znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 132/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   bytom   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 208/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2004 doručená sťažnosť M. K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   208/2003   o   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Podľa tvrdenia sťažovateľky dochádza k prieťahom v konaní vedenom na okresnom súde o vyporiadanie jej bezpodielového spoluvlastníctva. Manželstvo sťažovateľky bolo právoplatne   rozvedené   26.   mája   2003.   Návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov podala sťažovateľka okresnému súdu 19. júna 2003. V sťažnosti uvádza,   že od   podania   návrhu okresnému   súdu   bolo vo   veci   29.   októbra   2003 podané vyjadrenie   odporcu,   na   28.   január   2004   bolo   vytýčené   pojednávanie,   ktoré   však   bolo 9. januára 2004 pre práceneschopnosť sudkyne odročené. Sťažovateľka žiada ústavný súd o prešetrenie prieťahov v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom poukazuje aj na svoj pokročilý vek a zlý zdravotný stav.

Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu nevyporiadal jej bezpodielové spoluvlastníctvo.

Podaním   z   20.   novembra   2003   požiadala   sťažovateľka   predsedu   okresného   súdu o urýchlené vybavenie jej právnej veci. Predseda okresného súdu jej listom z 12. decembra 2003 oznámil, že nemôže zasahovať do rozhodovacej činnosti konajúcej sudkyne a ďalej sa v liste uvádza, že vec vybavujúca sudkyňa po zabezpečení prípravy pojednávania vytýčila termín   pojednávania   na   28.   január   2004.   Dňa   20.   februára   2004   podala   sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Listom z 27. februára 2004 jej predseda   okresného   súdu   oznámil,   že   vytýčené   pojednávanie   bolo   odročené   pre práceneschopnosť sudkyne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil:   „Nečinnosť súdu   v konaní   štyroch   mesiacov   nie   je   prejavom   takej   nečinnosti,   ktorá   odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní“ (II. ÚS 21/01, III. ÚS 102/02) a „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v konaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 102/02).

Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 16 C 208/2003 nemohlo ešte dôjsť k zbytočným prieťahom s ohľadom na lehotu, ktorá uplynula od podania návrhu na začatie konania okresnému súdu po podanie sťažnosti ústavnému   súdu.   Návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   bol podaný 19. júna 2003. Sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaní, bola ústavnému súdu doručená 14. apríla 2004, teda ešte neuplynula dostatočná lehota na to, aby mohli vzniknúť subjektívne prieťahy v konaní, a preto ani nemohlo byť porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom   súde   sa   vo   veci   urobilo   niekoľko   úkonov   (návrh   bol   podaný   19.   júna   2003 a zaslaný   na   vyjadrenie   odporcovi,   vyjadrenie   odporcu   bolo   podané   29.   októbra   2003, na 28.   január   2004   bolo   nariadené   pojednávanie   a   9.   januára   2004   bolo   pojednávanie odročené   na   neurčito   z dôvodu   práceneschopnosti   konajúcej   sudkyne),   čo   spolu s charakterom sporu, ktorého predmetom je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo je konanie náročné na dokazovanie, vylučuje záver, že v konaní už došlo k zbytočným prieťahom.

V súčasnosti nemožno zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti odstrániť. Preto ústavný súd neskúmal splnenie ostatných procesných podmienok.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004