znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 134/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., s. r. o., a spoločnosti A. G., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B. B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv na spravodlivý súdny proces a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 297/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P., s. r. o., a spoločnosti A. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2007 faxom a 28. februára 2007 poštou doručená sťažnosť A. P., s. r. o., a spoločnosti A. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivý súdny proces a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 297/98.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 27. marca 1998 na krajskom súde domáhala proti žalovanému B., a. s., H., zaplatenia sumy 259 750 Sk s prísl.

V uvedenej veci krajský súd zastavil konanie uznesením z 29. mája 1998 a podaním z 24. júla 1998 sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa bol 1. februára 1999 vyhlásený konkurz na majetok žalovaného, o ktorom je vedené konanie na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 1 K 295/98, a 5. marca 1999 si v konkurznom konaní sťažovateľka uplatnila svoje pohľadávky, ktoré sú predmetom tohoto sporu spolu v sume 612 720,10 Sk.

Krajský   súd   24.   mája   1999   oznámil   sťažovateľke,   že   na   majetok   žalovaného bol vyhlásený   konkurz.   Napriek   tomu,   že   konanie   bolo   prerušené,   krajský   súd   nariadil na 11. júl 1999   pojednávanie vo   veci.   Sťažovateľka ďalej v sťažnosti   podrobne   opisuje priebeh ďalších pojednávaní v roku 1999 (od 28. júna do 5. novembra 1999).

Podaním z 9. februára 2001 krajský súd žiadal sťažovateľku o „oznámenie výsledku prieskumného pojednávania“ a na 2. a 16. marec, 23. apríl a 11. a 28. máj 2001 nariadil pojednávania.   Sťažovateľka   sa   na   pojednávaní   16.   marca   2001   dozvedela   z   oznámenia správkyne   konkurznej   podstaty   z   27.   februára   2001,   že   prieskumné   pojednávanie   bolo 28. apríla 2000. V oznámení sa tiež uvádza, že pohľadávka sťažovateľky bola „uznaná vo výške 13.356.939,31 Sk“. Podľa sťažovateľky však správkyňa konkurznej podstaty nemá oprávnenie pohľadávky „uznávať“, naviac ona si prihlásila do konkurzu svoju pohľadávku len „vo   výške   612.720,10   Sk“.   Dňa   11.   apríla   2001   krajský   súd   žiadal   sťažovateľku o vyjadrenie,   či   vzhľadom   na   obsah   vyjadrenia   správkyne   konkurznej   podstaty   trvá na svojej   žalobe.   Krajský   súd   výzvu   zopakoval   23.   apríla   2001.   Z jej   pohľadu   je takto položená otázka „v hrubom rozpore s právom sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, zakotveným v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Reálne   uplatnenie   základného   práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali - v spojitosti s jej uplatnením - povinnosti,   ktoré   od   účastníka   zákon   nevyžaduje,   čo   úzko   súvisí   aj   s   čl.   2   ods.   2 Ústavy SR (...)“.

Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   v sťažnosti   na   ďalšie   úkony   (pojednávania),   ktoré nariaďoval   krajský   súd   od   11.   mája   2001   až   do   14.   decembra   2006,   hoci   na   majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz a riadne prihlásená pohľadávka sťažovateľky ešte nebola preskúmaná na prieskumnom pojednávaní. V tomto období napr. krajský súd v máji 2003 oznámil   sťažovateľke,   že „administratívnou   chybou   nebola   prihláška   veriteľa   ABB Energetické systémy (...) pojatá do zoznamu veriteľov a teda nebola ani na prieskumnom pojednávaní, konanom dňa 28. 04. 2000, prejednaná (...)“, a zbavil funkcie dvoch správcov konkurznej   podstaty   úpadcu   (žalovaného)   a   Krajský   súd   v   Košiciach   vydal   rozvrhové uznesenie č. k. 1 K 295/98-557 a uznesením z 18. júla 2006 zrušil konkurz na majetok žalovaného.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cb 297/98 zo 14. decembra 2006 konanie zastavil a 5. februára 2007 sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že jej pohľadávka, riadne a včas prihlásená do   konkurzu   vyhláseného   na   majetok   žalovaného,   nikdy   nebola   preskúmaná na prieskumnom pojednávaní, a teda konkurz bol zrušený v rozpore so zákonom.

Nariaďovaním   pojednávaní   v čase,   kedy   bolo   konanie   prerušené,   krajský   súd porušoval podľa sťažovateľky označené namietané základné práva a nekonal spôsobom, ktorý v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy ustanoví zákon.

Sťažovateľka   v odôvodnení   sťažnosti   napadá   aj   postup   Okresného   súdu   Prešov, ako súdu registrového, pretože ten nemal povoliť výmaz žalovaného z obchodného registra, keďže   nebolo   riadne   skončené   konkurzné   konanie,   ani   spor   medzi   sťažovateľkou a žalovaným,   o   ktorom   je   konanie   zo   zákona   prerušené   a   postup   Krajského   súdu v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   K   295/98,   v   ktorom   podala   i   sťažnosť na nečinnosť   konkurzného   súdu   v októbri   2003,   na   ktorú   však   nedostala   dosiaľ   žiadnu odpoveď.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby nálezom rozhodol takto:„Postupom Krajského súdu v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 297/98 bolo porušené základné právo sťažovateľa: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž., č. p. 3419,   zapsaná   v   obchodním   rejstříku   vedeném   Krajským   soudem   v B.,   oddíl   C,   vložka č. 10371, ustanovené v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Postupom Krajského súdu v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 297/98 bolo porušené základné právo sťažovateľa: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž., č. p. 3419, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem v B., oddíl C, vložka č. 10371, vlastniť   majetok,   ústavnoprávnej   zásady,   že   vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má rovnaký zákonný obsah a ochranu, zakotvených v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení   s čl.   1   Dodatkového   protokolu č.   1 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd.

Postupom Krajského súdu v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 297/98 bolo porušené základné právo sťažovateľa: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž., č. p. 3419, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem v B., oddíl C, vložka č. 10371, na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postupom Krajského súdu v Prešove, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 297/98 bolo porušené základné právo sťažovateľa: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž., č. p. 3419, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem v B., oddíl C, vložka č. 10371, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanovené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   prikazuje   Krajskému   súdu   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Cb 297/98 konať bez zbytočných prieťahov a v súlade so zákonom.

Ústavný   súd   ukladá   Krajskému   súdu   v   Prešove,   aby   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu zaplatil sťažovateľovi: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž., č. p. 3419, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem v B., oddíl C, vložka č. 10371, primerané finančné zadosťučinenie za dlhodobé porušovanie jeho základného práva vo výške 750.000,- Sk.

Ústavný súd ukladá Krajskému súdu v Prešove, aby do 15 dní od doručenia nálezu zaplatil náhradu trov konania sťažovateľa: A. P., s. r. o., A. G., se sídlem B., část Ž., č. p. 3419, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Krajským soudem v B., oddíl C, vložka č. 10371, na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. J. V., advokáta, B. B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie   konania, ktorým   sťažovateľ   vymedzí   predmet   konania   v rámci   požadovanej ústavnej   ochrany   podľa   čl.   127   ústavy,   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a iba vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný orgán verejnej moci bez výslovného návrhu sťažovateľa.

1.   Tú   časť sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 297/98, predmetom ktorého je súdne konanie   o   zaplatenie   sumy   s   príslušenstvom,   ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   sťažovateľky   Okresný   súd   Prešov „spôsobil   zbytočné   významné   prieťahy v konaní   najmä   v čase   od   podania   návrhu   dňa   27.   03.   1998   do   vyhlásenia   konkurzu na majetok   žalovaného   dňa   01.   02.   1999,   tým,   že   v   rozpore   so   zákonom   uznesením zo dňa 29. 05. 1998, č. k. 2 Cb 297/98-46, zastavil konanie. Sťažovateľ sa preto musel proti tomuto   uzneseniu   odvolať,   ale   v štádiu   odvolacieho   konania   už   bol   vyhlásený   konkurz na majetok žalovaného a konanie na Krajskom súde v Prešove sa (...) prerušilo. (...) Súd spôsobil   zbytočné   významné   prieťahy   v konaní   aj   tým,   že   v čase   od   01.   02.   1999 do 14. 12. 2006, teda počas prerušeného konania, nariadil vo veci až dvadsať zbytočných pojednávaní,   o   ktorých   vopred   vedel,   že   nebudú   môcť   splniť   svoj   účel,   lebo   na   nich nemohol prejednať vec samu, čo je v rozpore s ust. § 115 ods. 1 OSP, ako aj s ust. § 117 ods. 1 OSP (...)“.

O   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02, IV. ÚS 379/04, IV. ÚS 1/05).

Ústavný súd zistil, že namietané súdne konanie bolo v dôsledku toho, že uznesením Krajského súdu   v Košiciach sp. zn. 1 K 295/98 z 1. februára 1999 bol na jeho majetok vyhlásený   konkurz,   prerušené.   K   prerušeniu   predmetného   konania   došlo   zo   zákona [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov   platného   a   účinného   v   relevantnom   čase   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze a vyrovnaní“)].

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (IV. ÚS 59/03,   IV. ÚS 88/04,   III. ÚS 61/05).   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   teda   možno   porušiť   iba   v konaní,   ktorého   výsledkom   môže   byť rozhodnutie všeobecného súdu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa jeho rozhodnutia (m. m. III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

V   dôsledku   skutočnosti,   že   konanie   v právnej   veci   sťažovateľky   nemôže   už od vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalovaného,   t.   j.   od   1.   februára   1999,   vo   vzťahu k tomuto   žalovanému   pokračovať,   neprebieha   už   od   uvedeného   dátumu   také   konanie, ktorého   výsledkom   môže   byť   rozhodnutie   všeobecného   súdu   o   uplatnenom   nároku sťažovateľky, a preto nie je možné uvažovať ani o tom, že by v predmetnom konaní mohlo ešte dôjsť k naplneniu účelu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu ich právnej neistoty. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky došlo vyhlásením konkurzu   na majetok   žalovaného,   teda   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   než   je meritórne rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 270/07, IV.ÚS 32/06).

Z   toho   dôvodu   nie   je   možné   namietať   v   napadnutom   konaní   v   časti   týkajúcej sa nároku sťažovateľky voči žalovanému porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, pretože   ďalší   postup   súdu   vo   veci   samej,   a   tým   aj   prípadné   porušovanie   jej   práv   už neprichádza do úvahy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti,   pokiaľ ide o namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   pred   krajským   súdom   vedenom pod sp. zn. 2 Cb 297/98   po   1.   februári   1999,   keď   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok účastníka   (v   napadnutom   konaní   žalovaného),   odmietol   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd tiež uvádza, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre   včasnosť   podania   sťažnosti   (I. ÚS 161/02,   I. ÚS 6/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľka sa o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu krajského súdu v čase pred prerušením napadnutého konania mohla dozvedieť vyvesením uznesenia o vyhlásení konkurzu   na úradnej   tabuli konkurzného súdu   v deň   jeho vydania,   t. j.   1. februára   1999 (§ 13 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní), resp. zverejnením v Obchodnom vestníku (§ 50a   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   spojení   s   § 768   Obchodného   zákonníka   a § 66c ods. 1   citovaného   zákona   o konkurze   a vyrovnaní).   K tomu   je potrebné   dodať,   že všetky účinky uvedené v § 14 tohto zákona nastávajú vyvesením uznesenia o vyhlásení konkurzu na úradnú tabuľu konkurzného súdu, a to bez ohľadu na to, či sa o tom dotknuté subjekty dozvedeli alebo nie, či uznesenie je právoplatné alebo nie je.

Čo   sa   týka   námietky   porušenia   práva sťažovateľky   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase pred uvedeným prerušením konania (v dôsledku vyhláseného konkurzu 1. februára 1999), ústavný súd tieto námietky na základe predloženej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovateľka svoju sťažnosť nepodala v lehote dvoch mesiacov ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť sťažovateľky bola podaná faxom 26. februára 2007 a ústavnému súdu bola poštou doručená 28. februára 2007, t. j. v čase, keď už dávno uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   aj   nezákonnosť   postupu   krajského   súdu   pri nariaďovaní   pojednávaní,   ktorý   v čase   prerušeného   konania   nariadil   až   dvadsať pojednávaní, ktorým malo dôjsť k porušeniu označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,   ústavný   súd   uvádza,   že   mu   neprislúcha   posudzovať   zákonnosť,   či   dokonca správnosť   postupu   krajského   súdu.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   má   svoje   špecifické   právomoci,   v rámci   ktorých   môže rozhodovať iba o porušení základných práv alebo slobôd sťažovateľky, a preto sa v konaní pred ústavným súdom   nie je možné domáhať vyslovenia porušenia   tých práv,   ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú obyčajnými zákonmi.

2. Sťažovateľka   v časti   svojej   sťažnosti   namieta   aj   porušenie   základného   práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 1 dodatkového protokolu), pretože z tohto článku vyplýva, že „štát musí znášať zodpovednosť za nečinnosť alebo nezákonnú činnosť   súdu   v   rozsahu,   v   ktorom   má   toto   konanie   za   následok   obmedzenie   ochrany vlastníctva“.

Zo spisu krajského súdu sp. zn. 2 Cb 297/98 ústavný súd zistil, že predmetom tohto konania je zaplatenie sumy 259 750 Sk s prísl., ktoré bolo prerušené zo zákona z dôvodu, že na majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz 1. februára 1999. Po zrušení konkurzu na majetok úpadcu (žalovaného) uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 K 295/98 z 18. júla 2006, krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cb 297/98 zo 14. decembra 2006 konanie zastavil.

Dňa 5. februára 2007 sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktoré bolo doručené predčasne najvyššiemu súdu 9. februára 2007, v ktorom žiada najvyšší súd, aby zrušil uznesenie krajského súdu o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol z najvyššieho súdu doručený krajskému súdu 19. februára 2007.

Dňa 1.   marca 2007 sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   krajského súdu „Návrh žalobcu na doplnenie uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Cb 297/98-301 zo dňa 14. 12. 2006“.

Dňa   20.   marca   2007   krajský   súd   vydal   opravné   uznesenie   k   uzneseniu zo 14. decembra 2006.

O   odvolaní   sťažovateľky   najvyšší   súd   dosiaľ   nerozhodoval   (spis   bol   doručený ústavnému súdu 3. apríla 2007).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že jeho právomoc pri ochrane vlastníckeho práva je subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (podobne   aj   II. ÚS 13/01)   alebo   ak   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu   označenému základnému právu sťažovateľov v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ochranu základného práva hmotného obsahu, medzi ktoré vlastnícke právo nesporne patrí,   možno   uplatňovať   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pokiaľ   došlo   k porušeniu ústavnoprocesných   princípov   podľa   čl. 46   až   50   ústavy.   Pokiaľ   nedošlo   k porušeniu ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až 50 ústavy v konaní pred všeobecnými súdmi o hmotnoprávnych   predpisoch,   ústavný   súd   nemá   právomoc   na   konanie   a rozhodovanie o sťažnosti z dôvodu princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Ústavný   súd   v súlade   s princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   podľa   čl.   127 ods. 1 i.   f.   ústavy   skúmal   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   či   existujú   opravné prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   zákon   účinne   poskytuje   sťažovateľke na ochranu jej vlastníckeho práva v konaní vedenom na krajskom súde sp. zn. 2 Cb 297/98, na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov, v ich prípade podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných predpokladov prijatia sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   na   ďalšie   konanie   takisto   vyplýva,   že   nejde   o prostriedok nápravy,   ktorý   by   bolo   možné   využiť   simultánne   popri   iných   právnych   prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii, ale sťažnosť je prípustná vtedy, ak napriek vyčerpaniu   všetkých   právnych   možností   nápravy   dôjde   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľky.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd zasiahol do jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 1 dodatkového protokolu), ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka   napadla   postup   krajského   súdu   opravným   procesným   prostriedkom na inštančne   vyššom   stupni   všeobecného   súdu,   o   ktorom   ešte   nebolo   rozhodnuté,   čo znamená, že sťažnosť je v tomto smere podaná ústavnému súdu predčasne.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   2   ods.   2   ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cb   297/98,   ústavný   súd   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa tohto článku sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní, ak by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím, čo nie je sťažovateľkin prípad.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   označených   práv   v   tom,   že   krajský   súd „všetky pojednávania   odo   dňa   01.   02.   1999   až   doteraz   nariaďoval   v   rozpore   s   ústavou a zákonom (...)“ a   podľa   nej „reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali - v spojitosti s jej uplatnením - povinnosti, ktoré od účastníka zákon nevyžaduje, čo úzko súvisí aj s čl. 2 Ústavy SR. Krajský súd v Prešove počas prerušenia konania sústavne ukladal sťažovateľovi takéto povinnosti (...)“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   i keď   je   pravdou,   že   sťažovateľkou opísaný postup krajského súdu mohol mať čiastočný vplyv na kvalitu súdneho konania, keď nariaďoval pojednávania v čase jeho prerušenia, podľa názoru ústavného súdu však jeho postupom   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a dohovoru, pretože výsledkom tohto konania nebolo také právoplatné rozhodnutie alebo zásah, alebo také opatrenie, ktorým by mohol krajský súd výrazným spôsobom zasiahnuť do označených   základných   práv   sťažovateľky.   Preto   ústavný   súd   jej   sťažnosť   odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľka naviac v záhlaví sťažnosti označila čl. 2 ods. 2 ústavy ako „právo“.

4. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta postup Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 295/98 a Okresného súdu Prešov, ako súdu registrového, ústavný súd konštatuje, že jeho meritórnemu prerokovaniu ústavným súdom   bránia   nedostatky   v zákonom   predpísaných   náležitostiach.   Vo   vzťahu   k   týmto porušovateľom sťažovateľka neuvádza napriek tomu, že v konaní bola kvalifikovane právne zastúpená advokátom, podstatné skutočnosti vyžadované v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde (predovšetkým, ktoré jej základné práva mali Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Prešov porušiť a akým spôsobom, resp. v čom spočívalo ich porušenie).

Sťažovateľka síce v odôvodnení časti sťažnosti označila porušovateľov svojho práva, ale   ani   v jej odôvodnení   a ani   v návrhu   na   rozhodnutie   vôbec   neoznačila   konanie pred uvedenými   všeobecnými   súdmi,   v   ktorom   malo   dôjsť   k   porušeniu   jej   základného práva. Keďže ústavný súd je pri rozhodovaní o sťažnostiach v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   petitom   (návrhom   na   rozhodnutie)   viazaný   a   sťažnosť   v   tejto   podobe nespĺňala zákonom predpísané náležitosti, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.