znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 132/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť K. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 35/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 35/2007   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 35/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e   Okresný   súd   Prešov   p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov je p o v i n n ý   uhradiť K. K. trovy konania v sume 245,70 € (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu JUDr. J.   T.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. augusta 2009 doručená sťažnosť K. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 35/2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ vystupuje v označenom trestnom konaní okresného   súdu   v procesnej   pozícii   poškodeného.   Predmetom   konania je   skutok obžalovaných, ktorý sa mal stať 12. marca 2006. Sťažovateľ využil svoje právo zvoliť si v trestnom   konaní   splnomocnenca, „ktorému   súd   listom   z 24.   apríla   2007   doručil obžalobu a výzvu na predloženie dôkazov. Od tejto doby súd nekoná.“.

Sťažovateľ uviedol,   že „listom   z 15.   apríla   2009 žiadal   súd,   aby   vo veci konal. Nestalo   sa   tak.   Nekonanie   súdu   pociťujem   ako   prejav   neposkytnutia   súdnej   ochrany. Lebo súd má povinnosť prejednať vec obvinených v primeranej lehote a súčasne tým má poskytnúť aj súdnu ochranu všetkým účastníkom, teda aj mne ako poškodenému.“.V závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   vysloviť   porušenie   jeho základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   38   ods.   2   listiny,   priznať   mu primerané finančné zadosťučinenie a uplatnil si tiež nárok na náhradu trov konania.

Potom,   ako   okresný   súd   na   základe   opätovnej   výzvy   ústavného   súdu z 21. januára 2010   doručil   ústavnému   súdu   3.   marca   2010   prehľad   procesných   úkonov v označenom   trestnom   konaní,   prijal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   uznesením č. k. III. ÚS 132/2010-15 z 30. marca 2010 na ďalšie konanie. Následne vyzval predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril, aby zaslal predmetný súdny spis a aby oznámil, či   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci.   Vyjadrenie   podpredsedníčky okresného   súdu   spolu   s kópiou   súdneho   spisu   bolo   ústavnému   súdu   doručené 24. mája 2010.

V doručenom   vyjadrení   podpredsedníčka   okresného   súdu   zrekapitulovala   priebeh sporného trestného konania takto:

„20.04.2007 – podaná obžaloba

20.04.2007 – spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. B. T.

24.04.2007 – doručovanie obžaloby a výzvy stranám v konaní

21.07.2009 – spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. M. M.

14.09.2009   –   rozpis   verejného   zasadnutia   a predbežnom   prejednaní   obžaloby na 3.11.2009

03.11.2009 – odročené za účelom predvedenia obv. M. V. na...

27.11.2009 – obv. M. V.– nepredvedený – odročené na neurčito za účelom zistenia podmienok na vydanie príkazu na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu,

4.12.2009 – úradný záznam o telefonickom zistení na OO PZ Sabinov na dôvody nepredvedenia obv. M. V., kde bolo oznámené, že obv. sa zdržiava v zahraničí v A.

04.12.2009   –   pokyn   na   vypracovanie   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   a príkazu na zatknutie

08.12.2009 – vydaný európsky zatýkací rozkaz a príkaz na zatknutie obv. M. V.

10.12.2009   –   správa   z OO   PZ   v Sabinove   o tom,   že   obvinený   sa   zdržiava mimo územia SR v A., popr. v N., kde pracuje.

14.12.2009 – expedovaný európsky zatýkací rozkaz a príkaz na zatknutie obv. M. V.“

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení konštatovala vznik prieťahov v predmetnom   konaní,   a to   v období   od   24.   apríla   2007   do   21.   júla   2009.   Nevyjadrila sa však k otázke, či ide o zbytočné prieťahy, „nakoľko sudca JUDr. B. T. už nepracuje na tunajšom súde a nie je zrejmé či mu v konaní bránili objektívne alebo subjektívne príčiny“. Podpredsedníčka okresného súdu súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný   súd   zaslal   25.   mája   2010   vyjadrenie   podpredsedníčky   okresného   súdu právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   na   zaujatie   stanoviska.   Právny   zástupca   sťažovateľa v stanovisko   doručenom   ústavnému   súdu   31.   mája   2010   uviedol,   že „k   vyjadreniu Okresného   súdu   v Prešove   nemám   výhrady“, a súhlasil   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako konanie, ktoré po skutkovej ani právnej stránke nie je zložité. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že v poslednej fáze doterajšieho priebehu konania (od 3. novembra 2009)   dochádza   k spomaleniu   v objasňovaní   skutočného   stavu   veci,   čo   je   spôsobené problémami so zabezpečením účasti jedného z obvinených na hlavnom pojednávaní. Táto skutočnosť však nemá žiaden vplyv na posudzovanie zvyšnej časti predmetného konania, ktorá   nesignalizuje   žiadne   skutkové   okolnosti   ani   žiadnu   osobitnú   právnu   náročnosť, ktoré mohli objektívne spôsobiť predĺženie konania.

Podiel sťažovateľa ako strany v posudzovanom trestnom konaní, resp. podiel jeho právneho   zástupcu   na   predĺžení   konania   ústavný   súd   nezistil.   Vychádzal   pritom zo zhodných   tvrdení   oboch   účastníkov   konania   o predloženej   sťažnosti.   Z vyžiadaného súdneho spisu tiež ústavný súd zistil, že sťažovateľ nárok na náhradu škody v priebehu trestného stíhania riadne uplatnil, a to pri výsluchu vykonanom 24. apríla 2006.

Postup okresného súdu ako tretie kritérium na posúdenie porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval   zbytočné   prieťahy.   Ústavný   súd   z vyžiadaného   súdneho   spisu   nezistil žiadne   odchýlky   od   chronológie   procesných   úkonov   okresného   súdu,   ktorú   uviedla vo svojom vyjadrení podpredsedníčka okresného súdu.

K predmetnému tretiemu kritériu ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci je potrebné sa oprieť o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota   na konanie   v   trestných   veciach   v dôsledku mimoriadne   citeľného   zásahu   do   sféry   osobných   práv   a   slobôd,   ktorý   je   s priebehom trestného   procesu   spojený,   musí   posudzovať   prísnejšie   (II.   ÚS   32/03).   Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom súbehu s trestným činom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mali obžalovaní dopustiť, si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného pre všeobecný súd znamená povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty strán trestného konania vrátane poškodenej strany.

Na základe uvedeného ústavný súd po skutkovom zistení, že v postupe okresného súdu sa vyskytli súvislé prieťahy v dĺžke viac ako dva roky a šesť mesiacov (od 24. apríla 2007   do   3. novembra   2009),   konštatuje,   že   nečinnosť   konajúceho   súdu   takého   rozsahu nemožno   z hľadiska   rešpektovania   základného   práva   poškodeného   v trestnom   konaní na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov akceptovať. Aj keď v danom prípade išlo o jediný prieťah v konaní, ktoré mohol okresný súd relevantne ovplyvňovať od doručenia obžaloby (20. apríla 2007) a ktoré teda z hľadiska predmetu konania pred ústavným súdom trvá tri roky, práve charakter práva uplatňovaného poškodeným v trestnom konaní spolu s okolnosťami   vzniku   jeho   nároku   na   náhradu   škody   spôsobujú,   že súvislý   prieťah v rozsahu dva a pol roka jednoznačne signalizuje porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods.   2 ústavy i čl. 38 ods.   2 listiny. Ústavný súd tak dospel k záveru o porušení označeného základného práva nečinnosťou okresného súdu v konaní sp. zn. 1 T 35/2007 (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. V danom   prípade   posudzované   konanie   vedené   na   okresnom   súde   nie   je   v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, preto bolo potrebné popri vysloveniu porušenia označených základných práv sťažovateľa prikázať, aby okresný súd konal v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa aj   jeho   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Tá bola zdôvodnená spôsobenou ujmou na zdraví, „ktorú som si doteraz nemohol právoplatne uplatniť na súde, lebo súd nerozhodol o vine obvinených.   Stanovením   bolestného   z   12.5.2006   mi   bolo   priznaných   75   bodov. Podľa opatrenia   Ministerstva   zdravotníctva...,   ktorým   sa   ustanovuje   výška   náhrady za bolesť   a výška   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   pre   rok   2005,   bola stanovená   výška   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   za   jeden   bod   v sume 316,50 Sk, t. j. 10,50 €.

Čo   v mojom   prípade   predstavuje   sumu   787,50   €.   Ďalej   ako   nemajetkovú   újmu požadujem sumu 212,50 €, ktorú požadujem z dôvodu, že od podania obžaloby doteraz súd právoplatne nerozhodol vo veci samej a ja som sa nemohol domôcť svojich práv. Týmto nekonaním súdu bolo ohrozené aj moje právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas   predmetného   konania   a aj   tú   skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo veci   zistil   porušenie základného práva.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   000   €. Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje za   primerané priznať   mu sumu 500 € (bod 2 výroku tohto nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nie   je náhrada   škody spôsobenej   sťažovateľovi   prípadným   trestným   činom.   Navyše,   o uplatnenom   nároku na náhradu škody bude rozhodovať okresný súd v predmetnom trestnom konaní.

IV.

Podľa   § 36   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom súde“) ústavný súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. J.   T.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť).   Obidva úkony boli vykonané v roku 2009. Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje za jeden úkon vykonaný v roku 2009 odmenu v sume 115,90 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát po 6,95 €. Spolu tak náhrada trov konania pred ústavným súdom, na ktorú mal sťažovateľ nárok, predstavuje sumu 245,70 €.

V petite svojej sťažnosti sťažovateľ požadoval od ústavného súdu priznanie náhrady trov   konania   len   v sume   238,75 €.   Ústavný   súd   je   pritom   viazaný   návrhom   na   začatie konania   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde).   Zo   spôsobu   vyčíslenia,   ktorý   pri   ním uplatnenej sume sťažovateľ uviedol („dva úkony právnej pomoci á 115,90 €, príprava, prevzatie veci a podanie ústavnej sťažnosti, 1/6 z výpočtového základu = 695,41€ a režíjny paušál   2x   6,95€   -   1/100   z výpočtového   základu“), však   vyplýva,   že   uplatnená   suma (238,75 €) je výsledkom   zrejmej chyby sťažovateľa v počítaní. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   245,70   €   (bod 3 výroku   tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010