znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 134/03-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a   Ľubomíra   Dobríka   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   E.   P.,   bytom   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 73/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 73/92   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   v Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 73/92   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. E. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25   000   Sk   (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd v Prešove   p o v i n n ý   zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Prešove je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia MUDr. E. P. na účet advokátky JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti MUDr. E. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2003 doručená sťažnosť MUDr. E. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) postupom Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) v konaní o vydanie veci z titulu reštitúcie vedenom pod sp. zn. 12 C 73/92.

Sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   uviedla,   že sa   v súlade s ustanovením   §   5 ods.   4   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších predpisov   domáhala cestou okresného súdu   „vydania nehnuteľností, a to octárne – stavba na pozemku KN 5901 – zastavaná plocha o výmere 971 m2, vedené na LV 139 kat. úz. P., žalobou zo dňa 20. 3. 1992. Po rozšírení žaloby sa domáhala aj vydania hnuteľných vecí, ktoré sa v čase podania výzvy na vydanie u povinnej osoby F. š. p. P. nachádzali, a to 1 ks ocotnice 120 hl/týždeň, 1 ks drevená kaďa cca 7.400 l a 6 ks drevených kadí cca 8.000 l. Predmetná vec je vedená pred okresným súdom pod sp. zn. 12 C 73/92“.

Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   v predmetnej   veci   sa   koná   od   roku   1992 a prieťahy   v danej   veci   spôsobujú   právnu   neistotu   tým,   že   vo   veci   nebolo   ešte právoplatne rozhodnuté. Podľa sťažovateľky boli prieťahy v tomto konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, ale i odbornou nepripravenosťou. Prieťahmi v konaní sa spôsobuje nielen právna neistota sťažovateľky, ale nebudú ani zmiernené majetkové krivdy,   pretože jedenásť rokov   od začiatku   konania došlo   k značnému poškodeniu hnuteľného a nehnuteľného majetku v dôsledku konania či nekonania povinného a aj jeho   vstupom   do   konkurzu   došlo   nielen   k utlmovaniu   výroby,   ale   už   aj   k   jej zastaveniu, čo má vplyv na úplné znehodnotenie vydávaného hnuteľného majetku. Naviac,   podľa   názoru   sťažovateľky   v dôsledku   prieťahov   v konaní   a vyhlásenia konkurzu na majetok F., š. p., P. stratí sťažovateľka reálnu možnosť uplatnenia svojich nárokov,   ako je napr. náhrada   škody.   Tieto   skutočnosti   sú   dôvodom,   pre ktorý   si uplatňuje aj finančné zadosťučinenie, a to vo výške 10 000 Sk za každý začatý rok prieťahov v konaní.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   navrhla,   aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   nekonaním   Okresného   súdu   v Prešove v občianskoprávnej veci E. P. a spol. vedenej pred OS v Prešove pod sp. zn. 12C 73/92 došlo k porušeniu jej ústavného práva na prerokovanie veci bez prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd ukladá Okresnému súdu v Prešove, aby vo veci konal.Ústavný   súd   zároveň   priznáva   E.   P.   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 110.000,-- Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia, a to tarifnú odmenu za tri úkony (prijatie a príprava, napísanie sťažnosti, účasť na pojednávaní) vychádzajúcu z ceny vydávanej nehnuteľnosti (podľa znaleckého posudku znalca Ing. F. č. 067/2002 je cena nehnuteľností 1 105 230,-- Sk) t. j. po 14.860,-- Sk a 3 x 100,-- Sk paušál spolu 44.890,-- Sk“.

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   134/03-9   z 11.   júna   2003   bola sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prijatá, na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril podaním zo 14. júla 2003 predseda okresného súdu, ktorý vo vyjadrení uviedol, že prejednávaná vec je právne   a fakticky   zložitá.   Svedčí   o tom   rozsiahle   dokazovanie,   obtiažne zabezpečovanie   starých   listín.   Správanie   sťažovateľky   je   tiež   možné   hodnotiť negatívne,   pretože   na   predĺžení   konania   participovala   aj   samotná   sťažovateľka neplnením   povinnosti   predloženia   dôkazov   (sťažovateľka   mala   dať   vyhotoviť geometrický   plán,   predložiť   dôkazy   na   preukázanie   vlastníctva   pred   znárodnením, predložiť výzvu na vydanie veci povinnou osobou). Sťažovateľka svoj nárok právne nezdôvodnila napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu. Podľa názoru predsedu okresného súdu   okresný súd v predmetnom konaní konal priebežne a jeho činnosť plynulo smerovala k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky. Vzhľadom na to predseda okresného súdu navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené nebolo.

Predseda okresného súdu oznámil v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), že netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 25. júla 2003 uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní, že nesúhlasí s tvrdením predsedu okresného súdu, že okresný súd konal priebežne, a v celom rozsahu trvá na podanej sťažnosti.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o   každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľka využila právne prostriedky, ktorých uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a 14. apríla 2002 podala okresnému súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Konanie   vo   veci   začalo   doručením   návrhu   sťažovateľky   okresnému   súdu 24. marca 1992.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde. Tento zákon nadobudol účinnosť 15. februára 1993. Neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať o porušení práv fyzickej alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (I. ÚS 49/93).

Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie o vydanie veci z titulu reštitúcie je možné hodnotiť ako zložitú vec vzhľadom na proces dokazovania z dôvodu, že bolo potrebné   nariadiť   znalecké   dokazovanie   z dvoch   odborov   a   aj   následne   dopĺňať znalecké posudky, vypracovať geometrický plán, zabezpečovať dôkazy o vlastníctve veci z obdobia pred znárodnením.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   spôsobovaniu   prieťahov   zo   strany sťažovateľky takým správaním, ako je neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach. Na   predĺžení   predmetného   konania   však   participovala   aj   samotná   sťažovateľka v súvislosti s nepredložením geometrického plánu, oneskoreným predložením dôkazov o vlastníctve,   nedostatkami   v právnej   kvalifikácii   svojho   nároku   v žalobe,   čo   malo vplyv na celkový priebeh konania a jeho dĺžku.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť, že   ústavný   súd   sa   zaoberal   nielen   tvrdeniami   sťažovateľky,   resp.   jej   právnej zástupkyne,   ale aj celkovým   priebehom   súdneho   konania,   aj   keď   nevyhodnocoval postup krajského súdu, lebo je viazaný návrhom sťažovateľky (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Dňa 24. marca 1992 došiel okresnému súdu návrh na začatie konania.Dňa 3. apríla 1992 bol odporca vyzvaný, aby sa vyjadril k návrhu na začatie konania.

Dňa 15. apríla 1992 došlo okresnému súdu vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania.

Dňa 28. apríla 1992 bola navrhovateľka 1) (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka)   vyzvaná,   aby   doložila   súdu   dôkazy   o vlastníctve   predmetnej nehnuteľnosti.

Dňa   17.   júla   1992   okresný   súd   vyzval   navrhovateľku,   aby   v lehote   20   dní odstránila nedostatky podania.

Dňa 6. augusta 1992 boli okresnému súdu navrhovateľkou 1) doručené doklady o vlastníctve nehnuteľnosti.

Dňa 14. januára 1993 sudca nariadil pojednávanie na 24. február 1993. Dňa   24.   februára   1993   sa   uskutočnilo   pojednávanie   [navrhovateľka   1) a odporca boli prítomní].

Dňa   17.   marca   1993   bolo   okresnému   súdu   odporcom   oznámené stanovisko k prípadnému ukončeniu konania zmierom.

Dňa 6. apríla 1993 sa dostavili na predvolanie právni zástupcovia účastníkov, ktorí   prehlásili,   že   odporca   dá   na   vlastné   náklady   vyhotoviť   geometrický   plán   za účelom vyporiadania mimosúdnou cestou.

Dňa 9. septembra 1993 bol právny zástupca navrhovateľky 1) vyzvaný, aby obratom   oznámil,   či   bol   vypracovaný   geometrický   plán   ohľadom   spornej nehnuteľnosti.

Dňa   6.   októbra   1993   došiel   okresnému   súdu   list   z 27.   septembra   1993   od právneho   zástupcu   navrhovateľky   1),   v ktorom   navrhol,   že   geometrický   plán   na predmetnú   nehnuteľnosť   dá   vypracovať navrhovateľka   1) s tým, že   sa   náklady   na vypracovanie zohľadnia v konečnom rozhodnutí.

Dňa   11.   novembra   1993   okresný   súd   vyslovil   súhlas   s návrhom   právneho zástupcu navrhovateľky 1) z 27. septembra 1993.

Dňa   17.   januára   1994   bol   právny   zástupca   navrhovateľky   1)   vyzvaný,   aby uviedol, či bol v spornej veci vypracovaný znalecký posudok.

Dňa   21.   marca   1994   boli   okresným   súdom   ustanovení   znalci   z odboru potravinárstva a stavebníctva.

Dňa 21. júna 1994 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok z odboru stavebníctva.

Dňa 24. júna 1994 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok z oblasti potravinárstva.

Dňa   29.   júna   1994   boli   okresným   súdom   zaslané   znalecké   posudky   na vyjadrenie účastníkom konania.

Dňa   8.   júla   1994   došlo   okresnému   súdu   vyjadrenie   navrhovateľky   1) k znaleckým posudkom.

Dňa   22.   júla   1994   došlo   okresnému   súdu   vyjadrenie   odporcu   k znaleckým posudkom.

Dňa 19. októbra 1994 sa uskutočnilo pojednávanie [navrhovateľka 1) a právny zástupca odporcu boli prítomní]. Na pojednávaní okresný súd pripustil, aby do konania vstúpili navrhovateľ 2) a navrhovateľka 3), a odročil vec na 18. január 1995.

Dňa 5. decembra 1994 vyzval okresný súd odporcu a navrhovateľov, aby podali návrh na doplnenie dokazovania.

Dňa   18.   januára   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie   [navrhovateľka   1)   bola prítomná, navrhovatelia 2) a 3) a odporca neboli prítomní], ktoré bolo odročené na 24. január 1995.

Dňa   24.   januára   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie   [právni   zástupcovia navrhovateľky 1) a odporcu boli prítomní]. Na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok č.   k.   12   C   73/92-133,   ktorým   bol   odporca   zaviazaný   vydať   navrhovateľom nehnuteľnosť – octáreň, ocotnicu a drevené kade.

Dňa 15. marca 1995 došlo okresnému súdu odvolanie odporcu proti rozsudku.Dňa 28. marca 1995 bol odporca vyzvaný na predloženie ďalších rovnopisov odvolania.

Dňa   4.   apríla   1995   došlo   okresnému   súdu   vyjadrenie   navrhovateľky   1) k odvolaniu odporcu.

Dňa 5. apríla 1995 boli okresnému súdu doručené ďalšie rovnopisy odvolania odporcu.

Dňa 19. apríla 1995 bol spis s odvolaním predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Dňa   14.   júna   1996   sa   malo   uskutočniť   pojednávanie   na   Krajskom   súde v Košiciach,   ktoré   bolo   v dôsledku   mimoriadnej   udalosti   odročené   (všetkým pracovníkom súdu a ďalším osobám bolo nariadené, aby opustili budovu súdu, pričom budova zostala až do konca pracovnej doby zatvorená).

Dňa   2.   augusta   1996   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   č.   k. 17 Co 231/95-161 z 25. júna 1996, ktorým sa rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec sa vrátila na ďalšie konanie (prvostupňový súd sa mal zamerať predovšetkým na   to,   akým   spôsobom   došlo   k odňatiu   vlastníckeho   práva   k predmetným   veciam a či   sa   na   daný   právny   vzťah   má   aplikovať   zákon   č.   403/1990   Zb.   o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov alebo zákon č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov, či oprávnené osoby uplatnili svoje nároky včas).

Dňa 25. septembra 1996 bol odporca vyzvaný na predloženie dokladu o tom, že je právnym nástupcom F., š. p., P., resp. V. k., š. p., P. Navrhovatelia boli vyzvaní, aby predložili dôkaz o odňatí vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.

Dňa   7.   októbra   1996   bol   okresnému   súdu   doručený   dôkaz   o právnom nástupníctve odporcu.

Dňa   16.   októbra   1996   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   1)   požiadala o predĺženie lehoty na predloženie dôkazov. Okresný súd jej   vyhovel a určil lehotu do 30. novembra 1996.

Dňa   28.   novembra   1996   boli   okresnému   súdu   doručené   navrhovateľkou   1) požadované doklady (výmer Povereníctva výživy č. C-614.056/1949-VI/2 a výzva na vydanie nehnuteľnosti).

Dňa 12. februára 1997 bol určený termín pojednávania na 30. apríl 1997.Dňa   29.   apríla   1997   podala   navrhovateľka   1)   okresnému   súdu   návrh   na doplnenie dôkazov.

Dňa 30. apríla 1997 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní), ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa   9.   mája   1997   okresný   súd   zaslal   odporcovi   na   vyjadrenie   podanie navrhovateľky 1) z 29. apríla 1997.

Dňa 5. júna 1997 došlo okresnému súdu vyjadrenie odporcu.Dňa 1. júla 1997 bol odporca vyzvaný na zaslanie ďalších rovnopisov svojho vyjadrenia.

Dňa 11. septembra 1997 došli okresnému súdu ďalšie rovnopisy   vyjadrenia odporcu.

Dňa 18. septembra 1997 bolo vyjadrenie odporcu doručené právnej zástupkyni navrhovateľky 1).

Dňa   13.   októbra   1997   došlo   okresnému   súdu   vyjadrenie   navrhovateľky   1) k podaniu odporcu.

Dňa   11.   novembra   1997   okresný   súd   zaslal   vyjadrenie   navrhovateľky   1) odporcovi.

Dňa 11. novembra 1997 sa uskutočnilo pojednávanie [navrhovatelia 1) až 3) boli prítomní, právny zástupca odporcu nebol prítomný – ospravedlnil sa].

Dňa   26.   novembra   1997   došiel   okresnému   súdu   návrh   navrhovateľky   1) na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 3. decembra 1997 boli okresnému súdu doručené dedičské rozhodnutia sp. zn. D 1381/93, D not 239/93 navrhovateľkou 1).

Dňa   19.   decembra   1997   bolo   vydané   uznesenie   o   zamietnutí   predbežného opatrenia č. k. 12 C 73/92-241.

Dňa 18. februára 1998 sa uskutočnilo pojednávanie [navrhovatelia 1), 2) a 3) boli   prítomní,   odporca   bol   prítomný], ktoré   bolo   odročené   na neurčito   za   účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Dňa   1.   apríla   1998   bol   okresným   súdom   ustanovený   znalec   za   účelom kontrolného znaleckého dokazovania.

Dňa   17.   apríla   1998   bola   právnou   zástupkyňou   navrhovateľky   1)   vznesená námietka proti ustanovenému znalcovi.

Dňa   20.   apríla   1998   okresný   súd   zrušil   uznesenie   o   nariadení   kontrolného znaleckého dokazovania a nariadil doplnenie pôvodného znaleckého posudku.

Dňa   24.   júla   1998   okresný   súd   urgoval   znalca   o   predloženie   doplnku k znaleckému posudku.

Dňa   4.   septembra   1998   bol   znalcovi   zaslaný   spis   za   účelom   vypracovania znaleckého posudku.

Dňa   2.   októbra   1998   bol   okresnému   súdu   doručený   doplnok   k znaleckému posudku.

Dňa 29. októbra 1998 bol doplnok k znaleckému posudku znalca Ing. I. R. zaslaný na vyjadrenie navrhovateľom a odporcovi.

Dňa 3. novembra 1998 bolo okresnému súdu doručené doplnenie znaleckého posudku znalca Ing. M. T.

Dňa 25. novembra 1998 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k znaleckému posudku znalca Ing. I. R.

Dňa 30.   novembra   1998   bolo okresnému   súdu   doručené vyjadrenie   právnej zástupkyne navrhovateľky 1) k znaleckému posudku znalca Ing. I. R.

Dňa   26.   apríla   1999   bolo   vyjadrenie   právnej   zástupkyne   navrhovateľky   1) k znaleckému posudku zaslané odporcovi.

Dňa 28. júna 1999 sa uskutočnilo pojednávanie [navrhovatelia 1) až 3) boli prítomní, odporca nebol prítomný], ktoré bolo odročené na 7. september 1999.

Dňa 7. septembra 1999 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa   10.   septembra   1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   došlo k vyhláseniu   rozsudku   č.   k.   12   C   73/92-299,   ktorým   sa   žaloba   zamietla   (dňa 10. novembra 1999 bol rozsudok vypravený z okresného súdu).

Dňa   16.   decembra   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie navrhovateľky 1) proti rozsudku a odvolanie navrhovateľa 2).

Dňa   23.   decembra   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie navrhovateľky 3) proti rozsudku.

Dňa   10.   januára   2000   boli   navrhovatelia   vyzvaní   na   zaplatenie   súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 28. januára 2000 boli odvolania zaslané odporcovi na vyjadrenie.Dňa   4.   februára   2000   podala   navrhovateľka   1)   odvolanie   proti   uzneseniu o súdnom poplatku za podané odvolanie.

Dňa 22. marca 2000 podal navrhovateľ 2) odvolanie proti uzneseniu o súdnom poplatku za odvolanie.

Dňa   24.   marca   2000   podala   navrhovateľka   3)   odvolanie   proti   uzneseniu o súdnom poplatku za odvolanie.

Dňa   4.   apríla   2000   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Prešove   na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 28. februára 2001 boli odvolania zaslané na vyjadrenie odporcovi. Dňa 15. marca 2001 požiadala správkyňa konkurznej podstaty Ing. A. Ch. o prerušenie   predmetného   konania   podľa   §   14   písm.   d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu.

Dňa   22.   marca   2001   požiadala   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   1) o pokračovanie v predmetnom konaní.

Dňa   17.   apríla   2001   Krajský   súd   v Prešove   vyžiadal   od   Krajského   súdu v Košiciach uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok odporcu.

Dňa 10. mája 2001 Krajský súd v Prešove vyžiadal od správkyne konkurznej podstaty odporcu uznesenie o vyhlásení konkurzu.

Dňa   14.   mája   2001   bolo   opätovne   Krajským   súdom   v Prešove   žiadané uznesenie   o   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   odporcu   od   správkyne   konkurznej podstaty.

Dňa   25.   mája   2001   zaslal   Krajský   súd   v Košiciach   uznesenie   o   vyhlásení konkurzu na majetok odporcu Krajskému súdu v Prešove.

Dňa 16. júla 2001 bola správkyňa konkurznej podstaty odporcu vyzvaná, aby sa vyjadrila k návrhu právnej zástupkyne navrhovateľky 1) na pokračovanie v konaní.Dňa 22. augusta 2001 s k návrhu vyjadrila správkyňa konkurznej podstaty.Dňa   30.   októbra   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   č.   k. 2 Co 168/00-333 z 5. septembra 2001, ktorým sa zrušil rozsudok č. k. 12 C 73/92-299 a vec sa vrátila prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Taktiež bolo doručené aj uznesenie č. k. 2 Co 175/00-338, ktorým sa zrušilo uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Dňa 30. októbra 2001 bola vec pridelená   na vybavenie opatrením predsedu okresného súdu sudcovi JUDr. M. B.

Dňa 31. októbra 2001 boli uznesenia o odvolaní zaslané účastníkom konania.Dňa   10.   januára   2002   navrhla   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   1)   ďalšie doplnenie dokazovania.

Dňa 10. januára 2002 bola vec opatrením predsedu okresného súdu pridelená na vybavenie sudkyni JUDr. G. G.

Dňa   11.   januára   2002   sa   navrhovatelia   2)   a   3)   pripojili   k návrhu navrhovateľky 1) k doplneniu dokazovania.

Dňa   11.   apríla   2002   okresný   súd   vyžiadal   informáciu   od   Krajského   súdu v Košiciach, v akom štádiu je konkurzné konanie odporcu.

Dňa   13.   mája   2002   došlo   okresnému   súdu   oznámenie   z Krajského   súdu v Košiciach, že v danej konkurznej veci bolo uskutočnené prieskumné pojednávanie.Dňa 11. júna 2002 bol určený termín pojednávania na 15. október 2002.Dňa   30.   augusta   2002   došlo   okresnému   súdu   podanie   navrhovateľky   1), v ktorom bolo upresnené označenie odporcu a doručený súdu znalecký posudok.

Dňa 4. októbra 2002 bolo okresnému súdu oznámené, že správkyňa konkurznej podstaty odporcu splnomocnila na zastupovanie advokáta JUDr. M. K.

Dňa 16. októbra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní). Dňa 9. decembra 2002 bolo okresnému súdu doručené podanie, ktorým bola doplnená výpoveď navrhovateľky 2).

Dňa   10.   februára   2003   bol   zrušený   termín   pojednávania,   ktoré   sa   malo uskutočniť 18. februára 2003, z dôvodu odchodu konajúcej sudkyne na Krajský súd v Prešove. Vec bola pridelená na vybavenie sudcovi JUDr. M. B. opatrením predsedu súdu z 15. apríla 2003.

Dňa 18. júla 2003 bol spis s vyjadrením predložený ústavnému súdu.Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nekonaním   okresného   súdu   alebo   vykonávaním úkonov, ktoré nemajú význam pre skončenie veci, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Už samotná dĺžka konania vyše 11 rokov bez právoplatného rozhodnutia vo veci je neprijateľná.

Ústavný súd musí však podotknúť, že spis sa nachádzal neprimerane dlho aj na Krajskom súde v Košiciach, napr. keď bol tomuto súdu predložený 19. apríla 1995, ale súd rozhodol uznesením až 25. júna 1996, teda po vyše roku. Podobne aj keď spis bol predložený   Krajskému   súdu   v Prešove   v dôsledku   odvolania   4.   apríla   2000, súd rozhodol až 5. septembra 2001 a uznesenie doručil okresnému súdu až 30. októbra 2001,   teda   po   takmer   jeden   a pol   roku.   V tejto   časti   však   sťažovateľka   porušenie základného práva nekonaním krajského súdu nenamietala, ale pri konštatovaní doby konania, resp. nekonania bolo potrebné zdôrazniť aj tieto obdobia.

Okresnému   súdu   bol   návrh   doručený   6.   augusta   1992,   ale vo   veci   nariadil pojednávanie až 14. januára 1993, teda po vyše 5 mesiacoch.

Dňa 6. apríla   1993 uzavreli strany   dohodu   o tom, že odporca   dá   vyhotoviť znalecký posudok.

Dňa 9. septembra 1993 okresný súd urgoval navrhovateľku 1), či je znalecký posudok vypracovaný, napriek tomu, že na tento úkon sa podujal odporca.

Dňa 6. októbra 1993 právny zástupca navrhovateľky oznámil, že je ochotný dať znalecký   posudok   vypracovať,   až   napokon   okresný   súd   nariadil   uznesením   z 21. marca 1994 znalecké dokazovanie. Znalci predložili znalecký posudok 21. júna 1994. Úkony od 6. apríla 1993 do 21. marca 1994 v dĺžke 1 roka nesmerovali ku skončeniu veci a ústavný súd ich hodnotí ako zbytočné prieťahy.

Okresný   súd   konal   neúčelne   napr.   v čase   od   1.   apríla   1998,   keď   ustanovil znalca,   ale   po   rade   zmätočných   úkonov   súvisiacich   so   znalcom   tomuto   bol   spis doručený   až   4.   septembra   1998   (teda   po   5   mesiacoch).   Je   potrebné   podotknúť, že   znalec   posudok   doplnil   už   2.   októbra   1998.   Dňa   30.   novembra   1998   bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k znaleckému posudku, ale toto bolo   doručené   odporcovi   až   26.   apríla   1999,   t.   j.   takmer   po   4   mesiacoch.   Dňa 16. decembra 1999 boli okresnému súdu doručené odvolania navrhovateliek, ale tieto boli zasielané na vyjadrenie protistrane až s mesačnými odstupmi, ako aj s výzvami na zaplatenie   poplatkov   k odvolaniu,   ale   spis   bol   reálne   Krajskému   súdu   v   Prešove predložený   až   4.   apríla   2000   po   vyše   3   mesiacoch.   Dňa   30.   októbra   2001   bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Prešove z 5. septembra 2001 o zrušení veci, ale reálne úkony okrem doručenia rozhodnutia vykonal až 11. apríla 2002 po vyše 5 mesiacoch, keď v tom čase správa súdu dvakrát zmenila zákonného sudcu.

Od 10. februára 2003, keď bol zrušený termín pojednávania vo veci, až do predloženia spisu ústavnému súdu 18. júla 2003, teda po dobu 5 mesiacov, nebol vykonaný žiadny úkon vo veci. Neúčelné úkony a nekonanie vo veci, ktoré možno hodnotiť ako prieťahy v konaní, boli v dĺžke 34 mesiacov. Do tejto lehoty ústavný súd nepočítal   prieťahy   zapríčinené   krajským   súdom   z dôvodu,   že   tieto   sťažovateľka nenamietala, ako   ani prieťahy pred   15.   februárom   1993,   t.   j. do   účinnosti   zákona o ústavnom súde.

Nedostatky v plynulosti konania okresného súdu v období od 1. apríla 1998 do 4. septembra 1998, ako aj od 16. decembra 1999 do 4. apríla 2000 by samy osebe neznamenali   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   čl.   48   ods.   2 ústavy,   ale   kvalitu   porušenia   ústavného   práva   nadobudli   v kontexte   celkovej 11 - ročnej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 73/92, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľka   požadovala   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 110   000   Sk.   Svoj   návrh   odôvodnila   tak,   že   prieťahy   zo   strany   okresného   súdu spôsobujú stav právnej neistoty spočívajúci v tom, že do dnešného dňa nebolo v jej právnej   veci   právoplatne   rozhodnuté.   Ďalej   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia zdôvodnila aj tým, že dochádza k značnému poškodeniu hnuteľného a nehnuteľného majetku v dôsledku nekonania zo strany okresného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky a vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a   prikázal okresnému súdu, ktorý   jej   právo   porušil,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením opatrení smerujúcich zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu právnej neistoty bolo   i priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Ústavný   súd   priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk ako náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenú   v peniazoch.   Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   predmet sporu, jeho zložitosť a dĺžku jeho trvania. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá   riešenia   zisteného   porušenia   základných   práv,   pričom   vychádzal   zo   spisu okresného súdu.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za tri úkony (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, napísanie sťažnosti, účasť na pojednávaní), pričom vychádzala   z ceny   vydávanej   nehnuteľnosti   (podľa   znaleckého   posudku   znalca Ing. F. č. 067/2002 je cena nehnuteľnosti 1 105 230 Sk), t. j. po 14 860 Sk a 3 x 100 Sk paušál. Spolu si trovy právneho zastúpenia vyčíslila vo výške 44 890 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   sčasti   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd - je v zásade nevyjadriteľný   v peniazoch   a   je   nezameniteľný   s primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Ústavný   súd   priznal   odmenu   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   a   to   prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a napísanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 800 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľky. V sťažnosti si právna zástupkyňa uplatnila odmenu aj za účasť na pojednávaní. Vzhľadom na to, že podaním z 25.   júla   2003   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   súhlasila   s upustením   od   ústneho pojednávania, ústne   pojednávanie sa   nekonalo, a preto   jej ústavný   súd   odmenu za tento úkon nepriznal.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2003