znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 132/2015-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2015 v senátezloženom z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   ĽubomíraDobríka   vo veci   návrhov ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátskou kanceláriou Hillbridges, s. r. o., Sedlárska 1, Bratislava, v mene ktorej konáadvokát a konateľ JUDr. Miroslav Trenčan, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnejrady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/18/14-K zo 17. septembra 2014a   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť   funkciíč. VP/19/14-K zo 17. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

1. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosťfunkcií   č. VP/18/14-K   zo 17.   septembra   2014   a   rozhodnutie   Výboru   Národnej   radySlovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   č. VP/19/14-K   zo 17. septembra   2014z r u š u j e.

2. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií j ep o v i n n ý nahradiť prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky trovykonania ⬛⬛⬛⬛ v sume 360,19 € (slovom tristošesťdesiat eur a devätnásť centov)na účet jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárii Hillbridges, s. r. o., Sedlárska 1,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. decembra2014 doručené návrhy ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“),na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosťfunkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/18/14-K zo 17. septembra 2014 a rozhodnutia výboruč. VP/19/14-K zo 17. septembra 2014 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

2.   Z predložených   návrhov   a ich   príloh   vyplýva,   že   napadnutými   rozhodnutiamivýbor sankcionoval navrhovateľa za porušenie povinností ustanovených v ústavnom zákoneč. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárovv znení   ústavného   zákona   č.   545/2005   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   ústavný   zákonč. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov(ďalej   len   „ústavný   zákon   o ochrane   verejného   záujmu“),   a to   konkrétne   povinnostízakotvených v jeho čl. 7 ods. 1.

3. Výbor v oboch napadnutých rozhodnutiach ustálil, že navrhovateľ začal výkonverejnej funkcie 4. septembra 2013 ako predseda predstavenstva obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „SPS“), a preto bol podľa čl. 7 ods. 1ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   povinný   podať   oznámenie   do 4. októbra2013 (rozhodnutie č. VP/18/14-K zo 17. septembra 2014), ako aj za rok 2013 do 31. marca2014 (rozhodnutie č. VP/19/14-K zo 17. septembra 2014). Keďže ani jednu z uvedenýchpovinností nesplnil, výbor vyvodil voči nemu zodpovednosť.

4. Navrhovateľ sa v konaniach vedených proti nemu výborom bránil argumentáciou,podľa ktorej ho z titulu výkonu funkcie predsedu predstavenstva SPS nemožno považovaťza   verejného   funkcionára   na   účel   čl.   2   ods.   1   písm.   zb)   ústavného   zákona   o ochraneverejného   záujmu.   SPS   podľa   názoru   navrhovateľa   nie   je   obchodnou   spoločnosťouso stopercentnou majetkovou účasťou štátu, lebo jeho akcionármi sú ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „ ⬛⬛⬛⬛ ; vlastní 1 287 kmeňovýchakcií), a Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky, Pražská 29, Bratislava(ďalej   len   „Správa   štátnych   hmotných   rezerv“;   vlastní   200   kmeňových   akcií).   Ibaakcionársku účasť Správy štátnych hmotných rezerv možno považovať za majetkovú účasťštátu, tá je však menšinová.

5. Výbor obranu navrhovateľa neakceptoval s poukazom na fakt, že stopercentnýmakcionárom ⬛⬛⬛⬛,   je   Ministerstvo   hospodárstva   Slovenskej   republiky(ďalej len,,ministerstvo“). Podľa názoru výboru „štátnymi akciovými spoločnosťami sú aj obchodné   spoločnosti,   ktorých   zakladateľmi   (jedinými   akcionármi)   sú   orgány   štátnej správy, príp. obchodné spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu“.

6. V návrhoch doručených ústavnému súdu navrhovateľ rovnako ako v konaniachvedených výborom dôvodí faktom, že «SPS je obchodnou spoločnosťou s približne 14,5 % priamou majetkovou účasťou štátu (percentuálne vyjadrenie počtu akcií patriacich Správe štátnych hmotných rezerv SR k celkovému počtu akcií spoločnosti SPS). Zvyšok majetkovej účasti   v spoločnosti   SPS   (t. j.   približne   85,5   %)   patrí   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   v ktorej   100   %   akcií   vlastní   Slovenská   republika   zastúpená Ministerstvom   hospodárstva,   a teda   v tejto   časti   nejde   o priamu   majetkovú   účasť   štátu v spoločnosti   SPS.   Akciovú   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ totiž   nie   je   v zmysle   právneho poriadku možné považovať za „štát“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Slovenská republika nemá v spoločnosti SPS stopercentnú priamu majetkovú účasť, ale iba nepriamu majetkovú účasť... som toho názoru, že pre zaradenie mojej osoby do kategórie verejného funkcionára v súvislosti   s mojou   funkciou   člena   štatutárneho   orgánu   SPS   nepostačuje,   ak   má   štát v spoločnosti SPS iba nepriamu majetkovú účasť, a preto nie som verejným funkcionárom v zmysle ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.».

7. Navrhovateľ vo svojich návrhoch podáva prehľad pojmu „majetkovú účasť štátu“naprieč právnym poriadkom Slovenskej republiky, a tak argumentuje v prospech záveru,že iba priama majetková účasť štátu je právne relevantná. Aj neprípustnosť extenzívnehovýkladu   ústavno-právnych   noriem   svedčí   podľa   navrhovateľa   pre   ním   preferovanúinterpretáciu.   Dôvodí   ďalej   požiadavkou   ochrany   vlastných   legitímnych   očakávaní,keď výbor   vo   svojej   doterajšej   rozhodovacej   praxi „za   verejných   funkcionárov   vždy považoval iba členov štatutárnych orgánov takých obchodných spoločností, v ktorých má štát   stopercentnú   priamu   majetkovú   účasť“.   Napokon   navrhovateľ   cituje   z priebehurozpravy   prebiehajúcej   na   zasadnutí   výboru   konaného   17.   septembra   2014,z ktorých vyplýva, že aj členovia výboru majú pochybnosti o zvolenom spôsobe riešeniakardinálnej právnej otázky.

8. V závere návrhov navrhovateľ žiada zrušenie napadnutých rozhodnutí a priznanienáhrady trov konania.

9.   Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   PLs.   ÚS   2/2015-6   z 25.   februára   2015   spojilpodľa § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 112 ods. 1 zákonač.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   oba   návrhyna spoločné konanie.

10.   Uznesením   č.   k.   III.   ÚS   132/2015-21   z 8.   apríla   2015   prijal   ústavný   súdpodľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde oba návrhy navrhovateľa na ďalšie konanie.

11.   Ústavný   súd   4.   mája   2015   vyzval   výbor   na   vyjadrenie   sa   k vecnej   stránkenávrhov a na doručenie spisov č. VP/18/14-K a č. VP/19/14-K.

12.   K   návrhu   navrhovateľa   sa   vyjadril   výbor   prostredníctvom   svojho   predsedupodaním z 19. mája 2015 doručeným ústavnému súdu 25. mája 2015, ku ktorému pripojil ajoriginály príslušných na vec sa vzťahujúcich spisov. Vo vyjadrení hodnotí ako paradoxnétvrdenie navrhovateľa, že «napriek tomu, že ide o akciovú spoločnosť, pri ktorej založení sú dva   subjekty   disponujúce   majetkom   vo   vlastníctve   štátu,   nejde   o obchodnú   spoločnosť so stopercentným majetkom vo vlastníctve štátu.

Navrhovateľ   nemieni   vziať   na   vedomie,   že   pri   vklade ⬛⬛⬛⬛ ide o obchodnú spoločnosť, ktorej 100 % vlastní Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom hospodárstva   Slovenskej   republiky   s tvrdením,   že ⬛⬛⬛⬛ nie   je   možné považovať za „štát“.

Domnievame sa, že ide o účelové tvrdenie popierajúce základný fakt, že Správa štátnych   hmotných   rezerv   Slovenskej   republiky   a ⬛⬛⬛⬛ disponujú   síce rôznou formou štátneho majetku, ale jeho súhrn bez ohľadu na priamu alebo nepriamu účasť tvorí stále len formu štátnej účasti a v matematickom súhrne ide o konečnú sumu 100 (%).».

13. Podľa výboru «zákonodarca pri tvorbe a schválení ústavného zákona sledoval záujem spoločnosti na ochranu verejného záujmu voči verejným funkcionárom spravujúcim majetok štátu pri stopercentnej účasti štátu, čiže vyjadril tento záujem formuláciou pojmu verejný funkcionár v čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona ako „štatutárneho orgánu alebo   členov   štatutárneho   orgánu   obchodnej   spoločnosti   so   stopercentnou   majetkovou účasťou štátu“ (širší pojem) bez rozlíšenia tzv. priamej alebo nepriamej účasti štátu. Takýto pojem   (ako   uvádza   aj   navrhovateľ),   nie   je   vymedzený   v žiadnom   právnom   predpise, a nezaoberá   sa   ním   ani   odborná   literatúra.   Nejde   preto,   ako   uvádza   navrhovateľ, o neprípustný   extenzívny   výklad,   ale   o čisto   pragmatický   „logický“   výklad,   podporený bežnou matematickou vetou x+y=100.

Naviac   ide   o zrozumiteľné   a racionálne   (logické)   zdôvodnenie,   že   navrhovateľ   je verejným   funkcionárom,   pretože   ak   zákonodarca   v právnej   norme   uviedol   pojem „majetková účasť štátu“, potom je možné logicky vyvodiť, že nemal v úmysle tento pojem rozdeľovať na „priamu“, príp. „nepriamu“ majetkovú účasť.».

14.   K navrhovateľovej   námietke   o diskriminácii   zo   strany   výboru   tento   uvádza,že „nemá   možnosť   získať   údaje   o existencii   obchodných   spoločností,   ale   aj   štátnych podnikov inak, ako podaním oznámenia zo strany verejného funkcionára a z jeho obsahu, príp.   na   základe   oznámenia   zo   strany   zakladateľa   alebo   náhodilo   (prostredníctvom elektronických alebo printových médií).

Z tohto   dôvodu   naďalej   trváme   na   tom,   že   výbor   nepoužil   extenzívny   výklad, keďže o existencii SPS sa dozvedel až z podania oznámenia iného verejného funkcionára...“.

15.   Výbor   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutia   potvrdila navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

16.   Ústavný   súd   zaslal   1.   júna   2015   vyjadrenie   výboru   právnemu   zástupcovinavrhovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

17. Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu doručil ústavnému súdu 10. júna2015   stanovisko,   v ktorom   nesúhlasí   s tvrdením   výboru, «ktorým   mi   je   podsúvané vyjadrenie,   že   pojem   „majetková   účasť   štátu“   nie   je   vymedzený   v žiadnom   právnom predpise. Ide o zavádzajúce tvrdenie. Problematike výkladu pojmu „majetková účasť štátu“ sa   dôkladne   venujem   najmä   v časti   4.1   môjho   návrhu.   Na   základe   tam   uvedených argumentov   trvám   na   svojom   názore,   že   pojem   „majetková   účasť   štátu“   nie   je   možné vykladať extenzívne (a subsumovať tak pod neho aj nepriamu majetkovú účasť štátu), pokiaľ konkrétna norma výslovne neuvádza, že sa pod ním rozumie aj nepriama majetková účasť štátu.».

18. Podľa navrhovateľa výbor na väčšinu jeho argumentov uvedených v návrhochnereagoval.

19. Navrhovateľ kritizuje postoj, podľa ktorého «sa Výbor „nevyjadruje k výhradám navrhovateľa k procesnému postupu výboru“. Takáto pozícia Výboru k procesnému postupu a spôsobu vedenia konania je podľa môjho názoru neakceptovateľná, nakoľko rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR jednoznačne akcentuje požiadavku na riadny procesný postup Výboru.».

20. Navrhovateľ zotrváva na svojich návrhoch v plnom rozsahu.

II.

21. Podľa   čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutýverejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súdv lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovenástrata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhuna preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomtonávrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutiapred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   §   73a   a   §   73b   zákona   o ústavnom   súde.Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

22. Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejnéhofunkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veciochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákonao ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárovalebo podľa osobitného predpisu (ďalej len,,orgán“).

23. Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senátústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

24. Podľa   § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí,že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejnéhozáujmu   pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   alebo   s   osobitným   predpisom,rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutieorgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

25. Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu jekonečné.

26. Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru namieta,že nespĺňa definičné znaky verejného funkcionára podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavnéhozákona o ochrane verejného záujmu, keďže akciová spoločnosť, ktorej bol v rozhodnomobdobí   predsedom   predstavenstva,   nie   je   obchodnou   spoločnosťou   so   stopercentnoumajetkovou   účasťou   štátu.   Preto   sa   naňho   ani   nemohli   vzťahovať   povinnosti,za ktorých nesplnenie ho výbor sankcionoval.

27. Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu satento ústavný zákon vzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárnehoorgánu obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

28.   Podľa   čl.   3   ods.   1   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   verejnýfunkcionár je na účely tohto zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1.

29.   Podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   verejnýfunkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jejvýkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok,v ktorom uvedie,

a)   či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionáras výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahualebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkonefunkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánochprávnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnickýchosôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d)   svoje   príjmy   dosiahnuté   v   uplynulom   kalendárnom   roku   z   výkonu   funkcieverejného   funkcionára   a   z   výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejnéhofunkcionára,

e)   svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela   a   neplnoletých   detí,ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezviskoa adresa trvalého pobytu.

30. Zmyslom a účelom ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je zabezpečiťprávny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúciv zamedzení   vzniku   rozporu   osobných   záujmov   verejných   funkcionárov   s verejnýmzáujmom v súvislosti s výkonom svojej funkcie a predchádzať zneužívaniu verejnej funkcie,prípadne postavenia s ňou spojeného na osobný prospech (IV. ÚS 1/07). V záujme tohtocieľa ukladá uvedený ústavný zákon verejným funkcionárom (najmä v čl. 4, 5, 6 a čl. 8)rôzne povinnosti a obmedzenia týkajúce sa vlastného výkonu verejnej funkcie alebo výkonučinností,   funkcií   a   zamestnaní   nezlučiteľných   so   zastávanou   verejnou   funkciou(III. ÚS 24/07, III. ÚS 12/09).

31.   Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   o návrhoch   navrhovateľa,   a to   z pohľadudôvodov skoncipovaných v spojených a prijatých návrhoch, ako aj z pohľadu kriteriálnehonastavenia   ústavno-súdneho   prieskumu   determinované   citovaným   §   73   ods.   3   zákonao ústavnom   súde   je   nevyhnutné   identifikovať   pojmové   znaky   pojmu   „majetková   účasť“použitého v čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Zjavnetotiž ide o pojem, ktorý nie je legálne ani konštitucionálne definovaný. Len tak bude možnéjednoznačne uzavrieť, či navrhovateľ porušil alebo neporušil povinnosť podľa čl. 7 ods. 1ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu,   keď   písomné   oznámenia   funkcií,zamestnaní, činností a majetkových pomerov nepodal.

32.   Účasť   v obchodnej   spoločnosti   je   daná   obsahom   právneho   vzťahumedzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou. Pre akciovú spoločnosť to znamená obsahprávneho   vzťahu   medzi   ňou   a akcionárom,   ktorý   je   jej   spoločníkom.   Účasť   akcionárav akciovej spoločnosti je podmienená vlastníctvom akcie, pretože akcia ako cenný papierstelesňuje práva akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnostina jej riadení, zisku a na likvidačnom zostatku po zrušení spoločnosti s likvidáciou [§ 155ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len„Obchodný zákonník“)]. Akcia sa tak zvykne označovať aj ako účastinný cenný papieralebo   účastina.   Predstavuje   participáciu   akcionára   na   spoločnosti   (Kubíček,   P.   et.   al.Obchodné právo. 1. vydanie. Bratislava : Univerzita Komenského, 2008, s. 173).

33.   Obsahom   účasti   akcionára   v akciovej   spoločnosti   sú   práva   a povinnosti,ktoré môžu   mať   povahu   majetkovú   (napr.   právo   na   dividendu,   právo   na   podielna likvidačnom   zostatku)   i nemajetkovú   (napríklad   právo   na   riadenie   i kontroluspoločnosti).   Práve   identifikované   členenie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   základompre vymedzenie podstaty majetkovej účasti v akciovej spoločnosti.

34. Pojem „majetková účasť“ použitý v čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákonao ochrane verejného záujmu sa svojou obsahovo náplňou najviac blíži pojmu podiel tak, akoho definuje v § 61 Obchodný zákonník. Podielom je miera účasti spoločníka na čistomobchodnom   imaní   spoločnosti.   Kým   obsahom   právneho   vzťahu   účasti   spoločníkav spoločnosti sú všetky práva a povinnosti, ktoré má spoločník voči spoločnosti, podiel tak,ako je vymedzený v § 61, vyjadruje len majetkovú zložku účasti spoločníka v spoločnosti(Ďurica,   M.   in   Patakyová,   M.   a kol.   Obchodný   zákonník.   Komentár.   3.   vydanie.Praha : C. H. Beck, 2010, s. 186).

35.   Ústavný   súd   tak   uzatvára,   že   pojem   „majetková   účasť“   podľa   čl.   2   ods.   1písm. zb) ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyjadruje   majetkové   zdieľanievýsledkov   činnosti   (väčšinou   podnikateľskej)   obchodnej   spoločnosti   jej   spoločníkom,pričom tieto výsledky môžu mať tak kladnú, ako aj zápornú hodnotu.

36.   Na   podklade   záverov   formulovaných   v predchádzajúcich   odsekoch   možnokonštatovať, že majetkovú účasť v SPS mali v rozhodnom období dva subjekty: Správaštátnych hmotných rezerv a

37.   Správa   štátnych   hmotných   rezerv   je   ústredným   orgánom   štátnej   správys postavením   rozpočtovej   organizácie   štátu   (§   21   ods.   1   zákona   č.   523/2004   Z.   z.o rozpočtových   pravidlách   verejnej   správy   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonovv znení neskorších predpisov) a je právnickou osobou (§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z.o   organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii   ústrednej   štátnej   správy   v znení   neskoršíchpredpisov).   Ako štátna   rozpočtová   organizácia   však   môže   nadobúdať   majetok   lendo vlastníctva štátu ako právnickej osoby [§ 2 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o správe majetku štátu“)]. Akcie SPS, ktoré spravuje Správa štátnych hmotnýchrezerv, sú teda vo vlastníctve štátu a prostredníctvom nich má štát aj majetkovú účasť v SPS,ktorá však, ako to z podkladov daných ústavnému súdu k dispozícii vyplýva (a to medziúčastníkmi konania nie je sporné), nevykazuje 100 %.

38. ⬛⬛⬛⬛, je obchodnou spoločnosťou – akciovou spoločnosťou,ktorá má vlastnú právnu subjektivitu (§ 56 ods. 1 Obchodného zákonníka) prejavujúcu saokrem iného v právnej samostatnosti pri realizácii právnych úkonov, v spôsobilosti vlastniťmajetok   a niesť   majetkovú   zodpovednosť   v právnych   vzťahoch.   Všetky   akcie ⬛⬛⬛⬛, vlastní štát prostredníctvom ministerstva. ⬛⬛⬛⬛,je teda obchodnou spoločnosťou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Majetok vovlastníctve ⬛⬛⬛⬛,   (teda   aj   akcie   SPS)   je   od   majetku   štátu   právneoddelený, a teda netvorí súčasť majetkového substrátu štátu ako právnickej osoby (pozrinapr. § 2 ods. 2 zákona o správe majetku štátu, podľa ktorého Slovenská republika akoprávnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu...).

39. V týchto súvislostiach bude vhodné poukázať na mechanizmus založenia tzv.štátnej   akciovej   spoločnosti   (pre   účely   podnikania)   a na   právne   pomery   medzi   štátoma vzniknutou spoločnosťou, ktoré z tohto aktu vyplývajú.

Ak štát (štátny orgán) založí ako jediný zakladateľ akciovú spoločnosť

- podieľa sa svojím vkladom v plnom rozsahu na tvorbe jej základného imania (§ 58a § 59 ods. 1 Obchodného zákonníka),

- predmet vkladu sa stáva súčasťou obchodného majetku [súhrn majetkových hodnôt(vecí,   pohľadávok   a   iných   práv   a   peniazmi   oceniteľných   iných   hodnôt),   ktoré   patriapodnikateľovi   a   slúžia   alebo   sú   určené   na   jeho   podnikanie   §   6   ods.   1   Obchodného̶zákonníka]; na dokreslenie je možné spomenúť, že v § 179 ods. 2 Obchodného zákonníka jevýslovný zákaz vrátenia vkladu akcionárom,

- akciová spoločnosť nakladá so svojím obchodným majetkom (ktorý už nepatrí štátu)v rámci svoje činnosti (podnikania), pričom podnikaním sa podľa § 2 ods. 1 Obchodnéhozákonníka   rozumie   sústavná   činnosť   vykonávaná   samostatne   podnikateľom   vo vlastnommene a na vlastnú zodpovednosť pre účely dosiahnutia zisku.

40.   Nemožno   za   žiadnych   okolností   súhlasiť   s vyjadrením   jedného   z poslancovNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   zachyteným   v zápisnici   z 18. schôdze   výboruzo 17. septembra   2014,   na   ktorej   sa   hlasovaním   prijali   napadnuté   rozhodnutia,že „vlastníkom   100   %   akcií   spoločnosti   je   Slovenská   republika,   ktorá   je   zastúpená spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ktorá je 100 % štátnou akciovou spoločnosťou a Správa štátnych hmotných rezerv SR, ktorá je ústredným orgánom štátnej správy“. V prvom radezo žiadnych   podkladov,   ktoré má   ústavný   súd   k dispozícii,   nevyplýva,   že   by ⬛⬛⬛⬛,   pri   realizácii   práv   a povinností   akcionára   SPS   konal   v menea na zodpovednosť   štátu,   a nie   vo   svojom   vlastnom   mene   a na vlastnú   zodpovednosť.V druhom rade právny poriadok nepozná pojem „štátna akciová spoločnosť“. Z hľadiskaakcionárskej štruktúry existuje len jedna právna kategória akciovej spoločnosti, pričom všakštát môže vlastniť aj všetky akcie akciovej spoločnosti, čo má za následok, že má v danejakciovej spoločnosti stopercentnú majetkovú účasť. V takom prípade práva a povinnostiakcionára v mene a na zodpovednosť štátu vykonáva určený orgán štátu (väčšinou ústrednýorgán štátnej správy) majúci pozíciu správcu majetku štátu. ⬛⬛⬛⬛, všaktakýmto subjektom nie je. Postavenie právneho zástupcu štátu nemajú bez ďalšieho akciovéspoločnosti, ktorých jediným akcionárom je štát.

41.   Ústavný   súd   tak   uzatvára,   že   akcie   SPS,   ktoré   sú   vo   vlastníctve ⬛⬛⬛⬛,   nezakladajú   pre   štát   pozíciu   akcionára.   Štát   potomprostredníctvom   akcií   vo   vlastníctve ⬛⬛⬛⬛ ani   nemôže   mať   v SPS   účasťprislúchajúcu akcionárovi popísanú v bodoch 32 až 35. Prostredníctvom týchto akcií máv SPS majetkovú účasť ⬛⬛⬛⬛, ako samostatný právny subjekt, nie štát.

42. Postavenie akciovej spoločnosti vo sfére majetkovo-právnej nemožno porovnávaťs majetkovým   postavením   štátnych   rozpočtových   organizácií,   štátnych   príspevkovýchorganizácií či štátnych fondov, ktoré síce sú právnickými osobami, ale ako správcoviamajetku štátu môžu nadobúdať majetok len do vlastníctva štátu, nie do svojho vlastníctva.Aj právne úkony pri správe majetku štátu vykonávajú v mene štátu, nie vo svojom vlastnommene (§ 2 ods. 2 zákona o správe majetku štátu).

43. V SPS, v ktorej bol navrhovateľ predsedom predstavenstva, sa majetková účasťrozkladá   na   Správu   štátnych   hmotných   rezerv   a ⬛⬛⬛⬛ Kým   v prípadeSprávy štátnych hmotných rezerv vykonávajúcej práva akcionára nesie majetkové rizikospojené   s účasťou   na   podnikaní   SPS   štát,   pretože   Správa   štátnych   hmotných   rezervako štátna   rozpočtová   organizácia   nemá   vlastný   majetok, ⬛⬛⬛⬛,   jespôsobilým   subjektom   vlastníckeho   práva,   vlastní   majetok,   ktorý   netvorí   súčasťmajetkového substrátu štátu ako právnickej osoby, a tak aj sám znáša majetkové rizikospojené   s účasťou   na podnikaní   SPS.   Zo   žiadneho   právneho   predpisu   totiž   nevyplýva(na rozdiel   od   štátnych   rozpočtových   organizácií),   že   by   obchodná   spoločnosťso stopercentnou majetkovou účasťou štátu nemohla vlastniť svoj majetok a niesť vlastnúzodpovednosť   v majetkovo-právnych   vzťahoch.   Taká   obchodná   spoločnosť   je   od   štátumajetkovo nezávislá a zákon o správe majetku štátu sa na jej majetok nevzťahuje.

44. SPS nie je obchodnou spoločnosťou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

45.   Ústavný   súd   neopomína   ani   argumentáciu   výboru   založenú   na   rozlišovanípriamej   a nepriamej   majetkovej   účasti   v obchodnej   spoločnosti   a následne   prepojenúna zdôrazňovanie cieľa právnej úpravy zakotvenej v ústavnom zákone o ochrane verejnéhozáujmu (strana 3 vyjadrenia výboru doručeného ústavnému súdu 25. mája 2015).

46.   Majetkovú   účasť   v obchodnej   spoločnosti,   ktorú   už   ústavný   súdv predchádzajúcom texte podrobne analyzoval, z hľadiska jej podstaty (majetkové zdieľanievýsledkov činnosti obchodnej spoločnosti) nemožno po právnej stránke klasifikovať. Je lenjedna. Nepriama majetková účasť, tak ako ju má na mysli výbor, je právny, hoci nie faktickýnonsens. Hospodárenie SPS ako akciovej spoločnosti má vplyv na výšku dividend (§ 178ods. 1 Obchodného zákonníka) spojených s vlastníctvom akcií. Pokiaľ však ide o akcie SPSvo vlastníctve ⬛⬛⬛⬛,   dividendy   z nich   plynúce   sa   nestanú   majetkomštátu,   ale   majetkom   akcionára,   teda ⬛⬛⬛⬛ Ten   nie   je   vo vlastníctveSlovenskej republiky, ako to na strane 3 svojho vyjadrenia uvádza výbor. Majetkový aspektúčasti v SPS teda, pokiaľ ide o akcie vo vlastníctve ⬛⬛⬛⬛, nesvedčí štátu.Tvrdenie, že „ide o obchodnú spoločnosť, ktorej 100 % vlastní Slovenská republika“, jenepochopením podstaty vzťahov medzi zakladateľom alebo akcionárom na jednej stranea akciovou spoločnosťou na strane druhej. Akciová spoločnosť ako právnická osoba nikdynemôže byť objektom vlastníctva, keď je sama spôsobilým nositeľom vlastníckeho práva.Žurnalistický   štýl,   ktorý   takéto   vyjadrenia   často   používa,   nemôže   byť   základom   preaplikáciu právnych noriem.

47. Pravdaže, ústavný súd chápe, čo výbor svojimi formulovanými postojmi chcelvyjadriť. Jeho argumenty však naznačujú skôr fakt sprostredkovaného ovládania SPS štátomprostredníctvom ⬛⬛⬛⬛ V praxi je nepochybné, že štát ako jediný akcionármá vo vzťahu k spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, rozhodujúce postavenie (pozri body 32a   33). V právnej   rovine   sa   však   popisované   javy   obvykle   vyjadrujú   reguláciou   vzťahuovládajúcej   osoby   a ovládanej   osoby   (§   66a   Obchodného   zákonníka,   resp.   môže   ísťo konanie v zhode podľa § 66b Obchodného zákonníka), ktorý však sám osebe bez ďalšiehonevykazuje majetkový aspekt, ale skôr zdôrazňuje nemajetkovú črtu účasti v obchodnejspoločnosti (pozri aj bod 34).

48.   Pokiaľ   však   výbor   vo   svojom   vyjadrení   ide   ešte   ďalej   a tvrdí   (stotožňujúc ⬛⬛⬛⬛,   s ministerstvom),   že „... ide   o orgány   štátu,   ktoré   zverujú novovzniknutej akciovej spoločnosti (rozumej SPS) majetok, ktorý bol doteraz v správe ⬛⬛⬛⬛,   a.s.   a Správe   štátnych   hmotných   rezerv   Slovenskej   republiky“,   ideo argumentáciu v príkrom rozpore s právnou realitou. Ústavný súd musí opakovane a ráznepripomenúť,   že ⬛⬛⬛⬛,   nie   je   správcom   majetku   štátu,   ktorý   bolprostredníctvom ministerstva vložený do jeho základného imania, ale vlastníkom celéhoobchodného majetku, s ktorým nakladá (podniká) samostatne a vo vlastnom mene. A to jeprincipiálny   rozdiel.   Možno   pripustiť,   že   takýto   názor vznikol   ako   paralela   so   štátnympodnikom,   ktorý   napriek   tomu,   že   je   tiež   v právnom   postavení   samostatnej   právnickejosoby, majetok, ktorý mu bol zverený, „iba“ spravuje a tento zostáva vo vlastníctve štátu(§ 5 ods. 1 a § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov).

49. Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu však v čl. 2 ods. 1 písm. zb) definujeverejného funkcionára rýdzo na báze majetkového aspektu účasti v obchodnej spoločnosti.Dikcia   predmetnej   ústavnej   normy   používajúca   prívlastok   „majetková“   iný   výkladneumožňuje. Nemožno zabúdať, že uplatňovanie ústavného zákona o ochrane verejnéhozáujmu   v posudzovaných   prípadoch   navrhovateľa   ústi   do   vyvodenia   verejnoprávnejzodpovednosti, pri ktorej je vzhľadom na závažnosť zásahu do individuálnej sféry adresátajej   pôsobenia   vylúčené   rozširovať   interpretáciou   jej   hmotnoprávne   podmienky.Ak rešpektovanie   znenia   právnych   noriem   upravujúcich   verejnoprávnu   zodpovednosťneumožňuje dosahovať cieľ právnej regulácie (bod 30), potom je potrebné ju zmeniť, nieutiekať sa k nebezpečnej extenzii vo výklade právnych pravidiel. Ústavný súd už v tejtosúvislosti judikoval, že platná právna norma nemôže podliehať pri svojom uplatňovaní   ako̶poslednom   štádiu   interpretácie   kritériám   významným   predovšetkým   pri   jej   tvorbe.̶V posudzovanej veci nemožno obísť ani aspekt, že ide o ukladanie sankcií, pri ktoromvýklad a aplikácia či už „skutkovej podstaty“ alebo osoby porušovateľa (najmä, ak ideo špecifický subjekt – verejný funkcionár) musí podliehať mimoriadne prísnym kritériáma v pochybnostiach (ktoré zo zápisnice výboru sú zrejmé) nemožno sankciu uložiť (známazásada „in dubio pro reo“). Najzávažnejším dôvodom vylučujúcim možnosť extenzívnehovýkladu   ústavnej   normy   je   však   ústavná   direktíva   uvedená   v čl.   2   ods.   2   ústavy(I. ÚS 30/99).

50. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľnespĺňal definičné znaky verejného funkcionára podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) v spojení s čl. 3ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, v dôsledku čoho mu povinnosť podľačl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona ani nevznikla. Preto konanie navrhovateľa spočívajúcev opomenutí   podania   písomných   oznámení   funkcií,   zamestnaní,   činností   a majetkovýchpomerov do 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie predsedu predstavenstva SPS a do 31. marca2014   nebolo   v rozpore   s ústavným   zákonom   o ochrane   verejného   záujmu.   To   mápodľa § 73b   ods.   3   druhej   vety   zákona   o ústavnom   súde   za   následok   zrušenie   obochnapadnutých rozhodnutí (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

51. Navrhovateľ žiadal priznať proti výboru náhradu trov konania pred ústavnýmsúdom, ktorej sumu vyčíslil jeho právny zástupca v každom návrhu sumou 340,90 €. Trovyprávneho zastúpenia právny zástupca v oboch návrhoch bližšie špecifikoval ako odmenuza dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2014   [prevzatie   a   príprava   zastúpenia,podanie návrhu (2 x po 134 €)] a režijný paušál (2 x po 8,04 €). Takto vypočítanú sumuzvýšil o 20 % dane z pridanej hodnoty.

52. Pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal ústavný súd z § 36 ods. 2zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledkukonania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradilinému účastníkovi konania jeho trovy.

53. Pri výpočte trov právneho zastúpenia navrhovateľa ústavný súd vychádzal z § 1ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)s tým, že predmet konania pred ústavným súdom o návrhu na preskúmanie rozhodnutiavýboru   podľa   čl.   10   ods.   2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   je   v zásadenevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je   nezameniteľný   so   sumou   peňažnej   sankcie   uloženejnapadnutými rozhodnutiami výboru.

54. Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkonprávnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavnýmsúdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

55. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 jepriemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku2013   v sume   804   €.   Z toho   vyplýva,   že   tarifná   odmena   sa   jeden   úkon   právnej   službypredstavuje podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 134 € a režijný paušál 8,04 €.

56. Napriek tomu, že si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu trov konania za štyriúkony právnej služby (2 úkony pri každom z návrhov), ústavný súd mu využijúc diskrečnýpriestor daný   citovaným   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   priznal   náhradu   tarifnejodmeny len za dva úkony právnej služby. Vychádzal pritom z totožnosti skutkovej a právnejstránky   oboch   návrhov   rezultujúcej   do   identických   dôvodov   a právnej   argumentáciev oboch spojených návrhoch.

57.   Z toho   vyplýva,   že   navrhovateľ   má   nárok   na   náhradu   trov   v sume   268   €,ku ktorej bolo potrebné pripočítať režijný paušál za štyri úkony právnej služby (32,16 €).Spolu náhrada trov konania predstavuje 300,16 €. Vypočítanú sumu ústavný súd zvýšilo 20 % dane z pridanej hodnoty, keďže navrhovateľ preukázal, že jeho právny zástupca jeplatiteľom dane z pridanej hodnoty. Navrhovateľovi tak ústavný súd voči výboru priznalnáhradu trov konania v sume 360,19 € (bod 2 výroku tohto nálezu).

58.   Pretože   výbor,   ktorému   bola   ako   účastníkovi   konania   pred ústavným   súdomuložená povinnosť nahradiť trovy navrhovateľovi, je orgánom Národnej rady Slovenskejrepubliky,   uložil   mu   ústavný   súd   splnenie   tejto   povinnosti   prostredníctvom   KancelárieNárodnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s jej rozpočtovými prostriedkami.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015