SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 131/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoJUDr. Gabrielou Kľačanovou, Advokátska kancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra2014 a jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenompod sp. zn. 3 T 82/2008 o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súduČadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra 2014 a svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 82/2008 o návrhu na priznanieodmeny za obhajobu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v trestnom konaní vedenompod sp. zn. 3 T 82/2008 opatrením z 12. septembra 2006 ustanovený ex offo ako obhajcaobvinenému, proti ktorému bolo predmetné trestné konanie vedené a u ktorého existovalidôvody nutnej obhajoby.
Uznesením sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra 2013 rozhodol okresný súd o priznaníodmeny sťažovateľa za túto obhajobu a náhrady hotových výdavkov za úkony právnychslužieb v celkovej sume 271,55 €. V rámci odôvodnenia rozhodnutia okresný súd okreminého uviedol, že sťažovateľovi nepriznal odmenu a režijný poplatok za úkonz 19. novembra 2007 (vyjadrenie k výzve okresného súdu z 15. novembra 2007 týkajúce saotázky zaujatosti sťažovateľa ako obhajcu) s odôvodnením, že tento úkon nebol úkonomprávnej pomoci pre obvineného. Ďalej okresný súd uviedol, že mu nepriznal ani odmenuza tzv. konzultáciu veci s klientom v advokátskej kancelárii vykonanú 9. novembra 2007,keďže túto konzultáciu mal sťažovateľ vykonať v čase od 14.00 h. do 16.00 h, pričomv rovnaký deň požiadal súd o zbavenie povinnosti obhajovať obvineného a navyše okresnýsúd nepovažoval za preukázané, že zo strany sťažovateľa bol vykonaný taký úkon, ktorý bynezniesol odklad.
O sťažnosti sťažovateľa podanej proti uvedenému uzneseniu vyššieho súdnehoúradníka rozhodol sudca okresného súdu uznesením sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra2014, ktorým sťažnosť zamietol. V uznesení okresný súd argumentoval, že v prípadevyjadrenia na výzvu súdu, za ktorý úkon sťažovateľovi nebola priznaná odmena, nešloo úkon právnej pomoci v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov, keďže nešlo o úkon účelnej právnej pomoci v prospechobvineného, ktorého sťažovateľ zastupoval. V nadväznosti na to okresný súd dôvodil, žev danom vyjadrení na výzvu súdu sťažovateľ potvrdil skutočnosti prezentované obvineným,a síce že sa cíti v predmetnej trestnej veci zaujatý, čo mu bráni zastupovať obvineného.K nepriznaniu odmeny za úkon tzv. konzultácie okresný súd poznamenal, že úkonnepovažoval za účelný vzhľadom na skutočnosť, že obvinený v totožný deň ešte predvykonaním tejto konzultácie doručil okresnému súdu žiadosť o zmenu obhajcu z dôvodujeho zaujatosti a svoju zaujatosť potvrdil napokon aj samotný sťažovateľ, čo bolo dôvodompre záver súdu, že neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali konzultácius obvineným a najmä sťažovateľom prezentovaný časový rozsah tejto porady s obvineným.
Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu a prijatým namietanýmrozhodnutím v konaní o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu došlo k porušeniu jehooznačených základných práv zaručených ústavou, kde sťažovateľ svoje stanoviskozdôvodňuje touto argumentáciou:
„Okresný súd v Čadci porušil v predmetnom konaní základné právo sťažovateľa
- podľa Článku 46 odsek (1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu:
- nakoľko svojím rozhodnutím, ktoré nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky, príslušných zákonoch a ani vykonávacím právnych predpisoch neposkytol právnu ochranu oprávnenému nároku obhajcu na priznanie odmeny za zákonne vyčíslené a preukázané úkony obhajoby obvineného, tým, že nezákonné rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nedal do súladu so zákonom,
- vyžadoval poskytnutie informácií, na ktorých poskytnutie nemá právo a poskytnutím týchto informácií podmieňoval rozhodnutie o nároku na odmenu,
- v rozpore so svojimi oprávnenia a ustanoveniami zákona si vynútil oprávnenie posudzovať dĺžku trvania úkonu, napriek tomu, že takéto oprávnenie mu zákon nepriznáva,
- podľa Článku 48 odsek (2) Ústavy Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie:
- nakoľko svojím rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon (vyjadrenie zo dňa 19.11.2007 k výzve súdu), ktorý sťažovateľ vykonal na výzvu okresného súdu, ktorého vykonanie bolo povinnosťou sťažovateľa a jeho nevykonanie by bolo porušením povinností sťažovateľa voči svojmu klientovi, voči súdu a voči postaveniu sťažovateľa ako advokáta, vykonanie úkonu bolo nevyhnutné a potrebné na zabezpečenie riadnej obhajoby obvineného,
- nakoľko svojím rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), ktorý bol vykonaný v čase povinnej obhajoby obhajcu voči obvinenému, v čase, keď obhajca nebol oslobodený od povinnosti obhajoby, v čase, keď obhajca o žiadosti obvineného nevedel, v čase riadne prebiehajúcich úkonov prípravného konania a ktorého nevykonanie by znamenalo porušenie povinností obhajcu voči obvinenému,
- nakoľko svojím rozhodnutím vyžadoval od obhajcu informácie o úkone (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), ktorých poskytnutie bolo predmetom advokátskeho tajomstva a od poskytnutia týchto informácií odvodzoval svoje rozhodnutie o priznaní odmeny za obhajobu,
- nakoľko svojím rozhodnutím prekročil zákonom priznané oprávnenie rozhodovať o odmene obhajcu za obhajobu za úkon (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), tým. že sám si osvojil právom rozhodovať o oprávnenosti dĺžky konzultácie veci s klientom, napriek tomu, že toto právo súdu z príslušnej právnej úpravy nevyplýva, čím sa dopustil prekročenia zákonného rámca vo svojom rozhodovaní,
- podľa Článku 48 odsek (2) Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov:
- nakoľko o návrhu navrhovateľa rozhodoval celkovo 14 mesiacov, napriek tomu, že nešlo o zložitú vec podľa skutkovej a právnej povahy,
- o opravnom prostriedku navrhovateľa rozhodoval 10 mesiacov, napriek tomu, že podaný opravný prostriedok sa týkal iba časti pôvodného rozhodnutia,
- porušil ustanovenia zákona, ktoré mu prikazujú rozhodnúť v stanovenej lehote, teda právna istota v súdne konanie a ochranu práv sťažovateľa bola narušená nekonaním Okresného súdu v Čadci.“
Sťažovateľ na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovilporušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdusp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra 2014 a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 82/2008, predmetné uzneseniezrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi primeranéfinančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy uznesením okresného súdu, ktorým tento sťažovateľovi nepriznal odmenuza obhajobu vykonanú ex effo v celkovom rozsahu ním uplatneného nároku. Porušenieoznačeného základného práva vidí sťažovateľ v rozhodovaní okresného súdu podľa jehonázoru mimo zákonný rámec.
V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd,ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvyrozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciuzákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdutak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnýmisúdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávisléhosúdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmavarozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania bymohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidielupravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretáciea aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Z obsahu sťažovateľom namietaného uznesenia vyplýva, že okresný súd v prvomrade poukázal na relevantnú právnu úpravu § 553 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný̶poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktorúpri posudzovaní sťažovateľom uplatneného nároku na odmenu za obhajobu aplikoval a jasnevysvetlil základný východiskový princíp, ktorý pri posudzovaní opodstatnenostiuplatneného nároku zohľadňoval, a síce kritérium účelnosti vykonaného úkonu vo vzťahuk obvinenému. Uplatniac toto kritérium nepovažoval stanovisko k výzve súdu, v ktorom sasťažovateľ vyjadroval k otázke možnej svojej zaujatosti v trestnej veci svojho klienta,za úkon bezprostredne účelný pre zastupovaného obvineného. V ďalšom bode okresný súdpoukázal na okolnosti, ktoré ho viedli k záveru o nesplnení podmienok pre priznanieodmeny za úkon tzv. konzultácie sťažovateľa s klientom, pričom základným východiskom,z ktorého na tomto mieste súd vychádzal, bola skutočnosť, že sa mala porada uskutočniťpo tom, ako obvinený žiadal o ukončenie obhajoby zo strany sťažovateľa pre jeho zaujatosťv predmetnej trestnej. Ako relevantnú súd prezentoval ďalšiu skutočnosť, že za danejsituácie, keď klient žiadal obhajobu zo strany sťažovateľa ukončiť, sťažovateľ nepreukázalžiadne rozumné okolnosti, ktoré by odôvodňovali vykonanie konzultácie v takejto situácii.
Ústavný súd je toho názoru, že zmienené odôvodnenie, ktoré bolo podkladompre nepriznanie odmeny v prípade špecifikovaných úkonov, poskytuje sťažovateľoviv prvom rade náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy (§ 553 ods. 4 Trestnéhoporiadku), v rámci ktorej sú potom dostatočne podrobne vysvetlené skutkové záverya právne závery, ku ktorým na základe uplatnenia tejto právnej úpravy okresný súd dospel.
Podľa názoru ústavného súdu toto odôvodnenie zrozumiteľne a bez zjavnýchlogických protirečení vysvetľujúce svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver nijakonepopiera zmysel aplikovaných právnych noriem, a teda nenesie znaky svojvoľnostiani arbitrárnosti.
Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného právasťažovateľa namietaným uznesením okresného súdu, pretože je zrejmé, že okresný súdaplikoval platnú a účinnú právnu úpravu, aplikácii ktorej predchádzal dostatočne náležitýa ústavne konformný výklad, a skutkové a právne závery rozhodnutia boli náležitea zároveň logicky odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdunestotožňuje a svoj nesúhlas sa snaží v uvedenom prípade podporiť, dalo by sa povedaťsvojskou interpretáciou skutkového stavu, nepostačuje sama osebe na prijatie záveruo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V zmysle ustálenej judikatúry považuje totižústavný súd za arbitrárne, a teda protiústavné len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie jeúplne odchýlne od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázanéskutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v časti námietky porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesenímokresného súdu je sťažnosť sťažovateľa potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnenú námietku porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, poukazujeústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorejsa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 154/06,I. ÚS 76/03).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jeteda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánovverejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinnýprostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, žeuž k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012). Ústavný súd preto v rámci svojejrozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07,I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právuna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytujeochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanémuporušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie o návrhu na priznanie odmenyza obhajobu vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 3 T 82/2008 bolo v čase doručeniasťažnosti ústavnému súdu (18. novembra 2014) právoplatne skončené, a to 24. septembra2014.
Sťažovateľ sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátil v čase, keď už tentoprostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v uvedenej častiodmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených záverov už pri predbežnom prerokovanísťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmisťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. apríla 2015