znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 133/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva „na   rozhodovanie   nestranným prokurátorom“ podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. VII Gv 96/04 a postupom Špeciálneho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05 a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2006 doručená sťažnosť JUDr. P. P., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.   K.   D.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva „na rozhodovanie nestranným prokurátorom“ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. VII Gv 96/04 a postupom Špeciálneho súdu (ďalej len „špeciálny súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05.

Sťažovateľ uviedol, že „trestné konanie voči mojej osobe začalo uznesením z 15. júla 2004   o začatí   trestného   stíhania“.   Sťažovateľ   vyjadril   názor,   že   ani   vyšetrovateľ, ani prokurátor od tejto doby až do 30. septembra 2004 vo veci nekonali, pretože čakali na „účinnosť zákona o špeciálnom súde a prokuratúre“. Sťažovateľ uviedol, že 30. septembra 2004 bol zaistený, ale podľa jeho vyjadrenia špeciálny súd a následne ani Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) neuznali dôvody jeho väzby. Sťažovateľ je toho názoru, že vyšetrovateľ vykonal vo veci niekoľko „nezákonných“ úkonov, na ktoré však   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry   nereagoval.   Z uvedeného   dôvodu   sa   sťažovateľ rozhodol   osobne   navštíviť   JUDr.   D.   K.   v budove   špeciálnej   prokuratúry   v Bratislave. Sťažovateľ uviedol, že JUDr. K. ho neprijal z dôvodu, ktorý mu oznámil prostredníctvom svojej sekretárky, a teda, že vzhľadom na to, že sú spolužiaci z vysokej školy, sa cíti byť vo veci zaujatý. Na základe toho sťažovateľ 15. marca 2005 podal sťažnosť na „nezákonný postup   špeciálneho   prokurátora“ a v domnení,   že JUDr. D.   K.   je   dozorujúcim prokurátorom   v jeho   trestnej   veci,   vzniesol   voči   nemu   aj   námietku   zaujatosti.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa JUDr. D. K. reagoval na jeho „námietku“ listom z 31. marca 2005, v ktorom   uviedol,   že   zo   spisu   nevyplývajú   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o   zaujatosti prokurátora špeciálnej prokuratúry.

Keďže   sťažovateľ   nebol   spokojný   s vybavením   svojej „námietky“ JUDr.   D.   K., listom z 1. decembra 2005 požiadal Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) o stanovisko. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu na tento list odpovedal JUDr. K. s tým, „aby si prečítal zákon“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že po tom, čo naňho prokurátor špeciálnej prokuratúry JUDr. Z. 20. októbra 2005 podal obžalobu, podal opäť sťažnosť generálnemu prokurátorovi. Ten mu listom z 25. januára 2006 oznámil, že neevidujú   námietku   zaujatosti,   ktorú   by   podal   proti   dozorujúcemu   prokurátorovi   a že námietka zaujatosti smerujúca voči JUDr. D. K. je irelevantná, pretože on vo veci nekoná.

Sťažovateľ sa domnieva, že po tom, čo na pojednávaní konanom 14. februára 2006 požiadal sudcu JUDr. H., aby vyzval prokurátora JUDr. Z. k vyjadreniu „ako je to s mojou námietkou zaujatosti“, bolo s dátumom 13. februára 2006 vyhotovené uznesenie o tom, že JUDr. Z. sa nevylučuje z vykonávania úkonov trestného konania. Proti tomuto uzneseniu podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   JUDr.   D.   K.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   tieto skutočnosti   vyvolávajú v ňom   pochybnosti o nezaujatosti JUDr. K.,   keďže   ide   o totožnú osobu, ktorá mu listom z 31. marca 2005 oznámila, že jeho zástupca JUDr. Z. nie je vo veci zaujatý, tú istú osobu, ktorá mu oznámila, že „si má prečítať zákon“, o totožnú osobu, ktorá mu prostredníctvom sekretárky oznámila, že sa cíti byť vo veci zaujatá, ako aj o tú osobu, o zaujatosti ktorej generálny prokurátor prehlásil, že je irelevantná, pretože vo veci nekoná.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   takýmto   postupom   špeciálnej   prokuratúry,   ako   aj postupom špeciálneho súdu, keď sudca aj napriek podanej námietke zaujatosti z roku 2005 nariadil   hlavné   pojednávanie,   bolo   porušené   jeho   základné   právo „na   rozhodovanie nestranným prokurátorom“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že postupom špeciálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. VII Gv 96/04 a postupom špeciálneho súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   PK   2   Tš   15/05   bolo   porušené   jeho   základné   právo „na rozhodovanie nestranným prokurátorom“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, špeciálnej prokuratúre prikázal, aby proti rozhodnutiu z 13. februára 2006 bolo rozhodnuté „nestranným prokurátorom“, špeciálnu prokuratúru zaviazal uhradiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk a „porušovateľa“ zaviazal uhradiť trovy konania. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom (...).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva „na rozhodovanie nestranným prokurátorom“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. VII Gv 96/04 a postupom špeciálneho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05.

Podľa   ustanovenia   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v   znení neskorších   zmien   a doplnkov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava zákonnosť postupu   a rozhodnutí orgánov verejnej   správy, prokurátorov,   vyšetrovateľov, policajných   orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu, pričom   je   oprávnený   vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že špeciálny prokurátor JUDr. K. listom z 31. marca 2005 reagoval na podnet sťažovateľa z 15. marca 2005. Špeciálny prokurátor v rámci   procedúry   preskúmania   zákonnosti   a postupu   dozorujúceho   prokurátora   dospel k záveru, že jeho postup je „zákonný a v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Ním vykonávaný dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní je dôsledný, o čom svedčí   aj   to,   že   po   predložení   spisu   s návrhom   na   podanie   obžaloby   vrátil   vec vyšetrovateľovi   s pokynom   na   doplnenie   vyšetrovania“. Špeciálny   prokurátor   zároveň dodal, že   zo   spisu   nevyplývajú   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   tomu, že by prokurátor špeciálnej prokuratúry mohol byť voči sťažovateľovi zaujatý. Na základe uvedených skutočností špeciálny prokurátor vyhodnotil sťažovateľov podnet z 15. marca 2005 ako nedôvodný.

Listom z 25. januára 2006 generálny prokurátor reagoval na sťažovateľovo podanie z 9. decembra 2005, ktorého časť posúdil ako žiadosť o preskúmanie postupu špeciálneho prokurátora. Generálny prokurátor v predmetnom liste sťažovateľovi oznámil, že dozor nad zachovávaním zákonnosti v jeho trestnej veci vykonáva prokurátor špeciálnej prokuratúry JUDr. Z. a že v celom dozorovom spise sa nenachádza žiadne jeho podanie, ktoré by bolo možné   hodnotiť   ako   námietku   zaujatosti   voči   dozorujúcemu   prokurátorovi,   ktorému z uvedeného dôvodu nebránilo nič v tom, aby mohol podať naňho obžalobu. Generálny prokurátor   reagoval   aj   na   sťažovateľove   tvrdenia   o zaujatosti   špeciálneho   prokurátora JUDr. K.   V tejto   súvislosti   však   generálny   prokurátor   uviedol,   že   keďže   špeciálny prokurátor JUDr. K. nevykonával dozor nad zachovávaním zákonnosti v jeho trestnej veci, „otázka jeho nezaujatosti je z hľadiska Trestného poriadku celkom irelevantná“. Okrem uvedených   skutočností   generálny   prokurátor   oznámil   sťažovateľovi   dôvod,   prečo sa vo vyšetrovacom spise nenachádza príkaz na použitie agenta a reagoval aj na sťažovateľovo vyjadrenie   ohľadom   nepripravenosti   prokurátora   na   hlavnom   pojednávaní.   Z uvedených dôvodov generálny prokurátor odložil podnet sťažovateľa ako neopodstatnený a nedôvodný.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že generálnej prokuratúre bolo doručené podanie sťažovateľa z 2. februára 2006, ktoré podľa jeho obsahu posúdil generálny prokurátor aj ako podnet na preskúmanie postupu špeciálneho prokurátora a jeho zástupcu. V liste z 29. marca 2006 generálny prokurátor ozrejmil sťažovateľovi skutočnosti a okolnosti   týkajúce   sa   podania   obžaloby   na   jeho   osobu,   právomoc   špeciálneho   súdu a špeciálnej   prokuratúry,   ako   aj   to,   že   o námietke   zaujatosti   voči   dozorujúcemu prokurátorovi rozhodol tento prokurátor uznesením z 13. februára 2006 tak, že sa nevylúčil z vykonávania   úkonov   trestného   konania.   Tak   ako   v predchádzajúcich   prípadoch, aj v danom   prípade   generálny prokurátor   podnet   sťažovateľa   vyhodnotil   ako nedôvodný a neopodstatnený.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že orgány   prokuratúry   vybavili sťažovateľove podnety   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   zákona   o prokuratúre.   Skutočnosť, že špeciálny prokurátor, ako aj generálny prokurátor nevyhovel sťažovateľovým podnetom v súlade s jeho očakávaniami a predstavami, nemôže založiť porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia, v ktorých uviedol: „Za porušenie práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že generálna prokuratúra podnetu podanému podľa Trestného poriadku alebo podľa zákona o prokuratúre nevyhovie“ (napr. I. ÚS 40/01, I. ÚS 38/02, II. ÚS 168/03).

O sťažovateľovej námietke zaujatosti voči dozorujúcemu prokurátorovi špeciálnej prokuratúry   z 2.   februára   2006   rozhodol   tento   prokurátor   (JUDr.   Z.)   uznesením č. k. „VII Gv 94/04-156“ z 13. februára 2006 tak, že sa nevylúčil z vykonávania úkonov trestného   konania.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že: „Dozor   nad   dodržiavaním zákonnosti   v prípravnom   konaní   som   vykonával   na   základe   vtedy   platného   Trestného poriadku   (zákona   č.   141/1961   Zb).   Obžalovaného,   jeho   obhajkyňu   ani   svedkov   osobne nepoznám a nie som v tejto veci nijakým spôsobom zaujatý.“

Proti   rozhodnutiu   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   z 13.   februára   2006   podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol špeciálny prokurátor uznesením č. k. VII Gv 96/04-180   z 29.   marca   2006,   keďže   dozorujúci   prokurátor   tejto   sťažnosti   nevyhovel. Po preskúmaní   uznesenia   podriadeného   prokurátora   špeciálny   prokurátor   sťažnosť sťažovateľa zamietol s tým, že nie je dôvodná. Z obsahu uznesenia špeciálneho prokurátora vyplýva, že sťažovateľ v sťažnosti argumentoval tým, že „i keď s prokurátorom JUDr. Z. nemá   žiaden   vzťah,   napriek   tomu   sa   mu   javí   jeho   konanie   zaujaté“. Preskúmaním vyšetrovacieho   a dozorového   spisu   špeciálny   prokurátor   dospel   k   záveru,   že vyjadrenia dozorujúceho prokurátora obsiahnuté v uznesení z 13. februára 2006 sú pravdivé. Zároveň dodal, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že dozorujúci prokurátor JUDr. Z. je vo veci zaujatý.

Sťažovateľ   namietal,   že   o jeho   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   z 13.   februára   2006 rozhodoval   vo   veci   zaujatý   špeciálny   prokurátor   JUDr.   K.   aj   napriek   tomu,   že   ešte 15. marca 2005 vzniesol voči jeho osobe námietku zaujatosti.

Z obsahu príloh je však ústavnému súdu zrejmé, že v sťažovateľovej trestnej veci špeciálny   prokurátor   JUDr.   K.   nebol   nijakým   spôsobom   činný,   pretože   dozor   nad zachovávaním zákonnosti v rámci dotknutého trestného konania vykonával iný prokurátor špeciálnej prokuratúry (a teda) JUDr. Z.

Podľa   ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník,   vyšší   súdny   úradník,   súdny   tajomník   a   zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon   priamo   týka,   k   obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo   pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa ustanovenia § 32 ods. 3 Trestného poriadku v ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov   uvedených   v § 31 oznámených niektorou   zo strán rozhoduje orgán, ktorého sa tieto   dôvody   týkajú.   O   tom,   či   je   vylúčený   sudca   alebo   prísediaci,   ktorý   rozhoduje v senáte,   rozhodne   tento   senát.   Podľa   odseku   5   citovaného   ustanovenia   o   sťažnosti rozhoduje orgán bezprostredne nadriadený orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Z vyššie   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený aj prokurátor, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka,   k   obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo   pre   pomer   k   inému orgánu činnému v tomto konaní. Keďže JUDr. Z. po posúdení všetkých okolností prípadu dospel   k záveru,   že   u   neho   nie   sú   splnené   podmienky   podľa   ustanovenia   §   31   ods.   1 Trestného   poriadku,   nevylúčil   sa   z vykonávania   úkonov   trestného   konania.   Námietke sťažovateľa   teda   nevyhovel,   proti   čomu   sťažovateľ   podal   sťažnosť.   Následne   došlo k naplneniu ustanovenia § 32 ods. 5 Trestného poriadku o tom, že o sťažnosti rozhoduje orgán   bezprostredne   nadriadený   orgánu,   ktorý   rozhodnutie   vydal.   V danom   prípade o sťažnosti   mal rozhodnúť, a v skutočnosti aj rozhodol, nadriadený špeciálny prokurátor JUDr. K. Je nepochybné, že JUDr. K. preskúmal rozhodnutie podriadeného prokurátora, a svoj   právny   názor   vyjadril   v uznesení   z 29.   marca   2006   tak,   že sťažnosť   sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.

Podľa druhej vety ustanovenia § 31 ods. 4 Trestného poriadku úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu. Interpretáciou tohto zákonného ustanovenia možno vysloviť názor, že vznesená námietka zaujatosti voči orgánu činnému v trestnom konaní   má   eliminovať   prípady,   keď   vo   veci   samej   koná   osoba,   u ktorej   sú   splnené podmienky   podľa   ustanovenia   §   31   ods.   1   Trestného   poriadku.   V namietanom   prípade vo veci samej konal prokurátor, ktorý prehlásil, že vo veci nie je nijakým spôsobom zaujatý a osobne nepozná ani obžalovaného, ani jeho obhajkyňu a taktiež ani svedkov. Na základe týchto   skutočností   špeciálny   prokurátor   sťažnosť   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu podriadeného prokurátora zamietol ako nedôvodnú. Špeciálny prokurátor pritom skúmal len správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia   a konanie   mu   predchádzajúce. Ako nadriadený prokurátor v súlade s ustanovením § 32 ods. 5 Trestného poriadku skúmal pravdivosť tvrdení podriadeného prokurátora a v tejto súvislosti skúmal okolnosti týkajúce sa vylúčenia orgánu činného v trestnom konaní z vykonávania úkonov trestného konania len vo   vzťahu   k podriadenému   prokurátorovi.   Týmto   procesným   úkonom   neboli   a ani nemohli byť skúmané okolnosti týkajúce sa prípadnej zaujatosti inej osoby.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   špeciálneho   prokurátora   sp.   zn. VII Gv 96/04 z 29. marca 2006 nevykazuje znaky arbitrárnosti a vzhľadom na príslušné zákonné ustanovenia   Trestného poriadku   o vylúčení   orgánov   činných   v trestnom   konaní z vykonávania   úkonov   trestného   konania   je   aj   náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd sa domnieva,   že   z namietaného   uznesenia   špeciálneho   prokurátora   nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo   právne   závery   obsiahnuté   v uznesení z 29. marca 2006 bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 268/05).

Namietané   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   špeciálnej prokuratúry hodnotí ústavný súd ako irelevantné, pretože obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru je výlučne „právo na spravodlivé súdne konanie“, a nie aj právo na inú právnu ochranu.

Sťažovateľ namietal aj porušenie označených základných práv postupom špeciálneho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05. V tejto súvislosti však neuviedol relevantné skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   možnému   porušeniu   základného   práva „na rozhodovanie nestranným prokurátorom“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, IV. ÚS 59/03, III. ÚS 101/06). Záverom   ústavný   súd   poznamenáva,   že   považuje   za   nenáležité,   aby   sa   právna zástupkyňa   sťažovateľa   v kvalifikovanej   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   v súvislosti s komentovaním   rozhodnutí,   prípadne   iných   úradných   písomností,   ktoré   boli   vydané orgánmi štátu, vyjadrovala pojmom „akože“, a tým zľahčovala alebo dehonestovala ich obsah alebo význam.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006