znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 132/02-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra 2002 prerokoval žiadosť A. V., M. V. a J. V., všetci bytom K., o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a predbežne prerokoval ich sťažnosť pre namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 16, čl. 17, čl. 19, čl. 20, čl. 21, čl. 22, čl. 23, čl. 35, čl. 39, čl. 40, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, pre porušenie čl. 2, čl. 12 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv zaručených v čl. 5, čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového   protokolu   č.   1   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd v súvislosti so zaradením A. V. do programu na ochranu svedka podľa zákona č. 256/1998 Z.   z.   o ochrane   svedka   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov v období od 5. októbra 1999 do 20. novembra 2000, ako aj pre namietaný nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl. 2 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky, nesúlad zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 46/1993   Z.   z.   o Slovenskej   informačnej   službe   v znení neskorších predpisov s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nesúlad zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky č. 198/1994 Z.   z. o Vojenskom   spravodajstve s čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a nesúlad § 7 ods. 7 a 8 a § 13 zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2, čl. 13, čl. 19, čl. 23 a čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti A. V. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

2. Žiadosti M. V. a J. V. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

3.   Sťažnosť   A.   V.,   M.   V.   a J.   V.   v časti   namietajúcej   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 16, čl. 17, čl. 19, čl. 20, čl. 21, čl. 22, čl. 23, čl. 35, čl. 39, čl. 40, čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, pre porušenie čl. 2, čl. 12 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv zaručených v čl. 5, čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

4. Sťažnosť A. V., M. V. a J. V.   časti namietajúcej nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl.   2 a čl. 13   Ústavy   Slovenskej   republiky, nesúlad zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov s čl.   48 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   nesúlad zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a nesúlad §   7   ods.   7   a 8   a § 13 zákona   č.   256/1998   Z.   z.   o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2, čl. 13, čl. 19, čl.   23 a čl.   39 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2002 osobne podaná sťažnosť A. V., M. V. a J. V., všetci bytom K. (ďalej aj „sťažovatelia“), doplnená ďalšími podaniami sťažovateľov doručenými ústavnému súdu 10. januára 2002, 15. januára 2002, 28. marca 2002, 2. apríla 2002, 9. mája 2002 a 25. júla 2002, v ktorej namietali porušenie viacerých základných práv a slobôd zaručených v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ   A.   V.   viedol,   že   v decembri   1998   začal   s prestavbou   nebytových priestorov v K., kde chcel zriadiť a prevádzkovať bar, herňu a klub.

V prvej   polovici   roka   1999   sa   stal   obeťou   vydierania   zo   strany   organizovanej skupiny osôb. Dňa 4. augusta 1999 oznámil tieto skutočnosti orgánom Policajného zboru a nasledujúceho   dňa   bol   vypočutý   na   Krajskom   úrade   vyšetrovania   Policajného   zboru v Košiciach.   V súvislosti   s uvedenou   vecou   opätovne   vypovedal   19.   augusta   1999   na Krajskom   úrade   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Bratislave.   Sťažovateľ   sa   následne zúčastnil   konfrontácie   na   Krajskom   úrade   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Košiciach. V ten istý deň   8. septembra 1999 bol za jeho účasti vyšetrovateľom Policajného zboru vypracovaný návrh na zaradenie sťažovateľa a jeho rodičov do programu ochrany svedka v zmysle   zákona   č.   256/1998   Z.   z.   o ochrane   svedka   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane svedka“) a 5. októbra 1999 bol sťažovateľ (bez rodičov) zaradený do vykonávania tzv. neodkladných opatrení. V ten deň (ako uvádza) podpisoval dokument, ktorý obsahoval rovnaké záväzky ako ich vymenúva § 7 ods. 7 písm. a) – f) zákona o ochrane svedka, ako aj záväzok mlčanlivosti podľa   §   80   ods.   2   zákona   č.   171/1993   Z.   z.   o Policajnom   zbore   v znení   neskorších predpisov.

Sťažovateľ   bol   umiestnený   do   bytu   v B.   Zariadenie   bytu   podľa   jeho   vyjadrenia nevyhovovalo   potrebám   riadneho   užívania.   Sťažovateľ   taktiež   uviedol,   že   v telefónnom prístroji umiestnenom v tomto byte odhalil odpočúvacie zariadenie.

Koncom októbra 1999 bol sťažovateľ umiestnený do ďalšieho utajeného bytu v M. Zariadenie   bytu   bolo   opäť   nevyhovujúce   a sťažovateľ   bol   (podľa   vlastných   slov)   opäť odpočúvaný.

Koncom decembra mu bola predložená na podpis ochranná dohoda, ktorá obsahovala záväzky   v zmysle   §   7   ods.   7   písm.   a) až e)   zákona   o ochrane svedka,   ale aj   klauzulu o súhlase sťažovateľa s kontrolou jeho korešpondencie a o jeho záväzku k predaju všetkého majetku. Dohoda obsahovala aj dotazník týkajúci sa osobných údajov sťažovateľa (vrátane údajov   o jeho   zdravotnom   stave).   Ochranná   dohoda   však   neobsahovala   lehotu   na ekonomické osamostatnenie sa (§ 7 ods. 7 písm. e) zákona o ochrane svedka).

Koncom januára 2000 bol sťažovateľ premiestnený (z bezpečnostných dôvodov – kvôli „kriminálne závadnému prostrediu“) do ďalšieho utajeného bytu v S. Toto bol podľa sťažovateľa   „jediný   normálne zariadený   byt“,   aj   tu   však   našiel   odpočúvacie   zariadenie a odpočúvanie   mu   mala   potvrdiť   aj   príslušníčka   Policajného   zboru.   Vo   februári   2000 požiadal   o zubné   lekárske   ošetrenie.   Žiadosť   opakoval   niekoľkokrát,   no   bezvýsledne. Neskôr absolvoval očné vyšetrenie (dostal nové okuliare), bol preočkovaný proti tetanu a koncom   leta   2000   bol   vyšetrený   (kvôli   teplotám)   lekárkou   na   Krajskom   úrade vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave.

Vo februári 2000 mu mali byť odobraté daktyloskopické odtlačky rúk.

Dňa   1.   marca   2000   mu   bolo   umožnené oboznámiť sa   so   spisom   v trestnej   veci, v ktorej mal postavenie poškodeného a taktiež chráneného svedka.

Koncom apríla 2000 bol sťažovateľ presťahovaný do utajeného bytu v T. V tomto byte   už   nebolo   odpočúvacie   zariadenie   v telefóne.   Príslušníci   Policajného   zboru   však vykonali   (bez   vedomia   sťažovateľa)   v byte   prehliadku,   o ktorej   sa   mal   dozvedieť   až následne z ich telefonického oznámenia, že sú v byte, a z umiestnenia jeho osobných vecí, ktorými sa hýbalo.

Z T.   bol   sťažovateľ   presťahovaný do   B.   a následne   do   P.   Zariadenie   bytov   bolo vyhovujúce.   Počas   tohto   obdobia   mal   povolené   telefonicky   komunikovať   s rodinnými príslušníkmi.

Dňa 14. novembra 2000 sa sťažovateľ stretol s viceprezidentom Policajného zboru, ktorého   informoval   o problémoch   a nedostatkoch   v práci   príslušného   útvaru   Policajného zboru (ďalej len „útvar Policajného zboru“) zabezpečujúceho realizáciu programu ochrany.

Dňa   20.   novembra   2000   bolo   príslušníkmi   Policajného   zboru   sťažovateľovi oznámené rozhodnutie o jeho vylúčení z programu ochrany. Sťažovateľ uviedol, že mu boli vrátené   2   ks   cestovných   pasov   (osobný   a služobný),   fotografie,   maturitné   vysvedčenie, lekárske   potvrdenie   o   „rehabilitácii   a operácii   atď.“   Neboli   mu   však   predložené   žiadne dôkazy   o porušení   podmienok   ochrannej   dohody   z jeho   strany   a nebol   mu   ani   vydaný žiaden doklad o zaradení a vylúčení jeho osoby z programu ochrany.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   taktiež   namietal,   že   aj   napriek   opakovaným žiadostiam mu nebolo umožnené stretnutie s priateľkou a rodičmi. Uviedol tiež, že finančné prostriedky,   ktoré   počas   poskytovania   ochrany   dostával,   mu   neboli   poskytované v dostatočnej výške a finančné čiastky vo výške 20 000 Sk a 11 500 Sk, ktorých prevzatie „podpísal“ začiatkom roka 2000 (približne vo februári), v skutočnosti nikdy neprevzal.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ namietal porušenie čl. 2 a čl. 13 ústavy   obsahom   zmluvy   o predbežných   opatreniach,   obsahom   ochrannej   dohody a samotným výkonom ochrany svedka vzhľadom na to, že príslušný útvar Policajného zboru žiadal   od   sťažovateľa   rešpektovanie   takých   obmedzení,   ktoré   zákon   o ochrane   svedka neobsahuje   (práve   nerešpektovanie   podmienok   ochrannej   dohody   malo   byť   dôvodom vylúčenia   sťažovateľa   z programu   ochrany   svedka).   Útvar   Policajného   zboru   taktiež vykonal   také   úkony   a opatrenia   predstavujúce   zásah   do   základných   práv   a slobôd sťažovateľa,   ktoré   zákon   o ochrane   svedka   výslovne   neupravuje.   V tejto   súvislosti sťažovateľ namietal neoprávnený odber daktyloskopických odtlačkov orgánmi Policajného zboru, otváranie listov a kontrolu jeho korešpondencie, na základe čoho došlo podľa jeho názoru   k porušeniu   základného   práva   na   ochranu   listového   tajomstva,   tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a práva na ochranu osobných údajov priznaného mu čl. 22 ústavy.

Porušenie uvedeného článku ústavy, ako aj základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ústavy namietal sťažovateľ na základe tvrdenia, že zo strany útvaru Policajného zboru bolo realizované odpočúvanie jeho telefónnych hovorov a taktiež „sústavné priestorové odpočúvanie bytov“, v ktorých bol umiestnený.

Neoprávneným   vykonaním   domovej   prehliadky   v jednom   zo   spomenutých   bytov (utajený   byt   v T.)   a vstupom   do   obydlia   bez   vedomia   a súhlasu   sťažovateľa   mal   útvar Policajného zboru porušiť jeho základné právo na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ústavy.

Porušenie základného práva na osobnú česť a dobrú povesť (čl. 19 ústavy) namietal sťažovateľ na základe vyjadrení príslušníkov Policajného zboru v tlači (článok v časopise MOMENT), obsahom ktorých boli nepravdivé tvrdenia o porušení podmienok ochrannej dohody sťažovateľom.

Neumožnením   stretnutí   s rodičmi   a priateľkou   malo   dôjsť   k porušeniu   práva sťažovateľa   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života podľa čl. 8 dohovoru.

Porušenia základného práva sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti sa mal útvar Policajného zboru dopustiť aj pridelením malého množstva finančných prostriedkov nepostačujúceho na uspokojenie základných duševných a materiálnych potrieb sťažovateľa, ako   aj   nevyhovujúcim   zariadením   bytov,   v ktorých   bol   sťažovateľ   umiestnený, a nevyhovením   jeho   žiadostiam   o doplnenie   ich   vybavenia.   Rozdielnym   zabezpečením svedkov bez udania, na základe akého predpisu sú im finančné prostriedky poskytované, mal útvar Policajného zboru porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 39 ústavy.

Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu   v zmysle čl. 17 ústavy, ktorého sa mal útvar Policajného zboru dopustiť tým, že sťažovateľovi bolo podľa jeho vyjadrenia „zakázané sa vzďaľovať z miest mojich vtedajších bydlísk“ a malo mu byť prikázané vychádzať z bytov iba „na dobu nákupu (nevyhnutne nutnú)“.

Nevydaním nových platných cestovných dokladov (staré neplatné cestovné doklady sťažovateľ odovzdal na začiatku vykonávania programu ochrany) mu nebolo umožnené opustiť   Slovenskú   republiku,   čím   okrem   čl.   17   ústavy   malo   dôjsť   k porušeniu   jeho základného práva na slobodu pohybu a pobytu (čl. 23 ústavy).

Na   základe   uvedených   skutočností,   ako   aj   v dôsledku   nekvalifikovaného vykonávania   ochranných   opatrení   („dekonšpirácia“)   namietol   sťažovateľ   aj   porušenie svojho   práva   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   dohovoru   útvarom Policajného zboru.

Porušenie svojich práv zaručených v čl. 20 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľ namietal v dôsledku znenia ochrannej dohody, pretože mal byť prinútený zaviazať sa k predaju svojho majetku s tým, že získané   finančné prostriedky   budú   prevedené   na jeho účet   v zahraničí.   Podľa sťažovateľa mu žiadny zákon takúto povinnosť neurčuje.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie čl. 35 ústavy, pretože mu útvar Policajného zboru   počas   obdobia   vykonávania   ochrany   neumožnil   podnikať,   ani   vykonávať   inú zárobkovú činnosť, ako aj porušenie čl. 40 ústavy, keďže mu bolo znemožnené navštevovať svojho   lekára   v K.   a útvar   Policajného   zboru   nezabezpečil   od   uvedeného   lekára   ani zdravotnú   dokumentáciu   sťažovateľa,   čím   sa   podľa   sťažovateľa   znemožnilo   objektívne posúdenie potreby ďalšej lekárskej starostlivosti, ktorá mu musí byť poskytnutá.

Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 46, čl. 48 ústavy a čl. 6 dohovoru na základe tvrdenia,   že   postupom   orgánov   Policajného   zboru   a orgánov   prokuratúry   mu   bolo znemožnené   podávať   „zákonom   ustanovené   námietky“   a návrhy   na   vykonanie   dôkazov v trestnej   veci,   v ktorej   mal   postavenie   chráneného   svedka   aj   poškodeného.   Mohol   sa zúčastniť len na jednom pojednávaní v uvedenej trestnej veci. Vyšetrovatelia Krajského úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Košiciach   navyše   „zatajili“   (nevyšetrovali) zápisnicu o sťažovateľom podanom vysvetlení zo 4. augusta 1999, následkom čoho „nebola plne   preukázaná   vina   páchateľov   ani   výška   škody,   čo   sa   prejavilo   vo   výške   trestov a zápornom posúdení náhrady škody“.

Sťažovatelia poukazujúc na rozsiahlosť porušenia základných práv a slobôd žiadali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 000 Sk pre A. V., 75 00 000 Sk pre M. V. a 75 000 000 Sk pre J. V.. Uvedená výška odzrkadľuje podľa názoru sťažovateľov „náklady na ochranu, odškodnenie za nevratné poškodenie zdravia, dobrého mena, stratu zárobku, zisku z podnikania, penále a úroky z dlhov, ktoré nebolo možné uhrádzať“.

Sťažovatelia   v sťažnosti   namietali   aj   nesúlad   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl. 2 a čl. 13 ústavy, nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov s čl. 48 ods. 1 ústavy, nesúlad zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve s čl. 48 ods. 1 ústavy a nesúlad § 7 ods. 7 a 8 a § 13 zákona č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 2, čl. 13, čl. 19, čl. 23 a čl. 39 ústavy a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podaním z 9. januára 2002 doručeným ústavnému súdu 10. januára 2002 požiadali sťažovatelia M. V. a J. V. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Svoju   žiadosť   odôvodnili   tým,   že   vzhľadom   na   ich   majetkové   pomery   a príjem   (ide o dôchodcov,   ktorých jediným zdrojom   príjmu je vyplácaný starobný dôchodok)   nie sú schopní uhradiť náklady právneho zastupovania.

Podaním z 19. marca 2002 doručeným ústavnému súdu 28. marca 2002 požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom aj sťažovateľ A. V. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že vzhľadom na svoje osobné a majetkové pomery nie je schopný znášať trovy právneho zastúpenia. Ako chránený svedok bol 14 mesiacov zaradený do tzv. programu na ochranu svedka, počas ktorého nevykonával žiadnu zárobkovú činnosť. Po vylúčení z uvedeného programu je nútený skrývať sa z obavy o svoj život a nedisponuje žiadnym majetkom, resp. stálym príjmom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 30 ods.   1 a 2 a § 138 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti na neverejnom zasadnutí podľa §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   preskúmal   aj   splnenie   zákonom   ustanovených predpokladov   pre   ustanovenie   právneho   zástupcu   sťažovateľom   a dospel   k záveru,   že z dôvodov,   ktoré   sú   ďalej   uvedené   v časti   III   tohto   rozhodnutia,   ide   v prípade prerokovávanej sťažnosti zo strany sťažovateľov o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na   ochranu   ústavnosti,   preto   ich   žiadostiam   o ustanovenie   právneho   zástupcu   nemožno vyhovieť.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

2. Zo skutkových tvrdení a argumentácie sťažovateľa A. V. v konaní pred ústavným súdom   vyplýva,   že   namieta   porušovanie   svojich   základných   práv   a slobôd   postupom a opatreniami útvaru Policajného zboru zabezpečujúceho realizáciu programu na ochranu svedka, postupom vyšetrovateľov Policajného zboru a orgánov prokuratúry v období, keď bol   zaradený   do   programu   na   ochranu   svedka,   resp.   v období   bezprostredne predchádzajúcom jeho zaradeniu do uvedeného programu.

Sťažovateľ   A.   V.   bol   do   vykonávania   neodkladných   opatrení   zaradený 5. októbra 1999. Od decembra 1999 sa uzavretím ochrannej dohody začal na jeho osobu vzťahovať   osobitný   režim   ochrany,   ktorý   trval   až   do   20.   novembra   2000,   kedy   útvar Policajného zboru na základe súhlasného rozhodnutia komisie (spoločný rozhodovací orgán Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   s rozhodovacou   právomocou   v otázkach poskytovania   ochrany   a pomoci   osobám   podľa   zákona   na   ochranu   svedka)   odstúpil   od ochrannej dohody.  

K zásahom do základných práv a slobôd sťažovateľa A. V. malo teda dochádzať v období do 20. novembra 2000. A. V. sa však ústavnej ochrany svojich základných práv podľa   čl.   127   ústavy   domáhal   až   2.   januára   2002,   kedy   bola   jeho   sťažnosť   doručená ústavnému súdu.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (v znení účinnom od 1. januára 2002) nemožno považovať za časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu do svojich základných práv alebo slobôd dozvedieť.

Sťažovateľ   mal   až   do   31.   decembra   2001   k dispozícii   prostriedky   individuálnej ochrany svojich základných práv pred ústavným súdom, ktoré však nevyužil.

V čase, keď sa domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa A.   V. odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

3. Pokiaľ ide o sťažovateľov M. V. a J. V. (rodičov sťažovateľa A. V.), z obsahu sťažnosti je zrejmé, že nenamietajú porušenie iba svojich základných práv a slobôd, ale aj porušenie základných práv a slobôd svojho syna A. V.

Keďže podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) a čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 zákona o ústavnom   súde   jednou   z podmienok   začatia   konania   o sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je, že táto osoba (sťažovateľ) namieta porušenie vlastných základných práv alebo slobôd, a nie základných práv alebo slobôd inej osoby, do úvahy prichádzalo zaoberať sa iba namietaným porušením práva M. V. a J. V. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy   a ich   práva   na   rešpektovanie   rodinného   a súkromného   života   v zmysle   čl.   8 dohovoru, pretože prípadný záver o porušení týchto práv u A. V. v dôsledku neumožnenia stretnutia s rodičmi zo strany útvaru Policajného zboru by vzhľadom na vzájomnosť ich citových a osobných väzieb nevyhnutne implikoval rovnaký záver aj vo vzťahu k rodičom.

Avšak   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   všetci   sťažovatelia   namietali   porušenie základných práv a slobôd na rovnakom skutkovom základe (týkajúcom sa postupu štátnych orgánov voči A. V. v období do 20. novembra 2000), je aj vo vzťahu k sťažovateľom M. V. a J. V. potrebné konštatovať oneskorené podanie sťažnosti po lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona ústavnom súde, a to z dôvodov identických s dôvodmi oneskorenosti podania sťažnosti v časti týkajúcej sa A. V.

4. Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že pokiaľ ide o namietané porušenie práva A. V. na ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a ochranu osobných údajov   zaručeného   v čl.   22   ústavy,   práva   na   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia zaručeného v čl. 16 ústavy, práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ústavy, práva na zachovanie   ľudskej   dôstojnosti   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy,   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru, práva na osobnú slobodu, slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 17 a čl. 23 ústavy, práva na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať podľa čl. 35 ústavy a práva na ochranu   zdravia   podľa   čl.   40   ústavy   a s tým   spojeného   porušenia   čl.   2   a čl.   13   ústavy postupom útvaru Policajného zboru v rámci realizácie programu na ochranu svedka, ako aj pre   porušenie   práva   sťažovateľa   na   zachovanie   dobrej   povesti   a na   ochranu   mena zaručeného   v čl.   19   ods.   1   ústavy   vyjadreniami   príslušníkov   Policajného   zboru publikovanými v časopise Moment - odhliadnuc od oneskorenosti podania sťažnosti (čo je postačujúcim dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) - nie je daná ani právomoc ústavného súdu na prerokovanie veci.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Všeobecné   súdy   rozhodujú   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach. Preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   ak   tak ustanoví zákon.

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   má   fyzická   osoba   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

V zmysle   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákona   má   fyzická   osoba   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ods. 2).

Podľa § 16 Občianskeho zákona kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona a zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka).

Z uvedeného   vyplýva,   že   občianskoprávna   úprava   práva   na   ochranu   osobnosti poskytuje sťažovateľovi dostatočné a účinné prostriedky ochrany proti porušovaniu jeho základných   práv   neoprávneným   zasahovaním   do   práv   a právom   chránených   záujmov spojených s jeho osobnosťou, jej fyzickou a psychickou integritou a rozvojom.

Jednotlivé   čiastkové   práva,   ktorým   sa   na   základe   ustanovení   §   11   až   §   16 Občianskeho zákonníka poskytuje ochrana, sú v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka vypočítané len demonštratívne.

Z rámca všeobecnej úpravy § 11 Občianskeho zákonníka nemožno vylúčiť ani ďalšie práva poskytujúce ochranu jednotlivým stránkam osobnosti fyzickej osoby a jej slobodnému rozvoju, ako sú právo na ochranu súkromného a rodinného života, právo na osobnú slobodu, slobodu pohybu a pobytu a na ochranu obydlia, ako aj právo na realizáciu svojich záujmov vrátane záujmov profesionálnych a odborných.

Ustanovenia § 13 a § 16 Občianskeho zákonníka pritom poskytujú sťažovateľovi dostatočné a účinné právne prostriedky ochrany vyššie uvedených práv, ktoré môže uplatniť v občianskom súdnom konaní pred všeobecnými súdmi.

Ochrana základných práv sťažovateľa proti spoločensky najnebezpečnejším zásahom napĺňajúcim niektorú zo skutkových podstát trestného činu je v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajný orgán, vyšetrovateľ, súd). Keďže nie je v právomoci ústavného súdu nahrádzať v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy činnosť týchto orgánov, je na sťažovateľovi, aby sa ochrany svojich práv domáhal využitím oprávnení, ktoré mu v tomto smere   poskytujú   ustanovenia   Trestného   poriadku,   prípadne   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.

Uvedené závery pritom nepochybne platia aj vo vzťahu k rodičom sťažovateľa M. V. a J.   V.,   pokiaľ   ide   o prípadný   zásah   do   ich   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie   rodinného   a súkromného   života   v zmysle   čl.   8   dohovoru   v dôsledku neumožnenia stretnutia so synom zo strany útvaru Policajného zboru.

5.   K časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovatelia   namietali   nesúlad   právnych   predpisov s ústavou a dohovorom, ústavný súd poznamenáva, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánov verejnej moci, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

O súlade   právnych   predpisov   s ústavou,   ústavnými   zákonmi   a s kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami ústavný súd rozhoduje v osobitnom type konania podľa čl. 125 ústavy.

Ústavná a zákonná úprava jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom (čl. 125 až   129   a čl.   136   ods.   2   a   3   ústavy)   ich   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (obdobne napr. I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99).

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti, v ktorej požadovali konanie, ktoré ústavný súd v rámci konania podľa čl. 127 ústavy nie je oprávnený uskutočniť, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2002