znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 131/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P., s. r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. NM-12 Er 298/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P., s. r. o. pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. NM-12 Er 298/2004   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2006 doručená   sťažnosť   P.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. NM-12 Er 298/2004.

Sťažovateľka uviedla, že postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. NM-12 Er 298/2004 dochádza k porušovaniu jej základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka uviedla, že v danom prípade ide o exekučnú vec, v rámci ktorej si uplatňuje svoje   právo   voči   povinnej.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   zdĺhavý   postup   súdu v namietanej   veci   prispieva   k stavu   právnej   neistoty   a obmedzuje   ju   v rozvoji podnikateľskej   činnosti.   Sťažovateľka   v súvislosti   s namietaným   konaním   poukázala aj na skoršie   rozhodnutia   ústavného   súdu,   napr.   I.   ÚS   5/00   a   II.   ÚS   143/02,   v ktorých ústavný   súd   konštatoval,   že   nútený   výkon   súdnych   a iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka argumentovala aj ďalšími rozhodnutiami ústavného   súdu,   napr.   I.   ÚS   55/97   a   I.   ÚS   10/98.   V nich   ústavný   súd   okrem   iného konštatoval,   že   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   len   prejednal,   ale   k odstráneniu   právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím vo veci samej.

Sťažovateľka uviedla, že v danom prípade nejde o právne ani fakticky zložitú vec, a podľa jej názoru nejde o hmotnoprávny spor, pretože samotné rozhodnutie vo veci samej, ktoré   je   exekučným   titulom,   bolo   prijaté   už   predtým.   Sťažovateľka   v sťažnosti   stručne opísala aj priebeh úkonov vykonaných v danej veci. V tejto súvislosti uviedla, že 7. októbra 2004 podala návrh na vykonanie exekúcie a 24. marca 2005 doplnila svoj návrh o originál splnomocnenia   pre   právneho   zástupcu.   Následne   okresný   súd   uznesením,   ktoré   bolo sťažovateľke   doručené   8.   marca   2006,   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka vyjadrila názor, že na prieťahoch v konaní okresného súdu nemá žiaden podiel, pretože na výzvy súdu vždy promptne reagovala.Prejavom   sťažovateľkinej   nespokojnosti   s postupom   okresného   súdu   bola   jej sťažnosť na prieťahy v konaní z 23. januára 2006 adresovaná predsedovi okresného súdu, na ktorú reagovala podpredsedníčka okresného súdu listom z 3. marca 2006.

Na základe vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla, aby ústavný   súd v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   NM-12   Er   298/2004 porušil jej základné práva podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   zaviazal   okresný   súd   uhradiť   jej   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5 794 Sk.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. NM-12 Er 298/2004, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o jej neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma,   či   sťažovateľ využil   právne   prostriedky,   ktoré   mu   na   ochranu   jeho   práv   do   31. marca   2005   vrátane poskytoval zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v ustanoveniach § 17 a nasl. a od 1. apríla 2005 poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) v ustanoveniach § 62 a nasl. Využitie týchto prostriedkov nápravy, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu účastníkovi súdneho konania ľahko dostupné, nevyžaduje ústavný súd ako podmienku   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak z okolností   konkrétneho   prípadu vyplýva, že uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú   ochranu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. III. ÚS 197/05, III ÚS 13/06).

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepostupovala tak, ako jej to umožňoval zákon o štátnej správe súdov do 31. marca 2005 a od 1. apríla 2005 zákon o súdoch. Sťažovateľka nepreukázala, že by si základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov chránila prípadne iným   spôsobom.   Ústavný   súd   nepovažuje   za   vyčerpanie   tejto   možnosti   sťažnosť z 23. januára 2006 adresovanú predsedovi okresného súdu. V tejto súvislosti sa ústavný súd opiera aj o skutočnosť, ktorú zistil zo spisu okresného súdu sp. zn. NM-12 Er 298/2004, ktorý bol ústavnému súdu doručený na základe výzvy 24. apríla 2006. Z označeného spisu je   zrejmé,   že   29.   októbra   2004   súdna   exekútorka   požiadala   okresný   súd   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Následne na základe výzvy okresného súdu sťažovateľka 6. apríla 2005 doplnila svoj návrh. Následne okresný súd uznesením z 20. februára 2006 žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené   22.   marca   2006. Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   mala   možnosť   namietať   prieťahy   v postupe okresného   súdu   už   skôr,   ale   túto   možnosť   využila   až sťažnosťou   z 23.   januára   2006 (obdobne napr. III. ÚS 13/06).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   podanie   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu (v danom prípade sťažnosť z 23. januára 2006) v krátkom čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (v namietanom prípade doručenej ústavnému súdu 23. marca 2006) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   306/04, III. ÚS 78/05, III. ÚS 85/06).

Sťažovateľka   taktiež   nepreukázala,   že   podmienku   podľa   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde nesplnila z dôvodov   hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je potrebné odmietnuť so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006