znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 134/02-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., bytom V. n. T., pre namietané porušenie jej základných   práv   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   č.   k. 13 Cb 2000/95-32 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2002 doručená sťažnosť A. L., bytom V. n. T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala prieťahy v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   Cb 2000/95   na Krajskom   súde   v Košiciach zavinené podľa jej tvrdenia nečinnosťou uvedeného súdu.

Sťažovateľka   uviedla,   že   15.   marca   1995   podala   na   Krajskom   súde   v Košiciach žalobu, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti viacerých bodov uznesenia členskej schôdze A.-u, stavebno-obchodného družstva vo V. n. T., z 10. februára 1995.

Prvé pojednávanie vo veci vytýčil Krajský súd v Košiciach na 16. október 1996, neskôr však tento termín zrušil a vo veci sa pojednávalo až 29. septembra 1997.

Na zrušenie prvého termínu pojednávania a nečinnosť súdu reagovala sťažovateľka sťažnosťou na prieťahy v konaní doručenou Krajskému súdu v Košiciach 20. januára 1997. So spôsobom vybavenia tejto sťažnosti však nebola spokojná.

Ďalší procesný úkon Krajský súd v Košiciach podľa sťažovateľky urobil „až po viac ako štyroch rokoch“ 15. januára 2001, kedy ju vyzval, aby odstránila vadu svojho návrhu – nesprávne označenie žalovaného. Sťažovateľka na výzvu reagovala listom z 24. januára 2001.   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k.   13   Cb   2000/95-32   z 30.   januára   2002 konanie zastavil.

Sťažovateľka sa na postup Krajského súdu v Košiciach (vzhľadom na to, že proti spomínanému uzneseniu nemožno podať odvolanie) sťažovala podaním zo 6. marca 2002. Sťažnosť   bola   vybavená   listom   predsedu   Krajského   súdu   v Košiciach   (v   zastúpení podpredsedom uvedeného súdu) z 8. júla 2002, v ktorom uznáva, že v danom konaní došlo k prieťahom.

Sťažovateľka ďalej uviedla: „Majetok A. SOD V. n. T. (...) je už v tretích rukách. A to práve nečinnosťou KS Košice. Na základe vyššie uvedeného žiadam, aby Ústavný súd v Košiciach uznesením zaviazal KS v Košiciach, aby mi bola vyplatená suma   100 000,- (slovom Jednostotisíc) Sk KS v Košiciach a to pre jeho nečinnosť a prieťahy v konaní.“

Sťažovateľka   pripojila   k svojej   sťažnosti   viacero   listín   týkajúcich   sa   konania, v ktorom malo dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní, medzi inými aj kópiu uznesenia Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   13   Cb   2000/95-32   z 30.   januára   2002,   kópiu   svojho podania zo 6. marca 2002, v ktorom namieta postup Krajského súdu v Košiciach v uvedenej veci a odpoveď tohto súdu na jej sťažnosť z 8. júla 2002.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľky.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta, že k zásahu do jej základných práv   došlo   nečinnosťou   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 Cb 2000/95, ktoré však bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2002 zastavené. Aj keď kópia tohto uznesenia, ktorú sťažovateľka predložila ústavnému súdu, nebola   opatrená   doložkou   právoplatnosti,   v liste   z 8.   júla   2002,   ktorým   Krajský   súd v Košiciach reaguje na sťažnosť sťažovateľky zo 6. marca 2002 a v ktorom sa vyjadruje k priebehu konania sp. zn. 13 Cb 2000/95, je výslovne uvedené, že spomínané uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26. februára 2002.

Protiprávny   stav   vyvolaný   namietanou   nečinnosťou   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní sp. zn. 13 Cb 2000/95, v dôsledku ktorého mohlo dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľky (predovšetkým do jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy),   mohol   teda   trvať najneskôr   do 26. februára 2002, kedy bolo uvedené konanie právoplatne skončené. Sťažovateľka sa však ochrany svojich základných práv na ústavnom súde domáhala až 9. augusta 2002 (teda po viac ako piatich mesiacoch), kedy bola jej sťažnosť doručená ústavnému súdu.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom už len na túto skutočnosť ústavný súd jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   podanú   oneskorene   bez   toho,   aby   bolo   potrebné osobitne sa zaoberať ďalšími nedostatkami sťažnosti v zmysle § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde (napr. neuvedenie návrhu rozhodnutia, ktoré by mal ústavný súd vysloviť a nepripojenie splnomocnenia na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2002