znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 133/2011-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   B.,   Z.,   zastúpeného   Mgr.   B.   M.,   pre   namietané   porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 vo výroku o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. B. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   19   Co   47/2010-124   zo   14.   októbra   2010 vo výroku o trovách konania   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010   vo   výroku   o   trovách   konania   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   Krajskému   súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. B. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti Advokátska kancelária s. r. o., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   133/2011-15 z 29. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor)   a   práva   pokojne   užívať   svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 vo výroku o trovách konania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Sťažovateľ   sa   stal   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania,   začatého   na Okresnom súde Trenčín dňa 5. 12. 2007 pod sp. zn. 19 C/267/2007, na základe žaloby podanej   žalobcom   J.   H.,   bytom   T.,   proti   sťažovateľovi   ako   žalovanému   o   vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Trenčín vec riadne prejednal a rozsudkom zo dňa 27. 5. 2008 sp. zn. 19 C/41/2008-51 žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol a neúspešného žalobcu zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľovi vo výške 4.965 Sk / t. j. 164,81 €.

... Podľa § 207 ods. 3 O. s. p., Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 14. 10. 2010 sp. zn. 19 Co/47/2010-124 odvolacie konanie zastavil a zároveň rozhodol o trovách konania tak, že „Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“

Svoje rozhodnutie o nepriznaní trov konania oprel Krajský súd o ustanovenie § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. s tým, že aplikáciu týchto ustanovení na daný prípad odôvodnil nasledovne:

„... V sporovom konaní má účastník zásadne právo na náhradu trov konania, ak bol v konaní   úspešný,   prípadne   nárok   na   náhradu   podľa   pomeru   úspechu   vo   veci   (§   142 O. s. p.)

Výnimka zo zásady podľa § 142 O. s. p. je upravená v § 146 O. s. p. podľa tohto zákonného ustanovenia nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov podľa výsledku konania.

Povinnosť nahradiť druhému účastníkovi trovy zastaveného konania možno uložiť niektorému z účastníkov len výnimočne. V danom prípade návrh vo veci samej bol podaný právnym predchodcom navrhovateľov 1/ až 5/ J. H., ktorý z dôvodu zamietnutia návrhu podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Zomrel v priebehu odvolacieho konania a do konania v postavení navrhovateľov vstúpili jeho dedičia - navrhovatelia 1/ až 5/.   Vstúpili   do   práv   a   povinností   pôvodného   navrhovateľa.   Pred   začatím   pojednávania odvolacieho   súdu   prejavili   svoju   vôľu   nepokračovať   v   konaní   začatom   na   návrh   ich právneho predchodcu. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd vyvodil, že pri posúdení   splnenia   predpokladov   pre   prípadné   vyslovenie   povinnosti   na   náhradu   trov konania podľa § 146 ods. 2 O. s. p. má v danej veci význam aj posúdenie samotného postoja navrhovateľov 1/ až 5/. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že navrhovatelia 1/ až 5/ spor nevyvolali, vstúpili do konania až v priebehu odvolacieho konania a v spore nemali záujem pokračovať.

V preskúmavanej veci neboli dané dôvody, pre postup podľa § 146 ods. 2 O. s. p. a strohá   aplikácia   tohto   zákonného   ustanovenia   o   náhrade   trov   by   mohla   v   tomto konkrétnom prípade viesť k nežiadúcej tvrdosti...“

Zároveň   poukazujeme   aj   na   to,   že   vzhľadom   na   zrušenie   skoršieho   rozhodnutia odvolacieho   súdu   a   vrátenie   veci   na   nové   rozhodnutie   o   odvolaní   bolo   povinnosťou krajského   súdu   podľa   §   243d   ods.   1   O.   s.   p.   rozhodnúť   nielen   o   trovách   odvolacieho konania (pôvodného i nového), ale aj o riadne uplatnených trovách dovolacieho konania, čo sa nestalo.   Keďže   v týchto   prípadoch tvoria   trovy   pôvodného   odvolacieho konania, dovolacieho konania i nového odvolacieho konania jediný celok, mal o nich krajský súd rozhodnúť jediným výrokom v uznesení, ktorým konanie zastavil ( § 151 ods. 1 O. s. p.). Krajský   súd   však   vo   svojom   výroku   o   trovách   zmieňuje   iba   trovy   odvolacieho konania a riadne uplatnené a vyčíslené trovy dovolacieho konania zjavne opomenul. Toto porušenie   však   nebolo   možné   účinne   odstrániť   cestou   opravného   resp.   iného   právneho prostriedku, pretože za situácie, že súd už výslovne rozhodol o nepriznaní trov konania, nebolo možné dosiahnuť iný verdikt vo vzťahu k trovám dovolacieho konania,   keďže v konaní sa nevyskytol žiaden dôvod na ich prípadnú separáciu...

Postup krajského súdu má v tomto prípade všetky znaky arbitrárnosti a svojvôle. Nerešpektovaním   zákonom   stanoveného   procesného   postupu   vo   vzťahu   k   priznávaniu náhrady trov konania i nerozhodnutím o riadne uplatnených trovách dovolacieho konania porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, čím zároveň spôsobil ujmu v majetkovej sfére sťažovateľa.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Základné právo sťažovateľa Ing. J. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa 14. 10. 2010 sp. zn.: 19 Co/47/2010-124, v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania. II. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 14. 10. 2010 sp. zn.: 19 Co/47/2010- 124 v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť Ing. J. B. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € do 2 mesiacov od doručenia nálezu na účet Advokátskej kancelárie s. r. o., T.“

K veci sa listom sp. zn. Spr 116/11 z 19. apríla 2011 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol:

„... Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. 19 C/41/2008-51 zo dňa 27. 5. 2008 návrh zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal pôvodný navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v dôsledku ktorého bola vec predložená dňa 26. 8. 2008 Krajskému súdu v Trenčíne. Po preskúmaní veci podľa § 212 ods. 1 O. s. p. krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Rozhodol bez nariadenia pojednávania, ktorý postup pripúšťa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaciemu súdu nebola známa   žiadna   skutočnosť,   ktorá   by   takýto   postup   vylučovala.   Žiaden   z   účastníkov,   ani právny zástupca odporcu neoznámili odvolaciemu súdu skutočnosť, že navrhovateľ J. H. zomrel, a to aj napriek tomu, že minimálne právnemu zástupcovi bolo známe, že krajský súd môže pristúpiť v zmysle zákonnej úpravy k rozhodnutiu veci bez nariadenia pojednávania. Krajský súd s prihliadnutím k veku navrhovateľa nemohol predpokladať (z obsahu spisu tomu žiadne okolnosti nenasvedčovali), že navrhovateľ stratí spôsobilosť byť účastníkom konania. Až v podanom dovolaní bolo odporcom v zastúpení právnym zástupcom oznámené, že navrhovateľ J. H. zomrel dňa 3. 7. 2008, t. j. v priebehu odvolacieho konania. I napriek tomu,   že   táto   skutočnosť   bola   odporcovi   známa   a   vzhľadom   na   časový   odstup   od predloženia veci odvolaciemu súdu sa dalo predpokladať, že odvolací súd vo veci rozhodne, nikto z účastníkov, ani právny zástupca odporcu si oznamovaciu povinnosť v tomto smere nesplnil   a   nechali   odvolací   súd   naďalej   vo   veci   konať.   Po   podaní   dovolania   vo   veci a zrušení rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom – uznesenie zo dňa 17. 12. 2009, sp. zn. 1 Cdo 172/2009, odvolací súd opätovne vo veci konal. Práve s prihliadnutím na skutočnosť,   že   pôvodný   navrhovateľ   zomrel   a   do   jeho   práv   a   povinností   vstúpili   jeho dedičia, odvolací súd ich vyzval, aby oznámili, či trvajú na odvolaní, ktoré podal ich právny predchodca. Navrhovatelia 1), 4), 5) oznámili odvolaciemu súdu, že nemajú záujem, aby sa vo veci ďalej konalo a žiadali zastavenie konania. Navrhovatelia 2), 3) uviedli, že trvajú na odvolaní, avšak pred odvolacím súdom na nariadenom pojednávaní dňa 14. 10. 2010 mimo zápisnicu z pojednávania vyjadrili prekvapenie, že sa vo veci koná, uviedli, že nemali a ani nemajú   záujem   pokračovať   v   konaní.   Do   zápisnice   odvolacieho   súdu   uviedli,   že   na odvolaní, ktoré podal pôvodný navrhovateľ, netrvajú a žiadajú odvolacie konanie zastaviť. V dôsledku späťvzatia odvolania odvolací súd následne uznesením č. k. 19 Co/47/2010-124 zo   dňa   14. 10.   2010   odvolacie   konanie   zastavil   a   s   prihliadnutím   na   vyššie   uvedené okolnosti, za ktorých navrhovatelia zobrali odvolanie späť, o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, ktoré rozhodnutie náležité odôvodnil. Je nepochybné, že odporca, ktorý neoznámil odvolaciemu súdu skutočnosti o úmrtí pôvodného navrhovateľa a nechal odvolací súd konať, odvolacie konanie ponechal dôjsť   do   stavu,   kedy   sa   trovy   odporcovi   navyšovali   aj   z   dôvodu   jeho   nečinnosti.   Z odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   zrejmé,   že   odvolací   súd   nemal   v úmysle uložiť   navrhovateľom   nahradiť   trovy   odvolacieho   i   dovolacieho   konania   odporcovi, nakoľko trovy odvolacieho konania zahŕňajú pri rozhodovaní odvolacieho súdu aj trovy dovolacieho   konania,   ktoré   by   v prípade   ich   priznania   boli   špecifikované   v odôvodnení rozhodnutia.

S poukazom na hore uvedené navrhujem predmetnú sťažnosť zamietnuť...“

Predseda krajského súdu v podaní z 19. apríla 2011 a právny zástupca sťažovateľa v podaní z 2. júna 2011 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k   inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a   rozhodovaní   veci   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorá   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   taktiež   vyslovil,   že   slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy   a   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 vo výroku o trovách konania.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   krajský   súd   uznesením   č.   k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 nepriznal bez relevantného dôvodu sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania aj napriek tomu, že mal v konaní plný úspech.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už viackrát rozhodoval   o ústavnosti   rozhodnutí   o trovách   konania   (II.   ÚS   56/05,   II. ÚS 31/04, III. ÚS 166/09).

Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručuje   čl.   46   ods.   1   ústavy. Súčasťou   zákonnej   úpravy   platenia   a náhrady   trov   konania,   ktorá   vyplýva   najmä z Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), je reálnym naplnením obsahu tohto ústavného práva.

Prístup k súdnej a inej právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania má, alebo nemá vytvorené ekonomické predpoklady na uplatnenie tohto základného práva bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu   ochranu,   neutrpel   materiálnu   ujmu   v dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania   za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (III. ÚS 56/05 a iné).

Krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 47/2010 zo 14. októbra 2010 zastavil odvolacie konanie a o úhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Úlohou   ústavného   súdu   je   v   tomto   prípade   posúdiť,   či   napadnutým   uznesením krajský súd poskytol sťažovateľovi adekvátnu ochranu jeho označeným právam, najmä však jeho základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 uviedol:

„... Nakoľko navrhovatelia vzali svoje odvolanie späť pred tým, než bolo o odvolaní rozhodnuté, odvolací súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia odvolacie konanie zastavil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

V sporovom konaní má účastník zásadne právo na náhradu trov konania, ak bol v konaní   úspešný,   prípadne   nárok   na   náhradu   podľa   pomeru   úspechu   vo   veci   (§   142 O. s. p.).

Výnimka zo zásady podľa § 142 O. s. p. je upravená v § 146 O. s. p. Podľa tohto zákonného ustanovenia nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov podľa výsledku konania.

Povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania možno uložiť niektorému z účastníkov len výnimočne. V danom prípade návrh vo veci samej bol podaný právnym predchodcom navrhovateľov 1/ až 5/ J. H., ktorý z dôvodu zamietnutia návrhu podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Zomrel v priebehu odvolacieho konania a do konania v postavení navrhovateľov vstúpili jeho dedičia - navrhovatelia 1/ až 5/.   Vstúpili   do   práv   a   povinností   pôvodného   navrhovateľa.   Pred   začatím   pojednávania odvolacieho   súdu   prejavili   svoju   vôľu   nepokračovať   v   konaní   začatom   na   návrh   ich právneho predchodcu. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd vyvodil, že pri posúdení   splnenia   predpokladov   pre   prípadné   vyslovenie   povinnosti   na   náhradu   trov konania podľa § 146 ods. 2 O. s. p. má v danej veci význam aj posúdenie samotného postoja navrhovateľov 1/ až 5/. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že navrhovatelia 1/ až 5/ spor nevyvolali, vstúpili do konania až v priebehu odvolacieho konania a v spore nemali záujem pokračovať.

V preskúmavanej veci neboli dané dôvody, pre postup podľa § 146 ods. 2 O. s. p. a strohá   aplikácia   tohto   zákonného   ustanovenia   o   náhrade   trov   by   mohla   v   tomto konkrétnom prípade viesť k nežiadúcej tvrdosti.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Krajský   súd   oprel   svoje   rozhodnutie   vo   výroku   o   trovách   o   záver,   že   v   danom prípade   síce   navrhovatelia   vstúpili   do   práv   a   povinností   po   poručiteľovi   (pôvodnom navrhovateľovi) v predmetnom súdnom konaní, avšak nemali záujem v ňom pokračovať, nedali príčinu na začatie súdneho konania, v rámci odvolacieho konania vzali odvolanie späť, a preto bolo by neprimerane tvrdé, ak by ich krajský súd zaviazal na náhradu trov súdneho konania v prospech sťažovateľa (odporca v súdnom konaní).

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že v teórii občianskeho procesného práva sa rozoznáva v   rámci procesného   nástupníctva   univerzálna sukcesia   a singulárna sukcesia. O univerzálnu   sukcesiu   ide   vtedy,   ak   právny   nástupca   vstupuje   do   všetkých   práv a povinností po účastníkovi konania (napr. z titulu dedenia, zmeny právnej formy obchodnej spoločnosti alebo družstva na inú právnu formu). O univerzálnu sukcesiu ide vtedy, ak právny nástupca vstupuje len do niektorých práv a povinností po účastníkovi konania (napr. z titulu postúpenia pohľadávky). V súdnom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 19 Co 47/2010 došlo k univerzálnej právnej sukcesii z titulu dedenia (§ 92 ods. 2 a 3, § 107 ods.   1   a   3   OSP).   Po   nebohom   navrhovateľovi   J.   H.   sa   stali   na   základe   osvedčenia o dedičstve notárky JUDr. B. O. č. k. 17 D/931/2008-32 zo 14. januára 2009 procesnými právnymi nástupcami v postavení navrhovateľov dedičia O. H., E. D., A. S., M. Ch. a E. H. Tieto   osoby   sa   stali   procesnými   právnymi   nástupcami   po   nebohom   navrhovateľovi so všetkými právnymi následkami, ktoré procesné právo spája s vedením súdneho konania, a teda vstúpili do súdneho konania na strane navrhovateľov do všetkých procesných práv a procesných povinností po nebohom navrhovateľovi. To znamená, že na týchto procesných nástupcov sa viažu aj procesné právne následky súvisiace s náhradou trov súdneho konania, v ktorom došlo k zastaveniu konania z dôvodu späťvzatia odvolania navrhovateľmi.

Úlohou   všeobecného   súdu   konajúceho   v civilnom   procese   je   vyjadriť   konkrétny, záväzný, nezameniteľný právny názor na konkrétne skutkové dôvody. Tieto dôvody musia byť aj konkrétne, aby objasňovali výroky a neboli arbitrárne.

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ústavný   súd   zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 19 Co 47/2010-124 zo 14. októbra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Odvolací súd bude znovu povinný skúmať rozhodnutie o trovách konania vzhľadom na zohľadnenie všetkých okolností prerokovávanej veci a aj vzhľadom na úspech v konaní.

Podľa   ustanovenia   §   1   OSP   zákonnú   povahu   upravuje postup   súdu   a účastníkov v občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. V konkrétnom prípade by bolo potrebné zo   strany   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   prihliadnuť   aj na spravodlivé   riešenie   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania,   ktoré   je   neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva.

Rozhodnutím o nepriznaním trov konania bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry sťažovateľa.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom spoločnosťou Advokátska kancelária s. r. o., T.   Právny zástupca sťažovateľa si v sťažnosti z 28. decembra 2010 uplatnil trovy konania v sume 254,88 € za dva úkony právnej služby.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   vznikol   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume uplatnenej jeho právnym zástupcom, t. j. 254,88 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti). Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   dvakrát   náhradu   režijného paušálu po 7,21 € podľa vyhlášky. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011