znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 134/05-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2005 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť V. N., bytom S., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 64/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 64/94   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves   p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 64/94 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   V.   N.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   90   000   Sk (slovom deväťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Spišská Nová Ves p o v i n n ý   zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   j e   p o v i n n ý   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia   V.   N.   vo   výške   6   252   Sk   (šesťtisícdvestopäťdesiatdva   slovenských   korún) na bankový účet advokátky I. R., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti V. N. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2005 doručená   sťažnosť   V.   N.,   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 64/94.

Sťažovateľ uviedol, že 4. februára 1994 podal okresnému súdu žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktorý bol ukončený 23. januára 1994. Veci bola pridelená sp.   zn.   7   C   64/94.   Okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   13.   január   1995. Na pojednávaní   neboli   vypočutí   účastníci   konania.   Sťažovateľ   navrhol   výsluch   svedka a pojednávanie   bolo   odročené   na   3.   marec   1995   za   účelom   výsluchu   tohto   svedka a pripojenia   spisu.   Na   pojednávaní   konanom   3.   marca   1995   zákonný   sudca   vypočul účastníkov konania, ako aj svedka F. F. a odročil vec na neurčito za účelom pripojenia spisu sp.   zn.   7   C   66/94.   Zo   záznamu   okresného   súdu   zo   7.   marca   1995   vyplýva,   že „spis 7 C 66/94   je   toho   času   na   kalendári,   pretože   odvolanie   odporcu   bolo   zaslané navrhovateľovi na vyjadrenie“. Po viac ako 2 rokoch a 4 mesiacoch zákonný sudca 14. júla 1997 nariadil termín pojednávania na 22. september 1997. Žalovaný sa 18. septembra 1997 vyjadril k návrhu sťažovateľa, pričom pojednávanie sa 22. septembra 1997 neuskutočnilo pre   neúčasť   zástupcu   sťažovateľa,   ktorý   však   trval   na   jeho   účasti,   a pojednávanie   bolo odročené   na   neurčito.   Ďalšie   pojednávanie   sa   konalo   18.   mája   1999,   teda   po   1   roku a 8 mesiacoch. Tohto pojednávania sa sťažovateľ nezúčastnil vzhľadom na náhle ochorenie dieťaťa (telefonicky sa ospravedlnil) a pojednávanie bolo odročené na neurčito. Zákonný sudca   26.   júna   2000   nariadil   termín   pojednávania   na   7.   júl   2000.   Tohto   pojednávania sa sťažovateľ   nezúčastnil   (ospravedlnil   sa),   pretože   jeho   právny   zástupca   sa   nemohol zúčastniť a sťažovateľ trval na jeho osobnej účasti. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Zákonný   sudca   7.   apríla   2005   nariadil   termín   pojednávania   na   10.   máj   2005,   teda po 4 rokoch a 10 mesiacoch od ostatného pojednávania.

Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd svojím postupom v tejto veci porušil jeho základné právo   zaručené čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   zaručené čl.   6   ods.   1   dohovoru. Od podania návrhu uplynulo viac ako 11 rokov a vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi vo veci sp. zn. 7 C 64/94 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Spišskej Novej Vsi konal   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v Spišskej   Novej   Vsi   pod   sp.   zn.   7   C   64/94 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Vec bola uznesením sp. zn. III. ÚS 134/05 z 5. mája 2005 prijatá na ďalšie konanie.Sťažovateľ listom z 8. júla 2005 súhlasil s upustením od ústneho prejednania veci a vyčíslil trovy konania.

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril predseda okresného súdu listom   sp.   zn.   Spr.:   2061/05   z 24.   júna   2005,   v   ktorom   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom prejednaní veci. Po preštudovaní spisu sp. zn. 7 C 64/94 zistil, že prekážkou plynulosti konania vo veci   bola skutočnosť,   že sťažovateľ veľmi   často   menil   právnych   zástupcov a navyše niektorým ani neudelil plnú moc. Pojednávanie vo veci bolo určené na 10. máj 2005 a toto bolo odročené na 10. jún 2005 za účelom výsluchu svedka. Aj napriek tomu, že predvolaný   svedok   prevzal   predvolanie,   na   pojednávanie   sa   nedostavil,   a tak   bolo odročené na neurčito za účelom znovupredvolania účastníkov, ako aj svedka. S tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti nesúhlasí, je toho názoru, že sú nepravdivé.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 64/94 zistil nasledovný stav konania:

Sťažovateľ   podal   žalobu   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru 4. februára 1994. Vec bola prijatá na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 64/94.

Dňa 2. januára 1995 zákonný sudca určil termín pojednávania na 13. január 1995.Dňa   13.   januára   1995   sa   konalo   pojednávanie   za   účasti   sťažovateľa   a   zástupcu žalovaného, na ktorom bolo zistené, že zástupca sťažovateľa mení licenciu (komerčného právnika), a keďže sťažovateľ trval na právnom zastúpení, vec bola odročená na 3. marec 1995.Dňa 28. februára 1995 bola okresnému súdu predložená plná moc na zastupovanie sťažovateľa.

Dňa 3. marca 1995 sa   konalo pojednávanie za účasti sťažovateľa, jeho zástupcu a zástupcu žalovaného. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom pripojenia spisu sp. zn. 7 C 66/94 bez toho, aby boli vypočutí prítomní účastníci.

V spise sa nachádza úradný záznam zo 7. marca 1995, podľa ktorého je spis sp. zn. 7 C 66/94 na lehote pre odvolanie žalovaného.

Dňa 10. júla 1997 zákonný sudca určil termín pojednávania na 22. september 1997.Dňa 2. septembra 1997 bola okresnému súdu doručená plná moc na zastupovanie žalovaného spolu s jeho vyjadrením.

Dňa 22. septembra 1997 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom upovedomenia zástupcu žalovaného o termíne, pretože tento nebol predvolaný (plná moc z 2. septembra 1997).

Dňa 6. mája 1999 zákonný sudca nariadil pojednávanie na 18. máj 1999.Dňa 18. mája 1999 sa konalo pojednávanie za účasti sťažovateľa, jeho zástupcu, ako aj žalovaného. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu svedka.Dňa 23. júna 2000 zákonný sudca nariadil pojednávanie na 7. júl 2000.Dňa 3. júla 2000 bola okresnému súdu predložená plná moc pre nového zástupcu sťažovateľa, ktorý zároveň žiadal zmenu termínu pojednávania.

Dňa 7. júla 2000 bolo pojednávanie odročené na neurčito.Dňa 5. apríla 2005 zákonný sudca nariadil termín pojednávania na 10. máj 2005.Dňa   28.   apríla   2005   zástupca   žalovaného   žiadal   odročiť   termín   pojednávania z dôvodu, že celý máj 2005 sa bude zdržiavať v zahraničí.

Dňa 10. mája 2005 sa konalo pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil zástupca odporcu a pojednávanie bolo odročené na 10. jún 2005.

Dňa 18. mája 2005 sťažovateľ oznámil meno svedka.Dňa 10. júna 2005 sa konalo pojednávanie za účasti sťažovateľa, žalovaného a ich zástupcov. Nedostavil sa svedok a pojednávanie bolo odročené za účelom jeho výsluchu.K spisu sú pripojené spisy sp. zn. 7 C 65/94 a 7 C 66/95. Obe veci sú už právoplatne skončené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota.

Preto   na   naplnenie   ústavného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí, aby všeobecný súd o veci iba konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 29/95, I. ÚS 89/99 a iné).

Pri posudzovaní otázky, či došlo v súdnom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00 a iné) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že po právnej   stránke   predmet   posudzovanej   veci   –   žaloba   o neplatnosť   okamžitého zrušenia   pracovného   pomeru,   patrí   do   štandardnej   rozhodovacej   agendy   všeobecného súdnictva   s rozsiahlou   judikatúrou   v tejto   oblasti.   Predmetná   vec   nie   je   zložitá ani po skutkovej stránke, keď okresný súd jedného svedka nebol schopný vypočuť za vyše 10 rokov trvania sporu.

Druhým   kritériom   je   správanie   účastníkov,   a to   aj   vzhľadom   na   ich   aktivitu   pri predkladaní procesných dôkazov a návrhov, ale aj účasť na pojednávaniach.

Predseda okresného súdu ako hlavný dôvod vzniku prieťahov uvádza skutočnosť, že sťažovateľ menil právnych zástupcov a niektorým neudelil plnú moc.

Ústavný   súd   zistil,   že   toto   tvrdenie   predsedu   okresného   súdu   je   len   čiastočne pravdivé. Hneď pri prvom pojednávaní v roku 1995 nemal zástupca sťažovateľa predpísanú licenciu a zmarenie tohto pojednávania zapríčinil sťažovateľ. V inom prípade v roku 1997 opätovne nebol prítomný zástupca sťažovateľa, ktorý na jeho účasti trval, išlo však o chybu v doručení   (nebol   predvolaný)   zo   strany   súdu.   V roku   1999   ospravedlnil   neúčasť na pojednávaní   zástupca   žalovaného   a ohľadom   pojednávania   v roku   2000   žiadal   nový zástupca sťažovateľa zmenu termínu.

Ústavný súd konštatuje, že i obaja účastníci prispeli k vzniknutým prieťahom, aj keď ich správanie nebolo jediným dôvodom, ako to uviedol predseda okresného súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného okresného súdu.

Pri   skúmaní skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   vznikli   zbytočné prieťahy, a to bez existencie zákonnej prekážky, ústavný súd zistil porušenie uvedeného práva (napr. II. ÚS 3/00).

Z prehľadu   úkonov   ústavný   súd   zistil,   že   prvé   pojednávanie   bolo   nariadené až po roku   (nápad   4.   februára   1994)   2.   januára   1995   a z tejto   doby   zbytočné   prieťahy predstavujú   dobu   10   mesiacov.   Ďalším   obdobím   nečinnosti   okresného   súdu   v trvaní 26 mesiacov je obdobie od 7. marca 1995 (úradný záznam o pripojenom spise) do 10. júla 1997. V období od 22. septembra 1997 (termín pojednávania) do 6. mája 1999 (nariadený termín   pojednávania)   predstavovala   nečinnosť   okresného   súdu   dobu   20   mesiacov, od pojednávania 18. mája 1999 a nariadenia pojednávania 7. júna 2003 dobu 12 mesiacov a od 7. júla 2000 (pojednávanie) do 5. apríla 2005 dobu 5 rokov. Spolu nečinnosť okresného súdu, ktorá má znaky zbytočných prieťahov, predstavuje 10 rokov a 8 mesiacov.

Za toto dlhé obdobie okresný súd nevypočul jediného svedka, až po troch rokoch (r. 1997)   žiadal   vyjadrenie   žalovaného   k veci   a nezabezpečil   ani   riadne   predvolanie na pojednávanie.

Ústavný súd navyše zistil,   že prípady   spolupracovníkov   sťažovateľa   (týkajúce sa totožného   skutku)   boli   skončené   právoplatne   v rokoch   1994   a 1997   (spisy   v uvedených veciach sú pripojené k spisu sťažovateľa).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným   prieťahom   spočívajúcim   v nečinnosti   okresného   súdu   v dĺžke   prevyšujúcej 10 rokov,   ktorá   pri   predmete   uvedeného   sporu   (okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru) je absolútne neakceptovateľná.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ak porušenie základných práv a slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ   sa   v   petite   dožadoval   uvedeného   výroku.   Ústavný   súd   zistil   závažné porušenie ústavného práva sťažovateľa, a preto bolo namieste uložiť okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

V konkrétnych okolnostiach danej veci považuje ústavný súd priznanie finančného zadosťučinenia   sťažovateľovi,   ktorý   sa   nachádza   v   dlhodobej   právnej   neistote   v takej závažnej   skutkovej   otázke,   ako   je   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru,   za   dovŕšenie deklarácie porušenia práv.

Ústavný   súd   pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   prihliadol aj na   skutočnosti   vytýkané   sťažovateľovi   pri   hodnotení   jeho   podielu   na   zistených prieťahoch   a za   primerané   finančné   zadosťučinenie   považoval   čiastku   90   000   Sk (bod 3 výroku   nálezu).   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   sťažovateľa   nevyhovel   (bod   5   výroku nálezu).

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   preto   ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o primerané finančné   zadosťučinenie   vo   zvyšnej   časti   nevyhovel   a priznanú   sumu   považoval za primeranú aj s prihliadnutím na dĺžku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní, celkovú dĺžku konania a podiel sťažovateľa a žalovaného na vzniknutých prieťahoch.

Sťažovateľ žiadal aj priznanie trov konania. V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho.

Na základe § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania môže ústavný súd uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa   bolo   porušené,   a teda   sťažovateľ   mal   vo   veci úspech.

Pri určovaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal ústavný súd z § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorý upravuje výšku odmeny za zastupovanie   pred   ústavným   súdom.   Podľa   tohto   ustanovenia   predmet   sporu   pred ústavným   súdom   nie   je   oceniteľný   peniazmi   a odmena   za jeden   úkon   je   jedna   šestina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 citovanej vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu pri určení náhrady trov konania odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   predložila   ústavnému   súdu   kópiu   osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Uplatnila trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci spolu s daňou z pridanej hodnoty a dva režijné paušály.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva právne úkony boli vykonané v roku 2005, podľa vyššie citovanej právnej úpravy má jeden úkon právnej pomoci hodnotu 2 501 Sk a spolu s DPH a dvoma režijnými paušálmi vo výške 150 Sk (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), celková suma určená ústavným súdom je 6 252 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právnej zástupkyne.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005