znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 131/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoJUDr. Gabrielou Kľačanovou, Advokátska kancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra2014 a jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenompod sp. zn. 3 T 82/2008 o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súduČadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T   82/2008   z 9.   septembra   2014   a svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 82/2008 o návrhu na priznanieodmeny za obhajobu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v trestnom konaní vedenompod sp. zn. 3 T 82/2008 opatrením z 12. septembra 2006 ustanovený ex offo ako obhajcaobvinenému, proti ktorému bolo predmetné trestné konanie vedené a u ktorého existovalidôvody nutnej obhajoby.

Uznesením sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra 2013 rozhodol okresný súd o priznaníodmeny sťažovateľa za túto obhajobu a náhrady hotových výdavkov za úkony právnychslužieb v celkovej sume 271,55 €.   V rámci odôvodnenia rozhodnutia okresný súd okreminého   uviedol,   že   sťažovateľovi   nepriznal   odmenu   a režijný   poplatok   za   úkonz 19. novembra 2007 (vyjadrenie k výzve okresného súdu z 15. novembra 2007 týkajúce saotázky zaujatosti sťažovateľa ako obhajcu) s odôvodnením, že tento úkon nebol úkonomprávnej pomoci pre obvineného. Ďalej okresný súd uviedol, že mu nepriznal ani odmenuza tzv. konzultáciu veci s klientom v advokátskej kancelárii vykonanú 9. novembra 2007,keďže túto konzultáciu mal sťažovateľ vykonať v čase od 14.00 h. do 16.00 h, pričomv rovnaký deň požiadal súd o zbavenie povinnosti obhajovať obvineného a navyše okresnýsúd nepovažoval za preukázané, že zo strany sťažovateľa bol vykonaný taký úkon, ktorý bynezniesol odklad.

O sťažnosti   sťažovateľa   podanej   proti   uvedenému   uzneseniu   vyššieho   súdnehoúradníka rozhodol sudca okresného súdu uznesením sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra2014,   ktorým   sťažnosť   zamietol.   V uznesení   okresný   súd   argumentoval,   že   v prípadevyjadrenia na výzvu súdu, za ktorý úkon sťažovateľovi nebola priznaná odmena, nešloo úkon právnej pomoci v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení   neskorších   predpisov,   keďže   nešlo   o úkon   účelnej   právnej   pomoci   v prospechobvineného, ktorého sťažovateľ zastupoval. V nadväznosti na to okresný súd   dôvodil, žev danom vyjadrení na výzvu súdu sťažovateľ potvrdil skutočnosti prezentované obvineným,a síce že sa cíti v predmetnej trestnej veci zaujatý, čo mu bráni zastupovať obvineného.K nepriznaniu   odmeny   za   úkon   tzv.   konzultácie   okresný   súd   poznamenal,   že   úkonnepovažoval   za   účelný   vzhľadom   na skutočnosť,   že   obvinený   v totožný   deň   ešte   predvykonaním tejto konzultácie doručil okresnému súdu žiadosť o zmenu obhajcu z dôvodujeho zaujatosti a svoju zaujatosť potvrdil napokon aj samotný sťažovateľ, čo bolo dôvodompre záver súdu, že neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali konzultácius obvineným a najmä sťažovateľom prezentovaný časový rozsah tejto porady s obvineným.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   postupom   okresného   súdu   a prijatým   namietanýmrozhodnutím v konaní o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu došlo k porušeniu jehooznačených   základných   práv   zaručených   ústavou,   kde   sťažovateľ svoje   stanoviskozdôvodňuje touto argumentáciou:

„Okresný súd v Čadci porušil v predmetnom konaní základné právo sťažovateľa

- podľa Článku 46 odsek (1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu:

- nakoľko svojím rozhodnutím, ktoré nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky, príslušných zákonoch   a   ani   vykonávacím   právnych   predpisoch   neposkytol   právnu   ochranu oprávnenému nároku obhajcu na priznanie odmeny za zákonne vyčíslené a preukázané úkony obhajoby obvineného, tým, že nezákonné rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nedal do súladu so zákonom,

- vyžadoval poskytnutie informácií, na ktorých poskytnutie nemá právo a poskytnutím týchto informácií podmieňoval rozhodnutie o nároku na odmenu,

- v rozpore so svojimi oprávnenia a ustanoveniami zákona si vynútil oprávnenie posudzovať dĺžku trvania úkonu, napriek tomu, že takéto oprávnenie mu zákon nepriznáva,

- podľa Článku 48 odsek (2) Ústavy Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie:

- nakoľko svojím rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon (vyjadrenie zo dňa 19.11.2007   k   výzve   súdu),   ktorý   sťažovateľ   vykonal   na   výzvu   okresného   súdu,   ktorého vykonanie bolo povinnosťou sťažovateľa a jeho nevykonanie by bolo porušením povinností sťažovateľa voči svojmu klientovi, voči súdu a voči postaveniu sťažovateľa ako advokáta, vykonanie   úkonu   bolo   nevyhnutné   a   potrebné   na   zabezpečenie   riadnej   obhajoby obvineného,

- nakoľko svojím rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), ktorý bol vykonaný v   čase povinnej obhajoby obhajcu voči obvinenému, v čase, keď obhajca nebol oslobodený od povinnosti obhajoby, v čase, keď obhajca o žiadosti obvineného nevedel, v čase riadne prebiehajúcich úkonov prípravného konania   a   ktorého   nevykonanie   by   znamenalo   porušenie   povinností   obhajcu   voči obvinenému,

- nakoľko svojím rozhodnutím vyžadoval od obhajcu informácie o úkone (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), ktorých poskytnutie bolo predmetom advokátskeho tajomstva a od   poskytnutia   týchto   informácií   odvodzoval   svoje   rozhodnutie   o   priznaní   odmeny za obhajobu,

-   nakoľko   svojím   rozhodnutím   prekročil   zákonom   priznané   oprávnenie   rozhodovať o odmene obhajcu za obhajobu za úkon (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), tým. že sám si osvojil právom rozhodovať o oprávnenosti dĺžky konzultácie veci s klientom, napriek tomu, že toto právo súdu z príslušnej právnej úpravy nevyplýva, čím sa dopustil prekročenia zákonného rámca vo svojom rozhodovaní,

-   podľa   Článku   48   odsek   (2)   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov:

- nakoľko o návrhu navrhovateľa rozhodoval celkovo 14 mesiacov, napriek tomu, že nešlo o zložitú vec podľa skutkovej a právnej povahy,

- o opravnom prostriedku navrhovateľa rozhodoval 10 mesiacov, napriek tomu, že podaný opravný prostriedok sa týkal iba časti pôvodného rozhodnutia,

-   porušil   ustanovenia   zákona,   ktoré   mu   prikazujú   rozhodnúť   v   stanovenej   lehote,   teda právna   istota   v   súdne   konanie   a   ochranu   práv   sťažovateľa   bola   narušená   nekonaním Okresného súdu v Čadci.“

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   v   závere   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súdpo prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v ktorom   by   vyslovilporušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdusp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra 2014 a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 82/2008, predmetné uzneseniezrušil   a vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   priznal   sťažovateľovi   primeranéfinančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   právalebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy   uznesením   okresného   súdu,   ktorým   tento   sťažovateľovi   nepriznal   odmenuza obhajobu   vykonanú   ex effo   v celkovom   rozsahu ním uplatneného nároku. Porušenieoznačeného základného práva vidí sťažovateľ v rozhodovaní okresného súdu   podľa jehonázoru mimo zákonný rámec.

V zmysle čl. 127 ods. 1   ústavy   je   ústavná ochrana základných práv a slobôd,ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvyrozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciuzákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdutak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   rozhodovanie   o trovách   konania   pred   všeobecnýmisúdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávisléhosúdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmavarozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania bymohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidielupravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretáciea aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Z obsahu sťažovateľom namietaného uznesenia vyplýva,   že okresný súd v prvomrade poukázal na relevantnú právnu úpravu   § 553 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný̶poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   ktorúpri posudzovaní sťažovateľom uplatneného nároku na odmenu za obhajobu aplikoval a jasnevysvetlil   základný   východiskový   princíp,   ktorý   pri   posudzovaní   opodstatnenostiuplatneného nároku zohľadňoval, a síce kritérium účelnosti vykonaného úkonu vo vzťahuk obvinenému. Uplatniac toto kritérium nepovažoval stanovisko k výzve súdu, v ktorom sasťažovateľ   vyjadroval   k otázke   možnej   svojej   zaujatosti   v trestnej   veci   svojho   klienta,za úkon bezprostredne účelný pre zastupovaného obvineného. V ďalšom bode okresný súdpoukázal   na   okolnosti,   ktoré   ho   viedli   k záveru   o nesplnení   podmienok   pre   priznanieodmeny za úkon tzv. konzultácie sťažovateľa s klientom, pričom základným východiskom,z ktorého na tomto mieste súd vychádzal, bola skutočnosť, že sa mala porada uskutočniťpo tom, ako obvinený žiadal o ukončenie obhajoby zo strany sťažovateľa pre jeho zaujatosťv predmetnej   trestnej.   Ako   relevantnú   súd   prezentoval   ďalšiu   skutočnosť,   že   za   danejsituácie, keď klient žiadal obhajobu zo strany sťažovateľa ukončiť, sťažovateľ nepreukázalžiadne rozumné okolnosti, ktoré by odôvodňovali vykonanie konzultácie v takejto situácii.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že zmienené   odôvodnenie,   ktoré   bolo   podkladompre nepriznanie   odmeny   v prípade   špecifikovaných   úkonov,   poskytuje   sťažovateľoviv prvom rade náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy (§ 553 ods. 4 Trestnéhoporiadku),   v rámci   ktorej   sú   potom   dostatočne   podrobne   vysvetlené   skutkové   záverya právne závery, ku ktorým na základe uplatnenia tejto právnej úpravy okresný súd dospel.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   odôvodnenie   zrozumiteľne   a bez   zjavnýchlogických protirečení vysvetľujúce svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver nijakonepopiera   zmysel   aplikovaných   právnych   noriem,   a teda   nenesie   znaky   svojvoľnostiani arbitrárnosti.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   právasťažovateľa   namietaným uznesením okresného súdu, pretože je zrejmé, že okresný súdaplikoval platnú a účinnú právnu úpravu, aplikácii ktorej predchádzal dostatočne náležitýa ústavne   konformný   výklad,   a skutkové   a právne   závery   rozhodnutia   boli   náležitea zároveň logicky odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom   okresného súdunestotožňuje a svoj nesúhlas sa snaží v uvedenom prípade podporiť, dalo by sa povedaťsvojskou   interpretáciou   skutkového   stavu,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveruo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   V zmysle   ustálenej   judikatúry   považuje   totižústavný súd za arbitrárne, a teda protiústavné len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie jeúplne   odchýlne   od   veci   samej   alebo   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázanéskutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v časti námietky porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesenímokresného súdu je   sťažnosť sťažovateľa potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   uplatnenú   námietku   porušenia   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   poukazujeústavný   súd   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   je   účelom   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorejsa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (III. ÚS 154/06,I. ÚS 76/03).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jeteda   požiadavka   smerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánovverejnej   moci   do základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   z princípu,podľa ktorého   sťažnosť   zohráva   aj   významnú   preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinnýprostriedok   slúžiaci   na to,   aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   žeuž k zásahu   došlo,   aby   sa   v porušovaní   základných   práv   ďalej   nepokračovalo(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012). Ústavný súd preto v rámci svojejrozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07,I. ÚS 96/07,   II.   ÚS   214/08)   prezentuje   už   ustálený   záver,   že   základnému   právuna prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   sa   poskytujeochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanémuporušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie o návrhu   na   priznanie   odmenyza obhajobu vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 3 T 82/2008 bolo v čase doručeniasťažnosti ústavnému súdu (18. novembra 2014) právoplatne skončené, a to 24. septembra2014.

Sťažovateľ sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátil v čase, keď už tentoprostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v uvedenej   častiodmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   záverov   už   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmisťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. apríla 2015