znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 133/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. U., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 14 Co 258/2008-208 z 11. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. U.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2009 doručená sťažnosť JUDr. S. U., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 258/2008-208 z 11. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

„Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   rozsudkom   14   Co   258/2008   dňa 11. 11. 2008 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 8. 2. 2008 č. k. 51 C 159/07-158. Prvostupňový súd ním na návrh plnoletých detí sťažovateľa zo 17. 7. 2007 zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. 6. 2005 č. k. 6 C 14/2003- 85, ktorým bolo sťažovateľovi naposledy určené výživné na ešte maloletých navrhovateľov v sume   Sk   4.500,-   mesačne   na   každého   z   nich   tak,   že   zvýšil   výživné   pre   každého z navrhovateľov na sumu Sk 7.500,- mesačne. Súčasne určil nedoplatok na výživnom spätne od   podania   návrhu   17.   7.   2007   do   8.   2.   2008   v   sume   20.279,19   Sk   na   každého z navrhovateľov a určil splatnosť zaostalého výživného v splátkach.

Máme   za   to,   že   skutkové a   právne závery napadnutého rozhodnutia   odvolacieho súdu, ktorým zdôvodnil, že neprihliadol na mimoriadne platby sťažovateľa na výživné pre navrhovateľov v rozhodnom období od 17. 7. 2007, lebo ich treba považovať za dobrovoľné zvýšenie výživného,   môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu,   lebo jeho závery   sú   zjavne   neodôvodnené   svojvoľné   a   arbitrárne,   a   tak   neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom to má za následok porušenie základného práva sťažovateľa. K   rozhodnutiu   Krajského   súdu je treba   uviesť,   že   ním   bolo   potvrdené   zvýšenie výživného pre oboch navrhovateľov o sumu Sk 3.000,- mesačne pre každého navrhovateľa počnúc dňom 17. 7. 2007. Sťažovateľ pritom v rozhodnom období nad rámec určeného výživného po predchádzajúcej dohode, teda žiadosti a súhlase navrhovateľov, plnil na účely výživného pre navrhovateľov dobrovoľne nasledovné peňažné čiastky...

Právny   záver   Krajského   súdu   v   Bratislave   o   tom,   že   pri   rozhodovaní   o   zvýšení výživného sa na dobrovoľne zaplatené zvýšené výživné v sume celkom Sk 76.690,- na dcéru sťažovateľa   a   Sk   62.600,-   na   syna   sťažovateľa   neprihliada   a   na   obdobie   12   mesiacov súčasne zvyšuje výživné o sumu 72.000,- ročne spolu na oboch navrhovateľov, nemá žiadnu oporu v zákone. Z praxe nám je známe, že Krajské súdy túto otázku rozhodujú nejednotne a bez   zjednocovacej   judikatúry   Najvyššieho   súdu.   Možno   tiež   očakávať   pokračujúcu svojvoľnosť pri rozhodovaní tejto problematiky aj v budúcnosti... Pri plnoletých deťoch sa teda nerozlišuje, či sa jedná o dobrovoľné alebo nútené plnenie záväzku na základe vydaného súdneho rozhodnutia. Dlh ako taký totiž v prípade dobrovoľného plnenia predchádza vlastne dohoda o jeho výške a uznaní. Pod dobrovoľným plnením výživného, ktoré spôsobuje splnenie dlhu treba preto rozumieť aj také plnenie, ktoré vykonal sťažovateľ. Plnil ním totiž tie požiadavky navrhovateľov, ktoré paradoxne neskôr viedli k určeniu zvýšeného výživného...

Nezapočítavajú sa len plnenia, ktoré boli poskytnuté len príležitostne v čase styku s deťmi, ktoré svojou povahou neprekračujú bežné výdavky a nesmerujú k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa. Pri školnom ako aj platbách na jednosemestrový študijný pobyt sa však o také náklady nejedná. V uvedenom prípade vidím preto v napadnutom rozsudku Krajského súdu znaky arbitrárnosti a svojvoľnosti.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„1.   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   14   Co   258/2008-208   z   11.   11.   2008 porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   14   Co   258/2008-208   z   11.   11.   2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   jeho právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   Ústavným   súdom,   ktoré   bude   zaviazaný   uhradiť Krajský súd v Bratislave (odporca) na účet právnej zástupkyne sťažovateľa JUDr. E. K.,... v celkovej výške: = 245,7 EUR stanovenej podľa § 11 ods. 2 Z. č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd po á 115,90 EUR + 6,95 EUR režijný paušál), do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   50   zákona   o ústavnom   súde   vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 14 Co 258/2008-208 z 11. novembra 2008. Podstatou jeho námietok boli tvrdenia o svojvoľnosti a arbitrárnosti tohto rozhodnutia z dôvodu, že podľa jeho názoru krajský súd pri potvrdení prvostupňového rozsudku o zvýšení výživného o 3 000 Sk na každé z dvoch plnoletých   detí   nesprávne   vyhodnotil   zistené   skutočnosti,   čo   podľa   jeho   názoru   viedlo aj k nesprávnym právnym záverom. Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd prihliadnuť na jeho súčasné finančné možnosti, ako aj na jeho dobrovoľné finančné plnenia voči dvom plnoletým deťom.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   na   základe   návrhu plnoletých detí sťažovateľa zo 17. júla 2007 na zvýšenie výživného na 15 000 Sk mesačne na každého   z nich   Okresný   súd   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom č. k. 51 C 159/2007-158 z 8. februára 2008 zmenil svoje skoršie rozhodnutie v časti úpravy vyživovacej   povinnosti   tak,   že   sťažovateľa   zaviazal   platiť   mesačne   výživné   na   každé z dvoch plnoletých detí v sume 7 500 Sk. Okrem toho ho zaviazal zaplatiť obom deťom nedoplatok   na   výživnom   za   obdobie   od   17.   júla   2007   do   8.   februára   2008   v sume 20 279,19 Sk v splátkach po 1 000 Sk spolu s bežným výživným. Okresný súd vo zvyšnej časti návrh zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku sa všetci účastníci konania odvolali, na základe čoho potom krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania,   na   ktorom   vypočul   účastníkov   konania, rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a žiadnemu z nich nepriznal náhradu trov konania. Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal predovšetkým to, že tento súd   jeho   ojedinelé   a mimoriadne   príjmy   považoval   za   bežné   a vychádzajúc   z nich ho zaviazal   na plnenie   vyživovacej   povinnosti   v takej   sume,   ktorá   podľa   jeho   názoru neodzrkadľovala a ani neodzrkadľuje jeho reálne a štandardné príjmy. Okrem toho namietal, že okresný súd pri určení zaostalého výživného neprihliadol na jeho dobrovoľné platby deťom v celkovej sume 84 290 Sk, ako ani na majetkové pomery jeho plnoletej dcéry. V odôvodnení rozsudku sp. zn. 14 Co 258/2008 z 11. novembra 2008 krajský súd uviedol   podstatný   obsah   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu.   V tejto   súvislosti konštatoval, že navrhovatelia sa zvýšenia výživného na 15 000 Sk mesačne pre každého z nich   domáhali z dôvodu,   že došlo   k zmene pomerov,   pretože obaja sa   stali študentmi vysokej školy, zvýšili sa ich životné náklady týkajúce sa učebných pomôcok, ostatných životných potrieb, ako aj náklady spojené so študijným pobytom v Taliansku a Spojených štátoch amerických. Krajský súd poukázal aj na časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa týkajúcu sa tvrdení sťažovateľa o nemožnosti platiť zvýšené výživné na plnoleté deti v požadovanej sume, a to vzhľadom na jeho majetkové a finančné možnosti. Odvolací súd ďalej   konštatoval,   že   z rozsudku   okresného   súdu   vyplynulo,   že   sa   zaoberal   všetkými okolnosťami na strane sťažovateľa, jeho majetkovými pomermi, jeho príjmami, ako aj jeho reálnymi možnosťami pri dosahovaní určitej výšky príjmu, pričom na základe toho potom okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ je schopný platiť mesačne vyššie výživné obom deťom,   ako   bolo   priznané   skorším   rozhodnutím.   Odvolací   súd   zároveň   konštatoval, že súd prvého   stupňa   posúdil   niektoré   nároky   navrhovateľov   ako   neprimerané,   a preto z požadovanej sumy výživného 15 000 Sk mesačne na každého z nich zaviazal sťažovateľa na vyživovaciu povinnosť na každého z navrhovateľov po 7 500 Sk mesačne.

Okrem uvedeného krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval: „Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj odvolacích dôvodov účastníkov   konania   dospel   k   záveru,   že   dôvody   napadnutého   rozhodnutia   sú   správne. Súd prvého   stupňa   vzhľadom   na   výšku   uplatňovaného   výživného   v   sume   15.000,-   Sk na každého z navrhovateľov, správne určil jeho výšku s prihliadnutím na možnosti odporcu, ako aj na odôvodnené potreby navrhovateľov. Pokiaľ odporca namieta, že súd nezohľadnil jeho   mimoriadne   platby   v   predchádzajúcom   období   v   súvislosti   s   hradením   školného a nákladov na študijný pobyt jeho detí v zahraničí, odvolací súd uvádza, že tieto platby treba   považovať   za   dobrovoľné   zvýšenie   výživného   za   obdobie,   kedy   mal   odporca mimoriadne zvýšené príjmy, ktoré by mohli mať vplyv na zvýšenie výživného nad rámec určeného výživného napadnutým rozsudkom za konkrétne obmedzené obdobie.   Uvedené je zároveň   aj argumentom   proti námietke   navrhovateľov,   že súd pri určovaní   výživného neprihliadol na zvýšené náklady v súvislosti s ich študijným pobytom v zahraničí, keďže podľa odporcu čiastočne na hradenie týchto nákladov prispel. Výšku poskytnutej čiastky nad rámec výživného navrhovatelia nespochybnili. K námietke odporcu, že navrhovateľka v 1. rade by mohla mať určitý príjem aj z prenájmu bytu, ktorý je v jej osobnom vlastníctve a   ktorý   bezplatne   využíva   jej   matka,   poukazuje   odvolací   súd   na   to,   že   obidvaja navrhovatelia bývajú v spoločnej domácnosti s matkou v jej byte, ktorá podľa ich vyjadrení hradí všetky náklady spojené s užívaním bytu a poskytovanými službami, ako aj náklady na ich   stravovanie   doma.   Hradí   aj   poplatky   súvisiace   s   užívaním   bytu   navrhovateľky v 1. rade.   Pri   posudzovaní   otázky   oprávnenosti   požadovanej   výšky   výživného navrhovateľmi,   aj   odvolací   súd   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   je   toho   názoru, že navrhovatelia   majú   nadštandardnú   životnú   úroveň.   Ich   náklady,   ktoré   uvádzajú, sú v niektorých položkách neprimerane vysoké a určite výrazne presahujú bežné náklady na životné potreby u prevažnej väčšiny ich rovesníkov. V súvislosti s posudzovaním miery účasti obidvoch rodičov na výžive ich detí odvolací   súd vychádzal z toho,   že obidvaja rodičia majú rovnaké vzdelanie a profesiu a tým aj približne rovnaké zárobkové možnosti v závislosti   od   trhu   práce   a   vysokej   konkurencie   v   právnických   profesiách.   Keďže   ide o vyživovaciu povinnosť k dospelým, avšak ešte nezaopatreným deťom, podiel matky na ich výžive už nemôže byť kompenzovaný osobnou starostlivosťou a preto by sa mala podieľať na ich výžive rovnakým dielom ako odporca.“

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08).

Ústavný súd v prípadoch,   keď   sa   zaoberal   možným   porušením   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vyslovil, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.   Z opačného   pohľadu   možno   povedať,   že   neúspech   v súdnom   konaní   nemožno považovať   za porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Vychádzajúc   z citovanej   judikatúry,   z obsahu   námietok   sťažovateľa,   ako   aj z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napadnutý rozsudok   je   potrebné   kvalifikovať   ako   ústavne   konformný   a zlučiteľný   s obsahom základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Krajský súd v ňom totiž jednoznačne vyslovil, ktoré skutočnosti mal za preukázané, akými právnymi   predpismi   sa   pri   posudzovaní   potreby   zvýšenia   výživného   riadil   a k akým skutkovým a právnym záverom dospel. Rozsudok krajského súdu sa preto ako celok javí ako   odôvodnený,   bez   akýchkoľvek   známok   svojvoľnosti,   pričom   závery   vyslovené v rozsudku je potrebné vyhodnotiť ako logické a celkom legitímne.

Ústavný   súd   po   ústavnej   konfrontácii,   ktorej   podrobil   rozsudok   krajského   súdu s námietkami   sťažovateľa,   nezistil   zo   strany   krajského   súdu   taký   výklad   a aplikáciu ustanovení   zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov či ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že odvolací súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.

Z obsahu   sťažnosti   nepochybne   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. K tomuto však ústavný súd poznamenáva, že obsahom   označeného   základného   práva   je   garantovať   každému   súdny   prieskum rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   ktoré   v prípade,   ak   sa   dotýkajú   niektorého zo základných   práv   a slobôd,   nesmú   byť   vylúčené   z prieskumnej   právomoci   súdov. V takýchto   prípadoch   ide   o situácie,   ktoré   vyvstanú   v rámci   správneho   súdnictva, čo však nie je sťažovateľov prípad, a preto medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením daného základného práva neexistuje žiadna príčinná súvislosť.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009