znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 134/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., P., a spoločnosti D., s. r. o., P., zastúpených   advokátom   Mgr.   J.   G.,   Advokátska   kancelária,   D.,   vo   veci   namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaniach vedených pod sp. zn. Er 730/1998, Er 435/1999 a Er 1841/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., a spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   1.   rade“), a spoločnosti D., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), v ktorej namietajú porušenie príkazu ukladať povinnosti zákonom, na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných   práv   a   slobôd   podľa   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v exekučných konaniach vedených pod sp. zn. Er 730/1998 (Ex 130/1998), Er 435/1999 (Ex 22/1999) a Er 1841/2000 (Ex 595/1999).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade vystupuje v uvedených exekučných konaniach ako oprávnený. Sťažovateľ v 2. rade „bol účastníkom dražby nehnuteľnosti dňa 19.5.2008 na exekútorskom úrade JUDr. J. K.... v exekučnom konaní Ex 595/99, kde je oprávneným spoločnosť P., s. r. o.,... a povinným P. H., Ž.“.

Sťažovatelia   poukázali   na   skutočnosť,   že   dražba   nehnuteľnosti   v   predmetných konaniach sa uskutočnila už 30. júla 2007, keď súdny exekútor udelil príklep vydražiteľovi S., s. r. o., Ž. Následne však okresný súd uznesením zo 7. januára 2008 príklep súdneho exekútora   neschválil,   pričom   vychádzal   z   názoru,   že „z   povahy   exekúcie   predajom nehnuteľností   je   vylúčené   spojenie   dvoch   alebo   viacerých   exekúcií   vecí   na   spoločné konanie“. Ak totiž „existuje viacero exekučných titulov..., tieto si vzájomne konkurujú – v poradí   pri   predaji   a   v   poradí   pri   uspokojení   z   výťažku   z   dražby   alebo   predaja spoluvlastníckeho podielu...

Schváliť   príklep   je   možné   vždy   vo   vzťahu   k   určitej   exekúcii.   Ak   sa   viaže   návrh na schválenie príklepu k viacerým exekúciám, tak prakticky to nie je možné realizovať.“.

Súdny   exekútor   19.   mája   2008   na   ďalšej   dražbe   nehnuteľnosti,   a   to   v   konaní vedenom pod sp. zn. Ex 595/99, udelil príklep sťažovateľovi v 2. rade. Okresný súd však uznesením č. k. Er 730/1998-51, Ex 130/1998 z 28. júla 2008 príklep opätovne neschválil, „a   to   z   dôvodu   porušení   zákona   zo   strany   súdneho   exekútora   –   neaktuálny   ocenením dotknutej   nehnuteľnosti   a   nedôsledným   sprístupnením   dražobnej   vyhlášky   alebo   jej podstatnej časti verejnosti“.

Sťažovatelia   uviedli,   že   na   základe   podnetu   sťažovateľa   v   1.   rade   na   podanie mimoriadneho   dovolania   Generálneho   prokurátora   Slovenskej   republika   (ďalej   len „generálny prokurátor“) proti uzneseniu okresného súdu z 28. júla 2008 Krajská prokuratúra v Žiline prípisom z 21. januára 2009 oznámila, že okresný súd „na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis, resp. v danom prípade nesprávne znenie ustanovenia § 139 ods. 1 Exekučného poriadku“, avšak „i pri aplikácii správneho znenia ustanovenia § 139 ods. 1 Exekučného poriadku by... súd musel dospieť k rovnakým právnym záverom, pre   ktoré   súdnym   exekútorom   pridelený   príklep   neschválil.“.   Preto   dôvod   na   podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora nebol daný.

V sťažnosti sa uvádza, že „vzhľadom na postup súdneho exekútora, no predovšetkým nezákonné rozhodnutie Okresného súdu Žilina je situácia v exekučnom konaní taká, že ja, sťažovateľ 1), nemám doteraz vymožené právoplatne priznané pohľadávky voči povinnému a ja,   sťažovateľ 2),   kvôli zákon porušujúcemu rozhodnutiu Okresného súdu Žilina   som nezískal do výlučného vlastníctva nehnuteľnosť, ku ktorej mi riadne udelil príklep súdny exekútor, a to napriek splneniu všetkých zákonných podmienok z mojej strany.“.

Ďalej sťažovatelia uviedli, že „vzhľadom na porušenie zákona zo strany Okresného súdu Žilina ako aj na prieťahy v súdnom konaní o vymoženie pohľadávky sú porušované naše ústavné práva...“.

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:„Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje. Základné právo sťažovateľov 1) a 2) na ukladanie povinností len zákonom, na jeho základe a v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok s rovnakým zákonným obsahom a ochranou vlastníckeho práva všetkých vlastníkov v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom   Okresného   súdu   Žilina   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.   Er   730/1998 (Ex 130/1998), Er 435/1999 (Ex 22/1999) a Er 1841/2000 (Ex 595/1999) porušené bolo. Sťažovateľovi 1) priznáva primerané finančné zadosťučinenie 20.000,- EUR. Sťažovateľovi 2) priznáva primerané finančné zadosťučinenie 20.000,- EUR.“Ústavný súd 3. februára 2010 telefonicky zisťoval na okresnom súde, kedy uznesenie okresného   súdu   č.   k.   Er   730/1998-51,   Ex   130/1998   z   28.   júla   2008   nadobudlo právoplatnosť.   Pracovníčka   príslušnej   kancelárie   uviedla,   že   právoplatnosť   uznesenia vyznačená   nie   je   a   že   proti   predmetnému   uzneseniu   bolo   podané   odvolanie,   o   ktorom Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 7. júla 2009 už rozhodol.

Ústavný   súd   žiadosťou   doručenou   okresnému   súdu   23.   februára   2010   vyžiadal rozhodnutie   krajského   súdu   o   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Uznesenie krajského súdu č. k. 5 CoE 38/2009-116 zo 7. júla 2009 bolo ústavnému súdu doručené 8. marca 2010.

Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolanie, ktoré podali obaja sťažovatelia, bolo   krajským   súdom   odmietnuté.   Dôvodom   takéhoto   rozhodnutia   bolo   konštatovanie krajského súdu, že „proti napadnutému rozhodnutiu exekučného súdu o príklepe (schválení alebo neschválení), nie je prípustné odvolanie v súlade s ust. § 148 Exekučného poriadku“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 730/1998 (Ex 130/1998) ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovatelia   podali   svoju   sťažnosť   na   poštovú   prepravu   16.   októbra   2009. Ústavnému súd sa telefonicky na okresnom súde nepodarilo zistiť presne deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. Er 730/1998-51, Ex 130/1998 z 28. júla 2008. Sťažovatelia však napadli toto uznesenie odvolaním, ktoré krajský súd správne vyhodnotil ako   neprípustné   [§   148   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s §   202   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]. Podanie odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, nemá za následok uplatnenie tzv. suspenzívneho účinku   (§   206   ods.   1   OSP),   čo   a   contrario   vyplýva   z   ustanovenia   §   159   ods.   1   OSP (doručený   rozsudok,   ktorý   už   nemožno   napadnúť   odvolaním,   je   právoplatný),   ktoré   sa vzťahuje na posúdenie právoplatnosti uznesenia (§ 167 ods. 2 OSP). Preto aj napriek tomu, že sťažovatelia napadli uznesenie okresného súdu odvolaním, nadobudlo toto uznesenie právoplatnosť už jeho doručením účastníkom konania.

Z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   vyvodil,   že   ak   uznesenie   krajského   súdu o odvolaní   sťažovateľov   bolo   vyhlásené   7.   júla   2009   (v   tom   čase   už   prvostupňové sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   muselo   byť   doručené   obom sťažovateľom),   potom   sťažnosť   adresovaná   ústavnému   súdu,   ktorá   bola   odoslaná na prepravu 16. októbra 2009, je zjavne oneskorene podaná. V tom čase už totiž napadnuté uznesenie okresného súdu bolo bez akýchkoľvek pochybností právoplatné viac ako dva mesiace. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľov odmietol ako podanú oneskorene.

2.   K   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   v   2.   rade   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd uvádza, že o návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov. Za návrh podaný niekým zjavne neoprávneným preto možno považovať návrh, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).

Sťažovateľ v 2.   rade   bol účastníkom dražby nehnuteľnosti   v exekučnom   konaní, pričom   jeho   postavenie   účastníka   exekučného   konania   sa   takto   obmedzuje   na   úsek do právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o príklepe. Bez ohľadu na to, či súd príklep schváli, alebo neschváli, má vydražiteľ postavenie účastníka konania iba v už uvedenom úseku konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku).

Sťažovateľ v 2. rade tak po právoplatnosti uznesenia okresného súdu, ktorým sa rozhodlo o príklepe udelenom súdnym exekútorom jemu, už nemá postavenie účastníka exekučného   konania,   a   preto   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k   porušovaniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   V   tejto   časti   tak   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   podanú   neoprávnenou osobou.

3.   K   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   v   1.   rade   namietal   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konkretizovaných exekučných konaniach, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. l zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v konaní, v ktorom sa sťažovateľ domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, sa považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu   sťažnosť   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov (napr. III. ÚS 190/07).

Sťažovateľ   v   1.   rade   spolu   s   podaním   sťažnosti   nepreukázal   využitie   uvedeného účinného prostriedku nápravy, preto v tejto časti ústavný súd hodnotí podanú sťažnosť ako neprípustnú.

4. Sťažovatelia však vo svojej sťažnosti namietali porušenie označených základných práv   aj   postupom   okresného   súdu   v   exekučných   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. Er 435/1999 (Ex 22/1999) a sp. zn. Er 1841/2000 (Ex 595/1999). V odôvodnení sťažnosti vo vzťahu k týmto konaniam sťažovatelia uviedli iba skutočnosť, že okresný súd uznesením zo 7. januára 2008 udelený príklep súdneho exekútora neschválil, a to s odôvodnením, že došlo   k   nesprávnemu   spojeniu   viacerých   exekučných   konaní.   Následne   však   už nekonkretizovali,   v   čom   malo   podľa   ich   názoru   dôjsť   v   týchto   exekučných   konaniach k porušeniu ich základných práv, ani neuviedli ďalší priebeh týchto exekučných konaní.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí návrh na začatie konania pred ústavným súdom obsahovať okrem iného aj odôvodnenie návrhu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   svoju   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa exekučných konaní sp. zn. Er 435/1999 (Ex 22/1999) a sp. zn. Er 1841/2000 (Ex 595/1999) riadne   neodôvodnili,   preto   v   tejto   časti   sťažnosť   odmietol   pre   nesplnenie   predpísaných náležitostí.

Keďže   predloženú   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   nezaoberal   sa   už   ústavný   súd návrhom sťažovateľov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010