znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 133/05-14

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 T 6/04 zo 14.   októbra   2004   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. J. M. v časti, ktorou namieta porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť Ing. J. M. v časti, ktorou namieta porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2005 doručená sťažnosť Ing. J. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   T   6/04 zo 14. októbra   2004   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 bola jeho trestná vec v bode I výrokovej časti tohto rozhodnutia podľa ustanovenia § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s poukázaním na ustanovenie § 15a ods. 2 písm. c) Trestného   poriadku   postúpená   na   prejednanie   Špeciálnemu   súdu   ako   súdu   vecne príslušnému. Proti tomuto uzneseniu v bode I výrokovej časti týkajúcej sa postúpenia veci podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 tak, že jeho sťažnosť zamietol. Toto uznesenie najvyššieho súdu bolo podľa vyjadrenia sťažovateľa doručené jeho právnemu zástupcovi 16. februára 2005.

Sťažovateľ v uzneseniach krajského súdu a najvyššieho súdu vidí porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa jeho názoru krajský súd nemal postúpiť vec na prejednanie Špeciálnemu súdu a následne najvyšší súd nemal jeho sťažnosť zamietnuť. Túto trestnú vec mal podľa   vyjadrenia sťažovateľa prejednať krajský súd a až vtedy, ak by na hlavnom pojednávaní súd v zažalovanom skutku zistil trestný čin, na ktorého prejednanie je príslušný Špeciálny súd, mal mu vec podľa ustanovenia § 222 ods. 1 Trestného poriadku postúpiť. Podľa sťažovateľa nemal krajský súd tak urobiť po predbežnom prejedaní obžaloby. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„1. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 14. 10. 2004, sp. zn. 1 T 6/04, ktorým bola   trestná   vec   sťažovateľa   postúpená   Špeciálnemu   súdu   a Najvyšší   sud   Slovenskej republiky uznesením zo dňa 19. 1. 2005, sp. zn. 4 To 101/2004, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 10. 2004, sp. zn. 1 T 6/04, porušili právo sťažovateľa na súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

2. I. výrok uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 10. 2004, sp. zn. 1 T 6/04 v spojení s I. výrokom uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej zo dňa 19. 1. 2005, sp. zn. 4 To   101/2004   sa   v celom   rozsahu   zrušujú   a Krajskému   súdu   v Prešove   sa   prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Prešove a peňažnú sumu vo výške 10.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

1. Pri prejednaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.   Toto   vyššie   citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva alebo slobody sa možno na ústavnom súde domáhať v prípade, ak nie je daná možnosť, aby im ochranu poskytli všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ podal   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd.   To   znamená,   že   najvyšší   súd   ako   súd všeobecný   a v   danom   prípade   ako   súd   odvolací   preskúmal   rozhodnutie   krajského   súdu a vyjadril svoj právny názor tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol. Z uvedeného vyplýva, že námietka   o porušení   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi v podobe   sťažnosti   proti   postúpeniu   sťažovateľovej   trestnej   veci   krajským   súdom Špeciálnemu   súdu   bola   predmetom   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorý   o nej   rozhodol uznesením sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   uznesenia   krajského   súdu   preto,   lebo preskúmanie tohto uznesenia na základe podanej sťažnosti patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Z ústavného hľadiska sa teda v súvislosti s namietaným porušením základného práva nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   javí   ústavnému   súdu   ako   relevantné   len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Z obsahu sťažnosti   je zrejmé, že sťažovateľ namietal aj porušenie   práv   podľa čl. 48   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005.

Ústavný   súd   zistil,   že   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   v časti   o postúpení   veci na prejednanie   Špeciálnemu   súdu   podľa   ustanovenia   §   188   ods.   1   písm.   a) Trestného poriadku   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorou   namietal,   že   postup   krajského   súdu   nebol správny. Z obsahu sťažnosti je ústavnému súdu ďalej zrejmé, že krajský súd postúpil trestnú vec na prejednanie Špeciálnemu súdu z dôvodu, že pri predbežnom prejednaní obžaloby zistil,   že   trestnú   vec   obvinených   je potrebné   kvalifikovať aj   ako   trestný   čin   založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, čím už je daná právomoc Špeciálneho súdu.

Podľa ustanovenia § 15a ods. 2 písm. c) Trestného poriadku právomoci Špeciálneho súdu podliehajú aj iné osoby pre obzvlášť závažné trestné činy (§ 41 ods. 2 Trestného zákona) spáchané v spojení s organizovanou skupinou (§ 89 ods. 26 Trestného zákona) pôsobiacou vo viacerých štátoch, zločineckou skupinou (§ 89 ods. 27 Trestného zákona) alebo teroristickou skupinou (§ 89 ods. 28 Trestného zákona).

Podľa   ustanovenia   §   186   písm.   a)   Trestného   poriadku   predseda   senátu   nariadi predbežne prejednanie obžaloby, ak má za to, že vec patrí do príslušnosti iného súdu.

Podľa   ustanovenia   §   188   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   po   predbežnom prejednaní obžaloby súd postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný.

Vyššie uvedené ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa právomoci Špeciálneho súdu, dôvodov predbežného prejednania obžaloby, ako aj postupu po ňom mal najvyšší súd na   zreteli   pri   odôvodňovaní   svojho   rozhodnutia,   ktorým   rozhodoval   o sťažnosti proti rozhodnutiu   krajského   súdu.   V predmetnom   uznesení   najvyšší   súd   uviedol: „V posudzovanej   veci   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z dôkazov   zabezpečených a vykonaných   v prípravnom   konaní   zistil,   že   možnosť   právneho   posúdenia   konania obvinených Mgr. P. G. a spol. v bodoch I.) a II.) podanej obžaloby aj ako trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. nie je   vylúčená,   pričom   takáto   eventualita   prichádza   do   úvahy   až   po   vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov na hlavnom pojednávaní“.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského   súdu   zamietol,   čím   sa   stotožnil   s právnym   názorom   krajského   súdu. Ten vzhľadom na to, že bol toho názoru, že vec patrí do vecnej príslušnosti Špeciálneho súdu z dôvodu potreby kvalifikovania skutku obvinených aj ako trestného činu založenia, zosnovania   a podporovania   zločineckej   a teroristickej   skupiny   podľa   §   185a   ods.   1 Trestného zákona, postúpil trestnú vec na prejednanie Špeciálnemu súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu namietal aj to, že keďže v danom prípade išlo o skutky obvinených, ktoré boli spáchané v čase do 31. augusta 2002, krajský súd mal pri definovaní pojmu zločinecká skupina vychádzať z Trestného zákona účinného   do   tohto   dátumu.   Krajský   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   však   citoval   pojem zločineckej skupiny podľa zákona účinného od 1. augusta 2004, čo považoval sťažovateľ za nesprávne. Aj s touto skutočnosťou sa najvyšší súd vysporiadal tak, že pri preskúmavaní rozhodnutia   krajského   súdu   vychádzal   z Trestného   zákona   účinného   v čase   spáchania skutku, a teda aj vymedzenie pojmu zločinecká skupina posudzoval podľa vtedy účinného znenia zákona.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   úvahy   najvyššieho   súdu   vychádzajú   z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   udržateľné.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky arbitrárnosti   a vzhľadom   na   príslušné   zákonné   ustanovenia   o možnosti   postúpenia   veci vecne príslušnému súdu po predbežnom prejednaní obžaloby je aj náležite odôvodnené.

Pri preskúmavaní namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd nezistil takú aplikáciu ustanovení Trestného poriadku pri posudzovaní dôvodnosti postúpenia veci Špeciálnemu súdu ako súdu vecne príslušnému, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd pri posudzovaní dôvodnosti postúpenia veci krajským súdom Špeciálnemu súdu vychádzal zo zákonných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku, pričom posúdil možnosť aplikácie týchto ustanovení. V súvislosti s tým posúdil postup krajského súdu v časti, ktorou postúpil   vec   na   prejednanie   Špeciálnemu   súdu,   ako   dôvodný,   pretože   súd   sa   riadil príslušnými   zákonnými   ustanoveniami,   ktoré   takú   možnosť   pripúšťajú.   Ústavný   súd považuje   postup   najvyššieho   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   krajského   súdu za legitímny   a vylučujúci   možné   úvahy   o manipulácii   s prideľovaním,   respektíve postupovaním   konkrétnych   vecí   konkrétnym   súdom   či   sudcom   a s   tým   súvisiacim porušením práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných   ustanovení   Trestného   zákona   a Trestného   poriadku,   ktorá   by   bola   popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nezistil, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy a dohovoru, a to najmä vo vzťahu k namietanému porušeniu zakladaného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2005