znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 131/2010-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka v   konaní   o   sťažnosti   spoločnosti   A.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   A.   M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 117/2008 z 19. mája 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., a. s., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 117/2008 z 19. mája 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obo   117/2008 z 19. mája 2009 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti A., a. s., trovy konania v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. M., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 131/2010-20   z 30.   marca   2010   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   A.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 117/2008 z 19. mája 2009.

Sťažovateľ   bol   žalovaným   účastníkom   konania   vedeného   na   Krajskom   súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Cb 14/03. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 1 700 000 Sk   s príslušenstvom   z titulu   odstupného   podľa   § 669 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný   zákonník“).   Nárok   na   odstupné   si   žalobca   voči   sťažovateľovi   uplatňoval z dôvodu, že sťažovateľ vypovedal 24. mája 2002 zmluvu o obchodnom zastúpení uzavretú so žalobcom 10. januára 1997. Na základe tejto zmluvy žalobca pre sťažovateľa vykonával sprostredkovanie poistenia.

Krajský   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   4   Cb   14/03-539/546 z 23. februára 2005,   pričom   sťažovateľa   zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu   1 620 000 Sk a nahradiť mu trovy súdneho konania. Krajský súd mal za preukázané, že „nárok žalobcu je podľa   § 669 Obch.   zák.   oprávnený,   nakoľko podľa výkazov mal súd za preukázané,   že žalobca pre žalovaného získal resp. rozvinul obchody, z ktorých mal podstatné výhody... Žalobca   bol   trvale   vyhodnocovaný   ako   jeden   z najlepších   reprezentantov   zastupujúcich žalovaného,   preto   tvrdenie   žalovaného,   že   zmluvu   zrušil   z dôvodu   porušovania   zákona žalobcom, nemal súd za preukázané.“ .

Proti rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ odvolal. Najvyšší súd o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. 4 Obo 224/2005 z 24. októbra 2006 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho   súdu   krajský   súd   vo   veci „nevykonal   dostatočné   dokazovanie   a najmä zdôvodnenie,   na   základe   akých   skutkových   okolností   a vykonaného   dokazovania   dospel k vyslovenému názoru vo svojom rozhodnutí...“.

Po vrátení veci a doplnení dokazovania krajský súd vo veci znova meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 4 Cb 14/2003-726 z 5. mája 2008 tak, že opätovne uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 620 000 Sk a nahradiť trovy konania, keďže dospel k záveru, že „žalovaný nepreukázal spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť, že by v danom prípade existovali okolnosti, pre ktoré by v zmysle § 669a Obchod. zák. žalobcovi nevzniklo právo na odstupné“.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal 27. júna 2008 odvolanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Obo 117/2008 z 19. mája 2009 tak, že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil   a žalobcovi   náhradu   trov   odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku   sp.   zn.   4   Obo   117/2008   z 19.   mája   2009   nevysporiadal   s jeho   odvolacími námietkami. Sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, podľa názoru sťažovateľa, „neobsahuje špecifickú odpoveď ani na jeden sťažovateľom uvádzaný dôvod odvolania“. Sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   v danom   prípade   nemal obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého prvostupňového rozsudku krajského súdu s odvolaním sa na § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   keďže   sťažovateľ   vo   svojom odvolaní   uvádzal   aj   „špecifické   a nové   argumenty“ bezprostredne   sa   vzťahujúce na napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a konanie,   ktoré   mu   predchádzalo. Sťažovateľ konkrétne v odvolaní namietal nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení, nesprávne právne posúdenie veci   zo   strany   krajského   súdu,   ako   aj   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa   neriadil   právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 4 Obo 224/2005 z 24. októbra 2006, ktorý sa týkal povinnosti prvostupňového súdu „prihliadať ku všetkým okolnostiam, z ktorých   zákon   vyslovene   uvádza   províziu,   ktorú   obchodný   zástupca   stráca   a taktiež použitie či nepoužitie konkurenčnej doložky“.

Sťažovateľ tiež poukázal na relatívne neurčitú hypotézu právnej normy vyjadrenú v § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá si s ohľadom na „hľadisko spravodlivosti“ v nej   obsiahnuté   vyžaduje   osobitne   presvedčivé   odôvodnenie.   Súd   je   podľa   názoru sťažovateľa   v takomto   prípade   povinný   „vysvetliť   s   poukazom   na   konkrétne   okolnosti prípadu, čo v danom prípade považoval za spravodlivé“.

Sťažovateľ namietal tiež skutočnosť, že najvyšší súd nereagoval na jeho námietku týkajúcu   sa   nesprávnych   skutkových   zistení   krajského   súdu   v otázke   zásluh   žalobcu na uzavretí poistných zmlúv medzi sťažovateľom a lízingovými nájomcami.

K   porušeniu   práva   na súdnu   ochranu a   práva   na   spravodlivý   proces   malo dôjsť v zmysle sťažnostných námietok aj tým, že najvyšší súd neurobil „nápravu pri zisťovaní skutkového stavu (a to postupom podľa § 213 O.s.p.), prevzal nesprávne skutkové zistenia, k akým dospel súd prvého stupňa“.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   prípisom   sp.   zn. Nobs 48/2010   zo   7.   mája   2010.   Vo   svojom   vyjadrení   vyslovila   názor,   podľa   ktorého „odvolací   súd   v   odôvodnení   rozsudku   uviedol podstatný   obsah   odvolania   a   aj   keď na niektoré námietky odvolateľa výslovne nereagoval, podľa nášho názoru tento rozsudok spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa je v celom rozsahu preskúmateľný a zrozumiteľný, pričom podrobnejšie odôvodnenie by zvýšilo jeho kvalitu. Keďže odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa (219 ods. 2 O.s.p.), je potrebné poznamenať, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa podrobne popisuje zistený skutkový stav a podrobne popisuje aj právne závery vyplývajúce predovšetkým z ustanovení § 669a, § 668 ods.   2   a   §   672a   Obchodného   zákonníka.   Všetky   tieto   závery   sú   podložené   vykonaním rozsiahleho dokazovania. Teda pokiaľ sťažovateľ v podanom odvolaní vytýkal rozsudku súdu prvého stupňa, že je nepreskúmateľný, a že vychádzal z neúplné a nesprávne zisteného skutkového stavu, podľa nášho názoru odvolací súd celkom dôvodne s týmito námietkami sa nestotožnil a správne v tomto smere aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.“.

Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu   doručenej   ústavnému   súdu   3.   júna   2010   opätovne   zdôraznil   dôvody,   pre   ktoré považuje odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku za nedostatočné, pričom poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd ani vo vyjadrení jeho podpredsedníčky „neuviedol, prečo sa, podľa jeho názoru, odvolací súd námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní (v postavení žalovaného) nemal povinnosť zaoberať“. Taktiež uviedol, že sa nestotožňuje s názorom najvyššieho súdu o tom, že „právne závery rozsudku súdu prvého stupňa sú podložené vykonaním rozsiahleho dokazovania“.

Právny zástupca sťažovateľa a podpredsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   podpredsedníčky najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ vystupoval ako žalovaný, bolo zaplatenie odstupného   podľa   §   669   Obchodného   zákonníka   v súvislosti   s ukončením   zmluvy o obchodnom zastúpení.

Ústavný súd konštantne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom ústavno-súdnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). V tomto poňatí   sa   odráža   i   skutočnosť,   že   ústavný   súd   nie   je „ďalšou“   inštanciou   všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).

Napriek citovanej judikatúre a berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľa bolo pre poskytnutie dôslednej ochrany označeným právam sťažovateľa nevyhnutné, aby ústavný súd podrobil postup a rozhodovanie oboch všeobecných súdov prieskumu tak po stránke skutkovej,   ako   aj   právnej.   Len   tak   bolo   totiž   možné   dať   odpoveď   na   všetky   ústavne relevantné otázky   nastolené sťažovateľom   v   jeho sťažnosti,   ktoré ústavný   súd   viedli aj k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Krajský súd v konaní zameral svoju pozornosť na skúmanie existencie predpokladov vzniku   nároku   na   odstupné   na   strane   žalobcu   ako   obchodného   zástupcu   sťažovateľa po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,   že   žalobcovi   vzniklo   právo   na   odstupné   podľa   §   669   ods.   1   Obchodného zákonníka, pričom toto mu priznal v sume 1 620 000 Sk.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V prípade čl. 46 ods. ústavy je týmto zákonom Občiansky súdny poriadok.

Zásadnou námietkou sťažovateľa je tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozsudku najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   v intenciách   §   219   ods.   2   OSP   v   plnej   miere   stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu a podľa názoru sťažovateľa sa nezaoberal v postačujúcej miere jeho odvolacími námietkami.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   ako   dospel   k záverom o oprávnenosti nároku žalobcu na vyplatenie odstupného. Svoje závery založil na právnej analýze spôsobov a dôvodov skončenia zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom v danom prípade poukázal na skutočnosť, že zmluva medzi sťažovateľom a žalobcom bola skončená výpoveďou zo strany sťažovateľa, a to bez udania dôvodu. Z uvedeného krajský súd dospel k záveru,   že   ku skončeniu   zmluvy   nedošlo   odstúpením   od   zmluvy   podľa   §   669a Obchodného   zákonníka,   teda   spôsobom,   ktorý   by   vylučoval   vznik   nároku   žalobcu na odstupné.   Krajský   súd   zároveň   konštatoval,   že „neuveril   tvrdeniam   žalovaného,   že žalobca   neplnil   svoje   povinnosti   k spokojnosti   žalovaného...“,   pričom   tiež   s   poukazom na výpovede svedkov spochybnil tvrdenie sťažovateľa o porušovaní zmluvných povinností zo strany žalobcu. Krajský súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu vychádzal aj zo skúmania existencie   podmienok   vzniku   nároku   na   odstupné   podľa   §   669   ods.   1   Obchodného zákonníka, pričom dospel k záveru, že tieto podmienky boli zo strany žalobcu splnené.

V odôvodnení   svojho   rozsudku   však   krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu nevenoval dostatočnú pozornosť vysvetleniu dôvodov, pre ktoré priznal žalobcovi nárok na odstupné práve v sume 1 620 000 Sk. Krajský súd síce na strane 9 odôvodnenia rozsudku konštatuje, že „z predložených vyúčtovaní provízií i ďalších výkazov mal súd za nesporné, že žalobca... získal od žalovaného provízie, ktorých výška za posledných päť rokov dosiahla 8.672.738,53 Sk“,   pričom žalovaný provízie sťažovateľovi „vyplatil bez toho, že by ich v priebehu zmluvného vzťahu spochybnil alebo krátil“, nijak však nevysvetľuje, z akého dôvodu priznal žalobcovi odstupné práve v maximálnej výške prípustnej podľa § 669 ods. 2 Obchodného   zákonníka.   Túto   skutočnosť   sťažovateľ   namietal   vo   svojom   odvolaní   a zároveň vyslovil názor, podľa ktorého z ustanovení Obchodného zákonníka nie je možné vyvodiť, že by nárokovateľná výška provízie bola totožná s priemernou ročnou províziou.

Vo   vzťahu   k určeniu   priemernej   ročnej   provízie,   od   ktorej   sa   odvíja   určenie maximálnej výšky odstupného, krajský súd ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „do   výpočtu   odstupného   nie   je   zahrnutá   provízia   získaná   žalobcom   za   starostlivosť o poistný   kmeň   (ktorú   si   žalobca   ani   neuplatňuje),   nakoľko   táto   nebola   vyplácaná   ako provízia   za   uzatvorené   poistné   zmluvy.   Za   základ   pre   určenie   poistného   súd   použil vyplatenú províziu, ktorú sám žalovaný vyplácal žalobcovi ako províziu za získanie obchodu a ako ju aj on sám vyúčtoval žalobcovi.“. V tejto súvislosti sťažovateľ v odvolaní namietal, že   krajský   súd   nesprávne   právne   posúdil   vec,   ak   do   základu   pre   výpočet   najvyššieho možného odstupného zahrnul „všetky ostatné platby okrem provízie za starostlivosť, teda aj tzv. priebežné provízie“. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že zmluva o obchodnom zastúpení uzatvorená medzi ním a žalobcom bola „zmluvou zmiešanou, zahŕňajúcou zmluvu o obchodnom   zastúpení   a zmluvu   mandátnu“,   z čoho   vyplývalo,   že   províziou pre obchodného zástupcu sú len odplaty označené v zmluve ako „provízia za dojednanie poistných   zmlúv   alebo   provízia   za   sprostredkovanie“.   V prípade   priebežnej   provízie a provízie   za   starostlivosť   o kmeň   malo   ísť   o odmenu   mandatára   za   plnenie   záväzkov žalobcu pri starostlivosti o klientov.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   k tomu   uviedol,   že   sa   s uvedeným názorom   sťažovateľa   nestotožňuje,   keďže „ostatné   provízie   sú   províziami   za   činnosť žalobcu   ako   obchodného   zástupcu   a jednoznačne   vyplývajú   zo   zmluvy   o obchodnom zastúpení“.

V otázke určovania výšky odstupného nebolo bez právneho významu ani tvrdenie sťažovateľa   o nutnosti   zohľadnenia   neexistencie   konkurenčnej   doložky   v zmluve o obchodnom zastúpení. Krajský súd sa posúdením vplyvu absencie konkurenčnej doložky zaoberal iba v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti nároku žalobcu na odstupné, pričom konštatoval,   že   i v prípade „pôsobenia   žalobcu   v inej   spoločnosti,   predmetom   ktorej   je sprostredkovateľská   činnosť   v poisťovníctve,   nemožno   predpokladať   dosiahnutie   provízií (odmien) porovnateľných s tými, ktoré žalobca ukončením zmluvy o obchodnom zastúpení stráca“. Krajský súd vo svojom rozsudku žiadnym spôsobom nevysvetlil, akým spôsobom uplatnil v prospech sťažovateľa neexistenciu konkurenčnej doložky, napríklad pri určovaní výšky   odstupného,   hoci   nutnosť   takéhoto   postupu   vyplývala   jednak   z princípu spravodlivosti, ktorý je imanentnou súčasťou podmienok práva na odstupné podľa § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale tiež z právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v uznesení   sp.   zn.   4   Obo 224/2005   z 24.   októbra   2006,   podľa   ktorého   má   byť princíp spravodlivosti uplatnený „jednak voči zastúpenému, ale aj voči zástupcovi tak, aby napr. s ohľadom   na   bežne   dosahované   provízie   obchodného   zástupcu   nebolo   odškodnenie neprimerane nízke, a naopak. Pokiaľ ide o konkurenčnú doložku..., ak nebola dohodnutá, potom je treba túto skutočnosť zohľadniť zasa v prospech zastúpeného.“.

Uvedené skutočnosti sťažovateľ uviedol a podrobne odôvodnil vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku sp. zn. 4 Obo 117/2008 z 19. mája 2009 s odkazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP na námietky sťažovateľa   reagoval   iba   strohým   konštatovaním, „že   súd   prvého   stupňa   doplnil dokazovanie,   na   základe   ktorého   vyslovil   právny   názor   a svoje   rozhodnutie   i náležite odôvodnil“.

Skutočnosti   zistené   ústavným súdom   zo súdneho   spisu   a príloh   k   sťažnosti   vedú k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorého sa najvyšší súd   dopustil   nedostatočným   odôvodnením   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku.   Obsah odvolania sťažovateľa totiž podľa názoru ústavného súdu vyvolával potrebu podrobnejšie sa v   odôvodnení   rozsudku   najvyššieho   súdu   vysporiadať   s   jednotlivými   odvolacími námietkami, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci, k nedostatočnému a nepreskúmateľnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu, k neúplnosti a nesprávnosti skutkových zistení, ale týkali sa aj porušenia povinnosti prvostupňového súdu vyplývajúcej z názoru najvyššieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn. 4 Obo 224/2005 z 24. októbra 2006 „prihliadať ku všetkým okolnostiam, z ktorých zákon vyslovene uvádza províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a taktiež použitie či nepoužitie konkurenčnej doložky“.

V podanom odvolaní je účastník konania bezpochyby oprávnený namietať právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd potom môže využiť postup podľa § 219 ods. 2 OSP len v tom prípade, ak odvolacie námietky týkajúce sa právneho posúdenia veci sú totožné s dôvodmi návrhu na začatie konania, prípadne ak takéto námietky obsiahnuté v odvolaní   už   účastník   konania   uplatnil   v   priebehu   prvostupňovej   fázy   konania a prvostupňový súd na ne reagoval požadovaným spôsobom.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že v okolnostiach posudzovaného prípadu   neboli   splnené   podmienky   na   tak   strohé   odôvodnenie,   aké využil   najvyšší   súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku. Ústavný súd preto súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a tak ústavný súd vyslovil i porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasťou odôvodnenia ústavnej sťažnosti bola tiež námietka týkajúca sa postupu najvyššieho   súdu   spočívajúca   v tvrdení,   že   najvyšší   súd   neurobil   nápravu   pri   zisťovaní skutkového   stavu   a prevzal   nesprávne   skutkové   zistenia,   ku   ktorým   dospel   súd   prvého stupňa. Táto námietka sa však nepremietla do návrhu sťažnosti (petitu), ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, a v ktorom sťažovateľ výslovne navrhoval vysloviť porušenie svojich ústavou garantovaných práv „rozsudkom sp. zn. 4 Obo 117/2008“. Z tohto dôvodu ústavný súd na námietku sťažovateľa týkajúcu sa postupu najvyššieho súdu neprihliadal.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

III.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   A.   M.   (bod   3   výroku   tohto   nálezu).   Ústavný   súd pri priznaní   trov   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2008 (695,41 €).

Sťažovateľ si podaním z 31. mája 2010 uplatnil náhradu trov konania za tri úkony právnej pomoci v sume 444,06 €.

Ústavný úd priznal trovy právneho zastúpenia celkovo za 2 úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x 115,90 € spolu s náhradou režijného paušálu v sume 2 x 6,95 €, so zvýšením o 19 % DPH, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľa. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej sume 292,38 €. Za tretí úkon – písomné podanie právneho zástupcu z 31. mája 2010 – ústavný súd náhradu nepriznal, keďže neprispelo k objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010