znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 133/2013-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti K. G. a mal. M. L., zastúpenej matkou K. G., obe bytom T., právne zastúpených advokátkou   JUDr.   Ing.   V.   K.,   T.,   pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/79/2010 takto

r o z h o d o l :

Základné právo K. G. a mal. M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/79/2010 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   133/2013-12 z 19. marca 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. G. a mal. M. L., zastúpenej matkou K. G., obe bytom T. (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“ a „sťažovateľka v 2. rade“; spolu aj „sťažovateľky“), pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/79/2010.

Sťažovateľka v 1. rade uviedla, že návrhom doručeným okresnému súdu 31. marca 2010   sa   domáhala   zapretia   otcovstva   matkou   dieťaťa   v súlade   s   §   88   ods.   2   zákona č. 36/2005 Z.   z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   určenia   otcovstva   sťažovateľky   v 2.   rade   a   zmeny   priezviska   sťažovateľky v 2. rade. Na základe návrhov sťažovateľky v 1. rade z 9. augusta 2011 a 6. decembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 21 C/79/2010-44 zo 14. februára 2012 zastavil konanie proti odporcovi   v 2.   rade,   ako   aj   v časti   určenia   otcovstva   a zmeny   priezviska   sťažovateľky v 2. rade. Vo zvyšnej časti, ktorá má pre sťažovateľky statusový význam, okresný súd ani po takmer troch rokoch od začatia konania nerozhodol, pričom tu dochádza k zbytočným prieťahom v konaní.

Sťažovateľky v petite sťažnosti žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/79/2010 porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť im finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € pre sťažovateľku   v 1.   rade   a   5   500   €   pre   sťažovateľku   v 2.   rade,   ako   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 401,74 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 420/2013 z 15. apríla 2013 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla, že „Okolnosti uvádzané sťažovateľkou...   ohľadne   skutkového   stavu,   úkonov   súdu,   právomoci   ústavného   súdu, podmienok   prípustnosti   konania   na   tomto   súde   nenamietam.   Dovolím   však   dať do pozornosti,   že po   upozorneniach predsedníčky súdu zákonná   sudkyňa určila vo veci termín pojednávania na 18. 03. 2013, na ktorom došlo k rozhodnutiu v merite veci.“.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   21   C/79/2010,   ktorý   bol   vyžiadaný,   považoval ústavný súd za potrebné doplniť tieto procesné úkony:

Dňa   28.   marca   2011   okresný   súd   mailom   informoval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky v 1. rade, že 21. apríla 2011 sa bude konať výsluch sťažovateľky v 1. rade, právna zástupkyňa sťažovateľky v 1. rade obratom požiadala o preloženie termínu výsluchu na júl 2011, pretože jej klientka má v tom čase zaplatenú dovolenku a do konca júna bude so svojou dcérou u jej otca v Holandsku. Z tohto dôvodu písomné predvolanie sťažovateľky v 1. rade na výsluch nebolo okresným súdom expedované (č. l. 29).

Dňa 9.   augusta   2011   sa   sťažovateľka   bez predvolania   dostavila   na   okresný   súd, pričom   uviedla,   že   žije   v Holandsku   a na   Slovensko   prišla   na   dovolenku.   Po   vypočutí uviedla, že sa   pokúsi zistiť aktuálnu adresu   odporcu   v 1.   rade a do   dvoch   mesiacov ju oznámi okresnému súdu.

Dňa 7. decembra 2011 bolo okresnému súdu prostredníctvom právnej zástupkyne sťažovateľky v 1. rade doručené čiastočné späťvzatie jej návrhu, v ktorom zároveň oznámila adresu odporcu v 1. rade a pripojila jeho (presne nedatované) čestné vyhlásenie spísané Políciou štátu Viktória (Austrália), že od roku 2007 je od sťažovateľky v 1. rade odlúčený.Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C/79/2010-70 z 18. marca 2013 určil, že odporca nie je otcom sťažovateľky v 2. rade.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C/79/2010.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   (ktoré   bolo   vyvolané   rozdielnou medzinárodnou   úpravou   inštitútov   rodinného   práva,   pozn.)   je   rozhodovanie   o návrhu sťažovateľky   v 1.   rade   ako   matky   na   zapretie   otcovstva   voči   jej   maloletému   dieťaťu, t. j. sťažovateľke v 2. rade.

To,   že   odporca   je   cudzím   štátnym   príslušníkom,   mohlo   čiastočne   ovplyvniť doterajšiu dĺžku konania. Po právnej stránke však ide o vec patriacu ku štandardnej agende všeobecných súdov, ktorá nie je právne zložitá.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov konania,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   títo   neprispeli   k predĺženiu   posudzovaného konania. Skutočnosť,   že v priebehu konania sťažovateľka   v 1.   rade využila svoje právo a vzala časť svojho návrhu späť (v dôsledku čoho bolo z časti zastavené), nemala zásadný vplyv na jeho trvanie, pretože meritum veci (zapretie otcovstva matkou maloletého dieťaťa) vymedzila už v návrhu doručenom okresnému súdu 31. marca 2010, a to sa ďalej nemenilo. Sťažovateľku v 2. rade zastupoval okresným súdom ustanovený kolízny opatrovník, ktorého procesná aktivita spočívala v účasti na pojednávaní konanom 18. marca 2013 a vyjadrení sa k meritu veci.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   od   prijatia   návrhu   31.   marca   2010 do meritórneho rozhodnutia vo veci 18. marca 2013, ústavný súd vzal do úvahy povahu veci,   ako   aj   skutočnosť,   že   v jej   priebehu   bolo   potrebné   zabezpečiť   preklad   listín do slovenského jazyka.

Sťažovateľka namietala, že okresný súd po predložení prekladu súdnym tlmočníkom 18. júna 2012 do podania návrhu ústavnému súdu 18. februára 2013 vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci.

Na túto situáciu reagovala sťažovateľka podaním sťažnosti adresovanej predsedníčke okresného súdu 29. októbra 2012.

Sťažnosť   ústavný   súd   považuje   za   účinný   prostriedok   nápravy   vzniknutej nečinnosťou   okresného   súdu,   pretože   predsedníčka   okresného   súdu   vykonala   úkony v riadení súdu smerom k zákonnej sudkyni tak, že táto aj v merite veci rozhodla 18. marca 2013.

Postup okresného súdu od 18. júna 2012 do nariadenia pojednávania v merite veci 22. februára 2013, teda v rozsahu takmer 8 mesiacov, ústavný súd hodnotí ako prieťahy v konaní,   ktoré   však   boli   v zásade   ojedinelé,   a ktoré   nedosiahli   intenzitu   porušenia namietaného základného práva podľa ústavy a namietaného práva podľa dohovoru.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (m. m. III. ÚS 162/2012).

Ústavný   súd   vo   viacerých   rozhodnutiach   uviedol,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 120/03, III. ÚS 190/04).

S prihliadnutím na aktuálny stav a doterajšiu dĺžku posudzovaného konania, ako aj ostatné   okolnosti   prípadu   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že v konaní   vedenom   okresným súdom   pod   sp.   zn.   21 C/79/2010   nebolo   porušené   základné   právo   sťažovateliek na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   (výrok nálezu).

Vzhľadom na uvedené rozhodnutie bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnosti.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013