znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 131/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti P. W., P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. Z. Cs., T., ktorou namieta porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   podľa   čl.   5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 24/07 v súvislosti s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   a urýchlenosti   rozhodovania   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby z 20. decembra 200,7 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. W. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 24/07 v súvislosti s nedodržaním požiadavky   neodkladnosti   a urýchlenosti   rozhodovania   o   jeho žiadosti   o prepustenie z väzby z 20. decembra 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   P.   W. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   P.   W. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   6   732   Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún),   ktoré j e   p o v i n n ý   zaplatiť Okresný súd Trnava na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. Cs., T., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti P. W. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č.   k. III.   ÚS 131/08-15 z 24. apríla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P.   W., P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. Cs., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   T   24/07   v súvislosti   s nedodržaním požiadavky   neodkladnosti   a urýchlenosti   rozhodovania   o   jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby z 20. decembra 2007.

Podstatou   sťažovateľových   námietok   bolo tvrdenie,   že   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 24/07 došlo k porušeniu označených práv z dôvodu, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 20. decembra 2007 nebolo rozhodnuté promptne. Podľa vyjadrení sťažovateľa okresný súd dokonca o tejto žiadosti nerozhodol ani ku dňu podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   čo   predstavuje   dobu   takmer   3   mesiace.   Sťažovateľ sa domnieva,   že   takúto   dobu   rozhodovania   okresného   súdu   o zákonnosti   jeho   väzby nemožno akceptovať.

Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   T   24/07   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby   z 20.   decembra   2007   porušil   jeho   základné   právo   podľa   čl.   17 ods. 2 a 5   ústavy   a právo   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

K sťažnosti   sťažovateľa   sa   vyjadril   okresný   súd   prostredníctvom   svojho podpredsedu, a to listom sp. zn. 1 SprV 90/08 z 11. apríla 2008, v ktorom podrobne uviedol prehľad   úkonov   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   T   24/07   od   podania obžaloby, teda od 19. februára 2007. Z obsahu vyjadrenia podpredsedu okresného súdu okrem iného vyplýva:

„(...)

- na základe dodatku k Rozvrhu práce č. 2 na rok 2008 dňa 10. 01. 2008 bola predmetná vec pridelená predsedovi senátu M. K.,

-   dňa   20.   02.   2008   predseda   senátu   určil   termín   hlavného   pojednávania   na deň 13. 03. 2008,

-   dňa   13.   03.   2008   obhajkyňa   obžalovaného   JUDr.   Z.   Cs.   súdu   oznámila, že obžalovaného ďalej zastupovať nebude,

- hlavné pojednávanie dňa 13. 03. 2008 bolo odročené na deň 17. 04. 2008 z dôvodu vzdania sa obhajoby zo strany JUDr. Z. Cs.,

-   obžalovaný   si   žiadneho   obhajcu   nezvolil,   a   preto   dňa   14.   03.   2008   mu   bol ustanovený obhajca Mgr. R. U.,

- dňa 25. 03. 2008 na neverejnom zasadnutí bola žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby zamietnutá,

- dňa 07. 04. 2008 bolo vypracované uznesenie o zamietnutí žiadosti obžalovaného o prepustenie   z   väzby,   ktoré   bolo   expedované   dňa   07.   04.   2008,   doručenky   sa   zatiaľ nevrátili,

-   dňa   09.   04.   2008   doručila   súdu   obhajkyňa   JUDr.   Z.   Cs.   oznámenie, že obžalovaného bude opätovne obhajovať (...).

Z   horeuvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   o   žiadosti   obhajkyne   obžalovaného o prepustenie z väzby zo dňa 20. 12. 2007 (č. l. 373 - 374) rozhodol až na neverejnom zasadnutí dňa 25. 03. 2008.

Tento   postup   predsedu   senátu   M.   K.   možno   považovať   za   mimoriadne   zdĺhavý, pretože o podanej žiadosti o prepustenie z väzby mal rozhodnúť neodkladne po pridelení veci, ku ktorému došlo dňa 10. 01. 2008. Predseda senátu navyše postupoval nesprávne aj v tom smere, že o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby nerozhodol už v priebehu hlavného pojednávania dňa 13. 03. 2008, ďalší nesprávny postup zo strany sudcu je vtom, že dňa 13. 03. 2008 určil termín neverejného zasadnutia, o ktorom nariadil upovedomiť obžalovaného a Krajskú prokuratúru Trnava, hoci takýto postup nebol potrebný. Naopak predseda   senátu   mal   zaslať   Krajskej   prokuratúre   Trnava   kópiu   žiadosti   obhajkyne obžalovaného o prepustenie z väzby za účelom vyjadrenia k podanej žiadosti, čo doteraz vôbec neurobil. (...)“

Listom sp. zn. 1 SprV 90/08 zo 6. mája 2008 doručeným ústavnému súdu 13. mája 2008 predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa listom doručeným ústavnému súdu 14. apríla 2008 taktiež vyjadrila súhlas s upustením od ústneho prerokovania danej veci.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

V citovaných   ustanoveniach   ústavy   a dohovoru   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05, III. ÚS 291/06).

Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje,   že   požiadavke,   aby   súd   bezodkladne   rozhodol   o zákonnosti   väzby   v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do   vyhlásenia   rozhodnutia   (rozsudok   vo   veci   Koendjbiharie   v.   Holandsko,   25.   októbra 1990, § 27).

Jedna   zo základných   zásad trestného konania zakotvená v ustanovení §   2 ods.   6 Trestného   poriadku   znie:   „Ak   tento   zákon   neustanovuje inak,   orgány   činné   v   trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. (...)“

Podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku   policajt,   prokurátor,   sudca   pre   prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží   ju   bez   meškania   so   svojím   stanoviskom   a   s   návrhom   na   rozhodnutie   sudcovi pre prípravné   konanie,   o   čom   upovedomí   obvineného   a   jeho   obhajcu.   O   takej   žiadosti sa musí   bez   meškania   rozhodnúť.   Ak   sa   žiadosť   zamietla,   môže   ju   obvinený, ak v nej neuvedie   iné   dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

S prihliadnutím   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   doterajšiu judikatúru   ústavného   súdu   možno   konštatovať,   že   ústavne   akceptovateľné   v zmysle čl. 17 ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   držanie   osoby   vo väzbe   z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, t. j. Trestnému poriadku.

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, ako aj z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu ústavný súd zistil, že 20. decembra 2007 podala právna zástupkyňa v mene sťažovateľa   okresnému   súdu   žiadosť   o prepustenie   z väzby.   Dňa   13.   marca   2008 sa na okresnom   súde   uskutočnilo   hlavné   pojednávanie,   pričom   v ten   istý   deň   bolo okresnému súdu doručené oznámenie právnej zástupkyne, že sťažovateľovi v danej veci vypovedala plnú moc. Na základe toho predseda senátu okresného súdu 14. marca 2008 ustanovil sťažovateľovi nového obhajcu Mgr. R. U. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 20. decembra 2007 rozhodol okresný súd až na neverejnom zasadnutí 25. marca 2008 tak, že ju zamietol. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 T 24/2007 z 25. marca 2008 o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby bolo sťažovateľovi doručené 14. apríla 2008 a jeho   obhajcovi   18.   apríla   2008.   Medzitým,   ešte   9.   apríla   2008   bolo   okresnému   súdu doručené   oznámenie   predchádzajúcej   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   o tom,   že   opäť prevzala   právne   zastupovanie   sťažovateľa   v uvedenej   trestnej   veci.   Proti rozhodnutiu okresného   súdu   z 25.   marca   2008   podal   sťažovateľ   17.   apríla   2008   sťažnosť,   o ktorej rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 Tos 33/2008 z 30. apríla 2008 tak, že ju zamietol. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 13. mája 2008.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   od   20.   decembra   2007,   keď   bola   okresnému   súdu doručená   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   do   25.   marca   2008, keď okresný súd rozhodol o jej zamietnutí, uplynula doba vyše 3 mesiacov. V priebehu tejto   doby,   čo   vyplýva   aj   z vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu,   predseda   senátu nepostupoval   v súlade   s požiadavkou   neodkladnosti   a urýchlenia   rozhodovania o zákonnosti väzby, keďže nevykonal žiadne relevantné úkony, ktoré by korešpondovali s jednou zo zásad trestného procesu zakotvenej v § 2 ods. 6 Trestného poriadku. Predseda senátu v uvedenom období sústredil pozornosť na konanie vo veci samej, keď určil termín hlavného   pojednávania,   čo   mu,   samozrejme,   nemožno   vyčítať,   avšak   na   druhej   strane podcenil zásadný   význam   tretej   vety   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku,   ktorá   mu   jasne stanovuje,   že   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   sa   musí   bez   meškania   rozhodnúť. Pod pojmom „bez meškania“ však nemožno chápať lehotu vyše 3 mesiacov. Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že ani po uplynutí tejto doby nebolo právu sťažovateľa na   urýchlene   rozhodovanie   o zákonnosti   väzby   učinené   zadosť,   pretože   rozhodnutie okresného súdu z 25. marca 2008 bolo sťažovateľovi doručené až 14. apríla 2008, teda po uplynutí   takmer   3   týždňov   od   jeho   vyhlásenia.   Napokon   uznesenie   krajského   súdu sp. zn.   6   Tos   33/2008   z 30.   apríla   2008   o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   proti rozhodnutiu okresného súdu z 25. marca 2008 bolo sťažovateľovi doručené až 13. mája 2008.

Ústavný súd konštatuje, že už v čase, keď mu bola doručená sťažnosť sťažovateľa pre   porušenie   jeho   práv   (17.   marca   2008),   bola   zdĺhavosť   postupu   okresného   súdu rozhodujúceho   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   z 20.   decembra   2007   nepochybná. Uvedenú konštatáciu zosilňuje aj zistenie, že od 25. marca 2008, keď okresný súd zamietol žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   uplynuli   ďalšie   takmer   2   mesiace, kým sa sťažovateľ dozvedel o konečnom verdikte krajského súdu, keďže rozhodnutie tohto súdu o zamietnutí sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu mu bolo oznámené 13. mája 2008.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k jednoznačnému   záveru,   že   postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 24/2007 v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 20. decembra 2007 bol neprimerane dlhý a nezodpovedajúci   požiadavke   neodkladnosti   a urýchlenia   rozhodovania   o zákonnosti väzby. Nadväzujúc na uvedené ústavný súd vyslovil, že označeným postupom okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu,   hlavne   na   predmet   sporu   vyžadujúci   obzvlášť   urýchlené   konanie. Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Keďže ústavný súd deklaroval porušenie ústavného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   rozhodol   o priznaní   finančného zadosťučinenia v sume 30 000 Sk (bod 2 výroku nálezu), pričom zohľadnil dĺžku konania okresného   súdu   rozhodujúceho   o zákonnosti   väzby   a jeho   závažný   dopad   na   osobnú slobodu   jednotlivca.   Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   považoval   za opodstatnené a dôvodné priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v uvedenej sume a   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   primeranému   finančnému   zadosťučineniu   sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právna zástupkyňa vyčíslila v celkovej sume 6 732 Sk (2 úkony právnej služby po 3 176 Sk, t.   j.   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   spísanie   ústavnej   sťažnosti,   2   x   režijný   paušál po 190 Sk). Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   bola 19 056 Sk. Úhradu trov konania priznal v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   za   2   uplatnené   úkony   právnej   služby vykonané   v roku   2008   vrátane   režijného   paušálu   (t.   j.   2   x   3176   Sk   +   2   x   190   Sk), teda v celkovej sume 6 732 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008