znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 133/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   PaedDr.   Ivanom   Pecníkom,   PhD.,   MBA,   Advokátska   kancelária,Karloveská   2154/6C,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   2   ods.   2   ÚstavySlovenskej republiky, porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konanízaručeného   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   vyjadriť   saku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd,   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   životazaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právana zohľadnenie záujmu dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a právana   ochranu   a   starostlivosť   nevyhnutnú   pre   blaho   dieťaťa   zaručeného   čl.   3   ods.   2Dohovoru o právach   dieťaťa   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v konaní   vedenompod sp. zn.   21   P   46/2014   a postupom Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenompod sp. zn. 8 CoP 406/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   zaručeného   čl.   47   ods.   3   ústavy,základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   rešpektovaniesúkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 dohovoru, práva na zohľadneniezáujmu dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na ochranua starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa zaručeného čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právachdieťaťa postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 21 P 46/2014 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 406/2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd viedol pod sp. zn. 21 P 46/2014konanie o návrat ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj„maloleté   deti“),   zastúpených   kolíznym   opatrovníkom   Úradom   práce,   sociálnych   vecía rodiny Košice, Staničné námestie 9, Košice (ďalej len „kolízny opatrovník“), do krajinyich obvyklého pobytu. Návrh na začatie konania podala ⬛⬛⬛⬛,,matka maloletých detí, sťažovateľ je ich otcom a odporcom v napadnutom konaní okresnéhosúdu.

Okresný súd uznesením č. k. 21 P 46/2014-213 z 8. júla 2014 sťažovateľovi nariadilnavrátiť   maloleté   deti   do   miesta   ich   obvyklého   pobytu   v Spojenom   kráľovstve   VeľkejBritánie   a Severného   Írska   (ďalej   len   „Spojené   kráľovstvo“)   v lehote   do   15   dníod právoplatnosti   uznesenia.   Pre   prípad,   že   sťažovateľ   maloleté   deti   v uvedenej   lehotenenavráti, priznal okresný súd matke po uplynutí tejto lehoty právo prevziať maloleté deti naúzemí Slovenskej republiky na účel ich vrátenia do miesta ich obvyklého pobytu na územíSpojeného   kráľovstva.   Pre   prípad   návratu   sťažovateľa   a maloletých   detí   do   miesta   ichobvyklého pobytu okresný súd uložil matke povinnosť zabezpečiť im ubytovanie mimosvojho bydliska na svoje vlastné náklady po dobu jedného týždňa, ako aj povinnosť zdržaťsa   odobratia   maloletých   detí   sťažovateľovi   do   rozhodnutia   príslušného   súdu   v konanío úpravu práv a povinností k maloletým deťom.

Okresný   súd   na   základe   vykonaného   dokazovania   považoval   za   jednoznačne,,preukázané, že maloleté deti a nadobudli svoj obvyklý pobyt v Spojenom kráľovstve...,   kde   prežili   väčšinu   svojho   života“.   Ďalej   okresný   súd   konštatoval,   že„rodičovské   práva   a povinnosti   k maloletým   deťom   po   ich   narodení   nadobudli   obaja rodičia   a aj   ich   do rozpadu   vzťahu,   resp.   odsťahovania   sa   otca   spoločne   vykonávali v spoločnej domácnosti v Spojenom kráľovstve. Po rozpade vzťahu boli iniciované súdne konania pred slovenským súdom, úlohou ktorého je rozhodnúť o rozvode rodičov maloletých detí. Na základe uvedeného má súd za to, že otec svojim konaním preukázal svoj zlý úmysel   opustiť   Spojené   kráľovstvo   bez   vedomia   matky,   resp.   napriek   jej   nesúhlasu a maloleté deti neoprávnene premiestnil z krajiny ich obvyklého pobytu.“.

Podľa   názoru   okresného   súdu   sťažovateľ „nepreukázal   svoje   tvrdenia   o fyzickom a psychickom   týraní   maloletých   detí   zo   strany   matky,   nezistil   ani   žiadne   existujúce nebezpečenstvo, že by návratom deti vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo ich inak priviedol   do   neznesiteľnej   situácie.   Oznámenia   pred   príslušnými   anglickými   orgánmi, ktoré urobil otec po tom, ako ho matka údajne napadla, neboli nikdy posunuté do štádia, že by matke bolo vznesené obvinenie. Práve naopak, konanie otca, keď odcestoval s deťmi na   Slovensko   bez   matkinho   súhlasu   matka   oznámila   úradom   a jeho   konanie   bolo vyhodnotené ako neoprávnené.“.

Okresný súd rešpektoval „väzbu maloletých detí na otca a z uvedených dôvodov zaviazal matku, aby zabezpečila na svoje náklady vhodné ubytovanie pre otca a deti hneď po návrate do Spojeného kráľovstva. Súd tak rozhodol z dôvodu, aby sa otec po svojom príchode s deťmi neocitol v ťaživej situácii bez strechy nad hlavou. Je tak na rozhodnutí otca či sa deti vrátia do Spojeného kráľovstva s ním, alebo bez neho.“.

Pri   vyhodnocovaní   dokazovania   okresný   súd „nemohol...   prihliadať   na výsluch maloletých detí,... vzhľadom na ich rozumovú a emočnú vyspelosť. Deti boli po dlhú dobu odlúčené   od   matky,   pričom   je   dôvodné   sa   domnievať   a znalecké   vyšetrenie   rodiny   to potvrdilo, že otec deťom vštepuje svoje názory, na základe ktorých následne odmietajú kontakt s matkou, s ktorou mali počas pobytu v Spojenom kráľovstve klasický vzťah rodič – dieťa, síce v posledných mesiacoch problémami medzi rodičmi značne oslabený. Týmto okolnostiam nasvedčuje fakt, že ku zhoršeniu ich vzťahu došlo po rozpade vzťahu rodičov, kedy   otec   podal   návrh   na   rozvod   manželstva   a najmä   maloletý je   otcom   veľmi ovplyvnený. Deti boli nasilu vytrhnuté z ich prirodzeného sociálneho prostredia a pre ich obmedzeným kontakt s matkou, nie sú schopné objektívne sa vyjadriť k predmetu konania. Nezanedbateľný vplyv na tejto skutočnosti má ich strašenie zo strany otca, že v prípade ich návratu do Spojeného kráľovstva budú rodičom odobraté. V priebehu konania však vyšlo najavo, že takéto obavy sú neopodstatnené.

Maloletým deťom nebude po návrate na územie Spojeného kráľovstva hroziť žiadne nebezpečenstvo, ani nebudú vystavené neznesiteľnej situácii. V danej krajine prežili veľkú časť svojho života a boli zžité s tamojším prostredím a výborne ovládajú aj úradný jazyk – angličtinu. Ich negatívny prístup sa začal prejavovať až po rozpade vzťahu rodičov, kedy začali preberať negatívne názory otca, ktorý ich úmyselne štval proti matke. Svoj nesúhlas s návratom   prejavili   najmä   pod   vplyvom   otca.   Nebolo   preukázané,   že   by   matka   deti nejakým spôsobom týrala. Aj napriek tomu súd z opatrnosti nariadil primárne návrat detí v sprievode otca... a matke uložil povinnosť zabezpečiť pre deti a otca ubytovanie mimo svojho bydliska. Deti tak ani po návrate nebudú v starostlivosti matky, takže akýkoľvek predpoklad týrania je vylúčený.“.

V závere svojho odôvodnenia okresný súd zdôraznil, že „toto rozhodnutie nemá vplyv na kontakt otca s maloletými deťmi, ani ním nedochádza k odňatiu zo starostlivosti otca. Maloleté deti sa do Spojeného kráľovstva majú vrátiť v sprievode otca. Matka je oprávnená deti prevziať do svojej starostlivosti len v prípade, ak otec nebude rešpektovať rozhodnutie súdu.“.

Proti   prvostupňovému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.Namietal v ňom, že okresný súd „neprihliadol na výsluch, resp. názor a postoj maloletých detí napriek tomu, že podľa čl. 13 Haagského dohovoru... justičný orgán môže odmietnuť nariadenie návratu dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, kedy je vhodné zohľadniť jeho názory. V takomto prípade podstatné pre rozhodnutie súdu je zistenie, že dieťa s návratom do miesta obvyklého pobytu nesúhlasí. Súd   môže   jeho   názor   zisťovať,   ak   je   s ohľadom   na   vek   a rozumovú   vyspelosť   schopné samostatne ho vyjadriť... súd síce maloleté deti vypočul, ale neprihliadol na ich názor v otázke návratu do Anglicka, teda dostatočne nezistil názor maloletých detí napriek tomu, že   je   v ich   najlepšom   záujme   zistiť   ich   želanie   a názor   podľa   článku   13   Dohovoru... z výsluchu   kolíznej   opatrovníčky   z 25.4.2014   vyplýva,   že   z viacerých   rozhovorov s maloletými   deťmi   je   zrejmé,   že   opakovane   vyjadrili   svoj   názor   a postoj   k matke, ktorá neprimerane   fyzicky   reagovala   na   synove   argumenty   a vyjadrili   aj   svoj   postoj k návratu do Anglicka... Kolízny opatrovník na základe svojich zistení navrhoval súdu, aby prehodnotil a zvážil, či návrat detí do krajiny obvyklého pobytu je v ich najlepšom záujme... V priebehu znaleckého dokazovania... obidve maloleté deti vyjadrili svoj názor, že chcú ostať doma na Slovensku.“.

K argumentácii okresného súdu o ovplyvňovaní názorov a postojov maloletých detík matke sťažovateľom tento v odvolaní uviedol, že „v znaleckom posudku č. 25/2014 je jednoznačne   napísané,   že   u detí   neboli   zistené   sklony   ku   skresľovaniu   skutočnosti, prestupovaniu   nadmernej   fantázie   do   hodnotenia   reality,   ich   schopnosť   objektívne vypovedať   vzhľadom   k ich   veku,   rozumovej   a pamäťovej   kapacite   je   zachovaná.   Tiež v znaleckom posudku je uvedené, že deti v zásade vypovedajú pravdu o tom, čo sa u nich doma dialo, ako sa rodičia správali a že si nevymýšľajú situácie, čo svedčí o tom, že súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní zohľadniť názor a želanie maloletých detí.“.

Sťažovateľ   vyjadril   presvedčenie,   že «mal   súhlas   matky   na   odchod   z Anglicka s maloletými   deťmi,   ktorý   mu   dala   predtým,   ako   odišli   na   Slovensko.   Je   to   zrejmé z videonahrávky, predloženej súdu prvého stupňa a okrem toho aj maloletý Viliam potvrdil, že   „matka   udelila   súhlas   otcovi   na   odchod   s maloletými   deťmi“...   maloleté   deti   sú na Slovensku   šťastné,   preukázateľne   sa   zžili   s prostredím   na   Slovensku,   ktoré   považujú za svoj domov.».

Uznesenie   okresného   súdu   napadla   odvolaním   aj   matka   maloletých   detí,a to vo výroku o povinnosti zabezpečiť deťom a sťažovateľovi ubytovanie mimo jej bydliskapo   dobu   jedného   týždňa,   ako   aj vo   výroku   o povinnosti   zdržať   sa   odobratia   detísťažovateľovi   do   rozhodnutia   príslušného   súdu   v konaní   o úpravu   práv   a povinnostík maloletým deťom.

Krajský súd uznesením č. k. 8 CoP 406/2014-253 z 27. októbra 2014 napadnutéuznesenie okresného súdu potvrdil. K odvolacím dôvodom sťažovateľa zdôraznil, že „tieto tvorili jeho obranu už na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom uznesení dostatočne vysporiadal“. Ďalej zdôraznil „základný cieľ“ právnej úpravy týkajúcejsa   predmetu   konania,   a to „zaistenie   bezodkladného   návratu   detí   protiprávne premiestnených   alebo   zadržiavaných   v niektorom   zmluvnom   štáte“.   Súčasne   doplnil,že „v tomto konaní súd nerozhoduje ani o výchove a výžive detí, ani o styku rodičov s deťmi, ale výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu vrátené alebo nie. Pokiaľ dôjde k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného roku od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá len vtedy, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13, prípadne článku 20 Dohovoru o občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných   únosov   detí...   Navyše   článok   11 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003... zároveň stanovuje, že pri rozhodovaní o návrhu na vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovená v článku 13 písm. d/ dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj pri existencii okolností predvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.“.

Krajský   súd   na   podklade   relevantnej   právnej   úpravy   zosumarizoval,   že „právny záver o neoprávnenom premiestnení alebo zadržiavaní detí vyžaduje teda splnenie troch predpokladov, a to existenciu opatrovníckeho práva, výkon opatrovníckeho práva v čase premiestnenia   alebo   zadržania   a to   buď   spoločne   alebo   samostatne   a porušenie opatrovníckeho práva“.

Vo vzťahu k prerokovávanej veci krajský súd dôvodil, že „obaja rodičia boli v čase zadržania maloletých detí na území Slovenskej republiky nositeľmi opatrovníckeho práva, t. j.   práv   a povinností   súvisiacich   so   starostlivosťou   o maloleté   deti   a ani   jeden   z nich nemohol   samostatne   rozhodnúť   o mieste   pobytu   detí,   resp.   o jeho   zmene   bez   súhlasu druhého. V tomto prípade otec detí nepreukázal, že matka s trvalou zmenou miesta pobytu detí zo Spojeného kráľovstva... na Slovensko súhlasila, hoci mu táto povinnosť vyplýva z článku 13 písm. a/ Dohovoru. Z uvedeného vyplýva záver, že k dohode rodičov o pobyte detí na Slovensku nedošlo a keďže otec nedisponoval so súhlasom matky ani rozhodnutím súdu o nezhode rodičov v podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí, teda trvalou zmenou pobytu detí, došlo jeho svojvoľným rozhodnutím k porušeniu opatrovníckeho práva matky k maloletým deťom a neoprávnenému zadržiavaniu maloletých detí mimo obvyklého pobytu   detí.   Súd   prvého   stupňa   sa   pri   rozhodovaní   o návrhu   matky...   dôsledne   riadil článkom 11 Nariadenia a pri posúdení veci riadne skúmal podmienky stanovené v článku 11 ods. 4, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b/ Haagského   dohovoru,   ak   sa   preukázalo,   že   sa   vykonali   primerané   opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.“.

Podľa   názoru   krajského   súdu   v posudzovanom   prípade „neexistuje   žiadne   vážne nebezpečenstvo, že by návrat detí ich vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ich inak priviedol   do   neznesiteľnej   situácie.   Pri   hodnotení   týchto   skutočností   zobral   do   úvahy aj Správu   oddelenia   sociálnych   služieb   Londýnskej   mestskej   časti, z ktorej vyplynulo,   že   polícia   urobila   kontrolu   blaha   v rodine   a neboli   vznesené   žiadne okamžité dôvody na znepokojenie ohľadne bezpečia detí, preto oddelenie sociálnych služieb nepodniklo v tomto štádiu žiadne ďalšie kroky a zároveň konštatoval, že v čase šetrenia dom obývaný rodinou bol čistý, uprataný a dobre udržiavaný, bol vhodný pre deti a na základe návštevy   domu   11.6.2014   pracovníčka   nemala   žiadne   bezprostredné   dôvody na znepokojenie vo vzťahu k domácemu prostrediu. Súd prvého stupňa napokon v záujme komplexnej ochrany práv maloletých detí a otca podmienil návrat maloletých detí splnením primeraných   záruk,   keď   uložil   matke   povinnosť   zabezpečiť   otcovi   a maloletým   deťom na svoje náklady primerané ubytovanie na dobu jedného týždňa v Spojenom kráľovstve... a tiež   zdržať   sa   odobratia   maloletých   detí   otcovi   do   rozhodnutia   príslušného   súdu v Spojenom kráľovstve... o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom.“.

K odvolacej   námietke   sťažovateľa   krajský   súd   uviedol,   že «zisťovanie   názoru maloletých   detí   v súvislosti   s návratom   do   miesta   obvyklého   pobytu   tak   Dohovor, ako aj Nariadenie podmieňuje dosiahnutím veku a stupňa vyspelosti, v ktorom je vhodné ich názory zohľadniť. V tomto prejednávanom prípade deti sú vo veku, kedy sú vývinovo stále veľmi sugestibilné, ako to vyplýva zo znaleckého posudku č. 25/2014..., navyše sú aj emočne oslabené krízou medzi rodičmi a teda vypovedajú tak, ako to od nich očakáva otec. Deje sa tak   na   podklade   emočných   mechanizmov,   teda   isté   katatímne   (emočne   podvedomo) skreslenie výpovede je prítomné. K ovplyvňovaniu dochádza najmä zo strany otca, je to priame aj nepriame ovplyvňovanie detí proti matke, keďže otec udržuje negatívny obraz o matke,   podkladom   tohto   jeho   správania   je   nespracovaná   trauma   z nevery   zo   strany partnerky a nevylučuje sa ani motív pomsty z jeho strany. U oboch detí znalkyňa zistila oslabenie   ich   emočných   regulácií,   ktoré   oslabenie   však   nedosahuje   traumatickej   hĺbky a postraumatických príznakov, pre ktoré by mohla byť stanovená diagnóza CAN syndróm týraného,   zneužívaného   a zanedbaného   dieťaťa.   Vzhľadom   na   vek   maloletých   detí, predovšetkým   maloletej je   celkom   zjavné,   že   mentálna   vyspelosť   detí   nie   je na úrovni,   v ktorej   by   bolo   možné   predpokladať,   že   by   boli   schopné   pochopiť   predmet konania (čo robí problém častokrát aj osobám dospelým a práva znalým) a chápať pojem návratu do miesta obvyklého pobytu a to aj s poukazom na záver znaleckého posudku..., že zo strany otca dochádza k zneužívaniu detí ako „svedkov“, negatívnemu ovplyvňovaniu detí   proti   matke,   získavaniu   detí   na   svoju   stranu,   bráneniu   v kontakte   detí   s matkou a podobne.».

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „súd sa dostatočne nezaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletých, pričom taktiež nesprávne skonštatoval, že sťažovateľ   rozhodnutie   vytvoriť   komplexnú   rodinu   a spolužitie   v jednej   domácnosti ako aj krajinu obvyklého pobytu nespochybňoval. Podľa môjho názoru sťažovateľ počas konania niekoľko krát uvádzal okolnosti, ktoré mal súd zohľadniť pri určovaní obvyklého pobytu maloletých. Mám za to, že odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu je v tomto prípade nepreskúmateľné, nakoľko v ňom absentujú úvahy súdu, na základe ktorých mal za to, že krajinou obvyklého pobytu maloletých je Spojené kráľovstvo...“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „v   konaní   nebolo   prihliadnuté   k najlepšiemu   záujmu maloletých detí. Súd pri svojom rozhodnutí nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu, t. j. dostatočne nezistil a neobjasnil všetky dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých   detí   do   Spojeného   kráľovstva...   Prvostupňový   súd   v konaní   neprihliadol na závery znaleckého posudku z odboru detskej psychológie, ktorý objasnil prípadnú mieru negatívneho dopadu nariadeného návratu do Spojeného kráľovstva... na obe maloleté deti, nakoľko mám za to, že návrat maloletých detí do Spojeného kráľovstva... môže vystaviť maloleté deti vážnej duševnej ujme alebo inak neznesiteľnej situácie...“.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „maloleté deti sa na Slovensku veľmi rýchlo adaptovali na nové prostredie, obe maloleté deti toho času navštevujú školské zariadenie v Slovenskej republike,   komunikujú   v slovenskom   jazyku,...   dokážu   viesť   dialóg,   samostatne   hodnotiť vlastný   výkon   a zvládajú   zásady   učiva   v školskom   zariadení,   na   základe   čoho   by   ich nariadený návrat do Spojeného kráľovstva... znamenal ďalšiu podstatnú zmenu výchovného prostredia, pretrhnutie rodinných, sociálnych a výchovných väzieb, čo by malo negatívny vplyv   na   ich   ďalší   vývoj...   Sťažovateľ   vytvoril   na   Slovensku   pevné   a stabilné   výchovné prostredie, po príchode na Slovensko maloleté deti spolu so sťažovateľom žijú spoločne v domácnosti   starých   rodičov.   Obe   maloleté   deti   sú   dostatočne   zabezpečené   i po materiálnej a finančnej stránke, sťažovateľ maloletých detí dokáže obom maloletým deťom zabezpečiť každodennú osobnú starostlivosť.

Mám za to, že návratom oboch maloletých detí do Spojeného kráľovstva... by bolo neprípustným   spôsobom   zasiahnuté   do   základných   práv   detí   zakotvených   v Dohovore o právach dieťaťa..., nakoľko by bolo porušené právo detí na zdravý duševný vývoj, lásku, porozumenie, starostlivosť a právo na prednostnú ochranu a pomoc ako aj neprípustným spôsobom zasiahnuté do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života...“.

Sťažovateľ zdôrazňuje tie časti znaleckého posudku z odboru psychológie, odvetviaklinickej psychológie detí a dospelých, z ktorých má vyplývať, že obe maloleté deti chcúostať na Slovensku. Nesúhlasí „s vyjadrením súdu, že znalkyňa nezistila v správaní matky k deťom nič,   čo by potvrdilo   otcove   výroky   o psychickom alebo   fyzickom týraní detí..., nakoľko   znalkyňa   jasne   uviedla,   že   u matky   pozorovala   nízku   konformitu,   sklony k agresívnejším reakciám, menej korigovanú priamosť. Pričom vie ťažko udržať blízkosť a v hlbších nárokoch vzťahu môže zlyhávať.“.

Krajský   súd   podľa   sťažovateľa „nesprávne   vykladal   a aplikoval   ustanovenia Haagskeho   dohovoru...,   keď   vôbec   neposudzoval   najlepší   záujem   detí   v tomto   konaní ale obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, že tento záujem vyžaduje vždy návrat“,hoci   odmietnuť   návrat   umožňuje   čl.   20   Haagského   dohovoru.   Ten   podľa   sťažovateľa„umožňuje   v plnej   miere   zohľadniť   v konaní   o návrat   najlepší   záujem   dieťaťa, ktorý predstavuje základný princíp ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej republike, ktorá je viazaná dohovorom o právach dieťaťa a Chartou EÚ.

Odvolací   súd   tiež   vôbec   neaplikoval   ustanovenie   článku   3   Dohovoru   o právach dieťaťa   a článku   X   Charty   EÚ.   Pritom   z ustálenej   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   návrat v zmysle Haagskeho dohovoru nemá byť nariadený automaticky ale najlepší záujem dieťaťa musí   byť   posudzovaný   v každom   jednotlivom   prípade   a závisí   od   okolností   každého jednotlivého prípadu, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov,   okolia   a skúseností...   V tomto   prípade   je   posúdenie   najlepšieho   záujmu   detí v konaní o návrat o to dôležitejšie, že deti sa nachádzajú na území Slovenskej republiky už bezmála rok, zžili sa s prostredím, vytvorili a udržiavajú si silné sociálne väzby, ktoré by boli návratom do Spojeného kráľovstva... pretrhnuté. Návrat do Spojeného kráľovstva... spôsobí   deťom   porovnateľnú   ak   nie   väčšiu   ujmu   ako   ich   premiestnenie   na   Slovensko. Na uvedené upozorňuje aj dôvodová správa k Haagskemu dohovoru v bode 36, kde uvádza, že   časový   faktor   je   rozhodujúci   a upozorňuje   na   psychologické   problémy,   ktoré   môže spôsobiť návrat detí v prípade, ak je nariadený po dlhej dobe...“.

Sťažovateľ   namieta,   že „v   dôsledku   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   súd porušil   svojim   postupom   článok   3   Dohovoru   o právach   dieťaťa   a zároveň   vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii článku 13b Haagskeho dohovoru, keď sa obmedzil len na dôkazy výsluchov rodičov, maloletých, správy z úradov Spojeného kráľovstva   a pritom   nezisťoval,   či   ťažkosti,   ktoré   deťom   spôsobí   návrat   do   Spojeného kráľovstva...   a narušenie   sociálnych   väzieb   na   Slovensku   vzhľadom   k dĺžke   pobytu   detí na Slovensku,   nezakladá   pre   ne   neznesiteľnú   situáciu   podľa   článku   13b)   Haagskeho dohovoru“.

Sťažovateľ   navrhuje, aby ústavný súd po prijatí   veci na ďalšie konanie nálezomrozhodol vo veci samej takto:

„Právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014-213 zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014-253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo   sťažovateľa   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice I   sp.   zn.   21P/46/2014-213   zo   dňa   08.   júla   2014,   postupom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014-253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014-2013 zo dňa

08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014-253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014-213 zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014-253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014-213   zo   dňa   08.   júla   2014,   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 8CoP/406/2014-253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014-213 zo dňa   08.   júla   2014,   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   8CoP/406/2014-253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo   sťažovateľa   na   ochranu   a starostlivosť   nevyhnutnú   pre   blaho   dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014-213   zo   dňa   08.   júla   2014,   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 8CoP/406/2014-253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo.

Právo   sťažovateľa   na   to,   aby   štátne   orgány   konali   iba   na   základe   ústavy,   v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014-213 zo dňa 08. júla 2014, postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014-253 zo dňa 27. októbra 2014 porušené bolo,

Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/46/2014-213 zo dňa 08. júla 2014, Uznesenie   Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/406/2014-253 zo dňa 27. októbra 2014, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si uplatňuje aj nárok na náhradu trov konania vo výške 284,04 Eur...“

V sťažnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol   aj   odklad   vykonateľnostinapadnutého uznesenia okresného súdu i uznesenia krajského súdu.

Ústavnému   súdu   doručila   12.   januára   2015   prostredníctvom   svojej   právnejzástupkyne   matka   maloletých   detí   vyjadrenie   k sťažnosti.   V ňom   uviedla,   že „nemá v zmysle   právnych   predpisov   postavenie   účastníčky,   ani   vedľajšej   účastníčky   v konaní o sťažnosti sťažovateľa. Nakoľko však rozhodnutím Ústavného súdu... môžu byť dotknuté jej základné   práva   a slobody“,   považuje „za   potrebné...   zaujať   k sťažnosti...   meritórne stanovisko, ktoré by malo byť ústavným súdom pri jeho rozhodovaní zohľadnené“. Následnevo svojom vyjadrení matka maloletých detí argumentuje v prospech záveru o nedostatkuprávomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti, v prospech záveru o podaní sťažnostineoprávnenou   osobou,   v prospech   záveru   o neprípustnosti   sťažnosti,   ako   aj   jej   zjavnejneopodstatnenosti.   Požiadala   aj   o „urýchlené   rozhodnutie   vo   veci“,   lebo   jej   bolo„Okresným   súdom   Poprad   oznámené,   že   nemieni   vo   výkone   rozhodnutia   pokračovať až do rozhodnutia Ústavného súdu SR“.

II.

V   zmysle   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôbalebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd ešte pred tým, ako pristúpi k predbežnému prerokovaniu predloženejsťažnosti, považoval za potrebné zaujať postoj k procesnému postaveniu matky maloletýchdetí,   ktorá   12.   januára   2015   doručila   ústavnému   súdu   svoje   stanovisko   k sťažnostisťažovateľa.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje   na   §   21   ods.   2   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“), podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým totopostavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú v konaní rovnaképráva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba samy za seba.

V období po nadobudnutí účinnosti novelizácie zákona o ústavnom súde vykonanejzákonom č. 226/2000 Z. z. (1. augusta 2000) zákon o ústavnom súde ale už na rozdielod iných typov konaní (napr. konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1ústavy, pozn.) nepozná inštitút vedľajšieho účastníka v rámci konania o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy, pričom vzhľadom na citovaný text § 21 ods. 2 zákona o ústavnomsúde nemožno na tieto účely (na priznanie postavenia vedľajšieho účastníka fyzickej osobealebo   právnickej   osobe,   ktorá   môže   byť   predmetným   konaním   a   rozhodnutím   ukrátenána svojich právach, resp. chránených záujmoch) primerane použiť ani ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Z uvedených dôvodov ústavný súd k doručenému stanovisku matky maloletých detíneprihliadal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predpisov každý návrhpredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 21 P 46/2014

Podľa   ustálenej   judikatúry čl.   127   ods.   1   ústavy   limituje   hranice   právomociústavného   súdu,   a to tým   spôsobom,   že sťažovatelia   majú   právo   domáhať   sa   ochranyzákladných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak im túto ochranu nemôžuposkytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatouúčinnej ochrany základných práv sťažovateľa bol okrem iného aj riadny opravný prostriedok– odvolanie, ktorý vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých namieta,využil a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základnýchpráv a slobôd.

Ústavný   súd vzhľadom na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   citovanéhočl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súduako   súdu   prvostupňového,   pretože   ho   preskúmal   krajský   súd   v konaní   o   odvolanísťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 8 CoP 406/2014

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní... rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala...v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Odôvodnenie   predbežne   prerokúvanej   sťažnosti   neakcentuje   pochybenia   postupukrajského   súdu,   ktoré   by   explicitne   alebo   implicitne   svedčali   v prospech   porušenianiektorého z citovaných ustanovení bez súvislosti s ostatnými ustanoveniami. Ústavný súdpreto posudzoval porušenie uvedených ustanovení spoločne, vychádzajúc pritom z ustálenejrozhodovacej   praxe,   podľa   ktorej   je   čl.   46   ods.   1   ústavy   primárnou   ústavnou   bázoupre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie   právnej   ochrany   (mutatis mutandis   I.   ÚS   26/94,   I. ÚS   28/01),a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnuochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (I. ÚS 49/01, I. ÚS 130/2012,II. ÚS 274/2013 a ďalšie).

Okrem toho ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovorujudikoval,   že   formuláciou   uvedenou   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnomprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedenéhodôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   uvedených   základných   práv   zaručených   ústavoua práva zaručeného dohovorom na niekoľkých úrovniach.

1. V prvom rade kritizuje všeobecné súdy konajúce v jeho veci, že sa dostatočnenezaoberali „otázkou   obvyklého   pobytu   maloletých“.   Označené   kritérium   je   významnévzhľadom na jeho používanie v právnej úprave Dohovoru o občianskoprávnych aspektochmedzinárodných únosov detí.

Pri preskúmavaní formulovanej námietky sťažovateľa ústavný súd musel prihliadať ajna   vlastnú   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   na   odôvodnenie   napadnutého   uzneseniakrajského   súdu   a odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   nemožno   nazerať   izolovane,pretože tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05).

Okresný   súd   v dôvodoch   svojho   rozhodnutia   (s.   24   a   25)   zrozumiteľne   uviedol,že hoci sa maloleté deti narodili na Slovensku, „na základe rozhodnutia oboch rodičov sa rodina ako celok presťahovali v roku 2007 do Spojeného kráľovstva... a tam až do februára 2014   žili   v spoločnej   domácnosti.   Z uvedeného   mal   súd   preukázané,   že   deti   nadobudli rozhodnutím   oboch   rodičov   obvyklý   pobyt   na   území   Spojeného   kráľovstva, pričom rozhodnutie   vytvoriť   kompletnú   rodinu   a spolužitie   v jednej   domácnosti   otec v konaní nijako nespochybnil. Ďalej o úmysle rodiny zotrvať v Spojenom kráľovstve svedčí aj   skutočnosť,   že   sa   s matkou   dohodli   na   zmene   základnej   školy,   kam   mala   maloletá nastúpiť   od   septembra   2014. mal   v tejto   škole   pokračovať   v štúdiu vo vyššom ročníku.“.

Sťažovateľ ústavnému súdu fotokópiu svojho odvolania proti uzneseniu okresnéhosúdu nedoručil, preto pre ústavný súd preukázaným obsahom odvolania (a jeho dôvodov) jelen   jeho   rekapitulácia   v odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu.   Z nej   nevyplýva,   že   bysťažovateľ v odvolaní nesprávne právne posúdenie pojmu „obvyklý pobyt“ okresným súdomnamietal.

V prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatnív konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú mohol   predniesť,   ale   nepredniesolv konaní   pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na jej   posúdenie   nemá   právomoc(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014).

S poukazom   na   rekapitulované   zistenia   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   nemáprávomoc preskúmavať námietku nesprávneho právneho posúdenia pojmu „obvyklý pobyt“krajským súdom v uznesení napadnutom sťažnosťou sťažovateľa.

2.   Ďalšia   námietka   sťažovateľa   cieli   na   vyhodnotenie   znaleckého   posudkuvypracovaného   v žalovanom   súdnom   konaní.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s vyhodnotenímuvedeného dôkazného prostriedku a na rozsiahlom priestore v dôvodoch svojej sťažnostipolemizuje s hodnotením všeobecných súdov a zdôrazňovaním potreby rešpektovať najlepšízáujem   detí   prednáša   vlastné   alternatívne   hodnotenie   na podklade   podrobných   tvrdenío adaptácii maloletých detí v sociálnom prostredí na Slovensku.

Z princípu   nezávislosti   súdov   podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   vyplýva   tiež   zásadavoľného hodnotenia dôkazov (I. ÚS 67/06). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie (tedanajmä čl. 46 až čl. 50 ústavy) rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sámnestotožňoval (II. ÚS 593/2011).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   znalecký   posudok   je   iba   jednýmz dôkazných   prostriedkov   v   občianskom   súdnom   konaní,   pričom   vo   všeobecnosti   jehodôkazná   hodnota   je   rovnaká   ako   dôkazná   hodnota   iných   dôkazných   prostriedkov.V občianskom   súdnom   konaní   sa   uplatňuje   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov,ktorá konajúcemu   súdu   ukladá   hodnotiť   poznatky   získané   z   vykonaného   dôkaznéhoprostriedku   samostatne,   ale   i vo   vzájomnej   súvislosti   s   poznatkami   získanými   z   inýchvykonaných dôkazných prostriedkov; pritom má starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlopočas konania najavo (§ 132 OSP). Ak teda všeobecné súdy hodnotili poznatky získanézo znaleckého posudku v súvislosti s inými poznatkami získanými v procese dokazovania,nemožno takému postupu z hľadiska rešpektovania zásady voľného hodnotenia dôkazov ničvyčítať (m. m. III. ÚS 322/08).

Ústavný   súd   tu   poukazuje   na   dôvody   krajského   súdu,   ktorý   obsah   znaleckéhoposudku zjavne vyhodnocoval v spojení so skutkovými okolnosťami plynúcimi z výsluchovsťažovateľa, maloletých detí, aj ich matky. Krajský súd s ohľadom na vek maloletých detíakcentoval   ich   sugestibilitu   a emočné   oslabenie   v dôsledku   krízy   medzi   rodičmi.Ak v spojení s tým „k ovplyvňovaniu dochádza najmä zo strany otca... keďže otec udržuje negatívny   obraz   o matke“,   a   dochádza   k „získavaniu   detí   na   svoju   stranu,   bráneniu v kontakte detí s matkou“, nemožno krajskému súdu vytknúť záver, že „mentálna vyspelosť detí nie je na úrovni, v ktorej by bolo možné predpokladať, že by boli schopné pochopiť predmet konania... a chápať pojem návratu do miesta obvyklého pobytu...“. Krajský súd cezprizmu citovaných názorov potom vyhodnocoval aj výpovede maloletých detí, ktoré na prvýpohľad naznačovali túžbu zotrvať na Slovensku a nevracať sa do Spojeného kráľovstva.Pri   prieskume   citovaných   záverov   pritom   nemožno   opomenúť   krajským   súdomviackrát   zdôraznený   účel   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom,a to „zaistenie   bezodkladného   návratu   detí   protiprávne   premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte“. To plne korešponduje so znením čl. 1písm. a) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Súčasnekrajský súd zdôraznil, že v predmetnom konaní súd „nerozhoduje ani o výchove a výžive detí, ani o styku rodičov s deťmi...“.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak v   konaní,   ktoré mupredchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   právaalebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň bymali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidlavtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

V citovaných pasážach odôvodnenia krajského súdu nepostrehol ústavný súd žiadnesignály   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti.   Krajský   súd   sa   správne   neobmedzilpri zisťovaní skutočného stavu veci iba na znalecký posudok, ale rešpektujúc ustanovenie§ 132   OSP   vychádzal   aj   z   iných   dôkazných   prostriedkov,   ktoré   oba   všeobecné   súdyv odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne vyhodnotili a pri formovaní záverečného úsudkuo   predmete   konania   prihliadali   na   všetky   relevantné   skutočnosti.   Hodnotenia   dôkazovnevykazujú   žiadne   odchýlky   od pravidiel   logického   uvažovania,   ktoré   by   vyústilido nezrozumiteľného alebo nejasného záveru. Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jehoodôvodnenia   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   krajský   súd   sa   zaoberal   relevantnýminámietkami sťažovateľa formulovanými v jeho odvolaní.

3. Pokiaľ ide o dôvody sťažnosti zakladajúce sa na tvrdení, že „maloleté deti sa na Slovensku   veľmi   rýchlo   adaptovali...   toho   času   navštevujú   školské   zariadenie v Slovenskej republike, komunikujú v slovenskom jazyku... dokážu viesť dialóg, samostatne hodnotiť vlastný výkon a zvládajú zásady učiva v školskom zariadení, na základe čoho by ich   nariadený   návrat   do   Spojeného   kráľovstva...   znamenal   ďalšiu   podstatnú   zmenu výchovného prostredia, pretrhnutie rodinných, sociálnych a výchovných väzieb, čo by malo negatívny   vplyv   na   ich   ďalší   vývoj...   Sťažovateľ   vytvoril   na   Slovensku   pevné   a stabilné výchovné prostredie, po príchode na Slovensko maloleté deti spolu so sťažovateľom žijú spoločne   v domácnosti   starých   rodičov.   Obe   maloleté   deti   sú   dostatočne   zabezpečené i po materiálnej a finančnej stránke, sťažovateľ maloletých detí dokáže obom maloletým deťom zabezpečiť každodennú osobnú starostlivosť“, ústavný súd konštatuje, že citovanáčasť argumentácie procesne ani ústavno-právne nepatrí do konania vedeného pred ústavnýmsúdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ide o dôvody, ktoré môžu svoju právnu relevanciu nájsťv konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   totiž   nie   je   ďalšou   inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva,a tak mu ani nepatrí hodnotenie všetkých citovaných skutkových tvrdení, ktoré sa zjavneviažu na konanie vo veci nariadenia návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu.Toto konanie nespadá do kompetencie ústavného súdu, preto nemožno od neho očakávať, žehodnovernosť predmetných tvrdení bude dôkazne skúmať a následne právne vyhodnocovať.Úlohou ústavného súdu je v tomto prípade chrániť právo účastníka konania na spravodlivýproces,   ktoré je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ichvyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú zapredpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijatév zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivýproces (napr. I. ÚS 292/08).

Ústavný súd už konštatoval, že známky arbitrárnosti či neudržateľnosti skutkovýcha právnych záverov krajského súdu boli pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vylúčené.Platí to aj vo vzťahu k povinnosti krajského súdu vysporiadať sa s okolnosťami prípadu,ktoré samy osebe mohli na prvý pohľad svedčať v prospech zamietnutia návrhu matkymaloletých detí na nariadenie ich návratu do krajiny obvyklého pobytu. Ako však už bolouvedené,   povinnosťou   všeobecného   súdu   je   hodnotiť   dôkazy   nielen   jednotlivo,ale aj vo vzájomných súvislostiach (§ 132 OSP). Ak konajúci všeobecný súd formulovanúpovinnosť splní, potom vôbec nemožno vylúčiť, že jeho komplexný a definitívny skutkový,či   právny   záver   nebude   pôsobiť   súladne   s poznatkom   vyplývajúcim   prima   faciez konkrétneho jednotlivého dôkazu. Popísaný výsledný stav však nemožno hodnotiť akoporušenie základných práv účastníka konania len preto, že bol v konaní neúspešný.

Ak teda sťažovateľ zvýrazňoval tie závery znaleckého posudku, ktoré boli kritickévoči   výchovným   dispozíciám   matky   maloletých   detí,   potom   ústavný   súd   považujeza potrebné zdôrazniť konštatovanie okresného súdu, podľa ktorého „cieľom tohto konania je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené z krajiny svojho obvyklého   pobytu“,   pričom „návrat   dieťaťa   do   členského   štátu   jeho   obvyklého   pobytu neznamená   nevyhnutne   jeho   návrat   k opustenému   rodičovi   a jeho   oddelenie   od   rodiča únoscu“. V nadväznosti na to krajský súd zhodnotil, že sťažovateľ „premiestnil maloleté deti   do   Slovenskej   republiky.   Premiestnením   maloletých   detí...   bolo   porušené   právo starostlivosti o dieťa, ktoré majú rodičia spoločne v štáte, v ktorom maloleté deti mali svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením. Za tohto stavu sú splnené podmienky Dohovoru, že premiestnenie je potrebné považovať za protiprávne.“.

Navyše,   nemožno   v súvislosti   so   sťažovateľovou   kritikou   matky   maloletých   detíopomenúť   tretí   a štvrtý   výrok   prvostupňového   uznesenia   okresného   súdu,   ktoré   bolipotvrdené   uznesením   krajského   súdu   a ktoré   svojím   obsahom   nastoľujú   výrazný   prvokproporcionality v nezosúladiteľných záujmoch sťažovateľa (otca) a matky maloletých detí,pretože ukladajú povinnosť matke zabezpečiť ubytovanie sťažovateľovi i deťom mimo jejbydliska, ako aj zdržať sa odobratia maloletých detí otcovi do rozhodnutia príslušného súduv konaní   o   úpravu   práv   a povinností   k deťom.   Vykonanie   uznesenia   tvoriaceho   výstupsťažnosťou namietaného postupu krajského súdu preto nie je spôsobilé bez ďalšieho otvoriťcestu prípadnému negatívnemu výchovnému vplyvu matky na maloleté deti.

4. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, a síce že napadnutým uznesením nebolzohľadnený najlepší záujem maloletých sťažovateliek, ktorý musí byť podľa čl. 3 ods. 1Dohovoru o právach dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej samaloletých detí, ústavný súd dôvodnosť tejto námietky nezistil. Krajský súd v napadnutomuznesení   zrozumiteľne   vyložil   cieľ   aplikovaných   ustanovení   Dohovoruo občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ako aj čl. 11 nariadenia Rady(ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkovv manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušujenariadenie   Rady   (ES)   č.   1347/2000,   a to   že   najlepším   záujmom   dieťaťa   je   v   prípadeneoprávneného premiestnenia dieťaťa do inej krajiny vždy jeho návrat do krajiny obvykléhopobytu. V okolnostiach prípadu teda nemožno považovať napadnuté uznesenie za arbitrárne.Opätovne tu ústavný súd zdôrazňuje, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel avýznam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Nesúhlas sťažovateľa s obsahomuznesenia krajského súdu, ako aj s postupom krajského súdu v tomto konaní nie je dôkazomo   jeho   neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názorvšeobecného súdu svojím vlastným. Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy apráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

5. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   dospel   k   svojim   záverom   logickýma ústavne   konformným   výkladom   relevantnej   právnej   úpravy   nepopierajúcim   jej   účela zmysel. Pri predbežnom prerokovaní nezistil ústavný súd žiadne skutočnosti signalizujúcemožnosť zistenia porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľom formulované argumentyformulované   v   bodoch   2   až   4   nenaznačujú   ústavno-právne   relevantnú   súvislosť   medzinamietaným postupom krajského súdu (a najmä jeho rozhodnutím) a základným právomna rovnosť   účastníkov   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a základným   právomna prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávanýmdôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V   tomto   kontexte   ústavný   súd   nezistil   závažnéporušenia   procesno-právnych   predpisov,   ktoré   by   mohli   dosahovať   ústavnú   relevanciu,a vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnostiv časti namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   čl.   3   ods.   1   a   2   Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 8 CoP 406/2014

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradýmhľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnýmialebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebozákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranouDohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutnápre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcovalebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebnézákonodarné a správne opatrenia.

V petite sťažnosti, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde), sťažovateľ navrhuje vysloviť, že bolo porušené „Právo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa...“ a „Právo sťažovateľa   na   ochranu   a starostlivosť   nevyhnutnú   pre   blaho   dieťaťa   podľa čl. 3   ods.   2 Dohovoru   o právach   dieťaťa“.   Sťažovateľ   teda   nenavrhuje   ústavnému   súdu   vysloviťporušenie práv maloletých detí, ale svojich práv.

Z dikcie   oboch   citovaných   ustanovení   Dohovoru   o právach   dieťaťa   (ako   ajzo samotného názvu tejto medzinárodnej zmluvy) vyplýva, že ich cieľom je ochrana právdetí.   Tomu   zodpovedá   aj   explicitná   konštrukcia   jednotlivých   ustanovení   priznávajúcichčiastkové práva dieťaťu, ktorým sa podľa čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozumie každáľudská   bytosť   mladšia   ako   osemnásť   rokov,   pokiaľ   podľa   právneho   poriadku,   ktorý   sana dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr. V posudzovanom prípade by sa takústavno-súdnej   ochrany   mohli   domáhať   maloleté   deti   – a,   ktoré   všakako navrhovatelia (sťažovatelia) označení nie sú.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochranyzákladných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedinev záujme   ochrany   svojich   základných   práv   (napr.   II.   ÚS   32/06,   II.   ÚS   80/06).   Tým,že sťažovateľ do petitu svojej sťažnosti pojal aj práva garantované Dohovorom o právachdieťaťa, domáha sa ochrany práv niekoho iného, nie svojich práv. Preto v tejto časti jesťažnosť podaná zjavne neoprávnenou osobou.

K namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   čl.   2   ods.   2   ústavy   a   práva zaručeného   čl.   8   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní sp. zn. 8 CoP 406/2014

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré tvorí súčasťzákladných   princípov   ústavy   a   vzhľadom   na   to   nemôže   plniť   poslanie   priamoaplikovateľného   ustanovenia   v   individuálnych   konaniach   (I.   ÚS   176/07)   o   porušenízákladných   práv a slobôd   uvedených   v druhej   hlave ústavy   (m.   m.   II.   ÚS 821/00,I. ÚS 485/2010). V tejto časti je preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,aby sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpciapod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   pre   namietané   porušenie   základného   právapodľa čl. 46 ods. 1   ústavy a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupomkrajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   častisťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva hmotnej povahy zaručeného čl. 8ods. 1 dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahumedzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívyich možného porušenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   rozhodovanie   o   ďalšíchprocesných   návrhoch   sťažovateľa   v   danej   veci   (aj   o návrhu   na   dočasné   opatrenie)opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015