znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 133/03-37Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   septembra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya   prerokoval   sťažnosť   L.   Z.,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   S., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   Okresným   súdom   Košice II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 649/01, a taktor o z h o d o l :

1. Právo L. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 649/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. L. Z.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II   je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia L. Z. advokátovi   JUDr.   M.   S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   výške   8   796   Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) a DPH vo výške 1 196 Sk na účet č.   1360487005/8080   vedený   v HVB   Bank   Slovakia,   a.   s.,   pobočke   K.,   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti L. Z.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2003 doručená sťažnosť L. Z., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 649/01.

Ústavný súd 11. júna 2003 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 133/03-16.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom   doručeným ústavnému súdu   11.   augusta   2003.   Po   stručnej   genéze postupu   súdu v predmetnej veci, v ktorej ide o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu a zrušenie uznesení prijatých na valnom zhromaždení odporcu, uviedol, že v súčasnosti konanie už neprebieha na   okresnom   súde,   a preto   nie   je   možné   sa   relevantne   vyjadriť   k právnej   a faktickej zložitosti veci. Podľa jeho tvrdenia sťažovateľka ovplyvnila postup konania vo veci tým, že v čase,   keď   konanie   prebiehalo   na   okresnom   súde,   nesplnila   si   poplatkovú   povinnosť a nezaplatila   súdny   poplatok   splatný   s podaním   návrhu   na   začatie   konania.   Predseda okresného   súdu   pripustil   prieťahy   v konaní,   ktoré   odôvodnil   čiastočne   objektívnymi okolnosťami,   a to   vysokým   počtom   nevybavených   a nerozhodnutých   vecí   v súdnych oddeleniach   sudcov,   ktorí   vo   veci   konali,   čo   neumožňuje   sudcom   vykonávať   úkony v jednotlivých veciach v krátkom časovom odstupe. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka uvádza, že ustanovenie o vecnej príslušnosti krajského súdu, ktorým okresný súd   odôvodnil   postúpenie   veci,   nadobudlo   účinnosť   až   1.   januára   2002,   poukázal   na ustanovenie § 104a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   31   Cb   649/01   zistil   nasledovný   priebeh   a stav konania:

Predmetom konania je žaloba sťažovateľky proti obchodnej spoločnosti LAND, a. s., Košice, Kukučínova 23 (ďalej len „odporca“), v ktorej sa domáha   vyslovenia neplatnosti právneho úkonu, a to uznesení prijatých na valnom zhromaždení odporcu 4. mája 2001. Žaloba   bola   okresnému   súdu   doručená   4. júla 2001 a bola zapísaná pod sp. zn. 27 C 626/01.

V súlade   s rozvrhom   práce   okresného   súdu   vybavujúca   sudkyňa   9.   júla   2001 predložila predmetný spis podpredsedníčke okresného súdu na preradenie veci do registra Cb, ktorá 10. júla 2001 dala pokyn na zapísanie veci do registra Cb. Zároveň bola vec pridelená novej vybavujúcej sudkyni a bola zapísaná pod sp. zn. 31 Cb 649/01.

Dňa 7. januára 2002 sudkyňa, ktorej bola vec pridelená, podala predsedovi okresného súdu námietku zaujatosti z dôvodu osobného vzťahu k sťažovateľke. Opatrením predsedu okresného súdu z 22. februára 2002 bola vec pridelená na ďalšie konanie inému sudcovi. Tento   19.   februára   2003   z dôvodu   vecnej   príslušnosti   postúpil   vec   Krajskému   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   nárok sťažovateľky   vyplýva   zo   vzťahov   medzi   štatutárnymi   orgánmi   obchodnej   spoločnosti, akcionármi alebo členmi. Podľa § 9 ods. 3 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku krajské súdy   rozhodujú   ako   súdy   prvého   stupňa   obchodné   veci   bez   zreteľa   na   to,   či   účastníci záväzkového vzťahu sú podnikatelia, spory zo vzťahov medzi obchodnými spoločnosťami alebo družstvami a ich zakladateľmi, medzi obchodnými spoločnosťami alebo družstvami a ich spoločníkmi, štatutárnymi orgánmi obchodnej spoločnosti, akcionármi alebo členmi, a to aj bývalými, ako aj medzi spoločníkmi, štatutárnymi orgánmi obchodnej spoločnosti, členmi, a to aj bývalými, alebo zakladateľmi navzájom, ak vznikli zo vzťahov upravených osobitnými predpismi. S poukazom na vyššie uvedené a podľa § 104a ods. 2 citovaného zákona okresný súd po doručení upovedomenia o postúpení veci predložil spis 10. apríla 2003 krajskému súdu, kde bol zaevidovaný pod sp. zn. 4 Cbs 2/03.

Krajský súd 24. júna 2003 vyzval sťažovateľku, aby upresnila petit žaloby podľa hmotného   práva   pod   následkom   zastavenia   konania   podľa   §   43   Občianskeho   súdneho poriadku,   a taktiež   ju   vyzval   na   zaplatenie   súdneho   poplatku.   Keďže   sťažovateľka   si zásielku súdu v odbernej lehote neprevzala, krajský súd ju opätovne zaslal sťažovateľke a tiež listom zo 4. septembra 2003 požiadal Register obyvateľov Slovenskej republiky o oznámenie   trvalého   bydliska   sťažovateľky.   Súdny   poplatok   sťažovateľka   do 10. septembra 2003 nezaplatila a neodstránila ani vady žaloby.

Sťažovateľka 28. apríla 2003 podala okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní vo veci sp. zn. 31 Cb. 649/01. Tento postup sťažovateľky kvalifikoval ústavný súd ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že aj keď konanie vo veci sťažovateľky v súčasnosti prebieha na vecne príslušnom krajskom súde sťažovateľka sa svojím návrhom vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru obmedzila len na postup okresného súdu v predmetnej veci. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal na konanie návrh len v uvedenom rozsahu a v tomto rozsahu aj vec ďalej skúmal a rozhodol v nej.

V konaní o sťažnosti namietajúcom porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2 ústavy zohľadňuje ústavný súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v   jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter ) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 31 Cb 649/01 bolo rozhodovanie o neplatnosti uznesení valného zhromaždenia akciovej spoločnosti. Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom   a ani z obsahu súdneho spisu nezistil žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o právnej   a prípadne   aj   skutkovej (faktickej) zložitosti veci, ktorej dôsledkom by malo byť ospravedlniteľné zdĺhavé konanie v danej   veci.   V namietanom   období   sa   napadnutý   súd   totiž   nezaoberal   otázkami nevyhnutnými   pre   rozhodnutie   v merite   veci,   ale   výlučne   procesnou   problematikou   – určením vecnej príslušnosti súdu (ktorú v konečnom dôsledku nemožno kvalifikovať ako právne a v danom prípade ani ako fakticky zložitú).

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky   v preskúmavanej   veci   na   okresnom   súde, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.   Hodnotenie   príslušnosti   súdu   na   konanie   nespadá   medzi   otázky,   ktorých posúdenie by mohol účastník konania podstatným spôsobom ovplyvniť. Ústavný súd však pripúšťa, že po postúpení veci krajskému súdu jej nečinnosť (doteraz neuhradený súdny poplatok, neupresnenie petitu žaloby, neprevzatie zásielky (výziev) súdu v odbernej lehote) môže vplývať na priebeh a dĺžku konania, ba môžu viesť až k jeho zastaveniu.  

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je správanie (postup) samotného súdu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci v súdnom konaní, ktoré sa na okresnom súde začalo 4. júla 2001, nebol zo strany okresného súdu až do postúpenia veci krajskému súdu 19. februára 2003, t. j. za 18 mesiacov, urobený žiadny úkon vo veci samej. Pri   posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Túto   skutočnosť   nakoniec   potvrdzuje   aj   stanovisko   okresného   súdu,   v ktorom   sa konštatujú prieťahy v konaní, a to z dôvodov, ktoré ústavný súd neakceptoval ako účinnú obranu.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   počte   nevybavených a nerozhodnutých   vecí   ako   dôvodu,   ktorý   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99, III. ÚS 14/00, I. ÚS 51/01, III. ÚS 33/01) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že štát nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o   odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom   konaní. Podľa   názoru   ústavného súdu   nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť   súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia. Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Aj v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97,   II.   ÚS   17/02).   Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu či námietka personálneho oslabenia súdu a v tej súvislosti veľkého   počtu   nevybavených   vecí   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.Ústavný súd uvedený postup okresného súdu od 4. júla 2001 do 19. februára 2003 vyhodnotil ako konanie, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľky v jej veci, a teda ako také, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy vo veci sp. zn. 31 Cb 649/01.Ústavný   súd   posúdil   aj   tvrdenia   sťažovateľky,   že   okresný   súd   tým,   že   nekonal a nerozhodol o jej veci, hoci bol vecne príslušným súdom, ale vec postúpil krajskému súdu, jej spôsobil ďalšie zbytočné a ničím neodôvodnené prieťahy v konaní, ktorým boli porušené jej práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Posúdenie vecnej príslušnosti je svojou povahou posúdením procesných podmienok v konaní, pričom takéto posúdenie patrí v zásade do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu   (napr. I. ÚS 4/00). Podľa ústavného súdu by sa posúdenie vecnej príslušnosti súdu na prerokovanie veci mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery,   ktoré   všeobecný   súd   zo   zisteného skutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajské súdy aj pred novelou Občianskeho súdneho poriadku účinnou od 1. januára 2002 prejednávali spory medzi obchodnými spoločnosťami a ich zakladateľmi, medzi obchodnými spoločnosťami a a ich   spoločníkmi,   akcionármi   alebo členmi,   ako   aj   medzi   spoločníkmi,   členmi   alebo zakladateľmi   navzájom,   ak   vznikli   zo   vzťahov   upravených   Obchodným   zákonníkom (porovnaj § 9 ods. ods. 3 písm. c) citovaného zákona platného do 1. januára 2002). Z petitu i z celkového   obsahu   žaloby   bolo   zjavné,   že   svojou   podstatou   sa   týka   sporu   medzi obchodnou   spoločnosťou   a jej   akcionármi   a štatutárnymi   orgánmi,   a   teda   o veci   mal rozhodnúť   krajský   súd.   Podľa   §   104a   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   súd, ktorému   bola   vec   postúpená,   s jej   postúpením   nesúhlasí,   predloží   vec   bez   rozhodnutia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   však   zo   spisu   zistil,   že   krajský   súd   po   postúpení   veci   a odovzdaní spisového materiálu od 10. apríla 2003 začal vo veci ako vecne príslušný súd konať. Postup okresného   súdu   spočívajúci   vo   vyslovení   svojej   nepríslušnosti   na   konanie   nemožno v okolnostiach prípadu považovať za zjavne neopodstatnený. Podľa názoru ústavného súdu však nie samotné postúpenie veci okresným súdom (krajskému súdu) sa v rozhodujúcej miere podieľalo na tom, že dlhodobo nedošlo k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľka v konaní pred okresným súdom nachádzala, ale doba, keď okresný súd tento procesný úkon (nie však vo veci samej) urobil. Podľa § 104a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd skúma vecnú príslušnosť prv, než začne konať vo veci samej. A práve tú skutočnosť, že okresný súd posúdil otázku vecnej príslušnosti v konaní o veci sťažovateľky až po 18 mesiacoch od podania návrhu, nemožno hodnotiť ako prejav postupu súdu, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka do postúpenia veci krajskému súdu trvala 18 mesiacov, dopustil zbytočných prieťahov trvajúcich celé toto obdobie (18 mesiacov), ktoré zapríčinil svojou úplnou nečinnosťou.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote postupom okresného súdu v predmetnom konaní tak, ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd uznal porušenie ústavného   práva   sťažovateľky   v   konaní   vedenom   na   okresnom súde pod sp. zn. 31 Cb 649/01. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Navrhovateľka žiada primerané finančné zadosťučinenie vo výške 120 000 Sk.   Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.Hoci významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľky je už samotné deklarovanie porušenia jej práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   ústavným súdom, porušenie   týchto   základných   práv   sťažovateľky   však   nemožno   účinne   odstrániť   len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a   krivdy.   Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu,   na   rozsah   zbytočných prieťahov   v jej   rámci,   berúc   do   úvahy   tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu   (sťažovateľka v dôsledku   uvedeného   sporu   ostala   mimo   svojej   vlasti   bez   akýchkoľvek   existenčných prostriedkov sama s maloletým dieťaťom), možno sumu 20 000 Sk považovať za primerané finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Sťažovateľkou požadovanú   výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.V.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy   konania jej právnemu zástupcovi   vo výške 9 992 Sk,   a to za dva   úkony právnej pomoci   8 540 Sk a dvakrát režijný paušál po 128 Sk a DPH 14% z odmeny 8 540 Sk, čo činí 1 195,60 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č.   163/2002 Z.   z.,   t. j. spolu   8 540   Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní   náhrady výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk, ako aj 14% DPH vo výške 1 195,60 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. septembra 2003