znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 134/08-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní   o   sťažnosti K.   I.   K.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   B.,   Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 763/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 763/00 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   763/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   K.   I.   K. p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je p o v i n n ý   uhradiť K. I. K. trovy právneho zastúpenia v sume   10   098   Sk   (slovom   desaťtisícdeväťdesiatosem   slovenských   korún)   na účet   jeho právneho   zástupcu JUDr.   J.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti K. I. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 134/08-11   z 29.   apríla   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. I. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   763/00   o neplatnosť   okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril a oznámil, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania   o prijatej   sťažnosti   a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 5.   júna   2008   (sp.   zn. 1SprV/314/2008, doručenom ústavnému súdu 9. júna 2008) okrem iného uviedol: „Žalobu   o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   a náhradu   mzdy   podal sťažovateľ na tunajšom súde dňa 30.10.2000. Dňa 1.3.2001 bol daný pokyn pre doručenie jej rovnopisu žalovanému, ktorý svoje stanovisko predložil súdu 20.4.2001.

Dňa 25.4.2001 bol určený termín pojednávania na deň 20.6.2001. Pojednávanie sa neuskutočnilo a v októbri 2001 bol určený nový termín pojednávania na deň 14.11.2001. Toto pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito.

Dňa 22.1.2002 bol daný zákonným sudcom pokyn pre zistenie skutočností potrebných pre konanie od ošetrujúcej lekárky žalobcu. Keďže doručovanie tejto lekárke bolo bez pozitívneho   výsledku,   bol   sťažovateľ   vyzvaný   na   oznámenie   jej   aktuálnej   adresy. Po realizácii oznámenia(4.9.2002) jej bola zásielka doručovaná dňa 2.10.2002.

Prípisom, doručeným dňa 6.3.2003, odpovedala vyzvaná lekárka na doručený prípis, kde navrhla v danom konaní prizvať znalca z odboru psychiatrie.

Uznesením zo dňa 9.6.2003 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. Dňa 8.8.2003 doručila ustanovená znalkyňa znalecký posudok, ktorý bol 14.8.2003 zaslaný   na   vyjadrenie   účastníkom   konania.   Žalovaný   predložil   vyjadrenie   k podanému posudku až po urgencii súdu dňa 10.12.2003. Toto vyjadrenie bolo zasielané znalkyni, ktorá sa k nemu nevyjadrila ani po urgencii.

Dňa 30.3.2004 bolo rozhodnuté o znalečnom. V októbri   2004   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   deň   11.11.2004.   Z dôvodu   účasti konajúceho sudcu na CR ZSS bolo pojednávanie odročené na deň 28.2.2005.

Dňa 30.11.2004 vzniesol sťažovateľ proti zákonnému sudcovi námietku zaujatosti, preto bol spis predložený na rozhodnutie o tejto námietke Krajskému súdu v Košiciach, ktorý ho dňa 7.2.2005 vrátil s rozhodnutím o nevylúčení JUDr.   F. Č. z prejednávania a rozhodovania a predmetnej veci.

V dňoch 28.2.2005, 26.5.2005, 17.10.2005 a 16.1.2006 sa uskutočnili pojednávania. Na poslednom z nich bol vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá. Z dôvodu sťažovateľom   podaného   odvolania   bol   spis   dňa   27.2.2006   predložený   na   rozhodnutie Krajskému   súdu   v Košiciach,   na   ktorom   sa   nachádzal   do   4.12.2007,   kedy   bol   vrátený s rozhodnutím,   ktorým   bol   rozsudok   tunajšieho   súdu   zrušený   a vec   vrátená   na   ďalšie konanie.

Dňa   7.2.2008   boli   zasielané   výzvy   účastníkom   konania   za   účelom   doplnenia dokazovania.

Dňa 12.3.2008 bol určený termín pojednávania na deň 14.4.2008. Sťažovateľ cestou svojho zástupcu dňa 27.3.2008 požiadal o odročenie uvedeného pojednávania z dôvodu, že v uvedenom období bude mimo územia SR, kde sa vráti až 10.6.2008. Žiadal preto súd o vytýčenie   nového   termínu   pojednávania   až   v mesiaci   jún   2008,   čomu   zákonný   sudca vyhovel a pojednávanie určil na deň 23.6.2008.

Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že súd v danej veci postupoval dostatočne efektívne, keďže dňa 16.1.2006 vo veci rozhodol.(...)

Podanie   ústavnej   sťažnosti   vo   vzťahu   k nášmu   súdu   považujeme   z uvedených dôvodov za neopodstatnené.“

V závere   predseda   okresného   súdu   súhlasil,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného súdu zo 17. júla 2008 doručenom ústavnému súdu 21. júla 2008 okrem iného uviedol: „Porušovateľ v žiadnom prípade nevyvinul efektívnu snahu bez zbytočných prieťahov rozhodnúť o merite veci, tak ako to uvádza vo svojom vyjadrení, keď tvrdí, že v danej veci postupoval dostatočne efektívne, pričom toto svoje vyjadrenie zdôvodňuje skutočnosťou že vo   veci   bolo   dňa   16.01.2006   rozhodnuté.   Rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   po   takmer šiestich rokoch od podania návrhu na začatie konania je v absolútnom rozpore so zásadou rýchlosti   a hospodárnosti   konania,   zakotvenej   priamo   v Ústave   Slovenskej   republiky a nevyhnutne sa   uplatňuje v priebehu celého skonania pred súdmi Slovenskej republiky. V danej súvislosti je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že stav právnej neistoty sťažovateľa trval a naďalej pretrváva už takmer osem rokov, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa sťažovateľ napadol odvolaním a vec vola rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach vrátená porušovateľovi   na   ďalšie   konanie.   Teda   rozhodnutie   porušovateľa   zo   dňa   16.01.2006 nemožno považovať za odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa.“

Ústavný súd po preskúmaní predmetného spisu dospel k zhodným zisteniam, ako ich uviedli účastníci konania, a navyše zistil, že napadnuté konanie nie je v čase rozhodovania o sťažnosti   právoplatne   skončené   a okresný   súd   nariadil   na   29.   september   vo   veci pojednávanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného   práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

  Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).  

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 C 763/00 je žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zastáva názor, že pracovnoprávne spory týkajúce   sa   skončenia   pracovného   pomeru   a náhrady   mzdy   nemožno   vo   všeobecnosti považovať za skutkovo ani za právne zložitú vec. V týchto sporoch sa používa právna úprava prijatá v Zákonníku práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a s účinnosťou od 1. apríla 2002 zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov), ktorej výklad a používanie sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Neprimerane dlhú dobu konania od podania žaloby (30. október 2000) do podania sťažnosti ústavnému súdu (15. február 2008; t. j. viac ako 7 rokov) a jeho priebeh nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prerokúvanej veci. Doterajšia dĺžka súdneho konania nemôže byť akceptovaná najmä z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovnoprávny spor, v ktorom sa pre sťažovateľa rieši existenčná otázka (trvanie pracovného pomeru a náhrada mzdy).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom. Ústavný   súd   pri preskúmaní   súvisiaceho   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľ   prispel k zbytočným   prieťahom   v konaní. Za   takúto   okolnosť   nemožno   považovať   ani   žiadosť sťažovateľa   z 27.   marca   2008   o odročenie   pojednávania   určeného   na   14.   apríl   2008 a o nariadenie   nového   pojednávania   vo   veci,   ktorej   okresný   súd   vyhovel   a v súlade so žiadosťou   nariadil   nové   pojednávanie   na   23.   jún   2008.   Pre   úplnosť   treba   dodať,   že uvedené   obdobie   potom   nemožno   hodnotiť   ako   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu, v ktorom dochádzalo k sťažovateľom namietanému porušovaniu označených práv.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu označených práv, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, resp. konal neefektívne.

Nečinnosť   ústavný   súd   zistil už   v samotnom   začiatku   konania,   a to   v období od 30. októbra 2000, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu, do 1. marca 2001, keď vo veci konajúci sudca dal pokyn na doručenie rovnopisu žaloby žalovanému (nečinnosť štyri mesiace). Rovnako okresný súd bol nečinný v období od 20. apríla 2001, keď bolo okresnému súdu doručené stanovisko žalovaného, do 19. októbra 2001, keď nariadil termín pojednávania   vo   veci   na   14.   november   2001.   Napriek   skutočnosti,   že   okresný   súd   už 25. apríla 2001 nariaďoval pojednávanie na 20. jún 2001, pojednávanie sa neuskutočnilo a zo súvisiaceho spisu   okresného súdu   nie je zrejmý dôvod,   pre ktorý   sa   pojednávanie nekonalo. Ústavný súd preto uvedené obdobie vyhodnotil ako nečinnosť okresného súdu (nečinnosť šesť mesiacov).

Za   nesústredený   ústavný   súd   považoval   aj   postup   okresného   súdu   v súvislosti so zisťovaním   skutočností   potrebných   na   konanie   od   ošetrujúcej   lekárky   sťažovateľa. Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   spisu   zistil,   že   14.   novembra   2001   sa   vo   veci   konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené s tým, že okresný súd vyzve ošetrujúcu lekárku žalobcu v roku 2000. Sudca dal pokyn na zistenie skutočností potrebných na konanie od ošetrujúcej lekárky   až   22.   januára   2002   (nečinnosť   dva   mesiace),   ktorá   bola   následne   vyzvaná na vyjadrenie. Keďže výzvu sa nepodarilo doručiť (15. marca 2002 bola vrátená okresnému súdu)   sťažovateľ   bol   8.   augusta   2002   vyzvaný,   aby   oznámil   okresnému   súdu   adresu ošetrujúcej lekárky, pretože podľa oznámenia súdneho doručovateľa menovaná na uvedenej adrese   nepracuje (nečinnosť   päť mesiacov).   Napriek   skutočnosti,   že   4.   septembra   2002 sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu   novú   adresu   lekárky   a vo   veci   konajúci   sudca   dal pokyn na doručenie výzvy 2. októbra 2002, výzva jej bola doručovaná až 25. februára 2003 (nečinnosť takmer päť mesiacov). Ošetrujúca lekárka doručila vyjadrenie 6. marca 2003, v ktorom navrhla pribrať do konania znalca z odboru psychiatrie, a okresný súd uznesením z 9. júna 2003 vo veci nariadil znalecké dokazovanie (nečinnosť tri mesiace). Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že prieťahy v konaní môžu vzniknúť nielen dlhodobou súvislou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj kratšie časové úseky nečinnosti môžu v konečnom dôsledku znamenať porušenie práv sťažovateľa zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru,   avšak   za   podmienky,   že   k ním   dochádza   opakovane.   Tak   to   bolo aj v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 28 C 763/00.

Uvedené časové úseky ústavný súd vyhodnotil ako obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajší priebeh konania a na vznik zbytočných prieťahov v ňom. Spolu zbytočné prieťahy v predmetnom konaní, ktoré ústavný súd zistil, predstavujú dva roky a tri mesiace.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 763/00 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 28   C   763/00 v ďalšom   období   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2   výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 250 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť a povahu prerokovanej veci, ktorá je predmetom posudzovaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením advokátom JUDr. J. B. v konaní pred ústavným súdom, ktorý ich vyčíslil v sume 10 098 Sk (za tri úkony právnej služby).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 190 Sk.

S poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2008   (prevzatie   a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 15. februára 2008 a vyjadrenie z 21. júla 2008). Sťažovateľovi tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 10 098 Sk (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008