znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 133/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl.   4   ods.   2   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 29/2006 z 28. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2007 doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva spočívajúceho v zákaze požadovať od iného vykonávanie nútených alebo povinných prác podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE 29/2006 z 28. februára 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny   exekútor podal 29. júla 2005 Okresnému súdu   Košice   I   (ďalej len „okresný súd“)   návrh na zastavenie exekučného konania vedeného pod sp. zn. Er 672/96 podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“).   V návrhu   predložil   súčasne   aj   časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti podľa § 14 ods. 2 druhej vety vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a okresnému súdu navrhol, aby mu v takto vyčíslenej sume (2 973 Sk) náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku priznal.

Okresný   súd   uznesením   z 30.   septembra   2005   exekúciu   zastavil   a sťažovateľovi priznal   náhradu   trov   exekúcie   voči   oprávnenému   v nižšej   sume,   než   akú   si   sťažovateľ uplatňoval (1 940 Sk). K priznanej sume trov exekúcie dospel okresný súd na základe toho, že preskúmal „účelnosť   a oprávnenosť   uplatnených   trov   exekúcie“,   pričom   vychádzal z počtu   hodín   účelne vynaložených   na exekúciu,   ako aj z paušálnej sumy   za   jednotlivé úkony exekučnej činnosti tak, ako to predpisuje § 14 ods. 1 až 3 vyhlášky.

V odvolaní   z 2.   novembra   2005,   ktoré   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu, sťažovateľ namietal nesprávne uplatnenie a nesprávny výklad vyhlášky. Podľa jeho názoru §   14   ods.   1   a 2   vyhlášky   určuje   povinnosť   vychádzať   pri   určovaní   odmeny   súdneho exekútora z „počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, pričom základná hodinová sadzba je 200,- Sk (§ 14 ods. 2) za každú aj začatú hodinu, teda nemusí ísť o celú hodinu, postačuje   jej   začatie“.   Sťažovateľ   v odvolaní   ďalej   uviedol,   že   mu   nie   je   zrejmé, „na základe   akej   právnej   úvahy   dospel   súd   k názoru,   na   základe   ktorého   vo   svojom rozhodnutí   priznal   súdnemu   exekútorovi   odmenu   zodpovedajúcu   2   hodinám   exekučnej činnosti, namiesto 6 hodín uvádzaných v špecifikácii“. Zdôraznil, že „zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva postup,   ktorý si osvojil súd pri vyčíslení hodinovej odmeny,   že čas potrebný na jednotlivé úkony, aj keď boli vykonané v rôzne dni, zrátal a po ich zrátaní priznal počet hodín a tie potom ohodnotil sumou 200,- Sk“.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením č. k. 1 CoE 29/2006-25 z 28.   februára   2007,   v ktorom   súčasne   rozhodoval   aj   o odvolaní   oprávneného proti uzneseniu   okresného   súdu.   Oprávnený   odvolaním   požadoval,   aby   krajský   súd sťažovateľovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu tak, že sťažovateľovi priznal voči oprávnenému náhradu trov exekúcie v nižšej sume ako bola priznaná napadnutým uznesením okresného súdu (1 364 Sk).

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   označil   postup   sťažovateľa pri vyčísľovaní   trov   exekúcie   za   nezodpovedajúci   textu   vyhlášky.   Krajský   súd   uviedol, že „ustanovenie § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky totiž nehovorí o odmene za jednotlivé úkony (ako je to v prípade písm. b/), ale o určení odmeny ‚podľa počtu hodín účelne vynaložených na   exekúciu‘,   t. j.   čas venovaný   tomuto   exekučnému   konaniu   ako   celku.   Preto   pokiaľ okresný súd pre účely časovej odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky zrátal čas jednotlivých   vykonaných   úkonov,   odvolací   súd   považoval   tento   postup   za   správny. Neodporuje   mu   ani   úprava   uvedená   v ods.   2   tohto   ustanovenia;   časová   špecifikácia jednotlivých úkonov v zmysle tohto ustanovenia je podľa názoru odvolacieho súdu potrebná práve preto, aby bolo možné posúdiť účelnosť času vynaloženého na exekúciu (...)“.

Krajský súd však uzneseniu okresného súdu vytkol, že priznanú sumu trov exekúcie „žiadnym   spôsobom   neodôvodnil“,   preto „vzhľadom   na   námietky   odvolateľa (oprávneného), ako aj s prihliadnutím na obsah exekučného spisu, (...) posúdil exekútorom vykonané vyúčtovanie z hľadiska dĺžky času potrebného na vykonanie jednotlivých úkonov exekučnej činnosti“ a vypočítal sumu náhrady trov v odlišnej výške.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že rozhodnutie krajského súdu je „zjavne arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie   a aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR“. Podľa sťažovateľa nie je možné „za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených   hodín,   bez ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola   vykonávaná v rôznych   dňoch“.   Svoj   názor   sťažovateľ   podporil   poukázaním   na   vybrané rozhodnutia všeobecných   súdov,   z ktorých   vyplýva,   že   sčítavanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku i vyhlášky.

Porušenie   svojho   práva   zaručeného   čl.   4   ods.   2   dohovoru   a základných   práv zaručených   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   krajský   súd   svojím rozhodnutím   naň   preniesol „riziká“ vznikajúce   zo „súkromnoprávnych   vzťahov   medzi oprávneným   a povinným“,   hoci   on   ich   účastníkom   nebol.   Rizikom   sťažovateľ   označil možnosť   aj   takého   výsledku   v exekučnom   konaní,   pri   ktorom   musí   odmenu   exekútora zaplatiť oprávnený.

V závere   svojej   sťažnosti,   sťažovateľ   navrhol,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy,

- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

- práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,

-   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   článku   20   ods.   1   a na   ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR,

bolo   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   1   CoE   29/2006   zo   dňa 28. 2. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 1 CoE 29/2006 zo dňa 28. 2. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v Košiciach v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa   sťažovateľa   došlo   k   porušeniu   jeho   označených   práv   zaručených   ústavou a dohovorom   nesprávnym   výkladom   a   následnou   aplikáciou   príslušných   ustanovení Exekučného poriadku a vyhlášky na posudzovaný skutkový stav krajským súdom.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom prípade postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ako generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces, Exekučného poriadku   a vyhlášky.   Po oboznámení   sa   s exekučným   spisom,   preskúmaní   napadnutého rozhodnutia   okresného   súdu   a zohľadnení   argumentov   sťažovateľa,   krajský   súd s prihliadnutím   na §   200 ods.   2 Exekučného poriadku,   podľa   ktorého   ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, zmenil prvostupňové rozhodnutie (ktorým nebola sťažovateľovi priznaná náhrada trov exekúcie v ním   uplatnenej   sume)   tak,   že   oprávneného   zaviazal   zaplatiť   trovy   exekúcie   v sume 1 364 Sk. Krajský súd sa dôsledne riadil aj druhou vetou § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa   ktorej   oprávnený   a   exekútor   majú   nárok   na náhradu   trov   potrebných   na   účelné vymáhanie   nároku,   a riadne   špecifikoval   a vysvetlil,   ktoré   úkony   považoval   a ktoré nepovažoval za účelne vykonané pri vymáhaní nároku oprávneného. Zároveň s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky ozrejmil, že pri priznaní časovej odmeny treba vychádzať z času účelne vynaloženého na vykonanie konkrétnych úkonov, a nie je možné   zamieňať   si   ju   s odmenou   paušálnou.   Krajský   súd   upriamil   pozornosť aj na vysvetlenie,   z akého   dôvodu   niektoré   úkony   uvedené   v časovej   špecifikácii predloženej   sťažovateľom   nepovažoval   za   účelne   vykonané   [položka „iné   (požitie internetu, telefón)“]. V tejto súvislosti treba konštatovať, že išlo o úvahu krajského súdu pri posudzovaní účelnosti vykonaných úkonov, ktorú s prihliadnutím na § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku možno hodnotiť ako legitímnu.

Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku v spojení s § 14 vyhlášky, ktorou krajský súd pri rozhodovaní v tejto veci dospel k záveru, že   za   počet   hodín   účelne   vynaložených   na exekúciu   možno   považovať   súčet   všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná v rôznych dňoch, nie je v rozpore s účelom a cieľom uvedených ustanovení, ktoré   vo   svojom   texte   nesporne   obsahujú   zákonnú   možnosť   nepriznať   náhradu   trov zastavenej exekúcie v celom rozsahu uplatnenom súdnym exekútorom, ktoré pri výkone exekúcie do jej zastavenia vynaložil.

Z namietaného   uznesenia   krajského   súdu   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty   a zmyslu.   Krajský   súd   zreteľne   odôvodnil   svoje   skutkové   zistenia   s použitím príslušných ustanovení právnych predpisov, a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, že v iných prípadoch týkajúcich sa totožnej problematiky   použili   všeobecné   súdy   rozdielnu   interpretáciu   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích   súdov,   resp.   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Vo   vzťahu k porušeniu   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy   odkazuje   ústavný   súd   na   svoju judikatúru,   podľa   ktorej   základné   právo   zaručené   v   čl. 20   ods. 1   a 3   ústavy   zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].   Ak   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel k záveru, že v rámci jej meritórneho prerokovania nemôže dôjsť k zisteniu porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru v namietanom postupe a rozhodnutí krajského súdu, potom neprichádza   do   úvahy ani možnosť   vyslovenia porušenia   základného práva   sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, podľa ktorej o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby,   má   nespravodlivý   či   vynútený   charakter   a výkon   takejto   práce   je   neodvratný (Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983, obdobne aj I. ÚS 191/06). Ústavný súd je zároveň toho názoru, že v predmetnej veci sťažovateľ nebol nijako nútený vykonávať exekučnú činnosť. Za tohto stavu preto vôbec nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ vykonával   v danej   veci   exekútorskú   činnosť   proti   svojej   vôli.   Je   to   tak   tým   viac, že sťažovateľ   vykonáva   súdnoexekútorskú   činnosť   ako   slobodné   povolanie   (obdobne I. ÚS 199/07), a teda aj ako podnikateľskú činnosť za účelom tvorby zisku.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   relevantnú súvislosť   medzi   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   a právami   označenými sťažovateľom, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V dôsledku toho už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008