znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 131/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   B.   J.,   B., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 44/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2008 doručená sťažnosť M. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. B. J., B.,   pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 44/00.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že namietané konanie prebieha na okresnom súde od   9.   decembra   1996,   keď   na   ňu   A.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   podala   žalobu o zaplatenie bezdôvodného obohatenia v sume 412 435 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že prvý termín pojednávania bol určený až na 6. marec 2001, avšak toto pojednávanie sa neuskutočnilo. Okrem toho okresný súd určil termíny ďalších pojednávaní na 9. marec 2004 a 21. jún 2005, no ani tieto sa podľa vyjadrenia sťažovateľky nekonali. Sťažovateľka zdôraznila, že až na pojednávaní okresného súdu 20. júna 2006 bol vo   veci   vyhlásený   rozsudok,   proti   ktorému   podala   odvolanie,   na základe   čoho   potom okresný súd 22. februára 2007 predložil spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Podľa vyjadrenia sťažovateľky krajský súd vrátil spis okresnému súdu   v máji 2007 na rozhodnutie o oslobodení od súdnych   poplatkov. Na základe toho okresný   súd   uznesením   z 25.   júla   2007   rozhodol   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov. Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.

Keďže sťažovateľka prejavovala nespokojnosť s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 44/00, 20. februára 2008 podala predsedovi tamojšieho súdu sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   na ktorú   podľa   jej   vyjadrenia   ku   dňu   podania   ústavnej sťažnosti predseda okresného súdu nereagoval.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vyslovila   názor,   že   vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 44/00 nie je dosiaľ právoplatne skončené, dochádza k prehlbovaniu jej právnej neistoty, v ktorej sa bude nachádzať až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 44/00 porušené bolo. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby vo veci bez zbytočných prieťahov konal a aby spis predložil odvolaciemu súdu bez zbytočného odkladu na rozhodnutie.

Okresný súd Bratislava III je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume = 1.000.000,- Sk (slovom: jedenmilión slovenských korún).

Okresný súd Bratislava III je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade okresného súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 44/00.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   44/00   ústavný   súd   zistil, že v namietanej veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 44/00-81 z 20. júna 2006 tak,   že   sťažovateľku   zaviazal   zaplatiť   žalovanej   sumu   412   435   Sk   s príslušenstvom, ako aj trovy konania. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho   zástupcu   13.   novembra   2006   odvolanie,   na   základe   čoho   potom   okresný   súd 22. februára 2007 predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu. Ten však 30. mája 2007 vrátil   spis   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia   o odvolaní   na   rozhodnutie   o   návrhu sťažovateľky   na   priznanie oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Potom,   ako   okresný   súd 25. júla 2007 priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, 27. novembra 2007 predložil   spis   krajskému   súdu,   ktorý   20.   februára   2008   nariadil   termín pojednávania na 27. január 2009. Na tomto pojednávaní krajský súd vyhlásil rozsudok č. k. 5 Co 484/07-111, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Spis bol okresnému súdu z krajského   súdu   vrátený   2.   marca   2009   a po   doručení   rozsudku   odvolacieho   súdu účastníkom konania, prípadne ich právnym zástupcom, bolo konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 44/00 právoplatne skončené 25. marca 2009. Okrem toho ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala proti rozsudku odvolacieho súdu 23. apríla 2009 dovolanie.

Keďže   ústavný   súd   je   v súlade   s   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, sťažnosť sťažovateľky   posúdil   v rozsahu,   ktorý   vyplynul   z petitu,   ktorý   tvorí   východisko pre rozhodnutie   ústavného   súdu.   V ňom   sťažovateľka   namietala   prieťahy   výslovne len v konaní   okresného   súdu,   a teda   prieťahy   v konaní   krajského   súdu   nenamietala. Touto formuláciou petitu bol ústavný súd viazaný.

Ústavný súd konštatuje, že vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručením, ako aj úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania, okresný súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a dovolené   úkony   na   odstránenie   právnej neistoty   sťažovateľky.   Z uvedeného   dôvodu   bolo   potrebné   namietanú   vec   posudzovať so zreteľom   na čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu pri odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   rozhodnutím   vo   veci   samej   za   predpokladu, že toto   rozhodnutie   bude   napokon   konečným   rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek podanému   odvolaniu   a vykonaniu   riadneho   opravného   konania.   Keďže   rozhodnutím krajského   súdu   došlo   k právoplatnému   skončeniu   veci   bez   toho,   aby   bola   akýmkoľvek zákonom dovoleným spôsobom vrátená späť okresnému súdu, ústavný súd je toho názoru, že okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   (3.   apríla   2008)   už   nemohol   žiadnym   ústavne relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom   a napokon ani postup   krajského   súdu,   keďže   spis   sa   od   27.   novembra   2007   nachádzal   práve na odvolacom súde. Jediná úloha okresného súdu spočívala v doručení rozsudku krajského súdu účastníkom konania, čo okresný súd bez zbytočného odkladu potom, ako mu bol spis z krajského súdu vrátený (2. marca 2009), splnil, a to vo vzťahu k žalobkyni 20. marca 2009 a vo vzťahu k sťažovateľke 25. marca 2009. Tento stav veci viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená (napr. IV. ÚS 188/03, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 288/05, III. ÚS 86/07).

Keďže   sťažovateľka   podala   23.   apríla   2009   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu dovolanie, úloha okresného súdu po právoplatnom skončení namietaného konania spočíva za daných okolností vo vykonaní úkonov súvisiacich s predložením spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   na   rozhodnutie   o tomto   mimoriadnom   opravnom   prostriedku. Táto skutočnosť   je   však   vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľky,   ktoré   boli   predmetom konania ústavného súdu, irelevantná a v súčasnej dobe nesúvisí s konaním okresného súdu vo veci samej.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky vyplývajúcimi zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009