znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 132/09-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka vo veci sťažnosti K. M., Č., zastúpenej advokátom JUDr. M. J., Č., pre namietané porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. 8 C 59/2003 a sp. zn. 8 C 147/2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 59/2003   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Čadca   p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 59/2003 konať bez zbytočných prieťahov.

3. K. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Základné právo K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 147/2005   p o r u š e n é   n e b o l o.

5. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia K. M. v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridstaťpäť eur a sedemdesiat centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. M.   J.,   Č.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia K. M. v sume   245,70   €   (slovom   dvestoštyridstaťpäť   eur   a   sedemdesiat   centov) na účet Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 132/09-33 zo 7. júla 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. M., Č. (ďalej len „sťažovateľka“),   v ktorej   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   8   C   59/2003   a sp.   zn. 8 C 147/2005.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala neprimeranú dĺžku konania o určenie výživného vedeného pod sp. zn. 8 C 59/2003, ukončenie ktorého je podľa nej „v nedohľadne, nakoľko otec robí prieťahy v súdnom konaní“.

Na základe žiadosti bol sťažovateľke uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 132/09-24   zo   14.   mája   2009   ustanovený   právny   zástupca,   ktorý   jej   sťažnosť   doplnil   podaním z 15. júna 2009. Z tohto podania vyplýva, že sťažovateľka je od 23. marca 2004 (odkedy nadobudla   plnoletosť)   účastníčkou   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 8 C 59/2003.   Podaním   zo 7. decembra   2004   v tomto   konaní uplatnila nárok na určenie výživného na čas po dosiahnutí plnoletosti. Okresný súd až 8. novembra 2007 rozhodol tak, že   návrh   sťažovateľky   na   určenie   výživného   na   čas   po   dosiahnutí   plnoletosti   vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 8 C 147/2005. V doplnení sťažnosti sa ďalej uvádza:

„V   tomto   konaní   sa   sťažovateľka   domáha   voči   svojmu   otcovi   určenia   výživného za obdobie od 1. júla 2005. Účastníčkou tohto konania je sťažovateľka od 15. júna 2005, čiže   odo   dňa   doručenia   návrhu   Okresnému   súdu   Čadca.   Prerušenie   tohto   konania do právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   v   Čadci   pod č. k. 8 C/59/2003 považuje sťažovateľka za neúčelné, pretože týmto postupom iba dochádza k ďalším prieťahom v konaní. Namietané prieťahy v konaní sa teda týkajú nielen konania vedeného u Okresného súdu Čadca č. k. 8 C/59/2003, ale aj súvisiaceho konania vedeného na tomto súde pod č. k. 8 C/147/2005.

Pre úplnosť je potrebné doplniť, že pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľka podala u predsedu Okresného súdu Čadca sťažnosť na prieťahy v týchto konaniach, žiaľ nedošlo k náprave. Neúspešné boli aj sťažnosti matky sťažovateľky zo dňa 2. októbra 2007 a zo dňa 13. mája 2005.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky   K.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   postupom Okresného súdu Čadca, v konaniach vedených pod č. k. 8 C 59/2003 a č. k. 8 C/147/2005, porušené.

2.   Okresnému   súdu   Čadca   sa   prikazuje,   aby   v   konaniach   vedených   pod č. k. 8 C 59/2003, 8 C/147/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.323,57 € (slovom dvetisíctristodvadsaťtri eur päťdesiatsedem centov), ktoré je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia K. M. v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. J. vo výške 245,70 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Čadca je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia K. M. v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v celkovej výške 245,70 € na účet kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila   sťažovateľka „pocitom zvýšenej neistoty, utrpenia a krivdy, ako aj naplnenia princípu spravodlivosti“.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 93/09 doručeným ústavnému súdu 23. apríla 2009, v ktorom predseda tohto súdu uviedol prehľad jednotlivých procesných úkonov vykonaných vo veci a v závere poukázal na skutočnosť že „spis bol viackrát predkladaný vzhľadom na podané odvolania účastníkov konania na Krajský súd v Žiline, kde bol dlhšiu dobu“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný   súd   zisťoval   z obsahu   sťažnosti   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 59/2003 priebeh a stav konania. V konaní, ktoré začalo 2. mája 2003 návrhom otca sťažovateľky   na   rozvod   manželstva,   okresný   súd   spočiatku   priebežne   uskutočňoval procesné úkony. Prvé pojednávanie vo veci sa konalo 1. októbra 2003, druhé pojednávanie 3.   decembra   2003,   keď   okresný   súd   rozsudkom   rozhodol   o rozvode   manželstva. Proti rozsudku   v časti   pojednávajúcej   o zverení   detí   do   výchovy   odporkyne   a určení výživného   sa navrhovateľ   odvolal   a odvolacie   konanie   prebiehalo   na   Krajskom   súde v Žiline (ďalej aj „krajský súd“), kde bol spis predložený 4. mája 2004. O odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením 7. decembra 2004 tak, že zrušil rozsudok vo výroku o zverení dcéry navrhovateľa   (sťažovateľky   v konaní   pred   ústavným   súdom)   do výchovy   a zastavení konania, zrušil tiež rozsudok vo výroku o výchove a výžive sťažovateľky, ako aj jej dvoch súrodencov a vrátil vec na konanie prvostupňovému súdu. Spis bol vrátený z odvolacieho súdu   19.   apríla 2005.   Po   vrátení   spisu   okresný   súd   priebežne konal, dožiadaval   správy a vyjadrenia a 20. júna 2006 nariadil znalecké dokazovanie, ktoré trvalo do 30. apríla 2007. Ďalšie pojednávania vo veci sa konali 7. júna 2007, 5. novembra 2007 a 8. novembra 2007, keď   bol   vyhlásený   rozsudok   a zároveň   bol   návrh   sťažovateľky   na   určenie   výživného uznesením vylúčený na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 8 C 147/2005, avšak   konanie   je   prerušené   do   skončenia   veci   sp.   zn.   8   C   59/2003.   Proti rozsudku prvostupňového súdu sa navrhovateľ aj odporkyňa odvolali. Dňa 9. apríla 2008 bol spis s opravným   prostriedkom   predložený   odvolaciemu   súdu,   ktorý   o odvolaní   rozhodol 27. februára 2009   tak, že opätovne zrušil   rozsudok   okresného súdu   v časti   o povinnosti platiť výživné a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odvolací súd v rozhodnutí o odvolaní uvádza, že okresný súd nezistil riadne skutkový stav, a vyčíta mu aj ďalšie pochybenia. Spis bol vrátený prvostupňovému súdu 9. apríla 2009.

Uznesením z 27. júla 2006 bolo konanie o určení výživného sťažovateľky prerušené do právoplatného skončenia konania sp. zn. 8 C 59/2003, v ktorom sa v súčasnosti rieši otázka   výživného   súrodencov   sťažovateľky,   čo   má   význam   pre   určenie   výživného sťažovateľky.

V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   sťažovateľky   nebola   otázka jej výživného právoplatne rozhodnutá.

Spis bol ústavným súdom vrátený okresnému súdu 4. mája 2009. Po tomto termíne boli vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 59/2003 vykonané tieto úkony: Dňa 21. mája 2009 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo na žiadosť Ing. M. odročené na neurčito. Dňa 8. júna   2009   bolo   uznesením   zastavené   konanie   o zverenie   R.   M.   do   výchovy a starostlivosti.   Dňa   20.   júla   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito   za účelom   predloženia dôkazov.   Vo veci   vedenej pod sp.   zn. 8 C 147/2005 prerušenie trvá, pretože sa čaká na skončenie veci vedenej pod sp. zn. 8 C 59/2003.

III.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavu právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v primeranej   dobe (III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konania a spôsobu,   akým   v konaní   postupoval   súd   (II.   ÚS   74/97).   Tieto   tri   kritériá   zohľadňuje pri namietaní   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   súdom   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodnutie o výživnom.   Ide   o konanie,   ktoré   spravidla   nebýva   skutkovo   zložité,   a   ústavný   súd ani nezistil,   že   by   doterajší   priebeh   konania   bol   poznamenaný   prípadnou   skutkovou zložitosťou   veci.   Po   právnej   stránke   tvoria   návrhy   tohto   typu   častú   a   bežnú   agendu okresných súdov, preto vec nemožno považovať ani za právne zložitú.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   vec   posudzoval,   bolo   správanie účastníkov   konania.   Zo   súdneho   spisu   vyplýva,   že   činnosť   okresného   súdu   bola poznamenaná   aj rozhodovaním   o procesných   návrhoch   účastníkov   a využívaním   práva podávať opravné prostriedky najmä zo strany navrhovateľa v konaní pred okresným súdom. Účastníci konania neposkytli potrebnú súčinnosť v rámci znaleckého dokazovania. Ústavný súd však nezistil, že by samotnej sťažovateľke bolo možné pričítať podiel na namietanej dĺžke konania.

3.   Pokiaľ   ide   o hodnotenie   postupu   súdu,   v posudzovanom   prípade   sa   v   konaní okresného   súdu   vyskytlo   kratšie   obdobie   nečinnosti   v období   znaleckého   dokazovania, ktoré však bolo čiastočne spôsobené aj správaním účastníkov. Okresný súd síce priebežne vo veci   konal, jeho postup však nebol dostatočne sústredený   a efektívny, o čom   svedčí aj zrušenie   rozhodnutia   nadriadeným   súdom,   z čoho   možno   vyvodiť   príčinnú   súvislosť s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri   sústredenom   postupe   súdu   v posudzovanom   konaní   bolo   možné   vo veci rozhodnúť v primeranej lehote. V čase zrušenia časti prvostupňového rozsudku odvolacím súdom 27. februára 2009 trvalo namietané konanie už viac ako päť rokov, preto bolo nutné v   konaní   postupovať   obzvlášť   efektívne,   aby   bola   právna   neistota   sťažovateľky čo najrýchlejšie odstránená, a to aj vzhľadom na to, že ide o výživné. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že ak konanie trvá neprimerane dlho, všeobecný súd má venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05).

Okresný   súd   vo   veci   konal   a   rozhodol   rozsudkom   3.   decembra   2003   (zrušeným

7. decembra   2004   krajským   súdom); tiež   viaceré   jeho   procesné   rozhodnutia   boli zrušované krajským súdom. Okresný súd opätovne rozhodol rozsudkom 8. novembra 2007, ktorý bol zmenený krajským súdom tak, že v časti konania vrátil vec na ďalšie konanie.

Dĺžka konania na okresnom súde bola neprimerane dlhá, okresný súd neposkytol sťažovateľke v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 59/2003 rýchlu a účinnú ochranu jej práv podľa   § 6 a § 100   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a preto   ústavný   súd   rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).   Takéto   porušenie   ústavy,   listiny   a dohovoru   však   nezistil   v konaní   vedenom pod sp. zn.   8 C 147/2005,   kde   je   konanie   dôvodne   prerušené,   a v tejto   časti   návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 323,57 €, čo odôvodnila pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určovaní jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, prikázal okresnému súdu, ktorý jej práva porušil, vo veci konať, a na dovŕšenie nápravy porušenia týchto práv priznal   sťažovateľke   po   zohľadnení   všetkých   okolností   prípadu   aj primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradu trov v sume 245,70 € za prevzatie a prípravu zastúpenia (vrátane prvej porady so sťažovateľkou) a za prípravu doplnenia ústavnej sťažnosti v sume 115,90 € za jeden úkon právnej služby a 2 x 6,95 € režijný   paušál   v zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Za dva úkony vykonané v roku 2009 mu patrí odmena v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 citovanej vyhlášky v uplatnenej sume, celkovo 245,70 €. Ústavný súd preto priznal náhradu trov konania v tejto sume (body 5 a 6 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009