu prvého stupňa predovšetkým to, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, ako i to, že nesprávne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj príslušné ustanovenia procesného práva obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku a hmotnoprávne ustanovenia zakotvené v Obchodnom zákonníku a vyslovil názor, že   jeho   žaloba   spĺňa   všetky   náležitosti   vyžadované   zákonom   a   žiadal   preto   napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie súdu   prvého   stupňa   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.,   prejednal   odvolanie   žalobcu   podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi   odvolania,   ako   aj   stanoviskom   žalovaného   k   odvolaniu   dospel   k   záveru,   že napadnuté uznesenie je vecne správne.

Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca žalobou doručenou súdu prvého stupňa dňa 17. 09. 2007 žiadal, aby súd určil, že žalovaný mu znemožnil podanie žaloby na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti žalovaného zo dňa 28. 01. 2000, na základe ktorého bolo zmenené sídlo spoločnosti žalovaného, v trojmesačnej prekluzívnej lehote, čím ho poškodil v práve na konanie pred príslušným súdom a zákonným sudcom a zároveň žiadal určenie, že predmetné uznesenie je neplatné. Následne podaním zo dňa 27. 11.   2007   (po   doručení   uznesenia   súdu   zo   dňa   02.   11.   2007)   a   podaním   zo   dňa 09. 09. 2009 (po doručení uznesenia zo dňa 14. 08. 2009) upravil preto žalobný petit tak, ako je uvedený v týchto podaniach.

Podľa ust. § 79 ods. 1 veta prvá a druhá O. s. p. konanie sa začína na návrh, pričom návrh má okrem náležitostí uvedených v ust. § 42 ods. 3 O. s. p., okrem iného obsahovať okrem   opísania   pravdivých   skutočností   a dôkazov,   na   ktoré sa dovoláva,   obsahovať   aj uvedenie čoho sa svojim návrhom domáha. Podľa ustanovenia § 80 písm. b) a c) O. s. p. sa návrhom na začatie konania možno domáhať, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva alebo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Zo znenia týchto ustanovení teda vyplýva, že žalobca môže podať žalobu na plnenie (§ 80 písm. b) O. s. p.), alebo určovaciu žalobu. Z právnej teórie, ale aj zo súdnej praxe a konštantnej judikatúry je zrejmé, že určovacia žaloba, za akú ju považuje žalobca, má miesto len vtedy, ak možno zabrániť porušeniu práva účastníka konania. Takejto žalobe nemožno prisvedčiť keď už právo bolo porušené. Vtedy prichádza do úvahy len žaloba na plnenie.

Naviac je potrebné uviesť, že či žaloba na plnenie alebo určovacia žaloba musí obsahovať žalobný petit, ktorý v prípade úspechu v konaní bude aj vykonateľný. V opačnom prípade takáto žaloba nemá právne opodstatnenie. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobcom navrhnutý petit je nevykonateľný a teda nemá žiadne právne následky. Prvostupňový súd preto správne postupoval, pokiaľ žalobcu uznesením na odstránenie vád podania vyzval. Vzhľadom   k   tomu,   že   žalobca   tento   nedostatok   žaloby   neodstránil,   prvostupňový   súd správne podanie žalobcu podľa ust. § 43 ods. 2 O. s. p. odmietol...»

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je   i   náležite   zhodnotené.   Krajský   súd   sa   vysporiadal   s   námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľa ústavne predvídaným spôsobom. Závery krajského súdu   sú   podradené   príslušným   právnym   ustanoveniam,   ktorými   sa   daná   právna   vec spravuje.   Sťažovateľ   bol   uznesením   okresného   súdu   zo   14.   augusta   2009   vyzvaný   na doplnenie   návrhu   na začatie   konania. Sťažovateľ   doplnenie   síce   vykonal, avšak   ani po tomto   doplnení   nebolo   možné   považovať   jeho   podanie   za   žalobu,   ktorej   petit   by   bol vykonateľný.   Vzhľadom   na   to   okresný   súd   uznesením   č.   k.   42   Cb/127/2008-84 z 12. októbra   2009   odmietol   návrh   sťažovateľa   a   krajský   súd   uznesením č. k. 1 Cob 21/2010-100   z 30. septembra   2010   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil. Odmietnutie   návrhu,   ktorý   sťažovateľ   nedoplnil,   resp.   neopravil   v   intenciách   výzvy všeobecného súdu, nie je možné v danom prípade považovať za odňatie práva na prístup k súdu   ani   za   odňatie   práva   na   zákonného   sudcu   a   ani   za   porušenie   práva   na   účinný prostriedok nápravy. Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 1 Cob 21/2010-100 z 30. septembra 2010 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za následok porušenie označených   ústavnoprocesných   práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť,   že sa   sťažovateľ s rozhodnutím   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok   nápravy podľa čl. 13 dohovoru, preto sťažnosť v časti namietajúcej postup a uznesenie krajského súdu č. k. 1 Cob 21/2010-100 z 30. septembra 2010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa, ktoré sú viazané na úspech v merite veci.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011