znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 132/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka o sťažnosti M.   Ž.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. T.   V.,   Advokátska   kancelária,   K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 9/2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 9/2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 9/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. Ž. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť M. Ž. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr.   T.   V.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 132/2012-11 z 28. marca 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. Ž., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 9/2006.

Následne ústavný súd 11. apríla 2012 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke   prijatej   sťažnosti,   zaslanie   relevantného   súdneho   spisu   a   oznámenie,   či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu (sp. zn. Spr 102/10 z 15. mája 2012) bolo ústavnému súdu doručené 15. mája 2012. V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedu okresného   súdu   s podrobnou   chronológiou   úkonov   okresného   súdu   i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

«Sťažovateľka   M.   Ž.,   ktorá   v   konaní   sp.zn.   34C/9/2006   vystupuje   ako   žalobkyňa podala na Okresný súdu Košice I 24.1.2006 žalobu voči Mestu K. o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu.

24.1.2006 žalobkyňa požiadala súd o oslobodenie poplatkovej povinnosti v tomto konaní a aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesením č.k. 34C/9/2006-49 z 2.2.2006 súd vyzval žalobkyňu na odstránenie vád návrhu,   ktoré spočívali   v nepresnom   označení účastníkov   konania   a chýbajúcom   petitu návrhu na rozhodnutie.

Uznesením   34C/9/2006-51   z   2.2.2006   súd   vyzval   žalobkyňu   na   odstránenie   vád návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   spočívali   v   nepresnom   označení účastníkov   konania   v   neuvedení   petitu   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia a v neodôvodnení nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy.

Žalobkyňa 6.3.2006 doručila súdu upresnenie návrhu na začatie konania a 7.3.2006 doručila aj upresnenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

10.4.2006 žalobkyňa uhradila súdny poplatok.

Uznesením č.k. 34C/9/2006-64 z 10.5.2006 súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Uznesením č.k.   34C/9/2006-75   súd   podanie žalobkyne z 23.1.2006   označené   ako žaloba o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu odmietol.

13.12.2006 žalobkyňa doručila súdu podanie označené ako úprava petitu návrhu. Uznesením   č.k.   34C/9/2006-83 z 19.1.2007   súd zrušil uznesenie   Okresného   súdu Košice I č.k. 34C/9/2006-75 z 27.11.2006.

Uznesením č.k. 34C/9/2006-85 z 26.4. 2007 súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania. 8.10.2007 súd doručil žalovanému návrh na začatie konania a uložil mu, aby sa v lehote   15   dní   k   tomuto   návrhu   vyjadril.   Žalovaný   Mesto   K.   12.11.2007   doručil   súdu vyjadrenie k žalobe.

Uznesením   č.k.   34C/9/2006-103   súd   priznal   žalobkyni   oslobodenie   od   povinnosti platiť súdne poplatky v plnom rozsahu.

6.12.2007   súd   nariadil   pojednávanie   vo   veci   na   25.2.2008. Žalobkyňa podaním 20.2.2008 doplnila žalobu.

Pojednávanie   dňa   25.2.2008   bolo   odročené   za   účelom   poskytnutia   lehoty žalovanému, aby sa vyjadril k podaniu žalobkyne z 20.2.2008, ktoré mu bolo doručené na pojednávaní. Pojednávanie bolo odročené na 28.4.2008.

Pojednávanie na 28.4.2008 bolo zrušené z dôvodu pracovnej neschopnosti sudkyne. Ďalší termín vo veci bol nariadený na 29.9.2008. Na tomto pojednávaní súdu vypočul účastníkov   konania   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia dokazovania, nariadením znaleckého dokazovania.

Uznesením   č.k.   34C/9/2006-105   z   20.1.2009   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie znalkyňou z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľnosti, Ing. A. H. Dňa 26.1.2009 znalkyňa telefonicky oznámila súdu, že nemôže vypracovať znalecký posudok, nakoľko je toho času na materskej dovolenke.

Uznesením   č.k.   34C/9/2006-159 z 2.2.2009   súd ustanovil   na   podanie   znaleckého posudku znalkyňu Ing. M. K.

Znalkyňa 11.6.2009 oznámila súdu, že nemôže vypracovať znalecký posudok. Uznesením   č.k.   34C/9/2006-167   z   29.6.2009   súd   ustanovil   na   vypracovanie znaleckého posudku Ing. E. H.

4.1.2010 súd urgoval E. H. o podanie znaleckého posudku.

25.1.2010 súd opakovanie urgoval znalca o podanie znaleckého posudku.

Zásielky   adresované   Ing.   E.   H.   sa   vrátili   súdu   späť   s   poznámkou   „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“.

19.2.2010 súd požiadal Obvodné oddelenie PZ K. o doručenie zásielky Ing. E. H. Obvodné oddelenie K. listom 27.2.2010 oznámilo súdu, že doručovanú zásielku vracajú späť ako nedoručenú, nakoľko Ing. E. H. sa na uvedenej adrese zdržiava zriedkavo a že uvedený byt je v rekonštrukcii.

28.5.2010   žalobkyňa   doručila   súdu   ďalší   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia.

Uznesením č.k. 34C/9/2006-198 zo 14.6.2010 súd vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanému nakladať so spornou nehnuteľnosťou.

4.11.2010 súd vyzval súdneho znalca Ing. E. H., aby v lehote 5 dní oznámil prekážky, ktoré   mu   bránia   podať   znalecký   posudok.   Zároveň   ho   súd   poučil,   že   v   prípade neposkytnutia   súčinnosti   bude   mu   uložená   poriadková   pokuta   podľa   §   53   O.s.p.   Túto zásielku   súdnemu   znalcovi   zasielal   poštou   a   zároveň   aj   prostredníctvom   Obvodného oddelenia K. Obvodné oddelenie policajného zboru K. listom z 28.11.2011 oznámilo súdu, že Ing. E. H. nepreberá zásielky, nakoľko na tejto adrese nebýva.

Uznesením   č.k.   34C/9/2006-217   z   8.12.2010   súd   uložil   znalcovi   Ing.   E.   H. poriadkovú pokutu vo výške 400,- EUR.

23.2.2011 súd   vytýčil   termín   pojednávania   na   1.4.2011.   Súd   po   prejednaní   veci pojednávanie odročil za účelom doplnenia dokazovania na 23.5.2011.

Na   pojednávaní   23.5.2011   súd   doručil   žalovanému   doplnený   žalobný   návrh žalobkyne 19.5.2011. Žalovaný požiadal súd o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa k tomuto zmenenému   návrhu.   Uznesením   č.k.   34C/9/2006-260   zo   23.5.2011   súd   pripustil   zmenu návrhu na začatie konania na základe návrhu žalobkyne z 19.5.2011.

Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   20.6.2011.   Po   prejednávaní   veci   bolo pojednávanie odročené za účelom doplnenia dokazovania na 29.7.2011.

27.7.2011 žalobkyňa doručila súdu podanie, v ktorom upresnila výrok žalobného návrhu. Na pojednávaní 29.7.2011 súd prejednal vec a pojednávanie odročil na 6.9.2011 za účelom doplnenia dokazovania.

Na pojednávaní 6.9.2011 súd prejednal vec a pojednávanie odročil na 28.10.2011 za účelom doplnenia dokazovania.

Podaním zo 6.9.2011 žalobkyňa upresnila žalobný návrh v časti žalobného petitu.

7.10.2011 žalobkyňa doručila súdu ďalšie upresnenie žalobného petitu.

Na pojednávaní 28.10.2011 súd vec prejednal a pojednávanie odročil za účelom doplnenia dokazovania. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 19.1.2012.

19.12.2011 žalobkyňa doručila súdu urgenciu na pripustenie zmeny žalobného petitu. Na pojednávaní 19.1.2012 súd vec prejednal a uznesením pripustil podľa ust. 95 ods. 1 O.s.p. zmenu žaloby tak, ako to žalobkyňa navrhla vo svojom podaní zo 6.10.2011. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania.

Uznesením   č.k.   34C/9/2006-324   zo   17.4.2012   súd   nariadil   znalecké   dokazovania a podaním znaleckého posudku poveril Ing. A. H. Do dnešného dňa znalkyňa súdu znalecký posudok nedoručila.»

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil zo súdneho spisu aj ústavný súd.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej uviedol: „Predmetná vec sa mi po právnej stránke nejaví zložitou. Náročná je však po stránke skutkovej, nakoľko vo veci bolo potrebné zabezpečiť množstvo listinných dôkazov a nariadiť znalecké dokazovanie. V priebehu konania sa nevyskytli také prekážky, pre ktoré by súd vo veci nemohol konať. K dĺžke konania prispela aj sťažovateľka, opakovanou zmenou žalobného návrhu, ktorý doručila   súdu   vždy   tesne   pred   termínom   pojednávania   v   dôsledku   čoho   boli   dve pojednávania   odročené   na   žiadosť   žalovaného,   aby   sa   mohol   s   navrhovanou   zmenou žalobného petitu oboznámiť a vyjadriť sa k nej. Určité prieťahy boli v konaní spôsobené aj súdom v dôsledku personálnych zmien v osobe prejednávaného sudcu, ktorý za každým potreboval čas na oboznámenie sa s obsahom spisu. Ako neefektívny postup hodnotím aj postup zo strany súdu pri nariadení znaleckého dokazovania znalcami Ing. A. H., Ing. M. K. a Ing. E. H.“ Zároveň v ňom vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vyjadrením doručeným ústavnému súdu 20. apríla 2012 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho   pojednávania   vo   veci.   Zároveň   pre   prípad   úspechu   vyčíslila   náhradu   trov konania. Právna zástupkyňa na výzvu ústavného súdu na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu sp. zn. Spr 102/10 z 15. mája 2012 v lehote nereagovala.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že predmetom napadnutého konania je nahradenie   prejavu   vôle   uzavrieť   zmluvu   o prevod   vlastníctva   bytu.   Ústavný   súd po preskúmaní spisu dospel k záveru, že vec nie je z právneho hľadiska zložitá, pričom zo skutkového hľadiska pripustil, že posúdenie uplatneného nároku si vyžaduje znalecké dokazovanie,   ktoré   v priebehu   konania   je   potrebné   vykonať   v záujme   spravodlivého rozhodnutia   vo   veci.   Skutkovou   zložitosťou   veci   ale   nemožno   ospravedlňovať neodôvodnenú nečinnosť, príp. neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní.

2.   Po   preskúmaní   spisu   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľka   ako   účastník súdneho   konania   (žalobca)   prispela   k   predĺženiu   doterajšieho   priebehu   namietaného konania,   a to   od   samého   počiatku   napadnutého   konania   neúplným   návrhom,   ktorého nedostatky musel okresný súd na základe výzvy z 2. februára 2006 odstraňovať (chýbal petit, nepresné označenie účastníkov konania, pozn.), ďalej okresný súd musel sťažovateľku vyzvať   na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia. Po odmietnutí podania (návrhu) sťažovateľky uznesením okresného súdu z 27. novembra 2006 sťažovateľka odstránila nedostatky návrhu podaním z 12. decembra 2006 (na výzvu okresného   súdu   reagovala   po   takmer   desiatich   mesiacoch).   Z dôvodu   opakovanej navrhovanej zmeny žalobného petitu pred nariadeným pojednávaním musel okresný súd dvakrát   odročiť   nariadené   pojednávanie   (25.   februára   2008   a 23.   mája   2011)   z dôvodu žiadosti   žalovaného,   aby   sa   mohol   s navrhovanou   zmenou   žalobného   petitu   oboznámiť a vyjadriť sa k nej. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľka v priebehu doterajšieho konania podala celkom deväť vyjadrení vo veci samej, z toho celkom sedemkrát (naposledy 7. októbra 2011) navrhovala zmeniť, upraviť alebo doplniť petit svojej žaloby. Na základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka   v značnej   miere prispela   svojím   nesústredeným   postupom   a početnými   procesnými   návrhmi   k doterajšej dĺžke napadnutého konania.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkiných procesných návrhoch ústavný súd zohľadnil   pri   stanovení   výšky   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   sťažovateľke   týmto nálezom priznal.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky,   bol   postup   okresného   súdu   v   namietanom konaní.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   z   predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   okresný   súd   bol   v   konaní v predmetnej   veci   nečinný   8   mesiacov   od   doručenia „upresnenia   návrhu   na   začatie konania“ okresnému   súdu   6.   marca   2006   do   vydania   uznesenia   okresného   súdu z 27. novembra 2006, ktorým podanie sťažovateľky z 23. januára 2006 odmietol. Ďalším zisteným obdobím nečinnosti v postupe okresného súdu v trvaní 7 mesiacov bolo obdobie od   pojednávania   konaného   25.   februára   2008   do   konania   ďalšieho   pojednávania 29. septembra 2008. Ako neefektívny postup ústavný súd hodnotí aj postup okresného súdu v rámci znaleckého dokazovania, keď od nariadenia znaleckého dokazovania uznesením z 20.   januára 2009 až do   súčasnosti   (viac ako štyri   roky)   nevedel   zabezpečiť   znalecký posudok   v predmetnej   veci.   Ústavný   súd pritom   zohľadnil   aj skutočnosť,   že v priebehu znaleckého   dokazovania   okresný   súd   ustanovil   troch   znalcov,   priebežne   urgoval ustanovených znalcov a využil aj poriadkové opatrenie podľa § 53 OSP (okresný súd uložil znalcovi uznesením z 8. decembra 2010 poriadkovú pokutu v sume 400 €).

V dôsledku už uvedenej neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu skutočnosť, že nie je vo veci právoplatne rozhodnuté ani po uplynutí takmer šiestich rokov   od   začatia   konania, indikuje,   že okresný   súd   v napadnutom   konaní nepostupoval v súlade   so   základným   právom   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   napr.   v   rozhodnutí   sp.   zn. III. ÚS 14/00   otázky   množstva   vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02), preto obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych zmenách v osobe sudcu neakceptoval.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k záveru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 34 C 9/2006, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Na   základe   zistenia   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, okresnému   súdu   prikázal,   aby   vo   veci   sp. zn. 34   C   9/2006 konal bez zbytočných prieťahov,   keďže   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o tejto   sťažnosti predmetná vec vedená na okresnom súde nebola ešte právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ktoré odôvodnila intenzitou zásahov do jej práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nečinnosť a tiež neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu vrátane správania sťažovateľky, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 269,58 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta   (základná   tarifa)   v konaní   pred   ústavným   súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2012   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 127,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,63 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 269,58 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. júna 2012