znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 132/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. L., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 42/2001 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 297/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2007 doručená   sťažnosť   V.   L.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 42/2001 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 297/2006.Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 12. júna 2002 doručil okresnému súdu žalobu, ktorou žiadal, aby okresný súd uložil odporcom povinnosť doplatiť mu náhradu za stratu   na   zárobku   vrátane   úrokov   z omeškania   za   obdobie   od 1. februára   2001. Sťažovateľ v žalobe tvrdil, že mesačné výplaty náhrady za stratu na zárobku mu boli od uvedeného   dátumu   krátené   o sumu   predpokladaného   zárobku.   V takomto   postupe   videl porušenie ustanovenia § 195 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Zákonník   práce“)   platného   a účinného   v čase   vzniku   nároku   na náhradu za stratu na zárobku, v ktorom je podľa neho uvedené, že „z priemerného zárobku pred vznikom škody a valorizovaného sa môže odpočítať iba skutočný zárobok a invalidný dôchodok“.

Podaním doručeným okresnému súdu 24. septembra 2004 zmenil svoj žalobný návrh v tom   zmysle,   že   spresnil   obdobie,   za   ktoré   doplatky   žiada   (od   1.   februára   2001 do 31. decembra 2003), ako aj dlžnú čiastku.

Vo vyjadrení, ktoré sťažovateľ na základe výzvy doručil 30. mája 2006 okresnému súdu, zdôraznil, že jeho nezamestnanosť do 28. marca 2003 (keď získal nové zamestnanie) bola spôsobená výlučne jeho ťažkým pracovným úrazom „keby som úraz nebol utrpel, tak by ma B. dodnes zamestnávala“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 42/2001-153 zo 6. júla 2006 priznal sťažovateľovi náhradu za stratu na zárobku iba za dva mesiace predmetného obdobia, aj to nie vo výške ním   požadovanej.   Argumentoval   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 93/03, v ktorom najvyšší   súd   k otázke   započítavania   predpokladaného   zárobku   zaujal   stanovisko, podľa ktorého „skutočnosť,   keď   poškodený   zamestnanec   sa   nemôže   zamestnať   v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobe z povolania, zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nie je spôsobené v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. Nedostatok vhodných pracovných príležitostí je objektívnou   okolnosťou   a postihuje   všetkých   zamestnancov   bez   ohľadu   na   to,   či   ich pracovná schopnosť bola znížená chorobou z povolania, pracovným úrazom, alebo z iných príčin.   Preto   z dôvodu   zodpovednosti   za škodu   pri   pracovnom   úraze,   alebo   chorobe z povolania   nemôže   byť   zamestnancovi   nahradená   ujma   spočívajúca   v tom,   že   tento zamestnanec   nemôže   pre   nedostatok   vhodných   pracovných   miest   mať   príjem   z vlastnej zárobkovej činnosti. Inak by zamestnancovi bola odškodnená ujma k úhrade, ktorej náhrada za   stratu   na   zárobku   nemôže   slúžiť,   lebo zabezpečenie   osôb,   ktoré   sa   ocitli   bez   práce a príjmu upravujú osobitné predpisy.“.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   následne   vypočítal   sumy   náhrady za stratu   na   zárobku,   ktoré   sťažovateľovi   mali   byť   vyplatené   v žalovanom   období. Vychádzal   pritom   z valorizovaných   priemerných   mesačných   zárobkov   sťažovateľa, od ktorých   odpočítaval   sumy   čiastočného   invalidného   dôchodku   najprv   upraveného na základe   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   376/1996   Z.   z.   o úprave dôchodkov   priznaných   v roku   1997   a o   zmene   niektorých   predpisov   a pri   výpočte za obdobia od apríla 2002 aj zvýšeného (valorizovaného). Okrem čiastočného invalidného dôchodku okresný súd odpočítal aj sťažovateľov „príjem, ktorý po preradení u odporcu (...) naposledy dosahoval, teda príjem vo výške 8.549,- Sk (III. kvartál roku 1999). Ide o príjem, ktorý so zbytkom   svojho   pracovného   potenciálu   bol   po   úraze   navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) spôsobilý u odporcu zarobiť.“. Za obdobie od apríla 2003 okresný súd od sumy valorizovaného   priemerného   mesačného   zárobku   odpočítaval   namiesto   predpokladaného mesačného   zárobku   sťažovateľa   jeho   skutočný   mesačný   zárobok   plynúci   mu   z nového zamestnania.   Takto   vypočítané   sumy   bolo   napokon   potrebné   znížiť   o 15   %   vzhľadom na sťažovateľovu spoluvinu na vzniku pracovného úrazu.

Rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním   zo   16.   augusta   2006. Odvolanie   zdôvodnil   nespravodlivosťou   a nelogickosťou   stanoviska,   podľa   ktorého „zamestnávateľ nenesie zodpovednosť za náhradu za stratu na zárobku, keď poškodený zamestnanec sa nemôže zamestnať v dôsledku celkovej nezamestnanosti“. Tento záver „je v príkrom rozpore s ustanovením §-u 195 Zák. práce v znení do 31.12.2003, ktorý jasne určuje ako sa vypočítava náhrada za stratu na zárobku a v ods. 4. za akých okolností je možné krátenie tejto náhrady“.

Sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že okresný súd porušil § 195 ods. 1 Zákonníka práce,   pretože   mu „od   vypočítanej   náhrady   odpočítal   všetky   zvýšenia   (...)   invalidného úrazového dôchodku“.

Krajský súd rozsudkom č.   k. 19 Co 297/2006-172 z 1. februára 2007 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   krajský   súd   opätovne   oprel   o už   citované rozhodnutie najvyššieho súdu. Uviedol, že „okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci, vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v ust. § 132 O. s. p. a na zistený skutkový stav aplikoval správne právne normy. Odôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá ust. § 157 ods. 2 O. s. p. (...). Navrhovateľ v odvolaní ani nenamieta zistený skutkový stav veci, ako odvolací dôvod uplatňuje nesprávne právne posúdenie veci (§   205 ods.   2 písm.   f) O. s. p.). Rozhodnutie je v súlade s ustálenými právnymi názormi v rozhodovacej činnosti súdov.“.

Krajský   súd   ďalej   dôvodil,   že „okresný   súd   správne   v súlade   s výsledkami vykonaného dokazovania ustálil výšku priemerného pravdepodobného zárobku (pri určení náhrady   okresný   súd   správne   vychádzal   z priemerného   zárobku   pred   vznikom   škody s prihliadnutím   k valorizácii)   a zohľadnil   čiastočný   invalidný   dôchodok   navrhovateľa a v období, keď bol nezamestnaný, aj tzv. fiktívny zárobok navrhovateľa, ktorý by vzhľadom na svoj zdravotný stav v dôsledku pracovného úrazu mohol so zvyškom svojho pracovného potenciálu dosiahnuť“.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa započítania zvýšenia čiastočného invalidného dôchodku do výpočtu náhrady za stratu na zárobku krajský súd uviedol, že „okresný súd správne neprihliadal na zvýšenie invalidného dôchodku, prihliadol len na jeho úpravu“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v tom, že konajúce všeobecné súdy porušili ustanovenie § 195 ods. 1 Zákonníka práce, „ktorý presne určuje, že z hrubého priemerného valorizovaného zárobku sa odpočítava iba zárobok   pracovníka   a poberaný   invalidný   dôchodok.   V uvedenom   zákone   nie   je   žiadnej zmienky   o započítavaní   pravdepodobného   zárobku   ako   to   urobili   oba   súdy   (...). Podľa ods. 4. cit. §-u sa môže do náhrady započítať iba taký zárobok, ktorý by som dosiahol pri práci ktorá mi bola zabezpečená a ktorú som odmietol vykonávať. Mne však žiadna práca ponúknutá nebola.“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej republiky   vydané   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   568/00,   ktorým   tento   zrušil rozhodnutie   Krajského   súdu   v Ostrave   a Okresného   súdu   vo   Frýdku   –   Místku, „pretože do náhrady   za   stratu   na   zárobku   podľa   §-u   195   započítali   pravdepodobný zárobok“. Podľa názoru sťažovateľa toto rozhodnutie vzhľadom na rovnaký text Zákonníka práce v Českej republike i Slovenskej republike „treba brať za precedens v tejto otázke“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd:„1. Zrušil rozsudok Okresného súdu v Prievidzi č. 12 C 42/2001 ako aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. 19 C 297/2006 zo dňa 1. februára 2007.

2.   Prikázal   Okresnému   súdu,   aby   vo   veci   znova   konal   a vyniesol   spravodlivý rozsudok, ktorý bude v súlade s ustanovením §-u 195 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.

3.   Ukladá   Krajskému   súdu   v Trenčíne   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia za túto sťažnosť vo výške 14.656.- Sk.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K posudzovanej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že pri jeho rozhodovaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa uplatňuje viazanosť sťažnostným návrhom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Z formulácie petitu predloženej sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ žiadal vyslovenie porušenia niektorého zo svojich práv alebo slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Požaduje iba zrušenie označených rozhodnutí všeobecných súdov. Z koncepcie čl. 127 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd vyvodzuje záver, podľa ktorého zrušenie napadnutého rozhodnutia prichádza do úvahy, len ak sťažovateľ žiada súčasne aj vyslovenie porušenia niektorého z práv alebo slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy týmto rozhodnutím.

V súvislosti   s nedostatkami   vo   formulácii   sťažnostného   petitu   ústavný   súd zdôrazňuje, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom   tak, ako to vyžaduje zákon o ústavnom súde.

Ústavný   súd   však   berúc   do   úvahy   obsah   predmetnej   sťažnosti   i jej   formálne označenie dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutiami všeobecných súdov konkretizovanými v sťažnostnom návrhu, a preto sa v rámci predbežného prerokovania touto námietkou zaoberal.

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu okrem   iného aj postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu   v označenom   konaní. Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru   (IV. ÚS 65/02,   II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02,   IV. ÚS 128/04),   ktorou   vyvodzuje   z čl.   127   ods.   1   ústavy   dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity brániaceho ústavnému súdu poskytovať ochranu právam uvedeným v tejto ústavnej norme, ak poskytovanie takej ochrany prináleží inému súdu.

V okolnostiach   posudzovaného   postupu   a rozhodnutia   okresného   súdu   možno jednoznačne   konštatovať,   že   ochranu   sťažovateľom   namietanému   základnému   právu na súdnu ochranu bol oprávnený poskytnúť, a na základe sťažovateľom podaného odvolania aj   poskytol,   krajský   súd   v rámci   konania   o riadnom   opravnom   prostriedku   –   odvolaní. Preto v tejto   časti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   vzhľadom   na nedostatok svojej právomoci na rozhodovanie o nej.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím krajského súdu vo veci sp. zn. 19 Co 297/2006 ústavný súd uvádza, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Z obsahu sťažnosti i z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že jadrom sporu pred všeobecnými súdmi bola otázka krátenia náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej   práceneschopnosti   vyplácanej   sťažovateľovi   o tzv.   fiktívny   (predpokladaný) zárobok. Strata na zárobku vznikla podľa sťažovateľa kvôli zníženej pracovnej schopnosti následkom pracovného úrazu.

Ťažiskovým   argumentom   sťažovateľa   bolo   tvrdenie,   že   subjekty   vyplácajúce náhradu za stratu na zárobku (poisťovne) mu túto náhradu krátili okrem iného aj o sumu fiktívneho   zárobku   v čase,   keď   bol   nezamestnaný   a nedokázal   si   nájsť   prácu   výlučne z dôvodu zníženej pracovnej schopnosti spôsobenej pracovným úrazom. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu tak vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd pri svojom rozhodovaní   o podanom   odvolaní   nevzal   do   úvahy   neschopnosť   sťažovateľa   nájsť   si po skončení   pracovného   pomeru   u zamestnávateľa,   u ktorého   utrpel   pracovný   úraz s trvalými   následkami,   zamestnanie,   pričom   táto   neschopnosť   bola   spôsobená   výlučne zdravotným   handicapom   vyvolaným   pracovným   úrazom.   Sťažovateľ   pritom   na podporu svojho tvrdenia poukázal na niektoré rozhodnutia súdov.

Fiktívny   (predpokladaný)   zárobok   je   suma   zárobku,   ktorú   by   poškodený zamestnanec mohol dosahovať zo zamestnania zodpovedajúceho jeho pracovnej schopnosti, avšak ju nedosahuje, pretože jeho nezamestnanosť je spôsobená skutočnosťami, za ktoré predchádzajúci   zamestnávateľ   zodpovedný   za   pokles   pracovnej   schopnosti   nenesie objektívnu zodpovednosť podľa ustanovení § 190 a nasledujúcich Zákonníka práce. Inými slovami, ide o taký pokles zárobku zamestnanca po skončení práceneschopnosti a následnej strate   zamestnania,   ktorý   nie   je   v priamej   príčinnej   súvislosti   so   škodovou   udalosťou (pracovný úraz).

Ústavný súd zastáva názor, že v prípade, ak by nezamestnanosť sťažovateľa skutočne bola spôsobená neochotou potencionálnych zamestnávateľov zamestnať ho výlučne pre jeho zdravotné   znevýhodnenie   oproti   iným   uchádzačom   o zamestnanie,   potom   niet   dôvodu, aby pri   určovaní sumy   vyplácanej náhrady   za   stratu   na zárobku   v dôsledku   pracovného úrazu bol zohľadňovaný aj tzv. fiktívny (pravdepodobný) zárobok.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej republiky   vydané   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   568/00,   ktoré   vychádzalo z podobného   skutkového   stavu.   Z tohto   rozhodnutia   však   jednoznačne   vyplýva, že v konaniach, v ktorých je sporné práve zohľadňovanie fiktívneho zárobku pri výpočte výšky   náhrady   za   stratu   na   zárobku   uhrádzanej   nezamestnanej   osobe,   treba   skúmať, „či nemožnosť   získať   nové   zamestnanie   je   spôsobená   všeobecnou   nezamestnanosťou, alebo či je daná práve a len dôsledkom onemocnenia chorobou z povolania“. Zároveň však Ústavný súd Českej republiky vychádzal zo záveru, že tieto rozhodné okolnosti musia byť v konaní dokazovaním riadne objasnené a preukázané.

Odhliadnuc od toho, že ústavný súd nie je žiadnym spôsobom viazaný rozhodnutiami súdov iných štátov, v danom prípade aj podľa názoru ústavného súdu je nevyhnutné, aby v súdnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že nezamestnaná osoba nemala možnosť nájsť si nové zamestnanie iba z dôvodu zdravotného postihnutia vyvolaného následkami pracovného úrazu. V takom prípade zamestnávateľ zodpovedný za pracovný úraz nie je oprávnený   krátiť   poskytovanú   náhradu   za   stratu   na zárobku   o fiktívny   zárobok.   Ak   by v súdnom konaní o takomto spore všeobecný súd neakceptoval uvedený právny názor, bol by daný dôvod, aby ústavný súd mohol konštatovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   z vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil,   že   sťažovateľ   na   pojednávaní 11. apríla   2005   predložil   okresnému   súdu „odpovede   potencionálnych   zamestnávateľov, u ktorých sa uchádzal o prácu,   (...)“ (č.   l. 88). Tieto odpovede   doručené sťažovateľovi v období od 19. marca 2001 do 10. decembra 2001 sú v súdnom spise evidované na č. l. 67, 68 a 71 – 75. Ústavný súd z nich zistil, že jednotliví zamestnávatelia nevyhoveli žiadosti sťažovateľa o zamestnanie z dôvodov celkového nedostatku pracovných miest, nie pre jeho zdravotnú   nespôsobilosť.   Svedčia   o tom   formulácie   odpovedí,   ako „V   súčasnej   dobe nemôžeme   Vašej   žiadosti   vyhovieť“, „nemáme   žiadne   voľné   miesto“, „všetky   mužské pracovné miesta sú obsadené“, alebo „Vašej žiadosti (...) momentálne nemôžeme vyhovieť“. Ak   teda   sťažovateľ   v prvostupňovom   i   odvolacom   konaní   tvrdil,   že   dôvodom   jeho neúspechu pri hľadaní nového zamestnania bolo výlučne zdravotné postihnutie v dôsledku pracovného úrazu, potom bolo základným predpokladom jeho úspechu v konaní unesenie dôkazného bremena týkajúceho sa tohto tvrdenia, k čomu však podľa obsahu súdneho spisu nedošlo, preto okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní správne vychádzali z právneho záveru vysloveného najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 93/03, podľa ktorého „pokiaľ sa poškodený zamestnanec nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo   jeho   v dôsledku   choroby   z povolania   alebo   pracovného   úrazu   zníženej pracovnej   schopnosti   len   pre nedostatok   pracovných   príležitostí,   nie   je   strata   na   jeho zárobku spôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. (...) Nedostatok vhodných pracovných príležitostí je objektívnou okolnosťou   a postihuje   všetkých   zamestnancov   bez   ohľadu   na   to,   či   ich   pracovná spôsobilosť bola znížená pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, prípadne z iných príčin.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nezistil ústavne   relevantnú   súvislosť   medzi   sťažovateľom   označeným   základným   právom a namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu   ani   žiadne   ďalšie   okolnosti   na   vyvodenie záveru,   že   skutkové   alebo právne závery   tvoriace   podklad   rozhodnutia   krajského   súdu, ktorým   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu,   sú   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). V okolnostiach posudzovaného prípadu by   tak   meritórne   rozhodovanie   o predmetnej   sťažnosti   nemohlo   viesť   ku   konštatovaniu porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008