znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 134/09-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   septembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. I. Z., B., zastúpeného advokátkou Mgr. H. S., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Cdo 149/2008 z 25. novembra 2008 takto  

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. I. Z. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Cdo 149/2008 z 25. novembra 2008   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   ustanovenia § 25 ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 134/09-12 zo 14. mája 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. I. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. H. S., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 149/2008 z 25. novembra 2008, ktorým bolo   odmietnuté   jeho   dovolanie,   ktorým   napadol   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 87/06-175 z 13. septembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je vlastníkom rodinného domu na D. ulici v B., kde vzniklo právo užívať byť aj M. O. na základe výmeru bývalej Správnej bytovej komisie v B.   z 20.   októbra   1947   č.   B/2-7758-a/1947,   Z: 80/1947   a   následne   vzniklo   právo spoločného nájmu bytu z titulu trvania manželstva aj jeho manželke. Sťažovateľ uviedol, že vlastníkom rodinného domu sa stal z polovice dedením po otcovi a z polovice kúpou od ostatných   spoluvlastníkov   domu.   Rodinný   dom   bol   a je   nepretržite   vo   vlastníctve fyzických osôb a nebol ani predmetom konania podľa reštitučných predpisov.

Listom zo 6. mája 2002 dal sťažovateľ výpoveď z nájmu M. O., a to z viacerých dôvodov,   pričom   jedným   z nich   bolo aj nájomné, ktoré „vo   výške   104 Kčs   mesačne“ bolo neprimerané rozsahu užívanej nehnuteľnosti. Zdôraznil, že do opráv havarijného stavu domu investoval 560 000 Sk. V roku 1993 po ich ukončení sa začal domáhať zvýšenia nájomného, čo bolo aj príčinou sporu.

Nájomcovia M. O. s manželkou podali 4. júna 2002 žalobu o určenie neplatnosti výpovede   z nájmu   bytu   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“). Rozhodnutiu tohto súdu, ktorým určil, že výpoveď z nájmu je neplatná, sťažovateľ vytýka nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   veci   a tiež   nesprávne   právne   posúdenie   veci, keď si okresný súd osvojil tvrdenie nájomcov, že rodinný dom je reštituovaný, a teda sa naň vzťahuje právna úprava regulovaného nájomného, čo nezodpovedá skutočnosti.

V čase, keď dal sťažovateľ nájomcom výpoveď z nájmu bytu, bolo účinné opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. R-1/2002 zo 6. marca 2002, ktoré nadobudlo účinnosť 1. apríla 2002. Podľa tohto opatrenia [časť I písm. A položka 16 ods. 1 písm. b)] sa nevzťahuje na objekty, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb.

Keďže   predmetný   rodinný   dom   bol   nepretržite   vo   vlastníctve   fyzických   osôb, nepatrí podľa   názoru   sťažovateľa   do   štátom   regulovaného   segmetnu   bytového   fondu a on je oprávnený požadovať od nájomníkov nie regulované, ale reálne nájomné.

Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ 7. februára 2006 odvolanie.

Krajský   súd   v rozsudku   zmenil   napadnuté   časti   rozsudku   okresného   súdu   tak, že žalobu   zamietol   a sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   konania.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia   uviedol,   že   výpoveď   z nájmu   doručená   len   jednému   z manželov   nemôže vyvolať zánik nájomného vzťahu ani u jedného z manželov, preto nedošlo ani k výpovedi nájmu, a preto sa sťažovateľ nemohol ani domáhať zrušenia tejto výpovede. Vo vzťahu k druhému účastníkovi preto ani nemohol takého následky vyvolať.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote dovolanie.

Najvyšší   súd uznesením   sp. zn.   1 Cdo   149/2008 z 25.   novembra 2008   dovolanie sťažovateľa   odmietol.   V odôvodnení   uviedol,   že   z povahy   dovolania   ako   opravného prostriedku   vyplýva,   že   toto   môže   podať   len   ten   účastník   konania,   ktorému   nebolo rozhodnutím odvolacieho súdu v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorému bola týmto rozhodnutím spôsobená určitá ujma na jeho právach. Z uvedeného dovolací súd vyvodil, že rozsudkom   odvolacieho   súdu   bolo   žalobe   v celom   rozsahu   vyhovené   a že   dovolanie môže podať len   žalovaný, a naopak, ak bola žaloba zamietnutá, môže dovolanie   podať iba žalobca.

Sťažovateľ uviedol, že výsledkom konania súdov bolo konštatovanie, že „k výpovedi z nájmu nedošlo, nemôžem byť ja považovaný za osobu, ktorej bolo vyhovené, ktorá bola v konaní uspokojená“.

Z týchto dôvodov sa sťažovateľ nestotožňuje s výkladom ustanovenia § 240 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   predložil   najvyšší   súd, a odmietnutie dovolania chápe ako ujmu na jeho práve na súdnu ochranu.

Sťažovateľ   popísal   svoju   situáciu   pri   užívaní   svojej   nehnuteľnosti,   ako   aj   svoj zdravotný stav a uviedol, že je to v príčinnej súvislosti s rozhodovanou vecou, a preto žiada primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 200 000 Sk (139 415 €).

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že:„1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   25.   11.   2008, č. k. 1 Cdo 149/2008, porušil základné právo Ing. I. Z. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   zo   dňa   25.   11.   2008,   č.   k.   1   Cdo   149/2008   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Ing. I. Z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 139.415,- EUR, ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. I. Z. vo výške 224,70 EUR za dva úkony právnej pomoci á 105,40 EUR (prevzatie a príprava veci, podanie ústavnej sťažnosti) + 2 x režijný paušál á 6,95 EUR, a to na účet Mgr. H. S., advokátky, do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadrila   podpredsedníčka najvyššieho súdu listom č. k. KP 8/09-48 z 24. júna 2009, v ktorom okrem iného uviedla:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   14912008 z 25. novembra   2008   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave   z   13.   septembra   2007   sp.   zn.   3Co   87/2006   pretože   ho   podala   osoba neoprávnená [§ 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.]. V odôvodnení svojho   uznesenia   vyslovil,   že   z   povahy   dovolania   ako   opravného   prostriedku   vyplýva, že povahy   dovolania   ako   opravného   prostriedku   vyplýva,   že   dovolanie   môže   podať   len tá strana (účastník konania), ktorej nebolo rozhodnutím odvolacieho súdu v celom rozsahu vyhovené,   prípadne   ktorej   bola   týmto   rozhodnutím   spôsobená   iná   určitá   ujma na jej právach.   Pritom   nie   je   rozhodujúce   celé   znenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu, ale iba jeho výrok a na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa nemožno prihliadať vôbec. Taktiež pri tomto posudzovaní nemožno brať do úvahy subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale iba objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho súdu bola účastníkovi spôsobená   určitá,   hoci   nie   veľmi   významná   ujma.   ktorú   možno   odstrániť   zrušením napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak rozsudkom odvolacieho súdu bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené, môže dovolanie podať iba žalovaný a naopak, ak bola žaloba zamietnutá, môže dovolanie podať iba žalobca. Pri skúmaní oprávnenia na podanie dovolania z tohto hľadiska je totiž podstatné, že rozhodnutie odvolacieho súdu vyznelo   celkom   podľa   jeho   požiadaviek,   a   že   uspokojený   účastník   konania   objektívne nemôže   mať   žiadny   záujem   na   zrušení   rozhodnutia.   Ak   teda   dovolanie   podal   účastník konania, ktorému výrokom rozhodnutia odvolacieho súdu holo v celom rozsahu vyhovené, resp.   mu   ním   nebola   spôsobená   žiadna   ujma   na   jeho   právach   dovolací   súd   dovolanie odmietne.

Najvyšší   súd   uskutočnil   výklad   ustanovení,   týkajúcich   sa   prípustnosti   dovolania v súlade   so   zaužívanou   praxou   najvyššieho   súdu.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia sa vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosti nevyhovieť; súčasne súhlasím s upustením od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   listom   z 9.   júla   2009   súhlasila   s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa ustanovenia § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene...

Podľa ustanovenia § 243b ods. 5 OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne. Ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví.

Podľa   ustanovenia   §   238   ods.   1   OSP dovolanie   je tiež   prípustné   proti   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   v prvom   rade za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.

Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom má opodstatnenie len v tom prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu zaručenému čl. 46 ods. 1 ústavy a právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97).

Z uvedených dôkazov podľa názoru ústavného súdu v obsahu týchto zaručených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 145/07).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 26/96, I. ÚS 62/97).

K porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   by   došlo   vtedy,   pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 38/98).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestných veciach; súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z vymedzenia   postavenia   a právomoci   všeobecných   súdov   a ústavného   súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonností rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových   a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 153/07).

O arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením veci možno hovoriť   spravidla   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistil   interpretáciu   a aplikáciu   právnej   normy zo strany   súdu,   ktorá   zásadne   popiera   účel   a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú   pravidlá   formálnej   a právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Z predloženej sťažnosti,   z vyjadrení a rozsudkov ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania vo veci neplatnosti výpovede z nájmu vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 85/2002, v ktorej rozhodol rozsudkom, že sťažovateľom daná výpoveď z nájmu zo 6. mája 2002 doručená nájomcom 14. mája 2002 je neplatná. Konanie o žalobe žalobcu   v prvom   rade   (M.   O.,   ktorý   medzičasom   zomrel)   bolo   zastavené   a sťažovateľ bol zaviazaný na náhradu trov konania žalobcom.

O podanom   odvolaní   sťažovateľa   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 3 Co 87/2006 z 13. septembra 2007 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmenil tak, že návrh zamietol (v časti o určenie neplatnosti výpovede z nájmu, ktorú podali manželia O. a ich syn proti sťažovateľovi) a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 3 000 Sk.

V odôvodnení   krajský   súd   uviedol,   že   výpoveď   z nájmu   doručená   len   jednému z manželov   nemôže   vyvolať   zánik   nájomného   vzťahu   ani   u jedného   z manželov,   a teda že k výpovedi   z nájmu bytu   ani nedošlo,   a preto   sa   ani žalobcovia nemohli s úspechom domáhať práva na určenie neplatnosti výpovede z nájmu.

Vo   vzťahu   k druhému   účastníkovi   tu   podľa   krajského   súdu   chýba   existencia hmotnoprávneho úkonu prijímateľa ako prejavu vôle adresovaného aj tomuto spoločnému nájomcovi bytu a smerujúceho k ukončeniu jeho nájomného vzťahu.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Cdo 149/2009 uviedol, že:

„Na   podanie   dovolania   sú   legitimovaní   účastníci   konania   alebo   ich   právni nástupcovia. Z tohto všeobecného záveru však nemožno vyvodiť, že v konkrétnom prípade môžu dovolanie podať obe sporové strany (všetci účastníci konania). Aj keď táto otázka nie je v zákone výslovne riešená, z povahy dovolania ako opravného prostriedku vyplýva, že dovolanie   môže   podať   len   tá   strana   (účastník   konania),   ktorej   nebolo   rozhodnutím odvolacieho   súdu   v   celom   rozsahu   vyhovené,   prípadne,   ktorej   bola   týmto   rozhodnutím spôsobená   iná   určitá   ujma   na   jej   právach.   Pritom   nie   je   rozhodujúce   celé   znenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ale iba jeho výrok a na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa nemožno prihliadať vôbec. Taktiež pri tomto posudzovaní nemožno brať do úvahy subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale iba objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho súdu bola účastníkovi spôsobená určitá, hoci nie veľmi významná ujma, ktorú možno odstrániť zrušením napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak rozsudkom odvolacieho súdu bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené, môže dovolanie podať   iba   žalovaný   a   naopak,   ak   bola   žaloba   zamietnutá,   môže   dovolanie   podať   iba žalobca. Tieto zásady sa použijú aj vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. Zo samotnej skutočností, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí takouto vadou nemožno vyvodzovať, že by tým účastníkovi konania bola spôsobená určitá   ujma   na   jeho   právach.   Pri   skúmaní   oprávnenia   na   podanie   dovolania   z   tohto hľadiska je totiž podstatné, že rozhodnutie odvolacieho súdu vyznelo celkom podľa jeho požiadaviek,   a   že   uspokojený   účastník   konania   objektívne   nemôže   mať   žiadny   záujem na zrušení   rozhodnutia.   Ak   teda   dovolanie   podal   účastník   konania,   ktorému   výrokom rozhodnutia   odvolacieho   súdu   bolo   v   celom   rozsahu   vyhovené,   resp.   mu   ním   nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach, dovolací súd dovolanie odmietne.

Vzhľadom na uvedené, keďže v danom prípade síce je dovolanie podľa § 238 ods. 1 O. s. p. prípustné, ale žalovanému rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého   stupňa   zmenený   tak,   že   žaloba   bola   zamietnutá   (teda   napadnutým   rozsudkom dovolateľovi   nebola   na   jeho   právach   spôsobená   žiadna   ujma),   žalovaný   nebol   osobou legitimovanou na podanie dovolania. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného ako neprípustné odmietol [§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p.].“

Najvyšší súd zdôraznil, že „dovolanie môže podať len tá strana (účastník konania), ktorej   nebolo   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   v celom   rozsahu   vyhovené“.   Na   tomto stanovisku zotrvala aj podpredsedníčka najvyššieho súdu, keď uviedla, že „neboli zistené dôvody   prípustnosti   dovolania,   keďže   mu   bolo   ako   účastníkovi   v spore   plne   vyhovené, resp. mu   ním   nebola   spôsobená   žiadna   ujma   na   jeho   právach,   dovolací   súd   dovolanie odmietne“.

Predložený výklad postavenia sťažovateľa nie je arbitrárny.

Konštatovanie,   že   sťažovateľ   bol   v spore   úspešný,   na   prvý   pohľad   (prima   facie) má logickú oporu v skutkovom deji, ktorý sa premietol do právneho posúdenia veci.

Konštatovanie,   že   sťažovateľ   bol   uspokojený   v konaniach   všeobecných   súdov, má reálny   základ,   a takýto   výklad   procesných   ustanovení,   ktorými   sa riadi   dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, nie je arbitrárny.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpoveď   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany,   t.   j.   s uplatnením   svojich   nárokov   v súdnom   konaní   (III.   ÚS   209/04, III. ÚS 78/08).

Právny názor najvyššieho súdu je riadne zdôvodnený a zodpovedá aj jeho stabilnej judikatúre, pričom nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   citovanú   interpretáciu   procesných   ustanovení o dovolaní   najvyšším   súdom   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   konštatuje, že základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno   porušiť, ak všeobecný   súd   vo   veci   koná   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05).

A contrario, ak však všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postup v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Takýto rozpor v postupe najvyššieho súdu však ústavný súd nezistil.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené neboli.

Keďže   ústavný   súd   nerozhodol   o porušení   označených   práv   sťažovateľa, bolo bez ďalšieho   právneho   významu   rozhodovať   o jeho   ďalších   návrhoch   viažucich   sa na vyslovenie ich porušenia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009