znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 131/2022-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Straku (sudca spravodajca) a sudcov Roberta Šorla a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛,

, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriou Prachová & Partners s. r. o., Pribinova 20, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 2Tv/1/2018 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Z ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 3. februára 2022 vyplýva, že sťažovateľom bolo uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Gv 4/11 z 20. februára 2012 vznesené obvinenie týkajúce sa 18 skutkov za pokračujúci zločin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračujúcim prečinom poškodzovania cudzích práv podľa § 138 písm. b), h) a j) Trestného zákona. Prokurátor podal 8. februára 2016 na Okresnom súde Trenčín obžalobu vedenú pod sp. zn. IV Gv 4/11/1000. Okresný súd vydal uznesenie č. k. 2T/11/2016 z 25. októbra 2016 o postúpení veci sťažovateľov na prejednanie a meritórne rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III. Prokurátor generálnej prokuratúry podal proti predmetnému uzneseniu sťažnosť. Krajský súd v Trenčíne podal návrh na Najvyššom súde Slovenskej republiky na odňatie predmetnej trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 3To/19/2017. Najvyšší súd uznesením č. k. 6Ndt 18/2017 z 5. septembra 2017 rozhodol, že trestná vec sa súdu neodníma. Následne krajský súd uznesením z 5. marca 2018 rozhodol, že vecná a miestna príslušnosť je daná Okresnému súdu Bratislava I.

2. Ústavný súd vo veci sťažovateľov nálezom č. k. III. ÚS 269/2021 z 3. júna 2021 vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“), prikázal okresnému súdu vo veci konať, priznal finančné zadosťučinenie každému z nich po 1 000 eur, priznal náhradu trov konania 460,89 eur a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.

3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že ani po náleze ústavného súdu okresný súd nenariadil termín pojednávania. Predseda okresného súdu na opakovanú sťažnosť sťažovateľov uviedol, že „termín hlavného pojednávania možno očakávať v prvom štvrťroku 2022 vzhľadom na zaťaženosť súdneho oddelenia“, a vec zaradil na pravidelné monitorovanie. Podľa sťažovateľov vec nie je právne ani skutkovo zložitá.

4. Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tiež navrhujú okresnému súdu konať bez prieťahov, priznať finančné zadosťučinenie 3 000 eur a náhradu trov konania.

II.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

5. Sťažovatelia pred ústavným súdom už opakovane namietajú porušenie svojich práv na včasne vybavenie ich trestnej veci.

6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“ Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“

7. Ústavný súd predmetnú vec posudzoval so zreteľom na už existujúci nález v rovnakej záležitosti sťažovateľov. Keďže bol viazaný rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti, ústavný súd musel konštatovať vo vzťahu k obdobiu, na ktoré dopadá predchádzajúci nález, že v tejto časti bola vec už ústavným súdom meritórne preskúmaná a predchádzajúci nález vo vzťahu k ním riešenému obdobiu predstavuje prekážku rozsúdenej veci. V tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 56 ods. 1 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“).

8. Ústavný súd teda posudzoval v merite veci obdobie po skoršom náleze. Vychádzajúc z ústavnej sťažnosti, okresný súd v konaní po právoplatnosti nálezu ústavného súdu 17. júna 2021 nenariadil termín hlavného pojednávania, teda bol nečinný viac ako sedem mesiacov. Význam samotného konania a jeho výsledok je nepochybne pre sťažovateľov dôležitý a ústavný súd v žiadnom prípade nemá v úmysle tento význam zľahčovať. Vnímajúc povahu a dĺžku napadnutého konania, ktorú ústavný súd môže posudzovať v súvislosti so sťažovateľmi označenými základnými právami podľa ústavy a podľa dohovoru a ktorá v okolnostiach tohto prípadu predstavuje nečinnosť okresného súdu viac ako sedem mesiacov (po skoršom náleze), ústavný súd konštatuje, že dĺžka tohto posudzovaného obdobia sa nepochybne predĺžila aj v dôsledku mimoriadnej pandemickej situácie na území Slovenskej republiky, avšak v okolnostiach veci nie je neúnosná.

9. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že z jeho judikatúry vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04, IV. ÚS 221/05, I. ÚS 375/08).

10. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto ústavnej sťažnosti vo vzťahu k obdobiu po predchádzajúcom náleze. Ústavný súd pri posudzovaní veci neprehliadol celkovú dobu konania (vrátane obdobia spred skoršieho nálezu) ani aktivitu sťažovateľov, ktorí upozornili na zbytočné prieťahy v konaní nielen okresný súd, ale aj ministerstvo spravodlivosti. Pre okresný súd stále platí príkaz ústavného súdu stanovený predchádzajúcim nálezom. Z odpovede predsedu okresného súdu z 11. novembra 2021 vyplýva, že najbližší termín hlavného pojednávania bude nariadený „v prvom štvrťroku 2022“.

11. Na základe uvedeného ústavný súd v okolnostiach prípadu nevyhodnotil dĺžku rozhodovania okresného súdu v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu za nezlučiteľnú s právami podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zmyslom ústavnoprávnej ochrany v obdobných prípadoch, v ktorých už bolo deklarované porušenie referenčných noriem vo vzťahu k včasnosti ochrany jednotlivca(ov) a bol nariadený príkaz konať, nie je produkovať ďalšie nálezy (,,nález na nález“). Nové konanie pred ústavným súdom podľa referenčných noriem musí zohľadňovať už poskytnutú ochranu skorším nálezom a koncentrovať posúdenie intenzity zásahu do práv sťažovateľov na obdobie po takomto náleze. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci, a v prípade, že nečinnosť, resp. neefektívna činnosť okresného súdu bude pokračovať a jej intenzita sa stane ústavne neudržateľná, sťažovatelia sa môžu opätovne obrátiť na ústavný súd s ústavnou sťažnosťou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2022

Peter Straka

predseda senátu