znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 133/2010-67

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   27.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   F.   T.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   M.   P., Advokátska kancelária, Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv a   slobôd,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   príkazmi   na   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačnej   prevádzky   Krajskej   prokuratúry   v   Prešove   sp.   zn.   II   KO   001-6/2000 z 23. marca 2000 a sp. zn. II KO 001-50/00 z 22. septembra 2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. T. na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom Krajskej prokuratúry v Prešove na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky z 23. marca 2000 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. II KO 001-6/2000 a príkazom na predĺženie odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky   z 22. septembra   2000   vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. II KO 001-50/00 p o r u š e n é   b o l i.

2. Príkazy   Krajskej   prokuratúry   v   Prešove   na   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačnej prevádzky z 23. marca 2000 sp. zn. II KO 001-6/2000 a na predĺženie odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky   z   22.   septembra   2000   sp.   zn. II KO 001-50/00 s a   z r u š u j ú.

3. Ing. F. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré j e   p o v i n n á   Krajská prokuratúra v Prešove vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. F. T. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e   Krajská prokuratúra v Prešove p o v i n n á   vyplatiť   jeho   právnej   zástupkyni   advokátke   JUDr. K.   M.   P.,   Advokátska kancelária, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 133/2010-20   z   30.   marca   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť   Ing.   F.   T.,   Ž.   (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   M.   P.,   Advokátska   kancelária,   Ž.   (ďalej   len „advokátka“),   doručenú   ústavnému   súdu   17.   septembra   2009   (ďalej   len   „sťažnosť zo 17. septembra 2009“) pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru príkazom   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky   Krajskej   prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. II KO 001-6/2000 z 23. marca 2000.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 9/2011-12 z 18. januára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie aj sťažnosť sťažovateľa, zastúpeného advokátkou, doručenú mu 20. decembra 2010 (ďalej len „sťažnosť z 20. decembra 2010“) pre namietané porušenie jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 13 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru príkazom krajskej prokuratúry sp. zn. II KO 001-50/00 z 22. septembra 2000.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 9/2011-34 zo 14. júna 2011 spojil obe označené sťažnosti na spoločné konanie vedené pod sp. zn. III. ÚS 133/2010 v záujme hospodárnosti konania, pretože sa týkajú toho istého účastníka a zároveň spolu skutkovo súvisia.

Z obsahu sťažnosti z 20. decembra 2010 a jej príloh vyplýva že sťažovateľ bol a aj v súčasnosti je jediným „užívateľom účastníckej telefónnej stanice č....“.

Dňa 20. júla 2009 podľa svojho vyjadrenia sťažovateľ «získal do fyzickej dispozície kópiu   „nariadenia“   odpočúvania   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky   telefónnych hovorov účastníckej telefónnej stanice...».

Príkaz z 23. marca 2000 vydala krajská prokuratúra pod sp. zn. II KO 001-6/2000 a týkal sa spoločnosti T., spol. s r. o., M., „Ing. D. M.“, pričom doba, po ktorú sa malo odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonávať, bola ohraničená časovým úsekom od 23. marca 2000 do 23. septembra 2000. V uvedenom období bol sťažovateľ jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti T., spol. s r. o., M., vystupujúcej od 5. apríla 2001   pod   obchodným   menom   R.,   spol.   s   r.   o.,   Ž.,   a ako   jediný   užíval   predmetnú „účastnícku telefónnu stanicu“, ktorej sa daný príkaz týkal.

Sťažovateľ uviedol, že predmetný príkaz v rozpore s vtedy účinným § 88 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) neobsahuje odôvodnenie, z ktorého by bolo možné zistiť „vecné a právne dôvody“ zásahu do ústavou priznaných práv sťažovateľa.

Podľa   sťažovateľa   je   príkaz   krajskej   prokuratúry   nezákonný,   keďže   je nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov.   Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   nemôže   domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, pretože proti nemu nebolo vedené trestné konanie, v rámci ktorého by mohol vzniesť námietku nezákonnosti odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky.

Krajská prokuratúra mala podľa názoru sťažovateľa pri vydaní príkazu poskytnúť ochranu „dotknutému   účastníkovi   pred   svojvoľným   a   neoprávneným   zásahom   do   práva na súkromie“ a podrobne odôvodniť príkaz „po skutkovej a právnej stránke s uvedením konkrétnych a relevantných skutočností odôvodňujúcich zásah do práva na súkromie“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   v   závere   navrhol,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil,   že   krajská   prokuratúra „v   konaní   pod   sp.   zn.   II   KO-001-6/2000   vydaním rozhodnutia o nariadení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky telefónnych hovorov   účastníckej   telefónnej   stanice  ...“ z   23.   marca   2000   porušila   jeho   označené základné   práva   zaručené   ústavou   a   listinou   a   práva   zaručené   dohovorom,   uvedené „rozhodnutie“ zrušil   a   prikázal   krajskej   prokuratúre   zaplatiť   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila Generálna prokuratúra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „GP   SR“),   a   to   prostredníctvom   riaditeľky   jej organizačného a kontrolného odboru (ďalej len „riaditeľka odboru“), ktorá v liste sp. zn. XV/2 Spr 16/10 z 15. júna 2010 doručenom ústavnému súdu 23. júna 2010 uviedla, že predmetný príkaz bol vydaný v rámci trestného konania následne vedeného na Krajskom súde   v   Prešove   pod   sp.   zn.   1   T   9/01,   ktoré   sa   vyznačovalo   pomernou   náročnosťou dokazovania, pretože išlo „v podstate o jednu z prvých trestných vecí v rámci republiky, kde bola   odhalená   trestná   činnosť   v rámci činnosti   organizovaných   skupín,   vykonávajúcich trestnú činnosť na území celej Slovenskej republiky“. Zabezpečenie informácií o uvedenej trestnej   činnosti   vzhľadom   na   jej   organizovaný   charakter   bolo   možné   realizovať   len prostredníctvom inštitútu odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky. Vzhľadom na „vtedajšiu celkovú spoločenskú situáciu“ a tomu zodpovedajúcu „situáciu v policajnom zbore“ orgány činné v trestnom konaní aj pri vydávaní „rozhodnutí“ uplatňovali taktiku eliminujúcu únik dôležitých informácií.

Riaditeľka   odboru   uviedla,   že   predmetný   príkaz   bol   vydaný   na   podklade „operatívnych   materiálov“ nachádzajúcich   sa   v   spise   príslušného   trestného   konania   a zodpovedal   zákonným   požiadavkám   ustanovení   §   88   Trestného   poriadku,   pričom   bolo dôvodné predpokladať, vzhľadom na „operatívne informácie“, že prispeje k objasneniu okolností   dôležitých   pre   trestné   konanie.   Odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej prevádzky realizované na základe tohto príkazu predstavujúce zásah do základných práv spojených so súkromím osoby boli podľa vyjadrenia riaditeľky odboru vykonané na základe zákona,   v   súlade   so   zákonom   a   na   účely   ochrany   verejnej   bezpečnosti,   predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky, ako aj ochrany práv a slobôd iných. V   tomto   kontexte   bolo   vo   vyjadrení   poukázané   na „bezpečnostnú   situáciu v republike v tomto období, rozsiahlu kriminalitu, najmä pokiaľ ide o násilné trestné činy páchané organizovanými   skupinami“, a   tiež na skutočnosť,   že „odhaľovať   túto trestnú činnosť bolo mimoriadne náročné, pretože spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní nechceli nielen svedkovia, ale ani poškodení“.

V závere vyjadrenia bolo zdôraznené, že „ochrana ľudských a základných slobôd nemôže byť bezbrehá. Nie je predsa možné, aby orgány činné v trestnom konaní, ktoré vystupujú na ochranu štátu a jeho občanov, mali absolútne zviazané ruky a boli nútené vo svojich rozhodnutiach uvádzať okolnosti, ktorými sami môžu zmariť zamýšľaný úkon. Pritom konanie orgánov činných v trestnom konaní smeruje nielen k odhaľovaniu trestnej činnosti a potrestaniu páchateľov, ale aj k ochrane práv a bezpečnosti celej spoločnosti. Preto   právo   jedného   občana   na   ochranu   tajomstva   prepravovaných   správ   nemôže zasahovať do práv ďalších subjektov, práva na bezpečnosť a ochranu zdravia a aj majetku, alebo byť uprednostňované pred ich právom na ochranu zdravia a majetku.“.

Listom z 29. septembra 2010 doručeným ústavnému súdu 5. októbra 2010 GP SR oznámila, že nesúhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

K vyjadreniu GP SR predložil sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne stanovisko doručené ústavnému súdu 19. júla 2010, v ktorom uviedol, že podľa jeho názoru ani   z   obsahu   predmetného   vyjadrenia   a   ani   zo   samotného   príkazu   nie   je   možné   zistiť dôvody   opodstatňujúce   vydanie   príkazu.   Argumentáciu   týkajúcu   sa   okolností „celkovej spoločenskej   situácie   dokonca   situácie   v   policajnom   zbore“ považoval   sťažovateľ za irelevantnú a uviedol, že „V kritickom období predsa nebolo vyhlásené žiadne stanné právo,   resp.   iný   stav,   ktorý   by   odôvodňoval   zásahy   do   ústavných   práv   občanov   bez relevantných dôvodov.“.

Sťažovateľ   v   stanovisku   zároveň   vyjadril   súhlas   s   upustením   od   ústneho pojednávania vo veci a špecifikoval výšku uplatnených trov právneho zastúpenia v celkovej sume 245,70 €.

Z obsahu sťažnosti z 20. decembra 2010 a jej príloh vyplýva že príkazom krajskej prokuratúry   sp.   zn.   II   KO   001-50/00   z   22.   septembra   2000   (ďalej   len   „príkaz z 22. septembra   2000“)   bolo   rozhodnuté   o   predĺžení   lehoty   odpočúvania   a   záznamu telekomunikačnej prevádzky účastníckej telefónnej stanice „..., firma T. spol. s r.o., Ing. D. M.“, a to o časový úsek ďalších troch mesiacov ohraničený dátumom 22. december 2000. Sťažovateľ uviedol, že aj v danom období bol výlučným užívateľom predmetnej účastníckej telefónnej stanice. Podľa vyjadrenia sťažovateľa predmetný príkaz získal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne 28. októbra 2010.

Sťažovateľ bol toho názoru, že aj príkaz z 22. septembra 2000 neobsahuje dostatočné odôvodnenie poskytujúce „vecné a právne argumenty pre zásah do ústavou priznaných práv sťažovateľa“, je preto nepreskúmateľný, a teda nezákonný, v čom videl sťažovateľ porušenie označených základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v   závere   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajská prokuratúra „v konaní pod sp. zn. II KO-001- 50/00   vydaním   rozhodnutia   o   predĺžení   odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačnej prevádzky   telefónnych hovorov účastníckej telefónnej stanice  ...“ z 22.   septembra   2000 porušila   jeho   označené   základné   práva   zaručené   ústavou   a   listinou   a   práva   zaručené dohovorom,   uvedené „rozhodnutie“ zrušil   a   prikázal   krajskej   prokuratúre   zaplatiť   mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   15   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila krajská prokuratúra listom č.   k.   Kv   1/03-2464   z   25.   marca   2011   doručeným   ústavnému   súdu   30.   marca   2011. Z vyjadrenia krajskej prokuratúry okrem iného vyplýva:

«Z   podkladov   predložených   prokurátorovi   pre   potreby   vydania   príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky bolo evidentné, že Ing. F. T. mal dokonalé prepojenie na jednotlivých členov organizovanej skupiny, ktorá zorganizovala zavraždenie M. H....

Prokurátor   v   odôvodnení   príkazu   sp.   zn.:   II   KO   001-50/00   zo   dňa   22.   9.   2000 poukázal na skutočnosť, že predĺženie lehoty odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky   si   vyžaduje   skutočnosť,   že   manželka   obv.   J.   S.,   J.   S.   sa   prostredníctvom mobilného telefónu s číslom... kontaktuje s Ing. F. T. ako aj s inými osobami s cieľom pôsobiť na vyšetrovanie...

Zo skutočností zabezpečených realizáciou príkazu prokurátora sp. zn.: II. KO 001- 6/2000 dňa 22. 3. 2000 bolo zistené, že Ing. F. T. má prepojenie na sudcu a bývalého predsedu Okresného súdu v Žiline, JUDr. P. P. ako aj na advokáta JUDr. M. K. s cieľom vyvíjať aktivity smerujúce k prepusteniu obv. J. S. z väzby na slobodu. V prípade úspešnosti uvedených   aktivít   sa   obv.   J.   S.   mohol   dostať   z   väzby   na   slobodu,   čím   by   došlo k zastrašovaniu svedkov a tým k takmer istému zmareniu vyšetrovania.

Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   popiera,   že   by   sa   vôbec   niekedy   stretol   s J.   S., na základe skutočností zabezpečených v rámci vyšetrovania bolo zistené, že práve J. S. sa kontaktovala so sťažovateľom s cieľom poskytnúť mu finančné prostriedky, aby sťažovateľ tak mohol poskytnúť úplatok konkrétnym osobám za účelom prepustenia obv. J. S. z väzby na slobodu.

Takto zistené skutočnosti ohľadom kontaktovania sa sťažovateľa na konkrétne osoby s   cieľom   vybaviť   prepustenie   obv.   J.   S.   z   väzby   na   slobodu   boli   v   rozhodnom   období podkladom k pozastaveniu činnosti sudcu Okresného súdu v Žiline, JUDr. P. P.... V každom prípade musí zásah do práva na súkromie zo strany orgánov štátnej moci spĺňať v zmysle doktríny štrasburských orgánov ochrany práva tri kritéria opodstatnenosti zásahu do základného práva každého jednotlivca. Medzi spomenuté kritéria patrí legalita, legitimita a proporcionalita.

Čo   sa   týka   legality,   v   konkrétnom   prípade   bol   zásah   do   práva   na   súkromie sťažovateľa legalizovaný právnym rámcom, na základe ktorého bolo odpočúvanie a záznam telekomunikačnej   prevádzky   realizované.   Prokurátor   vydal   príkaz,   resp.   rozhodnutie, ktorým   predĺžil   lehotu   odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky   na   základe vtedy platného zákona, ktorým bolo ustanovenie § 88 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok)...

Čo sa týka legitimity je pravdou,   že v zmysle čl.   8 ods.   2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd možno okrem iného zasiahnuť do práva na súkromie aj vtedy   ak   je   to   v   záujme   štátu   z   dôvodov   ochrany   národnej,   či   verejnej   bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti. V danom prípade bol zásah do práva na súkromie legitimizovaný v záujme predchádzania zločinnosti.

Pokiaľ sa jedná o princíp proporcionality, je nevyhnutné poznamenať, že vzhľadom na charakter závažnosti trestnej činnosti, ktorá bola predmetom trestného stíhania, zásah do práva na súkromie sťažovateľa bol nevyhnutný, nebolo možné v tom čase objasňovať predmetnú   trestnú   činnosť   iným   spôsobom   ako   realizáciou   príkazu   na   odpočúvanie   a záznam telekomunikačnej prevádzky...

... právny akt prokurátora sp. zn.: II KO 001-50/00 zo dňa 22. 9. 2000 mal charakter rozhodnutia, avšak vzhľadom na utajený spôsob realizácie, resp. režim v ktorom uvedené rozhodnutie sa malo realizovať, jednalo sa o rozhodnutie sui generis. Znamená to teda, že pri   samotnom   poučení   o   možnosti   podania   opravného   prostriedku,   resp.   pripustenia opravného   prostriedku,   by   bolo   nevyhnutné   doručiť   uvedený   príkaz   okrem   policajného orgánu,   ktorý   realizuje   odposluchy   aj   dotknutým osobám,   čím   by sa v podstate zmaril samotný cieľ, ktorý je sledovaný vydaním príkazu. Takýto postup zo strany prokurátora by mal kontraproduktívny charakter k procesu zhromažďovania dôkazov...

Prokurátor rešpektujúc utajený charakter v rámci ktorého sa mal realizovať aj ním vydaný príkaz sp. zn.: II. KO 001-6/2000 zo dňa 22. 3. 2000 a následne tiež rozhodnutie sp. zn.: II KO 001-50/00 zo dňa 22. 9. 2000 o predĺžení lehoty odpočúvania a záznamu telekomunikačnej   prevádzky,   uviedol   konkrétnu   skutočnosť,   ktorá   bola   podkladom na vydanie spomenutých rozhodnutí...

V kontexte takto analyzovaných skutočností je potom možno zodpovedne konštatovať, že prokurátor v rozhodnutí sp. zn.: II KO 001-50/00 zo dňa 22. 9. 2000 o predĺžení lehoty odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky   uviedol   všetky   tie   relevantné skutočnosti, ktoré boli v danom čase podstatné pre jeho vydanie, uviedol ich dostatočne explicitným spôsobom, ktorý umožnil pochopiť odôvodnenosť zásahu do práv sťažovateľa... Čo   sa   týka   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   za   predpokladu,   že Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovie sťažnosti sťažovateľa a nálezom zruší namietané rozhodnutie prokurátora sp. zn.: II KO 001-50/00 zo dňa 22. 9. 2000 o predĺžení lehoty odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, považujem sťažovateľom navrhovanú výšku finančného zadosťučinenia vo výške 15 000 € za neprimeranú, pretože časť dôvodov, ktoré majú odôvodniť sťažovateľom požadovanú výšku finančného zadosťučinenia, má iba charakter   tvrdenia,   bez   toho,   aby   sťažovateľ   o   týchto   dôvodoch   ponúkol   relevantné dôkazy.»

V predmetnom liste krajská prokuratúra vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súd rozhodol vo veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

K   vyjadreniu   krajskej   prokuratúry   poskytol   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej právnej zástupkyne stanovisko doručené ústavnému súdu 15. apríla 2011, v ktorom zotrval na predchádzajúcich tvrdeniach obsiahnutých v sťažnosti z 20. decembra 2010. Sťažovateľ v   stanovisku   zároveň   vyjadril   súhlas   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci   a špecifikoval výšku uplatnených trov právneho zastúpenia v celkovej sume 261,82 €. Vzhľadom na skutočnosť, že odporca v prípade sťažnosti zo 17. septembra 2009 nesúhlasil s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania ústavný súd v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci sťažovateľa ústne pojednávanie.

II.

Z obsahu sťažností a z k nim priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo   spisového   materiálu   Krajského   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Slovenskej republiky   v   Prešove   (ďalej   len   „KÚV   PZ   SR“)   ústavný   súd   zistil   tento   skutkový   stav týkajúci sa predmetnej veci:

Vyšetrovateľ   KÚV   PZ   SR   v   rámci   trestného   konania   vedeného   pre   trestné   činy vraždy   podľa   §   219   ods.   1   a   ods.   2   písm.   a),   písm.   c)   a   písm.   g)   a   nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov predložil 22. marca 2000 krajskej prokuratúre „Návrh na nariadenie odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky“ (ďalej   len   „návrh“),   v   ktorom uviedol, že dotknutá účastnícka stanica „...“ je „vedená na firmu T. spol. s r.o. na meno Ing. D. M.“ a užíva ju sťažovateľ. Podľa odôvodnenia návrhu mal byť sťažovateľ podozrivý z členstva   v organizovanej skupine,   ktorá   pripravila   a vykonala trestný   čin   vraždy   a aj v čase   predloženia   návrhu   mal   mať   sťažovateľ   prepojenie   na   ďalších   členov   tejto organizovanej   skupiny,   čo   podľa   vyšetrovateľa   odôvodňovalo   predpoklad,   že prostredníctvom   realizácie   navrhovaného   odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačnej prevádzky budú zistené skutočnosti dôležité pre vedené trestné konanie.

Dňa 23. marca 2000 vydal v zmysle ustanovenia § 88 Trestného poriadku prokurátor krajskej prokuratúry v rámci trestného konania vedeného KÚV PZ SR pod sp. zn. KÚV-344/97   pre   trestný   čin   vraždy   podľa   §   219   ods.   1   a   ods.   2   písm.   a),   c)   a   g)   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a iné príkaz z 23. marca 2000.Uvedeným príkazom nariadil odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky účastníckej telefónnej stanice „..., firma T. spol. s r.o., Ing. D. M.“, a to na dobu šiestich mesiacov – od 23. marca 2000 do 23. septembra 2000.

V odôvodnení tohto príkazu prokurátor uviedol, že vyšetrovateľ KÚV PZ SR doručil krajskej prokuratúre návrh, ktorého dôvodom vydania mala byť skutočnosť, že informácie významné pre trestné konanie nie je možné získať inými dôkaznými prostriedkami.Prokurátor   v   závere   príkazu   konštatoval,   že   po   preskúmaní   dôvodov   návrhu vyšetrovateľa zistil jeho opodstatnenosť a splnenie zákonných požiadaviek ustanovení § 88 Trestného poriadku, preto návrhu vyhovel.

Následne,   v   zmysle   ustanovení   §   88   Trestného   poriadku   prokurátor   krajskej prokuratúry   v rámci   označeného trestného konania vydal   príkaz z   22. septembra   2000, ktorým nariadil predĺženie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky účastníckej telefónnej stanice sťažovateľa, a to o 3 mesiace, teda do 22. decembra 2000.

V odôvodnení príkazu prokurátor uviedol: „Dňa 23.3.2000 podľa § 88 ods. 1,2 Tr.por. bolo Krajskou prokuratúrou v Prešove pod čís. II KO 001/2000 nariadené odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky mobilnej účastníckej stanice č.... vedenej na firmu T. spol. s.r.o., Ing.D. M. Odpočúvanie bolo   nariadené   na   dobu   šesť   mesiacov,   t.j.   do   23.9.2000.   Z doterajšieho   priebehu vyšetrovania ako aj z vyhodnotenia doterajšieho záznamu odpočúvania vyplývajú okolnosti odôvodňujúce predĺženie odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 88 ods. 2 Trestného poriadku. Z doterajšieho záznamu totiž vyplýva, že manželka obv. S. J. S. sa prostredníctvom uvedeného mobilného telefónu kontaktuje s F. T. aj inými ľuďmi v snahe pôsobiť na vyšetrovanie.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné rozhodnúť o predĺžení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky o tri mesiace, t.j do 23.12.2000.“

Zo   sťažovateľom   predloženého   informatívneho   výpisu   z   Obchodného   registra Okresného súdu Žilina vyplýva, že sťažovateľ bol v čase od 29. júla 1998 do 4. apríla 2001 jediným   spoločníkom   a   súčasne   jediným   konateľom   spoločnosti   R.,   spol.   s   r.   o.,   Ž. (pôvodný názov „T., spol. s r. o.“)

Z   obsahu „Čestného   prehlásenia“ Ing.   D. M.   z 22.   februára   2010 predloženého sťažovateľom vyplýva, že užívateľom účastníckej stanice... v období od 23. marca 2000 do 22. decembra 2000 bol výlučne sťažovateľ.

Z obsahu vyšetrovacieho spisu sp. zn. ČVS:VKE-19/OVOZTČ-BB-2000 (pôvodne vedeného   pod   sp.   zn.   KÚV-344/97),   ktorého   súčasťou   boli   aj   prepisy   záznamov telekomunikačnej   prevádzky   telefónnej   stanice  ...   a „úradný   záznam“ vyhotovený 20. decembra 2000, ústavný súd zistil, že predmetné opočúvanie sa týkalo v označenom čase práve osoby sťažovateľa.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa   čl.   13   listiny   nikto   nesmie   porušiť   listové   tajomstvo   ani   tajomstvo   iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným   spôsobom,   s   výnimkou   prípadov   a   spôsobom,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 88 ods. 1 Trestného poriadku (účinného do 31. augusta 2000) v trestnom konaní pre obzvlášť závažný úmyselný trestný čin   alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom   na   konanie   zaväzuje   vyhlásená   medzinárodná   zmluva,   alebo   pre   trestný   čin uvedený   v   osobitnom   zákone   môže   predseda   senátu   a v   prípravnom   konaní prokurátor nariadiť   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky,   ak   možno   dôvodne predpokladať,   že   ňou   budú   oznámené   skutočnosti   významné   pre   trestné   konanie. Odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky   medzi   obhajcom   a   obvineným   sú neprípustné.

Podľa   §   88   ods.   2   Trestného   poriadku   príkaz   na   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačnej prevádzky sa musí vydať písomne a odôvodniť. Súčasne v ňom musí byť určená   doba,   po   ktorú   sa   bude   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky vykonávať. Doba odpočúvania a záznamu nesmie trvať dlhšie ako 6 mesiacov. Túto dobu môže predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor predĺžiť vždy na dobu ďalších šiestich   mesiacov.   O   vydaní   príkazu   a   dĺžke   doby   odpočúvania   a   záznamu   musí   byť upovedomená organizácia obstarávajúca prevádzku telekomunikačnej siete, v ktorej obvode sa   bude   odpočúvanie   a   záznam   vykonávať.   Odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej prevádzky robí policajný orgán.

Ochrana korešpondencie je súčasťou širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená v čl. 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval,   že   základné   práva   obsiahnuté   v   ústave   vykladá   v   intenciách   dohovoru,   teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“). Tak je to aj v súvislosti s danou problematikou.

V štruktúre čl. 8 dohovoru sa odzrkadľuje tzv. negatívna povinnosť štátu spočívajúca v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života každého nositeľa tohto práva. Zatiaľ čo čl. 8 ods. 1 dohovoru jednoznačne garantuje adresátovi tejto právnej normy právo na súkromie, odsek 2 citovaného článku prísne limituje a taxatívne vymedzuje povolené zásahy   štátu   do   súkromnej   sféry   jednotlivca.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   o   akej   svedčí závažnosť   možných   zásahov   štátu   do   práva   na   súkromie,   čo   je   veľakrát   spojené s následkami ťažko napraviteľnými, štrasburské orgány ochrany práva vnímajú v koncepcii práva na súkromie aj pozitívnu povinnosť štátu podniknúť všetky kroky proti porušovaniu tohto   práva.   Prelomovým   rozhodnutím   v   tomto   smere   bolo   rozhodnutie   ESĽP   vo   veci Marckx   c.   Belgicko   z   13.   júna   1979,   ktoré   rozšírilo   ochranu   práva   na   súkromie   aj na prípady,   keď   štát   nevytvoril   podmienky   proti   porušeniu   tohto   práva,   z   čoho   bol odvodený   tzv.   pozitívny   záväzok   štátu   na   vytvorenie   takých   podmienok,   ktoré   by znemožňovali porušenie práva na súkromie.

Súčasťou základného práva na súkromie podľa čl. 22 ústavy a čl. 13 listiny je aj právo na ochranu informácií prenášaných prostredníctvom sietí rôznych telekomunikačných operátorov, pričom použitím gramatického (jazykového) výkladu týchto právnych noriem je táto skutočnosť nepochybná.

V   čl.   8   ods.   1   dohovoru   je   ako   súčasť   práva   na   súkromie   uvedená   aj   ochrana korešpondencie. Uvedený pojem korešpondencie vykladá ESĽP veľmi široko. V rozsudku vo veci Huvig c. Francúzsko z 24. apríla 1990 ESĽP uviedol, že čl. 8 ods. 1 dohovoru nepoužíva   žiadne   adjektívum,   aby   kvalifikoval   slovo „korešpondencia“,   pričom konštatoval,   že v kontexte   s korešpondenciou   formou   telefonických   hovorov   nie je ani potrebné   takúto   kvalifikáciu   urobiť   a   jednoznačne   uznal   telefonické   hovory   za   formu korešpondencie chránenú čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Z hľadiska metodologického ESĽP pri sťažnostiach týkajúcich sa porušenia práva na súkromie po uznaní, že ide o právo chránené čl. 8 dohovoru, najprv posudzuje kritérium zákonnosti,   potom   legitímnosti   a   napokon   proporcionality   zásahu.   Ak   zistí   nesúlad so zákonom,   potom   už   ďalšie   dve   podmienky   neskúma   a   konštatuje   porušenie   čl.   8 dohovoru. Legalita zásahu štátu do tohto práva je determinovaná zákonom, čo predpokladá aj čl. 8 ods. 2 dohovoru. Takýto zásah orgánu verejnej moci musí byť teda vždy súladný so zákonom   a predvídaný   konkrétnou   právnou   normou.   Legalita   takýchto zásahov   štátu úzko súvisí s ich legitimitou, to znamená, že tieto zásahy sa môžu uplatniť len prípadoch a okolnostiach, ktoré priamo vyplývajú z čl. 8 ods. 2 dohovoru, t. j. ak ide o záujem štátu, spoločnosti   alebo   jednotlivca.   Výber   prostriedkov   pri   týchto   zásahoch   štátu   do   práva na súkromie je ponechaný na voľnú úvahu orgánu verejnej moci, avšak pri dodržaní limitov spočívajúcich v nevyhnutnosti daných zásahov a v dodržaní princípov a zásad vlastných demokratickej spoločnosti (obdobne I. ÚS 274/05).

Keďže   sťažovateľ   nenamietal   označeným   príkazmi   len   porušenie   svojho   práva na súkromie, ale aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   úlohou   ústavného   súdu   v   danej   veci   bolo   skúmať,   či   zásah   do   súkromia sťažovateľa   vo   forme   odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky   účastníckej telefónnej stanice užívaného jeho osobou bol v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ako aj to, či predmetný príkaz spĺňal elementárne parametre zákonnosti a ústavnosti.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa   čl.   36   ods.   1   listiny)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Príkaz krajskej prokuratúry sp. zn. II KO 001-6/2000 z 23. marca 2000 bol vydaný podľa ustanovení § 88 Trestného poriadku na základe návrhu vyšetrovateľa vykonávajúceho vyšetrovanie   v   prípravnom   konaní.   Príslušné   ustanovenie   vtedy   účinného   Trestného poriadku   ako   jeden   z   predpokladov   nariadenia   tohto   inštitútu   vyžadovalo   existenciu dôvodného   predpokladu,   že   realizáciou   odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačnej prevádzky budú získané skutočnosti významné pre trestné konanie týkajúce sa vymedzenej kategórie trestných činov (obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva, alebo trestný čin uvedený v osobitnom zákone). K tomu v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy muselo pristúpiť splnenie významného formálneho predpokladu, a to vydanie písomného príkazu prokurátora obsahujúceho   odôvodnenie   a   presné   vymedzenie   doby   vykonávania   nariadeného odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky.

Z uvedeného vyplýva, že odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky má jednoznačný   zmysel   a   význam   a   jeho   využitie   nie   je   možné   spreneveriť   na   iný   účel. Sťažovateľ nemal možnosť sa proti takémuto odpočúvaniu brániť, keďže o obsahu príkazu vydaného v roku 2000 sa dozvedel až so značným časovým odstupom. Toto zistenie spolu so skutočnosťou, že z namietaného príkazu nie je zrejmé, na základe akých dôvodov bol vydaný, je kľúčovým problémom pri posúdení relevantnosti zásahov do práv sťažovateľa na súkromie, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj právo na zreteľnú prezentáciu dôvodov rozhodnutia.

V prípade odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky ide o výrazný zásah do súkromnej sféry jednotlivca, s čím sa jednoznačne snúbi jeho právo na preskúmanie opodstatnenosti   a   zákonnosti   takéhoto   zásahu.   Voči   príkazu   krajskej   prokuratúry   však sťažovateľ takúto možnosť nemal, a to z toho dôvodu, že nemal status strany trestného konania. Za daných okolností treba zdôrazniť, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch takto dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní (obdobne I. ÚS 274/05).

Samotný   Trestný   poriadok   ustanovuje   požiadavku   riadneho   odôvodnenia   príkazu vydaného podľa § 88 Trestného poriadku. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknuté osoby nemajú možnosť podať proti takému príkazu opravný prostriedok a o jeho vydaní sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do práva na súkromie bol realizovaný. Majú preto možnosť žiadať o jeho preskúmanie až dodatočne. Preskúmateľnosť dôvodnosti jeho vydania si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu,   akými skutočnosťami boli   naplnené zákonom   ustanovené podmienky   pre tento zásah do práva na súkromie. Bez takéhoto odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je daný príkaz spravidla nepreskúmateľný. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na utajený charakter odpočúvania by bolo neúnosné a kontraproduktívne uviesť v odôvodnení konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vydanie príkazu, lebo tieto by mohli jeho účel zmariť. V skutočnosti je však opak pravdou. Práve vzhľadom na utajený charakter odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli prokurátora k vydaniu príkazu, ktorým bolo nariadené odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa Trestného poriadku, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté osoby môžu o vydaní tohto rozhodnutia a o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedieť len dodatočne (obdobne I. ÚS 274/05).

Príkaz z 23. marca 2000 obsahoval len veľmi strohé odôvodnenie, na základe ktorého sa sťažovateľ mohol dodatočne dozvedieť len to, na základe žiadosti ktorého orgánu došlo k odpočúvaniu   a   záznamu   telefonických   hovorov   uskutočnených   prostredníctvom účastníckej telefónnej stanice užívanej jeho osobou, dobu platnosti udeleného súhlasu, ako aj konštatáciu, že získanie relevantných informácií bolo iným spôsobom podstatne sťažené, resp. nemožné. Krajskou prokuratúrou zvolenú podobu odôvodnenia ústavný súd považuje za   nedostatočnú   a   formálnu,   pretože   oboznámenie   sa   s   obsahom   odôvodnenia   príkazu sťažovateľovi   neodkrylo   súvislosti   a   okolnosti,   na   základe   ktorých   by   pochopil odôvodnenosť takéhoto zásahu do jeho práva na súkromie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd   považuje   namietaný   príkaz   za   neodôvodnený   a   nelegálny.   Len   chabé   náznaky odôvodnenia pri tak závažnom zásahu do ústavných práv sťažovateľa nemožno akceptovať. Pokiaľ   ide   o   príkaz   z   22.   septembra   2000,   ústavný   súd   konštatuje,   že z formálnoprávneho   hľadiska,   teda   z   hľadiska   kritérií   kladených   na   adekvátnosť odôvodnenia nariadeného odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, sa tento príkaz javí navonok ako ústavne akceptovateľný. Ústavný súd však nemohol opomenúť zásadnú   skutočnosť,   že išlo   o opatrenie nadväzujúce na predchádzajúci,   prvotný   príkaz z 23. marca   2000,   ktorým   došlo   k   predĺženiu   pôvodne   určenej   lehoty   nariadeného odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky účastníckej telefónnej stanice užívanej sťažovateľom, pričom odôvodnenie tohto predĺženia sa opieralo práve o informácie získané realizáciou   predchádzajúceho   nezákonného   príkazu,   čo   nemožno   v   rovine   materiálnej ochrany   ústavnosti   v   žiadnom   prípade   akceptovať.   Ústavný   súd   preto   aj   príkaz z 22. septembra 2000 kvalifikuje ako nelegálny.

Zistené   nedostatky   príkazov   prokurátora   krajskej   prokuratúry   spočívajúce v nedodržaní   kritéria   legálnosti   viedli   ústavný   súd   v   zhode   s   judikatúrou   štrasburských orgánov ochrany práva bez toho, aby pristúpil k skúmaniu ďalších dvoch hľadísk (kritérií legitimity   a   proporcionality   zásahu),   k   záveru,   že   príkazmi   z   23.   marca   2000   a 22. septembra   2000   boli   porušené   označené   základné   práva   sťažovateľa   garantované ústavou, listinou, ako aj právo garantované dohovorom.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojim rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práv zaručených dohovorom, v zmysle citovaného čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy v spojení s ustanovením § 56 zákona o ústavnom súde označené príkazy zrušil.

Podľa čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred porušením.

Keďže   odpočúvanie   a   záznam   telefonických   hovorov   sťažovateľa   realizovaných prostredníctvom účastníckej telefónnej stanice užívanej jeho osobou na základe označených príkazov   krajskej   prokuratúry   sa   už   uskutočnilo,   neprichádza   do   úvahy   vrátenie   veci na ďalšie   konanie   v   zmysle   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde,   pretože o nariadení   odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky   podľa   §   88   Trestného poriadku rozhodoval prokurátor predtým, ako sa s jeho realizáciou začalo.

Aj   keď   v   danom   špecifickom   prípade   nemožno   postupovať   doslovne   v   zmysle ďalších nasledujúcich intencií označenej tretej vety čl. 127 ods. 2 ústavy, je ústavný súd toho názoru, že spôsobilým na zavŕšenie ústavnej ochrany porušených práv sťažovateľa na súkromie   bude   príkaz   adresovaný   porušovateľovi,   a   to   zabezpečiť   zlikvidovanie všetkých   záznamov   a   ich   doslovných   prepisov   získaných   realizáciou   jeho   nezákonných príkazov.

Ústavný súd preto, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu prikázal krajskej prokuratúre zabezpečiť zlikvidovanie všetkých záznamov získaných realizáciou označených nezákonných príkazov, ako aj ich doslovných prepisov.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry   môže   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie.   Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   vychádza zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a   zo   zásad   spravodlivosti,   o   ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   aplikovaného na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, závažnosť porušenia základných práv sťažovateľa, ako aj všetky okolnosti prípadu.

Sťažovateľ v obidvoch posudzovaných sťažnostiach požadoval priznanie finančného zadosťučinenia   v   sume   po   15   000   €,   ktoré   zhodne   v   obidvoch   prípadoch   odôvodnil „z dôvodu emocionálnych útrap a morálneho utrpenia, ktoré vychádzajú z pocitu krivdy, bezmocnosti   a   poníženia   sťažovateľa.   Spôsob   zásahu   do   súkromia   otriasol   dôverou sťažovateľa   pri   dodržiavaní   základných   princípov   právneho   štátu   orgánmi   prokuratúry Slovenskej republiky.“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy uvedené kritériá považuje za primerané priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré je krajská prokuratúra   povinná   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právna zástupkyňa v prípade sťažnosti zo 17. septembra 2009 vyčíslila v celkovej sume 245,70 € (dva úkony právnej služby po 115,90 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x režijný paušál po 6,95 €). Ústavný súd vychádzajúc z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €, a z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov konštatuje, že náhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 vrátane režijného paušálu bola uplatnená v súlade s uvedenými kritériami. V   prípade   sťažnosti   z   20.   decembra   2010   právna   zástupkyňa   sťažovateľa uplatňovanú náhradu trov konania vyčíslila v celkovej sume 261,82 € (2 úkony právnej služby po 123,50 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x režijný paušál po 7,41 €).

Ústavný súd sa pri rozhodovaní o trovách konania riadi pravidlami vyplývajúcimi z § 36 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého trovy konania pred ústavným súdom,   ktoré   vzniknú   účastníkovi   konania,   uhrádza   účastník   konania   zo   svojho,   avšak ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V danom prípade ústavný súd rozhodoval v spojenom konaní o dvoch argumentačne zhodných sťažnostiach, pričom sťažovateľ je v obidvoch prípadoch zastúpený tou istou advokátkou. Berúc do úvahy aj požiadavku účelnosti vynaložených nákladov sťažovateľa na   právne   zastúpenie   priznal   ústavný   súd   čiastočnú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľovi   v   sume   245,70   €,   ktorú   je   krajská   prokuratúra   povinná   zaplatiť   na   účet právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011