znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 131/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.,   R.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Š.   K.,   Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 11 Co 140/2009-400 zo 16. júla 2010 a sťažnosť S., zastúpenej štátnym podnikom   L.,   B.,   zastúpeného   JUDr.   I.   S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves č.   k. 9 C 147/2002-315 zo 6. marca 2009 a postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 140/2009-400 zo 16. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti R., a S., zastúpenej štátnym podnikom L.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2010 faxom a 11. novembra 2010 poštou doručená sťažnosť R., R. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 140/2009-400 zo 16. júla 2010 a 9. novembra 2010 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť S., zastúpenej štátnym podnikom   L.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 2.   rade“),   pre   namietané   porušenie   jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 9 C 147/2002-315   zo   6.   marca   2009   a postupom   a   uznesením   krajského   súdu č. k. 11 Co 140/2009-400 zo 16. júla 2010.

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   PLs.   ÚS   12/2010-7   z 24.   novembra   2010   boli sťažnosti   sťažovateľky   v 1.   rade   a sťažovateľky   v 2.   rade   spojené   na   spoločné   konanie s tým, že ďalej budú vedené pod jednotnou spisovou značkou Rvp 7254/2010. Dôvodom spojenia   týchto   vecí   na   spoločné   konanie   bolo   zistenie,   že   ide   o účastníkov   konania v totožnom spore – v konaní o určenie vlastníckeho práva a následne v konaní o náhradu trov konania, pričom sťažovateľka v 1. rade vystupovala v postavení žalovanej a naopak, sťažovateľka   v 2.   rade   v pozícii   žalobkyne.   Obe   sťažnosti   zároveň   vecne   súvisia s namietaným uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 140/2009-400 zo 16. júla 2010. Sťažovateľka v 1. rade v sťažnosti okrem iného uviedla: «Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj ako „okresný súd“) priznal uznesením č. k. 9C 147/2002-315 zo dňa 06. 03. 2009 sťažovateľovi (v postavení žalovaného) právo na náhradu   trov   konania   vo   výške   80   134   eur   a   zaviazal   žalobcu   v   konaní   vedenom   na Okresnom   súde   Spišská   Nová   Ves   zaplatiť   túto   čiastku   na   účet   právneho   zástupcu žalovaného (sťažovateľa).

Proti uzneseniu prvostupňového súdu podal odvolanie žalobca. Odvolací súd zmenil uznesenie   prvostupňového   súdu   a   žalovanému   priznal   náhradu   trov   konania   vo   výške 54.082,20 eur...

Rozhodnutie odvolacieho súdu pokiaľ ide o zníženie hodnoty úkonu právnej služby a takisto pokiaľ ide o určenie hodnoty predmetu sporu (veci, práva) pri výpočte hodnoty trov   odvolacieho   konania   nemá   oporu   v   právnych   predpisoch   a   ani   v   ustálenej rozhodovacej   praxi   súdov.   Predmetné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   (uznesenie č. k. 11Co/140/2009-400 zo dňa 16. júla 2010) je v tejto časti nepreskúmateľné a vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, čo sťažovateľ odôvodňuje nasledovne:

Sťažovateľ namieta to, že Krajský súd v Košiciach pri aplikácii vyhlášky č. 163/2002 Z.   z.   a   tiež   aj   pri   aplikácii   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb nesprávne   aplikoval   príslušné   ustanovenia   uvedených   vyhlášok   resp.   nie   je   zrejmé   ako krajský súd dospel k danej aplikácii a z čoho vyvodil závery, ku ktorým dospel.

a) v prípade úkonu zo dňa 23. 9. 2003 príprava a prevzatie zastúpenia z 23. 9. 2003 advokátom JUDr. Š. K. ide o úkon, ktorý je možné subsumovať len pod ustanovenie § 16 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Nevedno prečo by mal byť tento úkon ohodnotený odmenou vo výške ½ základnej sadzby tarifnej odmeny.

b)   V prípade   odvolania   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves č. k. 9C 147/2002-204 z 18. 9. 2007 nie je vysvetlené, prečo by sa mala za hodnotu veci považovať čiastka v predmetnom uznesení.

Ad a)... Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 11Co/140/2009-400 zo dňa 16. 07. 2010 však nie je zrejmé, prečo by sa mala za tento úkon priznať odmena vo výške ½ základnej   sadzby   tarifnej   odmeny.  ...   Krajský   súd   v   Košiciach   v   prípade   tohto   úkonu odkazuje na § 16 ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 163/2002 Z. z., avšak toto ustanovenie sa netýka prevzatia a prípravy zastúpenia (to je v § 16 ods. 1 písm. a) vyhlášky 163/2002 Z. z.), ale odvolania proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu (§ 16 ods. 2 písm. c) vyhlášky 163/2002 Z. z.). V tomto prípade sa jedná o kvalitatívne   úplne   odlišný   úkon,   pričom   v   čase   prevzatia   zastúpenia   sa   advokát oboznamuje s vecou.

Krajský súd v Košiciach neodôvodnil prečo by sa na tento úkon právnej služby malo aplikovať   iné   ustanovenie   vyhlášky   než   to,   ktoré   tento   úkon   právnej   služby   výslovne upravuje.   Rozhodnutie   v   tejto   časti   je   preto   nesprávne,   nepreskúmateľné   a   arbitrárne. Zároveň   rozhodnutie   je   v   tejto   časti   v   priamom   rozpore   s   ustanoveniami   vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Ad   b)   Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška 655/2004 Z. z.“) v znení platnom k októbru 2007 sa za tarifnú hodnotu považuje, výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka. Samotné konanie sa netýkalo primárne trov konania, ale určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom výrok o náhrade trov konania je súvisiacim výrokom. Vyhláška č. 655/2004 Z. z. nestanovuje, že by sa pri konaní o náhrade trov konania mala za tarifnú hodnotu   považovať   výška   trov   konania   priznaná   prvostupňovým   súdom,   pokiaľ   s   ňou účastník   konania   nesúhlasil   a   podal   voči   výroku   o   náhrade   trov   konania   odvolanie. Rovnako nemožno považovať za tarifnú hodnotu rozdiel medzi výškou náhrady trov konania odvolateľovi priznanou a výškou náhrady trov konania odvolateľom požadovanou, teda tou, ktorej sa odvolateľ v odvolaní domáha...

Krajský súd presvedčivo nevysvetlil, prečo by samotnou hodnotou veci (práva) a teda hodnotou, od ktorej sa odvíja základná sadzba tarifnej odmeny, mala byť čiastka 86 030 Sk, keď z príslušného ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z. jasne vyplýva, že za odvolanie, proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej sa priznáva odmena vo výške ½ základnej sadzby tarifnej odmeny. Stanovenie hodnoty predmetu sporu tak, že hodnota veci je 86 030 Sk je nepreskúmateľné a arbitrárne a priamo v rozpore s ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorú mal súd riadne aplikovať.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v 1. rade žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«1. Základné právo R., sídlom: R., IČO:... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 11Co/140/2009-400 zo dňa 16. júla 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co/140/2009-400 zo dňa 16. júla 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť R. sídlom: R., IČO:... náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Š. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   v 2.   rade   vyplýva,   že «…   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach   bolo   zmenené   uznesenie   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves,   sp.   zn.   9C 147/2002 zo dňa 6.3.2009, tak že žalovanému sa priznala náhrada trov konania vo výške 54 082,20 Eur,   ktorú   je   žalobca   povinný   zaplatiť   JUDr. Š.   K.,   advokátovi   do   3   dní   od právoplatnosti uznesenia.

Uznesením OS v Spišskej Novej Vsi bolo rozhodnuté tak, že žalobcovi bola uložená povinnosť   zaplatiť   žalovanému   trovy   konania   vo   výške   80   134,-Eur   na   účet   právneho zástupcu žalovaného JUDr. Š. K. do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Predmetom konania bolo podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva žalobcom, a to dňa 4.7.2002 k nehnuteľnostiam, tak ako sú uvedené a popísané v žalobnom návrhu... Vo svojom rozhodnutí súd uviedol, že pri svojom rozhodnutí vychádzal zo znaleckého posudku, ktorý spracoval Ing. V. W. a tak isto postupoval v súlade s ust. § 20 vyhlášky č. 655/2004   účinnej   od   1.1.2005,   pokiaľ   za   úkony   právnych   služieb   vykonané   pred   dňom účinnosti tejto vyhlášky a preto priznal odmenu podľa doterajších predpisov.

Odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami,   ktoré sú uvedené v odvolaní žalobcu a na toto neposkytol odpoveď, prečo tak nekonal. Predovšetkým sa nevysporiadal s tým, prečo neakceptoval ani rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. 7101 č. X /2002, podľa   ktorého   nerešpektovanie   zásady   hospodárnosti   konaním   všeobecného   súdu   je spôsobilé porušiť základné právo účastníkov súdneho konania bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy   SR.   (Tým,   že v snahe za každú   cenu   v prospech   advokáta žalovaného dosiahnuť trovy konania, nariadil znalecké dokazovanie na náklady súdu, aj keď táto povinnosť preukazovať hodnotu sporu patrí právnemu zástupcovi a nie súdu). Tak isto nezdôvodnil, prečo neakceptoval už platnú judikatúru NS SR, ale aj ČR, a to napríklad rozhodnutie NS SR č. 2 Obo 84/2007, podľa ktorého nie je povinnosťou súdu, aby pracným spôsobom zisťoval výšku hodnoty sporu a vyzýval advokáta, aby si svoju povinnosť splnil   tak,   aby   mu   mohol   priznať   trovy   konania.   Takýto   postup   súdu   svedčí   o jednostrannosti k jednotlivému účastníkovi konania, zvlášť s prihliadnutím na tú skutočnosť, že   súd   absolútne   nedoručoval   na   vyjadrenie   druhému   účastníkovi   konania   podania žalovaného, ktoré boli adresované súdu. …

Ku dňu rozhodovania Krajského súdu v Košiciach, teda ku dňu 31. 5. 2005, kedy bolo   právoplatne   rozhodnuté   o   zastavení   konania,   zastupujúci   advokát   žalovaného nepreukázal hodnotu sporu a trovy konania nevyčíslil.

Súd preto v súlade s vyššie uvedenými zák. ustanoveniami § 151 OSP účinnému ku dňu rozhodovania súdu o merite veci, teda ku dňu 31. 5. 2005, kedy bolo právoplatne rozhodnuté o zastavení konania, mal rozhodnúť o trovách konania, tak, že mal priznať trovy konania podľa § 146 ods. 2 OSP, v súlade s ustanovením § 11 cit. vyhlášky....

Týmito zákonnými ustanoveniami jednak OSP a jednak vyššie citovaných vyhlášok MS   SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sa súdy neriadili a podľa môjho názoru i hrubo porušili v prospech žalovaného...

V tomto spore nešlo o účelné bránenie oprávnených záujmov a práv žalovaného, pretože okrem jedného vyjadrenia podaného k žalobnému návrhu, ktoré bolo bezprostredne vykonané po podaní žaloby, právny zástupca vykonal iba úkony smerujúce k dosiahnutiu jeho trov konania, a nie ochrany práv a oprávnených záujmov klienta.

Nezúčastnil sa ani jedného pojednávania, nespracoval vo veci žiaden rozbor veci, ani nič, čim by bol dosiahol úspech v spore...

Za situácie, keď krajský súd právo sťažovateľa na súdnu ochranu odmietol a zaviazal sťažovateľa na úhradu trov konania, ktoré nemajú oporu v zákone, je potrebné preskúmať, či nejde o svojvoľný postup všeobecných súdov a tým porušenie základných ustanovených princípov garantovaných v článku 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj čl. 20 Ústavy a čl. 1 Protokolu...

V   tom   prípade však   mal   postupovať   tak,   že mal   priznať   trovy   konania v súlade s vyhláškou č. 163/2002 § 13 ods. 6 citovanej vyhlášky, podľa ktorej, ak nemožno hodnotu veci   alebo   práva   vyjadriť   v   peniazoch   alebo   ak   ju   možno   zistiť   len   s   nepomernými ťažkosťami,   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   je   jedna desatina výpočtového základu a nie hodnota veci....

Je   treba   uviesť   aj   to,   že   vo   veci   bolo   rozhodné   meritórne   31.   mája   2005 a „tzv. vyčíslenie trov konania“ bolo súdu zaslané až 22. 7. 2005, teda v čase, keď už súd vo veci meritórne rozhodol a výrok rozhodnutia nadobudol právoplatnosť...

Trovy konania patria úspešnému účastníkovi konania za právnu pomoc v súvislosti s bránením jeho práva. V celom tomto konaní sa jedná iba o to, že si advokát žalovaného uplatňuje svoje trovy konania a súd, aby si advokát ich mohol vyčísliť nariadi dokonca vo veci znalecké dokazovanie...

Žalobca si v konaní uplatnil aj nárok na neuznanie trov konania žalovanému podľa ustanovenia   §   150   OSP   s   tým,   že   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   aj   zdôvodnil. Poukazujem pri tom na dôvody odvolania...

Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívali v tom, že priznanie trov konania, by viedli k tomu, že žalobca by aj do budúcnosti pri ochrane štátu bol ohrozený tým, že by mal obavy   podať   takúto   žalobu   v   zaujme   právnej   istoty,   pretože   by   mu   hrozili   tieto   trovy konania...

Krajský   súd   v   Košiciach   v   hore   citovanom   rozhodnutí,   konkrétne   v   odôvodnení napadnutého rozsudku sa zameral v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania, len na konštatovanie,   že   žalobca   mal   rešpektovať   právoplatný   rozsudok   a   preto   nevzhliadol dôvody na aplikáciu podľa § 150 OSP.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v 2. rade žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«1. Základné právo S. v zastúpení L., š. p. B. podľa článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   ako   aj   podľa   článku   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 9C 147/2002 -315 zo dňa 6. 3. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice, sp. zn. 11 Co 140/2009-400 zo dňa 16. júla 2010 v časti, v ktorej mu bola uložená povinnosť zaplatiť JUDr. Š. K. advokátovi do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach náhradu trov konania v sume 54.082,20 Eur na účet tohto právneho zástupcu, a konaním, ktoré mu predchádzalo toto právo sťažovateľa, porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11 Co 140/2009-400 zo dňa 16. júla 2010 vo výroku o náhrade trov konania a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. I. S., advokátke vo výške 151,65 Eur (slovom: Jednostopäťdesiatjeden eur, 65 centov) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08, III. ÚS 133/09).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu   (obdobne   II.   ÚS   56/05, II. ÚS 229/07).

K námietkam sťažovateľky v 1. rade o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 140/2009-400 zo 16. júla 2010

Porušenie uvedených práv sťažovateľka v 1. rade videla v tom, že krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania úkon právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia) z 23. septembra 2003 ohodnotil sumou rovnajúcou sa ½ základnej sadzby tarifnej odmeny, aj keď podľa jej názoru išlo o úkon právnej služby, pri ktorom nebol dôvod na takéto zníženie. Okrem toho namietala, že krajský súd dostatočným spôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu o náhrade trov konania bral   za   hodnotu   veci   čiastku   priznanej   náhrady   trov   konania   uvedenej   v napadnutom rozhodnutí okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že v konaní o určenie vlastníckeho práva vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 147/2002 sťažovateľka v 1. rade vystupovala ako účastník konania v pozícii žalovanej. Žalobkyňou bola sťažovateľka v 2. rade. Uznesením okresného súdu z 21. júla 2003 došlo k zastaveniu konania, pričom sťažovateľke v 2. rade bola uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke v 1. rade trovy konania v sume 2 540 Sk. Okresný súd pri rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   vychádzal   z   §   13   ods.   6   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   účinnej   do   31.   decembra   2004   (ďalej   len   „vyhláška č. 163/2002   Z.   z.“),   a nie   z hodnoty   nehnuteľnosti,   pretože   táto   nebola   určená. Uznesenie okresného   súdu,   čo   sa   týka   výroku   o zastavení   konania,   nadobudlo právoplatnosť 14. júla 2005, ale výrok o trovách konania bol zrušený uznesením krajského súdu   č.   k.   12 Co 230/2004-148 z 31.   mája 2005 a v rozsahu zrušenia   bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v rozhodnutí,   ktorým   zrušil   výrok   prvostupňového   súdu   o trovách konania vyslovil, že v tejto súvislosti bude potrebné postupovať podľa prvej vety § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“) a pri určení výšky tarifnej odmeny právneho zástupcu bude potrebné vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti.

O trovách konania opätovne rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 147/2002 z 18.   septembra   2007   v spojení   s opravným   uznesením   z 15.   októbra   2007,   v ktorom sťažovateľke   v 2.   rade   uložil   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   v 1.   rade   trovy   konania v sume 86 030 Sk. Predmetné rozhodnutie okresného súdu bolo opäť zrušené uznesením krajského súdu z 10. septembra 2008, pričom súdu prvého stupňa bola uložená povinnosť určiť hodnotu nehnuteľnosti na základe znaleckého posudku.

Hodnota   nehnuteľností,   ktoré   boli   predmetom   sporu,   bola   určená   v sume 214 071 551 Sk znaleckým posudkom č. 21/2008 vypracovaným znalcom Ing. V. W.

Na základe toho potom okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 147/2002 zo 6. marca 2009 zaviazal sťažovateľku v 2. rade zaplatiť sťažovateľke v 1. rade trovy konania v sume 80 134 €.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka v 2. rade odvolanie, v ktorom dôvodila tým, že pri rozhodovaní o trovách konania nemal okresný súd vychádzať z hodnoty sporu, pretože táto nebola určená, ale mal vychádzať z § 11 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), resp. podľa § 13 ods. 6 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., a teda za jeden úkon právnej služby mal stanoviť tarifnú odmenu vo výške 1/13, resp. 1/10 výpočtového základu, ak hodnotu veci alebo práva nebolo možné vyjadriť v peniazoch alebo ak ju bolo možné zistiť len   s nepomernými   ťažkosťami.   Sťažovateľka   v 2.   rade   v odvolaní   ďalej   namietala,   že okresný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   konania   vykonal   také   dokazovanie   týkajúce   sa určenia hodnoty sporu, aké nevykonal ani vo veci samej. Okrem toho tvrdila, že okresný súd   mohol   v danej   situácii   prihliadnuť na §   150   OSP a z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa nepriznať sťažovateľke v 1. rade náhradu trov konania. V tejto súvislosti poukázala na to, že podľa jej názoru právny zástupca sťažovateľky v 1. rade vo veci nevykonal žiadny úkon právnej pomoci týkajúci sa uplatňovania a chránenia jej záujmov, ale podnikal len kroky na získanie trov konania v čo najväčšom rozsahu. Sťažovateľka v 2. rade v tomto smere   poukázala   aj   na   finančné   straty,   ktoré   jej   zaplatením   trov   konania   vzniknú, a prirovnala ich k mzdám zamestnancov konkrétneho odštepného závodu za obdobie dvoch mesiacov.

K odvolaniu   sa   vyjadrila   sťažovateľka   v 1.   rade   a   navrhla   napadnuté   uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť.

O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 140/2009 zo 16. júla 2010 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 147/2002-315 zo 6. marca 2009 zmenil takým spôsobom, že sťažovateľke v 1. rade priznal náhradu trov konania v sume 54 082,20 € namiesto pôvodných 80 134 €.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia konštatoval: «So zreteľom   na uvedené súd prvého stupňa správne rozhodol,   pokiaľ   žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy zastaveného konania podľa § 146 ods. 2 prvej vety O. s. p., vychádzajúc z jeho procesného zavinenia na zastavení konania, lebo žalobca podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v pzkn. vl. č.... k. ú. V., nerešpektujúc záväznosť právoplatného rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 5C 27/96-497 z 9. 5. 2000 v spojení s dopĺňacím rozsudkom 5C 27/96-586 z 5. 6. 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 17Co 209/00-663 zo 16. 4. 2002, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe žalobcu R., R., proti žalovanému L., š.p. B., v konaní o vydanie nehnuteľností v zmysle zák. č. 282/1993 Z. z., o. i. aj nehnuteľností zapísaných v pzkn. vl. č.... k. ú. S., ktoré sú predmetom tohto konania, a ktoré bolo zastavené podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. z dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienok konania... Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu nepredstavujú okolnosti hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O. s. p., pre ktoré by výnimočne náhrada trov konania žalovanému nemala byť priznaná, a preto aplikácia § 150 ods. 1 O. s. p. aj podľa názoru odvolacieho súdu neprichádzal do úvahy. V danom prípade o otázke vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania, bolo už právoplatne rozhodnuté..., preto za tejto situácie nemožno uplatnenie nároku v novom konaní podaním žaloby S., zast. L., š. p. o určenie vlastníckeho práva k totožným nehnuteľnostiam odôvodňovať záujmom právnej   istoty,   resp.   právnou   neistotou   a   potrebou   ochrany   majetku   štátu,   ani nejednotnosťou judikatúry alebo rozhodovacej praxe súdov (Najvyššieho súdu) Slovenskej republiky,... Vzhľadom na zásadu rovnosti účastníkov konania ani samotná skutočnosť, že žalobcom v tomto prípade je S., zast. štátnym podnikom, neznamená, že by táto okolnosť mala   byť   zohľadnená   v   prospech   žalobcu   a   v   neprospech   žalovaného   nepriznaním   mu náhrady trov tohto zastaveného konania. Z uvedených dôvodov pri rozhodovaní o trovách konania preto prichádzal do úvahy iba postup podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. a uloženie povinnosti žalobcovi, ktorý zavinil zastavenie konania, nahradiť žalovanému trovy tohto konania, ktoré vynaložil na účelné bránenie svojho práva.

Predmetom   konania   vo   veci   samej   bolo   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam zapísaným v pzkn. vl. č.... v k. ú. V., preto súd prvého stupňa pri určení tarifnej   odmeny   za   úkony   právnej   služby   vykonané   zástupcom   žalovaného   (advokátom) správne vychádzal z   hodnoty   veci,   ktorá   sa   rovná   hodnote   (priemernej   cene)   sporných nehnuteľností určenej odborným posudkom č. 21/2008 vypracovaným Ing. V. W. podľa vyhl. č.   465/1991   Zb.  ...,   ktorá   bola   účinná   do   31.   12.   2003,   teda   v čase   začatia   tohto   (už zastaveného) konania. Postupoval tiež v súlade s ust. § 20 vyhl. č. 655/2004 Z. z. účinnej od 1. 1. 2005, pokiaľ za úkony právnych služieb vykonané pred dňom účinnosti tejto vyhlášky priznal odmenu podľa doterajších predpisov, t. j. podľa vyhl. č. 163/2002 Z. z. účinnej od 1. 4. 2002 do 31. 12. 2004 (ďalej len „cit. vyhl.“), ktorá mala výslovné ustanovenie (§ 13 ods. 7 ) o tom, že vo veciach o. i. určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzby tarifnej odmeny určená podľa ods. 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia. Nesprávne však určil výšku náhrady trov konania (trov právneho zastúpenia) priznanej žalovanému, pokiaľ neaplikoval ust. § 16 ods. 2 písm. c) cit. vyhl. a nepriznal odmenu advokáta iba vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za úkony: prevzatie a príprava zastúpenia z 23. 9. 2003 advokátom JUDr. Š. K. a vyjadrenie k odvolaniu z 10. 10. 2003, keďže je zrejmé, že tieto úkony sa netýkali rozhodnutia vo veci samej, ale sa týkali procesného rozhodnutia o zastavení konania. Súd prvého stupňa nesprávne určil tiež výšku tarifnej odmeny advokáta podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 2 písm. c) vyhl. č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb (účinnej od 1. 1. 2005) za úkon podanie odvolania z 11. 10. 2007 (čl. 212 - 215), ktoré smerovalo len proti výroku uznesenia 9C 147/2002-204 z 18. 9. 2007 o trovách konania, preto pre účely odmeny advokáta za tento úkon mal za hodnotu veci správne považovať sumu   trov   uvedenú   vo   výroku   uznesenia   (86.030,-   Sk),   proti   ktorému   bolo   podané odvolanie, a za tento úkon právnej služby mal priznať odmenu vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny určenej podľa hodnoty veci (§ 16 ods. 2 písm. c) cit. vyhl.).»

Sťažovateľka   v 1.   rade   namietala,   že   pokiaľ   ide   o úkon   prevzatie   a príprava zastúpenia   z 23.   septembra   2003,   tento   mal byť posúdený   podľa   §   16   ods.   1   písm.   a) vyhlášky č. 163/2002 Z. z., a nie podľa § 16 ods. 2 písm. c) citovanej vyhlášky tak, ako to urobil krajský súd. Sťažovateľka v 1. rade zároveň podotkla, že z rozhodnutia jej vôbec nie je známe, z akého dôvodu tak krajský súd učinil.

Podľa § 16 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 163/2002 Z. z. odmena patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom.

Podľa § 16 ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 163/2002 Z. z. odmena vo výške jednej polovice patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu.

Krajský súd priznanie odmeny právnemu zástupcovi za úkon z 23. septembra 2003 odôvodnil tým, že tento úkon sa netýkal rozhodnutia vo veci samej, ale sa týkal procesného rozhodnutia o zastavení konania, a preto bolo potrebné odmenu za tento úkon priznať len vo výške jednej polovice.

Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade by bolo naozaj vhodnejšie aplikovať § 16 ods. 1 písm. a) vyhlášky, pretože išlo o úkon právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia.   Na   druhej   strane   sa   však   ústavný   súd   nedomnieva,   že   priznaním   odmeny vo výške ½ za tento úkon došlo k takému zásadnému zásahu do práv sťažovateľky v 1. rade, aby sa dalo uvažovať o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právny názor krajského súdu, že v danom prípade išlo o úkon, ktorý sa netýkal rozhodnutia vo veci samej, s poukazom na potrebu aplikácie § 16 ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ktorý pojednáva o odvolaní, ak nejde o opravný prostriedok proti rozhodnutiu v merite veci, sa nejaví   ako   úplne irelevantný.   Totiž   právny   zástupca   sťažovateľky   v 1.   rade   prevzal   jej právne zastúpenie (23. septembra 2003) až potom, keď súd prvého stupňa konanie zastavil (21. júla 2003). Aj keď k právoplatnému zastaveniu konania došlo až 14. júla 2005, je úplne zjavné, že po zastavení konania súdom prvého stupňa a podaním opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu sa konanie posunulo do štádia odvolacieho konania a neskôr už len do štádia konania, v rámci ktorého sa rozhodovalo o trovách. Preto, ak krajský súd aplikoval § 16 ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a za úkon právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia – v čase po zastavení konania súdom prvého stupňa priznal odmenu len vo výške jednej polovice, nepostupoval tak, aby to malo zjavne svojvoľný charakter. Podľa názoru ústavného súdu nebolo rozhodnutie krajského súdu v tomto smere štandardné, ale určite s prihliadnutím na stupeň náročnosti konania (zastavené z dôvodu res iudicata), a tým aj povahu úkonov právnej služby vo vzťahu k celkovo priznanej náhrade trov konania, je potrebné ho hodnotiť ako rozhodnutie spravodlivé.

Okrem   toho sťažovateľka   v 1. rade vzniesla aj námietku, predmetom   ktorej bolo tvrdenie,   že krajský   súd tým, že pri úkone právnej   služby – odvolanie proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 C 147/2002 z 18. septembra 2007 – vychádzal z toho, že hodnotou veci je suma priznanej náhrady trov konania uvedená v tomto rozhodnutí, a tento právny názor nijako nezdôvodnil, porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zistil, že krajský súd vyslovený názor odôvodnil tým, že išlo o podanie odvolania proti rozhodnutiu, ktoré sa týkalo len trov konania a ktorým bola sťažovateľke v 1. rade priznaná náhrada trov konania v sume 86 030 Sk.

Ak   vezme ústavný   súd   do   úvahy, že v danom   prípade   bolo konanie právoplatne zastavené 14. júla 2005, pričom úkon právnej služby – podanie odvolania (v októbri 2007) proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa,   sa   týkal   už len   dosiahnutia   náhrady   trov   konania, rozhodnutie krajského súdu v tom smere, že za hodnotu veci je potrebné pokladať sumu priznanej náhrady trov konania uvedenú v prvostupňovom rozhodnutí, možno hodnotiť ako akceptovateľné.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na mieru spravodlivého prístupu krajského   súdu   k otázke   náhrady   trov   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri rozhodovaní o trovách konania bolo úlohou krajského súdu priblížiť vyváženie stavu medzi nárokmi   sťažovateľky   v 1.   rade   vo   vzťahu   k povinnostiam   sťažovateľky   v 2.   rade,   a to z pohľadu výsledku sporového konania, povahy úkonov právnej služby a pri zohľadnení toho, v akom čase a pre aký účel boli tieto úkony právnej služby poskytnuté. Pokiaľ ústavný súd prihliadne na okolnosti celého prípadu, je namieste konštatovať, že krajský súd túto úlohu splnil.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí uznesenie krajského súdu aj v tomto smere ako   odôvodnené,   majúc   na   pamäti,   že   vysloveným   právnym   názorom   sa   krajský   súd nedopustil porušenia zákona. Navyše, skutočnosť, že krajský súd k uvedenej problematike zaujal názor odlišný od sťažovateľky v 1. rade, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   zároveň   nezistil,   že   by   krajský   súd   aplikoval   a interpretoval   právne normy spôsobom nezlučiteľným s obsahom označených práv.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v 1. rade už na predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

K námietkam sťažovateľky v 2. rade o porušení jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   a   uznesením okresného   súdu   č.   k.   9 C 147/2002-315   zo   6.   marca   2009 a postupom   a   uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 140/2009-400 zo 16. júla 2010

Pri prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľky v 2. rade pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 9 C 147/2002-315 zo 6. marca 2009 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti uzneseniu okresného súdu mala sťažovateľka v 2. rade právo podať   odvolanie.   Ústavný   súd   zistil,   že   toto   právo   využila   a   proti prvostupňovému rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 11 Co 140/2009-400 zo 16. júla 2010. Z uvedeného vyplýva, že námietka o porušení jej práv v podobe podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý svoj právny názor vyjadril v označenom uznesení.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v 2. rade v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

Sťažovateľka v 2. rade namietala aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 147/2002 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   11   Co   140/2009.   Túto   námietku   odôvodnila   tým,   že   pre   účely   vyčíslenia   trov konania   okresný   súd   v súlade   s pokynmi   krajského   súdu   nariadil   znalecké   dokazovanie s cieľom zistiť cenu nehnuteľností, a tým aj hodnotu sporu, čím podľa jej názoru nekonal hospodárne, čo malo za následok spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní.

Ústavný   súd   zistil,   že   konanie   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam vedené na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 147/2002 iniciované sťažovateľkou v 2. rade bolo z dôvodu prekážky už právoplatne rozhodnutej veci právoplatne zastavené 14. júla 2005, a to uznesením okresného súdu č. k. 9 C 147/2002-33 z 21. júla 2003 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 230/2004-148 z 31. mája 2005.

O trovách   konania   bolo   právoplatne   rozhodnuté   9.   septembra   2010   uznesením okresného súdu č. k. 9 C 147/2002-315 zo 6. marca 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 140/2009-400 zo 16. júla 2010.

V súlade so svojou judikatúrou (IV. ÚS 61/03, III. ÚS 41/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Sťažnosť   sťažovateľky   v 2.   rade   na   postup   okresného   súdu   a krajského   súdu v súvislosti s prieťahmi v konaní bola ústavnému súdu doručená 9. novembra 2010, teda v čase, keď už konanie vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bolo niekoľko rokov   právoplatne   ukončené   (zastavené),   a taktiež   v tom   čase   sa   už   nerozhodovalo   ani o trovách konania, pretože o tejto otázke bolo právoplatne rozhodnuté 9. septembra 2010, teda dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V čase podania sťažnosti okresný súd ani krajský súd už neboli oprávnené vo veci konať, nemohli ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť základné právo sťažovateľky v 2. rade podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr.   III.   ÚS   248/08, III. ÚS 31/2010).

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   v 2.   rade   namietala   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 140/2009 zo 16. júla 2010.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   v 2.   rade   namietala,   že   pri   rozhodovaní   o trovách konania mal krajský súd postupovať v súlade s § 13 ods. 6 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., keďže   ku   dňu   zastavenia   konania   nebola   určená   hodnota   sporu   a ani   právny   zástupca sťažovateľky v 1. rade do tohto dňa trovy konania nevyčíslil. Namiesto toho krajský súd vychádzal   z hodnoty   veci   určenej   znaleckým   posudok   podaným   až   po   právoplatnom zastavení   konania.   Okrem   toho   sťažovateľka   v 2.   rade   argumentovala   tým,   že z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   nie   je   zrejmé,   z akého   dôvodu   krajský   súd neprihliadol na aplikáciu § 150 OSP.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa prvej vety § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa   §   150   OSP   v znení   účinnom   v relevantnom   čase   ak   sú   tu   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať.

Podľa § 13 ods. 6 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak nemožno hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, základná sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   je   jedna   desatina   výpočtového základu.

Podľa § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   krajský   súd   v rámci   rozhodovania   o trovách konania, predmetom   ktorého bolo určenie vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   a ktoré bolo   zastavené   z dôvodu   prekážky   už   právoplatne   rozhodnutej   veci,   a to   zavinením sťažovateľky v 2. rade, rozhodol v súlade s § 146 ods. 2 OSP, pričom vychádzal z hodnoty veci podľa § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. v znení účinnom v relevantnom čase, učinil spôsobom predvídaným zákonom.

K zastaveniu   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   9   C   147/2002 došlo uznesením   tamojšieho   súdu   z 21.   júla 2003   v spojení s uznesením   krajského súdu č. k. 12   Co   230/2004-148   z 31.   mája   2005.   V čase   začatia   konania,   ako   aj   v čase rozhodovania okresného súdu bola účinná vyhláška č. 163/002 Z. z., ktorá v § 13 ods. 7 výslovne zakotvovala, že v prípade takéhoto druhu konania sa výška tarifnej odmeny počíta z hodnoty veci, v tomto prípade z hodnoty nehnuteľností. Z toho vychádzal okresný súd a krajský   súd,   keď   za   hodnotu   veci   pokladal   cenu   nehnuteľností   určenú   znaleckým posudkom č. 21/2008. Cenu nehnuteľností určil znalec podľa vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej   republiky   č.   465/1991   Zb.   o   cenách   stavieb,   pozemkov,   trvalých   porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov účinnej do 31. decembra 2003 (v čase začatia konania).

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup krajského súdu je potrebné považovať za súladný so zákonom. Za daných okolností pritom nie je podstatné, v akom čase došlo k určeniu hodnoty veci, dôležité je, že táto cena bola určená podľa právnych predpisov účinných v relevantnom čase. Navyše, k vyčísleniu trov právnym zástupcom sťažovateľky v 1. rade došlo podaním z 22. júla 2005, teda v čase, keď Občiansky súdny poriadok vo svojom ustanovení § 151 ods. 1 ešte nezakotvoval, že ak advokát nevyčísli trovy právneho zastúpenia najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,   súd   mu   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   neprizná.   K zmene   tohto   zákonného ustanovenia   došlo   až novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku   účinnou   od   1.   septembra 2005. V tom čase už trovy právneho zastúpenia sťažovateľky v 1. rade vyčíslené boli.

Sťažovateľka v 2. rade súčasne namietala, že krajský súd sa vôbec nevyjadril k tomu, z akého dôvodu pri rozhodovaní o trovách konania neaplikoval § 150 OSP.

Preskúmaním obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že toto tvrdenie sťažovateľky v 2. rade sa nezakladá na pravde, pretože odvolací súd vylúčením aplikácie § 150 OSP, ale poukázaním na dôvodnosť použitia § 146 ods. 2 OSP zreteľným spôsobom vysvetlil svoje závery a myšlienkové pochody.

Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania alebo plnú náhradu   trov   konania   tomu   účastníkovi,   ktorému   inak   patrí   ich   náhrada.   Dôvodom   na použitie   uvedeného   ustanovenia   môžu   byť   len   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa.   Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, sa   nevytvára priestor   pre voľnú úvahu súdu, pretože je potrebné prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej   úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len   ako   výnimku   zo   všeobecného   procesného   princípu   zodpovednosti   za   výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Pri   úvahách,   či   je   možné   v danom   prípade   aplikovať   §   150   OSP,   krajský   súd prihliadol na to, že sťažovateľka v 2. rade iniciovala konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,   pričom   nerešpektovala   právoplatné   rozhodnutia   všeobecných   súdov, ktoré v konaní o vydanie sporných nehnuteľností riešili ako predbežnú otázku vlastnícke právo k nim. Tým v podstate sťažovateľka v 2. rade zavinila zastavenie konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 147/2002, s čím bola spojená aj jej povinnosť nahradiť sťažovateľke v 1. rade trovy konania. Krajský súd súčasne poukázal na to, že vzhľadom na rovnosť   účastníkov   v   konaní   nemohol   zohľadniť   ani   skutočnosť,   že   žalobcom   je sťažovateľka   v 2.   rade   zastupujúca   Slovenskú   republiku.   Na   základe   toho   odvolací   súd konštatoval, že je namieste aplikovať § 146 ods. 2 OSP, čím vylúčil použitie § 150 OSP, pretože nezistil prípady hodné osobitného zreteľa.

Ústavný   súd   dospel   k presvedčeniu,   že rozhodnutie krajského súdu   je aj v tomto ohľade dostatočne odôvodnené bez akýchkoľvek známok svojvôle.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 140/2009 zo 16. júla 2010 ústavný súd uvádza, že o ich prípadnom porušení by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (krajského) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo a preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   nezaoberal   sa   už   ďalšími požiadavkami sťažovateliek vyplývajúcimi z ich sťažností.

Ústavný súd zároveň uvádza, že sťažovateľka v 2. rade pripojila k svojej sťažnosti splnomocnenie pre právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ale toto splnomocnenie nespĺňalo náležitosti uvedené v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v 2. rade odmietol ako celok, bolo bez právneho významu vyzývať ju na odstránenie tohto nedostatku podania.

Pokiaľ ústavný súd pri svojom rozhodovaní musel vziať do úvahy a preskúmať aj postup všeobecného súdu podľa procesných predpisov, ktoré upravujú jeho konanie, musel tak postupovať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011