znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 133/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. M. – H., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. C. s. r. o., Ž., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. C., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 125/2011 z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. M. – H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2012 doručená sťažnosť Z. M. – H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 125/2011 z 25. októbra 2011.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ako   navrhovateľ   v konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 159/2004 domáhal náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným   postupom   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   58/1969   Zb.“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 159/2004 z 21. júla 2008 žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 323/2008 z 24. marca 2009 tak, že zmenil rozhodnutie okresného súdu a uložil žalovanej zaplatiť sťažovateľovi sumu   20 131,45   €.   Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podala   žalovaná   dovolanie, v ktorom poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Cdo   16/2005,   v zmysle   ktorého   nemožno   zamieňať   nárok na vrátenie preplatku podľa § 63 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   511/1992   Zb.“),   o ktorom   rozhoduje   správny   orgán, s nárokom   na   náhradu   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   Najvyšší   súd   na   základe podaného dovolania uznesením sp. zn. 1 Cdo 136/2009 z 28. februára 2011 zrušil rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   323/2008   z 24. marca   2009   a vec   vrátil   krajskému   súdu na ďalšie konanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Co 125/2011 z 25. októbra 2011   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok“)   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   7 C 159/2004 z 21. júla 2008 potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom nerešpektoval citovaný judikát, respektíve ho zle interpretoval, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho označených práv. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „zásah do svojich ústavných a Dohovorom zaručených práv sťažovateľ vo svojom súhrne vidí v tom, že výklad hmotnoprávnych predpisov nemá oporu v hmotnom práve a vykazuje značný stupeň arbitrárnosti. Sťažovateľ je toho názoru, že v spojitosti s porušením práva na súdnu ochranu došlo aj k porušeniu jeho vlastníckeho práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a z čl. 1 Dodatkového protokolu, nakoľko obmedzením dispozičného práva došlo k nároku, ktorým bola spôsobená škoda.“.Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné   práva   Z.   M.   –   H.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základnými právami vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 125/2011-189 zo dňa 25. októbra 2011 v spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   1   Cdo   136/2009-178   z 28.2.2011 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8 Co 125/2011-189 zo dňa 25. októbra 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť Z. M. trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od doručenia nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1. Ústavný súd sa v prvom rade musel zaoberať jednoznačným ustálením základných práv a slobôd, ktoré podľa názoru sťažovateľa mali byť napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení   tých   práv,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovateľ   domáha   v   návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv (napr. podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom a napadnutým rozsudkom   krajského súdu. Jadrom jeho námietok je nesúhlas s právnym názorom   krajského   súdu,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   nesprávne vyložil   a aplikoval citovaný judikát najvyššieho súdu (sp. zn. 1 Cdo 16/2005), čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho označených práv. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami ústavy a dohovoru.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

2. K porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že „okresný   súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec právne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §157 ods. 2 O. s. p. So všetkými skutočnosťami   uvádzanými   odvolateľom   sa   dostatočne   a presvedčivo   vyporiadal   už prvostupňový súd, ktorého závery si odvolací súd osvojil. Keďže odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu je vecne správne, v bližších podrobnostiach vzhľadom na uvedené konštatovanie   naň   odvolací   súd   poukazuje   (§   219   ods.   2   O.   s.   p.).   Samotný   odvolateľ neuviedol žiadne také tvrdenia, ktoré by neboli známe ešte už v prvostupňovom konaní, pričom s týmito sa v dostatočnej miere, zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadal už okresný súd. Krajský súd poukazuje na to, že navrhovateľ ktorého vo veci zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal existenciu a výšku škody, a tým jeden zo základných predpokladov nároku, ktorého sa požadovaným návrhom domáhal.“.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05).

V tejto   súvislosti   poukazuje na   relevantnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného súdu sp. zn. 7 C 159/2004 z 21. júla 2008, v ktorom okresný súd uviedol: «Právne vzťahy, ktoré vznikajú v súvislosti s daňovými preplatkami upravuje § 63 zákona č. 511/1992 Zb., kde   sa   aj   stanovuje   spôsob   použitia   preplatku.   Len   v   prípade,   ak   preplatok   nemožno ustanoveným   spôsobom   použiť,   správca   dane   ho   na   žiadosť   daňového subjektu vráti. Ak vznik preplatku zapríčiní správca dane a ak ho nemožno použiť ustanoveným spôsobom, vráti preplatok k žiadosti do 15 dní od jeho zistenia. Ak správca dane vráti preplatok po lehote,   je   povinný   zaplatiť   daňovému   subjektu   úrok   vo výške 3-násobku   základnej úrokovej   sadzby   NBS,   v   ktorej   mala   byť   suma   preplatku   podľa   tohto   zákona   vrátená. Z vykonaného   dokazovania   mal   súd   za   preukázané,   že   v   zmysle   tejto   právnej   úpravy správca dane navrhovateľovi vrátil daňový preplatok dňa 23.4.2001, t.j. 2 dni po vyhlásení rozsudku NS SR, avšak nezaplatil úrok za dobu zadržania preplatku,. Ustanovenie § 63 ods. 6 Zákona č. 511/92 Zb. je určitým druhom sankcie v prípade zavineného konania správcu dane. Pokiaľ si teda navrhovateľ uplatňuje svoj nárok v zmysle citovaného ustanovenia, odporca nie je v danej veci pasívne legitimovaný, nakoľko ide o samostatný nárok, ktorý by bol navrhovateľ oprávnený uplatňovať si voči správcovi dane. Úrok v zmysle ustanovenia § 63 ods. 6 Zákona č. 511/92 Zb. nemožno zmiešavať s inštitútom náhrady škody. Zákon č. 511/1992 Zb. nerieši zodpovednosť štátu, ale rieši správu daní a vzťahy medzi správcom dane a daňovým subjektom. Ide o samostatný nárok, ktorý je možné uplatniť voči správcovi dane a ktorý je možné uplatniť aj popri uplatnení nároku na náhradu škody. Tieto nároky sa vzájomne nevylučujú. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 1Cdo 16/2005 (v ktorom sa zaoberal   obdobnou   problematikou,   avšak   na   inom   skutkovom   základe)   vyslovil   právny záver, že právna úprava obsiahnutá v ust. § 63 ods. 5 a 6 zák. č.511/1992 nevylučuje aplikáciu zák. č. 58/1969 Zb. Súčasne v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR poukazuje aj   na   skutočnosť,   že   o vrátení   daňového   preplatku   v   zmysle   §   63   zák.č.511/1992   Zb. rozhoduje správny orgán, prípadne súd v správnom konaní, kým zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím štátu je vzťahom občianskoprávnym. Ide o dva rozdielne nároky, ktoré   nemožno   zamieňať,   pri   ktorých   uplatnenie   jedného   nároku   (nárok   na   vrátenie daňového preplatku a úrok) nevylučuje v prípade splnenia zákonných podmienok uplatnenie nároku druhého, t.j. zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotné nezákonné rozhodnutie, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sú naplnené všetky základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, teda okrem nezákonného rozhodnutia, existencia škody a jej výška a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V konaní mal súd za preukázané   nezákonné   rozhodnutie,   v   dôsledku   ktorého   správca   dane   pozastavil vyplatenie   nadmerného   odpočtu   dane,   s   ktorým   navrhovateľ   počas   doby   pozastavenia vyplatenia až do jeho vyplatenia dňa 23.4.2001 nemohol nakladať. Vznik skutočnej škody, resp. ušlého zisku však navrhovateľ nepreukázal. Napriek tomu, že krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie správcu dane, navrhovateľ mohol získať úžitky zo svojho vlastníctva v zmysle ust. § 123 OZ, ktorými úžitkami   sú   pri   účtoch   v   peňažných   ústavoch   úroky z vkladov,   navrhovateľ   takýmto spôsobom svoj nárok skutkovo nevymedzil. Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa a   ani   neskôr   pred   súdom   Odvolacím   a   opätovne   pred   súdom   prvého   stupňa   nezmenil skutkové tvrdenia, ktorými v žalobe odôvodnil svoj nárok na požadovane plnenie a ani netvrdil, že škoda mu vznikla v dôsledku nezväčšenia majetku o úroky z vkladu, ktoré mohol získať, keby nebolo nezákonného rozhodnutia. V tomto smere ani súdu nenavrhol vykonať žiadne   dokazovanie.   Nepreukázal   a   ani   nenavrhol   vykonať   dokazovanie   za   účelom preukázania, v ktorom peňažnom ústave mal vedený účet, aký úrok z vkladu by bol dosiahol počas   obdobia   zadržania   nadmerného   odpočtu   dane.   Súd   mal   za   to,   že   navrhovateľ nepreukázal,   že   by   mu   vznikla   skutočná   škoda,   prípadne   by   došlo   k   ušlému   zisku. Navrhovateľom   tvrdená   škoda   je   lén   akousi   predpokladanou   škodou   a   nie   škodou skutočnou,   ktorá   mu   vznikla   a   ktorej   vznik   predpokladá   ustanovenie   §   442   ods.   1   OZ a v dôsledku ktorej by sa zmenšil majetok navrhovateľa, pripadne by došlo k ušlému zisku. Takýto stav by podľa názoru súdu mohol nastať napr. vtedy, ak by navrhovateľ v dôsledku nezákonného rozhodnutia správcu daní a teda oneskorenej výplaty nadmerného odpočtu DPH bol nútený pre svoje podnikateľské aktivity zobrať si úver a uhrádzať tak aj príslušné úroky z úveru. Práve výšku úrokov by bolo možné považovať za ujmu v majetkovej sfére. Avšak ani o obdobné skutočnosti navrhovateľ svoj nárok neopieral. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný popísaním skutkových okolností, ktorými navrhovateľ svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom popísaným v žalobe v spojitosti so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou,   ktorý je predmetom konania.   Rozhodujúcimi skutočnosťami sú údaje,   ktoré sú nutné   k tomu,   aby bolo jasné   o   čom a na akom   podklade má súd   rozhodnúť,   a   ktoré v prípade, že budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť. Skutkovým vymedzením nároku v žalobe   je   súd   viazaný   a   nemôže   navrhovateľovi   priznať   plnenie   na   základe   iného skutkového základu, lebo by lak rozhodol o inom nároku, než ktorý navrhovateľ vymedzil ako predmet konania.

Pokiaľ krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že navrhovateľ upraveným návrhom doručeným súdu dňa 30.6.2001 žiadal aby mu odporca zaplatil sumu 606.480,-Sk ako úrok z omeškania 17,6% za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, pričom ako škodu vyčíslil tento úrok podľa jednotlivých období od 24.7.2000 do 26.3.2001, okresný súd poukazuje na tú skutočnosť, že sám odporca vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 22.11.2006 (č.l. 48-50) uviedol, že si uplatňuje voči odporcovi pokiaľ ide o oneskorené vrátenie nadmerné odpočtu nárok na náhradu škody a nie zaplatenie úroku z omeškania a tento nárok vyplýva z ust. 63 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Navrhovateľ uviedol, že neopiera svoj nárok o inštitút úrokov z omeškania upravený v § 517 a nasl. OZ, ktorý inštitút sa týka omeškania dlžníka s plnením dlhu vyplývajúceho zo záväzkovo právneho vzťahu. Poukázal na to, že zodpovednosť štátu za škodu je mimozáväzkovou zodpovednosťou, ktorá vznikla rozhodnutím orgánu alebo nesprávnym úradným postupom. V danom prípade podľa neho správca dane   protiprávne   zadržal vrátenie nadmerného odpočtu   DPH,   túto   oneskorene vrátil, z čoho mu vznikla zákonná povinnosť zaplatiť úrok z omeškania podľa ust. § 63 ods. 6   zákona   o   správe   daní.   Napriek   týmto   navrhovateľom   tvrdeným   skutočnostiam, vzhľadom k tomu, že právne vymedzenie návrhu nie je pre súd záväzné, súd skúmal či by jeho nárok mohol byť založený ustanovením § 517 OZ a či úrok z omeškania je v danom prípade   škodou   a   to   aj   s   poukazom   na   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa   nestotožnil zo závermi okresného súdu v pôvodnom rozhodnutí, že úrok z omeškania nie je škodou, ktorý okresný súd vyslovil vo všeobecnej rovine. Krajský súd však nevyslovil jednoznačný právny záver, že v konkrétnom prípade je touto škodou úrok z omeškania, keďže zároveň uviedol, že keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie správcu dane, navrhovateľ mohol získať úžitky zo svojho vlastníctva v podobe úrokov z vkladov, čo však navrhovateľ tak ako bolo uvedené vyššie netvrdil a ani nepreukazoval. Úrok z vkladu a úrok z omeškania sú rozdielne právne inštitúty.

Občiansky zákonník   v ust. § 517 OZ upravuje inštitút úrokov z omeškania, ktoré majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka s plnením peňažného dlhu. V nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu obsiahnutú v § 488 OZ sa peňažným záväzkovým vzťahom rozumie právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka - istina) od dlžníka   ä   dlžníkovi   vzniká   povinnosť   splniť.   Úprava   úrokov   z   omeškania   v   citovanom ustanovení   je   pritom   všeobecnou   úpravou   ku   všetkým   občianskoprávnym   záväzkom a zakotvuje   oprávnenie   požadovať   v   prípade   omeškania   s   plnením   peňažného   dlhu   - hlavného peňažného záväzku - vedľa istiny tiež úroky z omeškania. Úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky tak predstavujú vedľajší a akcesorický peňažný záväzkový vzťah. Povinnosť štátu prostredníctvom správcu dane vrátiť nadmerný odpočet DPH však nie je záväzkom vyplývajúcim z občianskoprávnych vzťahov. Tie sa totiž vyznačujú rovným, postavením účastníkov spočívajúcom v tom, že vo vzájomnom právnom vzťahu žiadny z nich nemá nadradene postavenie a nie je oprávnený rozhodovať o právach a povinnostiach druhého účastníka ani plnenie povinnosti autoritatívne vynucovať. Občianskoprávne vzťahy sa odlišujú od vzťahov, ktoré sa označujú za vzťahy verejnoprávne, pre ktoré je naopak charakteristický prvok nadriadenosti a podriadenosti v rôznych formách a intenzite. Súd poukazuje na judikát NS SR R   24/2002 podľa ktorého „vzťah medzi správcom dane a daňovníkom je vzťahom verejnoprávnym, vyplývajúcim z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov. Takýto vzťah nemožno považovať za vzťah občianskoprávny, ani obchodnoprávny. Nárok daňovníka na vrátenie daňového preplatku nie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 OZ vzniknutý plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol.   Na   prejednanie   a   rozhodovanie   takéhoto   návrhu   nie   je   daná   právomoc   súdu v zmysle úst. § 7 O.s.p.“ Vychádzajúc z uvedeného judikátu na základe analógie polom nárok   na   vrátenie   daňového   preplatku   spolu   s   úrokom   z   omeškania   nie   je   nárokom na náhradu škody. Zákon 511/1992 Zb. v ust. § 63 ods. 5 a 6 hovorí o nároku na vrátenie preplatku a úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH, ktorý predstavuje sankciu   za   oneskorené   vrátenie   nadmerného   odpočtu   DPH,   ktorý   môže   navrhovateľ uplatňovať   od   správcu   dane   (tak   ako   bolo   uvedené   vyššie).   To   znamená,   že   sankcia za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu je upravená v tomto špeciálnom zákone, preto nie je možné aplikovať ust. § 517 OZ.

Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor, súd dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol   dôkazné   bremeno   ohľadom   preukázania   skutočnej   škody,   resp.   ušlého   zisku. Dôkazné bremeno v tomto prípade bolo na navrhovateľovi, z uvedeného dôvodu súd preto žalobu zamietol.“

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia okresného súdu, s ktorou sa stotožnil krajský súd v napadnutom rozsudku, je dostatočná a presvedčivá a nie je v rozpore so   závermi   uvedenými   v judikáte,   tak   ako   to   tvrdil   sťažovateľ.   V   žiadnom   prípade argumentáciu   nemožno   považovať   za arbitrárnu   či   zjavne   neodôvodnenú.   Niet   teda   ani dôvodu   na to,   aby ústavný súd do   veci   zasiahol.   Na   tomto   závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   toho,   že   krajský   súd   podľa   neho „nesprávne vyložil a aplikoval judikát najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 16/2005“, ústavný súd ich považuje za účelové a zdôrazňuje, že tézu obsiahnutú v tomto rozhodnutí, t. j. že „... právna úprava obsiahnutá v ust. § 63 ods. 5 a 6 zák. č.511/1992 nevylučuje aplikáciu zák. č. 58/1969 Zb.“, najvyšší súd ďalej spresnil tak, že „... o vrátení daňového preplatku v zmysle   §.63   zák.č.511/1992   Zb.   rozhoduje   správny   orgán,   prípadne   súd   v   správnom konaní,   kým   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   štátu   je   vzťahom občianskoprávnym.   Ide   o   dva   rozdielne   nároky,   ktoré   nemožno   zamieňať,   pri   ktorých uplatnenie   jedného   nároku   (nárok   na   vrátenie   daňového   preplatku   a   úrok)   nevylučuje v prípade splnenia zákonných podmienok uplatnenie nároku druhého,   t.j.   zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu.“. V okolnostiach sťažovateľovej veci ide práve o to, že ako navrhovateľ žalobou na súde uplatnil a skutkovo vymedzil nárok podľa zákona č. 511/1992 Zb. a nie ako občiansko právny nárok (náhradu škody), pričom ani neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa základných predpokladov úspešnosti tohto typu žaloby.   Ústavnému   súdu   neušlo,   že   sťažovateľ   v   sťažnosti   voľne   citujúc   uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu „uplatnenie jedného... z nárokov nevylučuje uplatnenie aj druhého z nich“ vypustil práve slová „v prípade splnenia zákonných podmienok“ týkajúce sa uplatnenia náhrady škody.

Vzhľadom   na   uvedený   záver   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 125/2011 z 25. októbra 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012