znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 131/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P. G., a. s. v konkurze, B., a spoločnosti D. I., K., zastúpených advokátom Mgr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na ochranu pred nezákonným   vyvlastnením   podľa   čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky a na zdržanie sa iných zásahov do vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   VI   Dohody   medzi   vládou   Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   a   vládou   Kanady   o   podpore   a   ochrane   investícií publikovanej pod č.   333/1992 Zb. postupom Správy katastra Tvrdošín   a jej oznámením sp. zn. Z 1162/2011 zo 6. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P. G., a. s. v konkurze, a spoločnosti D. I., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti P. G., a. s. v konkurze, B. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“),   a spoločnosti   D.   I.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 2.   rade“,   spolu   len „sťažovateľky“),   doplnená   podaním   sťažovateľky   v 1.   rade   doručeným   ústavnému   súdu 20. marca 2012 vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na ochranu   pred nezákonným   vyvlastnením   podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   a   na   zdržanie   sa   iných   zásahov do vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 5 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. VI Dohody medzi vládou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky   a   vládou   Kanady   o   podpore   a   ochrane   investícií   publikovanej pod č. 333/1992 Zb.   (ďalej   len   „dohoda“)   postupom   Správy   katastra   Tvrdošín   (ďalej len „správa katastra“) a jej oznámením sp. zn. Z 1162/2011 zo 6. decembra 2011 (ďalej len „oznámenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka v 1. rade podala 12. októbra 2011 na správu katastra návrh na zápis vlastníckeho práva záznamom na základe verejných listín. Správa katastra oznámením zo 6. decembra 2011 informovala sťažovateľku v 1. rade o nezapísateľnosti vlastníckeho práva na základe verejných listín (rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 S 135/2002 z 15. mája 2003, rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.   5   Sp   12/2003   zo 14.   januára   2008   a uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   2   Sžo   113/2008   z 18.   marca   2009),   pretože   uvedené   listiny   nespĺňali náležitosti listín spôsobilých na zápis do katastra nehnuteľností z dôvodov tam uvedených.

Sťažovateľky v sťažnosti tvrdia, že „uvedené verejné listiny priamo potvrdzujú, že zápis   vlastníckych   práv   na   základe   spomínaných   rozhodnutí   PPaLH   bol   v prípade nezákonný   –   predčasný,   pričom   došlo   k zápisu   vlastníckeho   práva   na   základe neprávoplatného rozhodnutia.   V druhom prípade došlo síce k zápisu vlastníckeho práva na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré ale bolo neskôr v celom rozsahu zrušené a je povinnosťou   správy   katastra   navrátiť   pôvodný   stav.“. V   nadväznosti   na   uvedené sťažovateľky tvrdia, že „podmienky na vrátenie listín Správou katastra Tvrdošín neboli splnené, preto postup Správy katastra Tvrdošín porušil základné práva sťažovateľov“.

Sťažovateľky zastávajú názor, že „vyčerpali všetky zákonom poskytnuté prostriedky, ktorými   by   sa   mohli   domáhať   ochrany   svojich   porušených   základných   práv   a slobôd a prostredníctvom ktorých by mohli požadovať nápravu“.

Na   základe   uvedeného   navrhujú,   aby   ústavný   súd   prijal   ich   sťažnosť   na   ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa 1, právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na ochranu pred nezákonným vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, práva na zdržanie sa iných zásahov do vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 5 Ústavy SR a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom a oznámením Správy katastra Tvrdošín zo dňa 06. 12. 2011 zn. Z 1162/2011.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   2,   právo   vlastniť   majetok   zaručené   čl.   20   ods.   1 Ústavy SR, právo na ochranu pred nezákonným vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, práva na zdržanie sa iných zásahov do vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 5 Ústavy SR a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   podľa   čl.   VI.   Dohody   medzi   vládou   Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   a   vládou   Kanady   o   podpore   a   ochrane   investícií publikovanou pod č. 333/1992 Zb., bolo porušené postupom a oznámením Správy katastra Tvrdošín zo dňa 06. 12. 2011 zn. Z 1162/2011.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi 1 primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 EUR, ktoré mu je Správa katastra Tvrdošín povinná zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi 1 a sťažovateľovi 2 náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 261,82 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. D. Š.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateliek   spočíva   v   ich   nespokojnosti   s postupom a napadnutým oznámením správy katastra, v ktorom vidia porušenie svojich označených základných práv podľa ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. VI dohody.

1.   Vo   vzťahu   k sťažovateľke   v 2.   rade,   ktorá   je   podľa   vyjadrení   sťažovateliek (bod 16 na   strane   3   sťažnosti,   pozn.)   jedinou   akcionárkou   a   majiteľkou   sťažovateľky v 1. rade,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľku   v 2.   rade   treba   považovať za   zjavne neoprávnenú osobu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Toto zistenie vychádza zo samotnej sťažnosti, kde sťažovateľky uvádzajú, že „sťažovateľ 1 v zastúpení štatutárnym orgánom   (predseda   predstavenstva   T.   L.   a podpredseda   predstavenstva   M.   V.)   dňa 12. Októbra 2011 podal Správe katastra Tvrdošín, ako príslušnému orgánu, návrh na zápis vlastníckeho   práva   záznamom...“. Takisto   v napadnutom   oznámení   správy   katastra zo 6. decembra   2011   je   uvedené: „navrhovateľ   P.   G.,   a.   s.   v konkurze... Z uvedeného nepochybne vyplýva, že sťažovateľka v 2. rade nepodala návrh na zápis vlastníckeho práva záznamom,   a preto   nemohla   byť   dotknutá   na   svojich   právach   ako   jediný   akcionár sťažovateľky v 1. rade namietaným postupom a napadnutým oznámením správy katastra zo 6. decembra 2011.

Ústavný súd v tomto smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sťažnosť nemôže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb, nie svojich (I. ÚS 56/98).

Sťažnosti,   v   ktorých   sťažovatelia   nenamietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní odmieta ako podané osobami zjavne neoprávnenými (III. ÚS 41/00, I. ÚS 43/98, II. ÚS 128/95).

O   návrhu   podanom   zjavne   neoprávnenou   osobou   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.

Za   návrh   podaný   niekým   zjavne neoprávneným   preto   možno   považovať   návrh, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).

Vychádzajúc   z už   uvedených   zistení   a citovanej   judikatúry   ústavného   súdu   bolo potrebné   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v   časti, ktorou   sťažovateľka   v 2.   rade namieta porušenie označených práv postupom a oznámením správy katastra zo 6. decembra 2011,   odmietnuť   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

2. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v 1. rade bolo tiež potrebné odmietnuť, avšak z odlišných dôvodov. Podľa   obsahu sťažnosti   sťažovateľka v 1. rade zastáva   názor,   že   proti   napadnutému   postupu   správy   katastra   a jeho   oznámeniu zo 6. decembra 2011 využila všetky dostupné a účinné právne prostriedky nápravy, ktorými by sa mohla domáhať ochrany svojich označených práv. S týmto názorom sťažovateľky v 1. rade ústavný súd nesúhlasí.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

V posudzovanom prípade týmto zákonom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonateľný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Z   citovaných   právnych   predpisov,   ako   aj   z judikatúry   všeobecných   súdov (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 9/2011 z 5. apríla 2011) vyplýva, že postup a napadnuté oznámenie správy katastra zo 6. decembra 2011 bolo spôsobilým   predmetom   súdneho   prieskumu   zákonnosti   vo   forme   nezákonného   zásahu, a preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   veci   bola   daná   právomoc   všeobecného   súdu v správnom   súdnictve   rozhodovať   o   nezákonnosti   zásahu   napadnutého   orgánu   verejnej správy (správy katastra, pozn.).

Sťažovateľka v 1. rade doplnila svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 20. marca 2012,   v prílohe ktorého doručila „dva zväzky veľmi dôležitých dokumentov, ktoré svedčia o tom, že Správne orgány, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. J. H., porušili naše základné ľudské práva v tom najhrubšom vydaní“. V   podaní ďalej sťažovateľka v 1. rade žiadala na základe „anarchie správnych orgánov a orgánov štátnej   moci,   ktorá   trvá   16   rokov   a v prieťahoch   v konaní   naďalej   pokračujú,“ priznať „za každú žalovanú vec... sumu 33.000.- EUR“.

Vychádzajúc   z obsahu   tohto   doplnenia   podania   ústavný   súd   konštatuje,   že   toto podanie   neobsahuje   zmenu   petitu,   preto   ústavný   súd   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou   považoval tvrdenia sťažovateľky   v   1.   rade o   porušení   ďalších   bližšie neidentifikovaných   základných   práv   iba   za   súčasť   jej   argumentácie   v sťažnosti (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľky v 1. rade podľa ústavy, práva   podľa   dodatkového   protokolu   a k   porušeniu   čl.   VI   dohody   ústavný   súd poukazuje jednak na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd, ale tiež aj na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov (v danom prípade Občiansky súdny poriadok).

Keďže sťažovateľka v 1. rade sa na príslušný všeobecný súd so svojimi námietkami proti   postupu   správy   katastra   neobrátila,   ústavný   súd   odmietol   jej   sťažnosť   podľa   § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde už po jej predbežnom prerokovaní, pretože dospel k záveru, že sťažnosť je v danom prípade neprípustná.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateliek predostretými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012