znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 131/05-52

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti Ing. T. H., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. R. V., B., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 308/97, na neverejnom zasadnutí 3. novembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 308/97   p o r u š i l základné právo Ing. T. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   308/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. T. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania Ing. T. H.   v sume   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Ing. R. V., B. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. T. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. III. ÚS 131/05-17 z 5. mája 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na konanie sťažnosť Ing.   T.   H.,   bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. R. V., B., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 308/97. Na základe výzvy ústavného súdu zo 6. apríla 2005 doplnil sťažovateľ svoju sťažnosť predložením kópií podaní preukazujúcich využitie právnych prostriedkov nápravy, ktoré do 1. apríla 2005 poskytoval účastníkom súdneho   konania   zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“) v ustanoveniach § 17 a nasl. na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde Bratislava   IV   žalobu   o   ochranu   osobnosti,   ktorú   Okresný   súd   Bratislava   IV   postúpil okresnému súdu z dôvodu miestnej príslušnosti 10. novembra 1997. Okresný súd vyzval sťažovateľa viackrát na odstránenie nedostatkov žaloby, pokiaľ ide o zákonom predpísané náležitosti, tak formou písomnej výzvy, ako aj v rámci informatívneho výsluchu. Vec však nebola v čase podania sťažnosti ústavnému súdu meritórne rozhodnutá.

Sťažovateľ podal 19. júla 2002 predsedovi   okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa   § 17 zákona č.   80/1992 Zb.,   ktorý   ju vyhodnotil   ako dôvodnú,   ako   to vyplýva   z jeho upovedomenia adresovaného   sťažovateľovi   z 12.   decembra   2002   sp.   zn. Spr. 2102/2002.   Sťažovateľ   sa   opakovane   sťažoval   na   zbytočné   prieťahy   v označenom konaní v podaniach z 8. apríla 2003 a z 10. apríla 2003 adresovaných predsedovi Krajského súdu   v Bratislave   a Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Podania   boli postúpené predsedovi okresného súdu, ktorý listom zo 17. júla 2003 sp. zn. Spr. 2102/2002 upovedomil sťažovateľa, že sťažnosť považuje za nedôvodnú.

Sťažovateľ   poukázal   na   podľa   neho   neprimeranú   dĺžku   predmetného   konania žiadajúc,   aby   ústavný   súd   v predmetnej   veci   nálezom   rozhodol,   že   jeho   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu   v označenom   konaní   bolo   porušené,   a   priznal   mu   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   80   000   Sk   zohľadňujúcej „dlhoročné strádania, zdravotné ťažkosti, pracovné, rodinné a osobné problémy vzniknuté uvedeným konaním“.

Sťažovateľ vo svojom podaní z 3. júna 2005 ústavnému súdu okrem iného oznámil, že verejný ochranca práv JUDr. P. K., vo svojej odpovedi na jeho podnet doručenej mu 1. júna 2005, konštatoval, že v predmetnej veci došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ako vyplýva z ďalšieho obsahu tohto podania prieťahy v predmetnom konaní podľa sťažovateľa i naďalej pokračujú, pretože od 11. júna 2004   okresný   súd   v predmetnej   veci   nenariadil   pojednávanie,   čo   podľa   neho   svedčí o „hrubej   arogancii   súdu   ku   občanovi   a o porušení   Ústavy   SR“. Právny   zástupca sťažovateľa   podaním   zo   4.   júna   2005   ústavnému   súdu   oznámil,   že   netrvá   na   konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci a súhlasí s upustením od neho.

Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril podaním z 2. septembra 2005 prostredníctvom svojho podpredsedu. Podpredseda okresného súdu   vo   svojom   vyjadrení   chronologicky   podrobne   popísal   priebeh   uvedeného   konania a v jeho závere uviedol: „(...) Veci ochrany osobnosti som vybavoval špecializovane už od roku 1996 na Okresnom súde Bratislava V, takže viem, čo má obsahovať riadna žaloba, a to som chcel dosiahnuť aj v tejto veci.

Doposiaľ sa tak nestalo aj kvôli prístupu žalobcu, čo je zrejmé z doterajšieho obsahu tohto vyjadrenia.

Zrejmé je však i to, že v konaní boli prieťahy. Tie však boli dôsledkom preťaženosti mojej, resp. nášho súdu. Ako som už uviedol, v rokoch 2001 a 2002 som pojednával tri dni v týždni, v súdnom oddelení   mám   okolo   300   nevybavených   vecí,   prakticky   všetko   náročné   veci   ochrany osobnosti a vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Okrem toho ako podpredseda súdu som vybavil vlani a predvlani po 350 vecí Spr. Ročne, prakticky všetko sťažnosti a právne pomoci. (...)“

Podpredseda okresného súdu v uvedenom podaní ústavnému súdu taktiež oznámil, že na ústnom pojednávaní v predmetnej veci netrvá.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému súdu Bratislava IV bol doručený 10. novembra 1997 návrh na začatie konania   o ochranu   osobnosti   sťažovateľa   smerujúci   proti   V.   P.,   bytom   B.   (ďalej   len „žalovaný“).

Okresný   súd   Bratislava   IV   ako   miestne   nepríslušný   súd   podaný   návrh   listom z 10. novembra 1997 (doručeným 13. novembra 1997) odstúpil podľa § 105 ods. 1 a § 88 ods.   1   písm.   o)   Občianskeho   súdneho   poriadku   v platnom   znení   okresnému   súdu a o odstúpení predmetnej veci upovedomil účastníkov konania.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu 8. decembra 1997 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh, ako aj na špecifikáciu petitu podaného   návrhu   v lehote   20   dní   pod   následkom   zastavenia   konania.   Podľa   úradného záznamu   spísaného   15.   decembra   1997   sa   na   okresný   súd   dostavil   sťažovateľ,   ktorý nahliadol do spisu v predmetnej veci.

Sťažovateľ sa k výzvam okresného súdu doručeným mu 19. decembra 1997 vyjadril podaním doručeným 8. januára 1998, v ktorom okresný súd upozornil, že súdny poplatok v predmetnej   veci   bol   ním   zaplatený   v kolkoch   pri   podaní   návrhu   a že   podaný   návrh „podpísal a stále ho považujem za špecifikáciu petitu“. Dňa 26. januára 1998 sa na okresný súd dostavil sťažovateľ za účelom nahliadnutia do spisu.

Pokynom zo 6. februára 1998 nechal vo veci konajúci sudca predvolať sťažovateľa na informatívny výsluch na 19. február 1998 za účelom opravy, resp. doplnenia podaného návrhu. Sťažovateľovi bolo uvedené predvolanie doručené 16. februára 1998.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   19.   februára   1998   sťažovateľ   doplnil   svoj návrh na začatie konania.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   25.   februára   1998   sa   do   súdnej   kancelárie dostavil sťažovateľ, ktorý bol poučený o tom, akým spôsobom má podaný návrh opraviť (špecifikovať   a konkretizovať   jednotlivé   zásahy,   ako   aj   riadne   špecifikovať   formu písomného   ospravedlnenia   a jeho   text).   Sťažovateľovi   bolo   zároveň   podľa   úradného záznamu   uložené   písomné   doplnenie   návrhu   súdu   predložiť   v lehote   1   týždňa   v dvoch vyhotoveniach.

Podaním   z 26.   februára   1998   sťažovateľ   požiadal   o písomné   doručenie   poučenia v zmysle § 43 Občianskeho súdneho poriadku o tom, akým spôsobom má svoj návrh na začatie konania doplniť.

Podaním   z 5.   marca   1998   (doručeným   v ten   istý   deň)   sťažovateľ   svoj   návrh   na začatie   konania   doplnil   (v   prílohe   tohto   podania   bol   okresnému   súdu   zaslaný   aj sťažovateľov písomný návrh ospravedlnenia).

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu zo 6. apríla 1998 bola sťažovateľovi zaslaná písomná výzva na odstránenie nedostatkov jeho návrhu na začatie konania podľa § 43   ods.   1   a   §   79   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v lehote   15   dní.   Sťažovateľ odpovedal na výzvu okresného súdu podaním doručeným 12. mája 1998.

Zákonný   sudca   pokynom   z 27.   novembra   1998   nechal   predvolať   sťažovateľa   na informatívny   výsluch   na 17.   december   1998.   Podaním   z 13.   decembra 1998   sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že sa na informatívny výsluch nemôže dostaviť, pretože bude „mimo pracoviska a domova“.

Zákonný   sudca   pokynom   z 1.   februára   1997   nechal   predvolať   na   informatívny výsluch   sťažovateľa   na   16.   február   1999.   Tento   informatívny   výsluch   sa   však   podľa úradného záznamu zo 17. februára 1999 neuskutočnil z dôvodu ochorenia sudcu.

Pokynom z 18. februára 1999 nechal vo veci konajúci sudca zaslať sťažovateľovi predvolanie na informatívny výsluch na 9. marec 1999. Podľa úradného záznamu spísaného 9.   marca 1998 sa na okresný súd dostavil   sťažovateľ,   aby mu oznámil, že v lehote do 23. marca 1999 okresnému súdu   oznámi, či   berie žalobu celkom   späť. Podľa   úradného záznamu spísaného 15. marca 1999 sa na okresný súd dostavil sťažovateľ, ktorý nahliadol do spisu v predmetnej veci. Podaním z 23. marca 1999 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že svoju žalobu „nesťahuje“.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 24.   mája   1999   zaslať   predvolanie sťažovateľovi na informatívny výsluch, ktorý sa mal uskutočniť 7. júna 1999. Uvedená zásielka s predvolaním sa okresnému súdu nedoručená vrátila 16. júna 1999. Sťažovateľ podľa úradného záznamu z 24. mája 1999 v tento deň nahliadol do spisu v predmetnej veci.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z 30.   augusta   2001   zaslal   predvolanie   na informatívny   výsluch   sťažovateľovi   na   25.   september   2001.   Podľa   úradného   záznamu spísaného 25. septembra 2001 sa na okresný súd dostavil sťažovateľ, ktorý okresnému súdu oznámil, že na podanom návrhu trvá, ktorému súčasne bolo oznámené, že bude poučený o oprave, resp. doplnení návrhu písomne.

Predseda okresného súdu v prílohe svojho podania z 23. júla 2002 zaslal vo veci konajúcemu sudcovi sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v uvedenom konaní a súčasne ho požiadal, aby sa k nej v lehote do 9. augusta 2002 vyjadril. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti na prieťahy z 19. júla 2002 (doručenej v ten istý deň) namietal aj zaujatosť zákonného sudcu voči nemu pri prerokovávaní predmetnej veci. Vo veci konajúci sudca sa listom z 9. augusta   2002   adresovaným   predsedovi   okresného   súdu   k podanej   sťažnosti   na prieťahy vyjadril.

Predseda   okresného   súdu   odpovedal   sťažovateľovi   na   jeho   sťažnosť   na   prieťahy podaním z 12. decembra 2002, v ktorom ju vyhodnotil ako dôvodnú.

Vo veci konajúci sudca sa k sťažovateľovej námietke zaujatosti vyjadril podaním z 3. marca 2003, v ktorom uviedol, že sa v predmetnej veci necíti byť zaujatý. Pokynom z toho   istého   dňa   nechal   zákonný   sudca   predložiť   spisový   materiál   v predmetnej   veci Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o sťažovateľovej námietke   zaujatosti.   Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol   krajskému   súdu   doručený 6. marca 2003. Krajský súd uznesením č. k. 2 NcC 10/03-79 z 31. marca 2003 rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z konania a rozhodovania predmetnej veci. Spisový materiál v predmetnej veci bol doručený späť okresnému súdu 17. júna 2003.

Dňa 5. mája 2003 bola okresnému súdu odstúpená na priame vybavenie opakovaná sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní z 8. apríla 2003 adresovaná krajskému súdu, týkajúca sa konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 308/97 (v sťažnosti na prieťahy   v konaní   z 8.   apríla   2003   sťažovateľ   namietal   opätovne   aj   zaujatosť   vo   veci konajúceho sudcu).

Dňa 17. júla 2003 bola okresnému súdu doručená žiadosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), v ktorej žiadalo o zaslanie informácie, či sa spis v predmetnej veci už vrátil z krajského súdu, o prešetrenie opakovanej sťažnosti   sťažovateľa,   zaslanie   kópie   vybavenia   sťažnosti,   ako   aj   o zaslanie   písomného vyjadrenia,   čo   je   príčinou   nekonania   zákonného   sudcu   v predmetnej   veci,   a   podrobnej chronológie úkonov vykonaných zákonným sudcom v uvedenej veci.

Sťažnosť   sťažovateľa   z 26.   mája   2003   vyhodnotil   predseda   okresného   súdu   vo svojom upovedomení č. Spr. 2102/2002 zo 17. júla 2003 ako nedôvodnú. Podaním z toho istého dňa okresný súd odpovedal na žiadosť ministerstva spravodlivosti zo 14. júla 2003. Dňa 10. októbra 2003 sa k podanej námietke zaujatosti vyjadril vo veci konajúci sudca, pričom v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že sa vo veci necíti byť zaujatý.

Krajskému súdu bol spisový materiál v predmetnej veci doručený na rozhodnutie o opakovanej námietke zaujatosti podanej sťažovateľom 21. októbra 2003. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu vrátený 16. januára 2004 ako predčasne predložený, pretože účastníkom konania nebolo doručené uznesenie krajského súdu č. k. 2 NcC 10/03-76 z 31. marca 2003, ktorým bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti sudcu z 19. júla 2002.

Zákonný   sudca   okresného   súdu   nechal   pokynom   z 27.   februára   2004   doručiť uznesenie z 31. marca 2003 účastníkom konania a vyzvať sťažovateľa v súlade s pokynmi krajského súdu na konkretizáciu jeho námietky zaujatosti z 8. apríla 2003 v lehote 10 dní.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 27.   apríla   2004   opätovne   predložiť spisový materiál v predmetnej veci krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom s tým, že sťažovateľ svoju námietku zaujatosti z 8. apríla 2003 napriek   výzve   okresného   súdu   nekonkretizoval.   Krajskému   súdu   bol   spisový   materiál v predmetnej veci doručený 4. mája 2004. Uznesením sp. zn. 4 NcC 19/04 z 28. mája 2004 krajský   súd   konanie   o vylúčenie   zákonného   sudcu   okresného   súdu   z prejednávania a rozhodovania uvedenej veci zastavil. Spisový materiál v predmetnej veci bol 9. júna 2004 doručený okresnému súdu.

Vo veci konajúci sudca nechal rovnopisy uznesenia krajského súdu z 28. mája 2004 zaslať   účastníkom   konania.   Podľa   úradných   záznamov   spísaných   3.   novembra   2004, 8. novembra 2004, 1. decembra 2004, 20. decembra 2004, 19. januára 2005, 7. februára 2005, 16. februára 2005, 23. februára 2005, 30. marca 2005 a 20. apríla 2005 sa na okresný súd za účelom nahliadnutia do spisu v uvedenej veci dostavil sťažovateľ.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal pokynom   z 31.   mája 2005   zaslať predvolanie   na informatívny výsluch sťažovateľovi na 23. jún 2005.

Dňa 1. júna 2005 sa na okresný súd dostavil sťažovateľ za účelom nahliadnutia do spisu.

Okresným súdom bol 23. júna 2005 uskutočnený informatívny výsluch sťažovateľa.

Podľa   úradného   záznamu   zo   6.   júla   2005   sa   sťažovateľ   v tento   deň   dostavil   na okresný súd za účelom nahliadnutia do spisového materiálu v predmetnej veci.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 2.   septembra   2005   nechal   vo   veci   konajúci   sudca vyhotoviť výzvu sťažovateľovi, či trvá na podanom návrhu z 9. novembra 1997.

Na č. l. 120 a 121 v spisovom materiáli bolo ďalej pripojené vyjadrenie podpredsedu okresného súdu v predmetnej veci adresované ústavnému súdu.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o ochranu osobnosti. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci, a pretože v rámci predmetného konania dosiaľ okresný súd nezačal s vykonávaním dokazovania, nemožno v tomto prípade hovoriť ani o skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd zistil, že sťažovateľ   prispel   k predĺženiu   konania   v predmetnej   veci   najmä   podaním nekvalifikovaného návrhu na začatie konania, ktorého nedostatky sa súd následne pokúsil odstrániť prostredníctvom svojich výziev (výzva z 8. januára 1998, 6. apríla 1998), resp. informatívnych výsluchov (19. februára 1998, 9. marca 2003, 25. septembra 2001). Okresný súd síce týmto postupom (výzvami a informatívnymi výsluchmi) zistil, že sťažovateľ trvá na   podanej   žalobe,   avšak   k riadnemu   doplneniu   podanej   žaloby   z jeho   strany   nedošlo (podanie sťažovateľa z 8. januára 1998 a 12. mája 1998). Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ prispel k predĺženiu uvedeného konania aj tým, že sa dvakrát napriek riadne doručenému predvolaniu nedostavil na informatívny výsluch (neúčasť na informatívnom výsluchu   17.   decembra   1998   ospravedlnil   a bez   ospravedlnenia   sa   nezúčastnil   na informatívnom výsluchu 7. júna 1999).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly   a účelný   postup   súdu   v konaní   pristupuje   procesná   povinnosť   účastníka   konania prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným   reagovaním   na   pokyny   súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Sťažovateľ v priebehu konania taktiež využil svoje procesné práva, v dôsledku čoho v rámci uvedeného konania krajský súd dvakrát rozhodoval o ním podaných námietkach zaujatosti   voči   zákonnému   sudcovi.   Konanie   o v poradí   druhej   námietke   zaujatosti sťažovateľa voči zákonnému sudcovi bolo krajským súdom zastavené, pretože ju ani po výzve okresného súdu nekonkretizoval. Možno teda konštatovať, že v dôsledku uplatnenia týchto   práv   sťažovateľom   v preskúmavanom   konaní   došlo   k   predĺženiu   konania v predmetnej   veci   na   okresnom   súde,   čo   mu   však   v súlade   s   doterajšou   judikatúrou ústavného   súdu   nemožno   započítať   na   ťarchu   (mutatis   mutandis   III.   ÚS   192/02, III. ÚS 82/05).

Z   uvedených   skutočností   teda   vyplýva, že k spomaleniu postupu   okresného   súdu v preskúmavanom konaní prispelo aj správanie sťažovateľa, a ústavný súd túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé z uvedených období začalo 7. júna 1999 (na tento deň bol okresným súdom nariadený informatívny výsluch sťažovateľa) a trvalo viac ako dvadsaťšesť mesiacov, t. j. až do 30. augusta 2001, keď vo veci konajúci sudca nariadil nový informatívny výsluch sťažovateľa. Okresný súd neuskutočnil žiadne procesné úkony smerujúce k skončeniu predmetnej veci ani počas viac ako sedemnásťmesačného obdobia   trvajúceho   od   25.   septembra   2001,   keď   bol   okresným   súdom   uskutočnený informatívny výsluch, do 3. marca 2003, keď sa vo veci konajúci sudca vyjadril k podanej námietke zaujatosti sťažovateľa. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie okrem uvedených období nečinnosti   poznačené   aj   neefektívnym   postupom   okresného   súdu.   O takomto   postupe okresného súdu v predmetnom konaní svedčí aj fakt, že od jeho začiatku až dosiaľ, t. j takmer   po   ôsmich   rokoch   od   začatia   konania   v predmetnej   veci,   nedošlo   k odstráneniu nedostatkov podaného návrhu na začatie konanie.

S ohľadom na to, že aj sťažovateľ ako účastník konania nesie zodpovednosť za svoje procesné   úkony,   mohol   okresný   súd,   ak by bol   postupoval   dôsledne   podľa   v tom   čase platného   §   43   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pri   nedostatočnom   rešpektovaní   jeho poučenia zo strany sťažovateľa pristúpiť k zastaveniu konania v predmetnej veci už v jeho úvode, resp. v rámci vykonávania prvotných úkonov.

Vyššie uvedené skutočnosti teda nesvedčia o tom, že by okresný súd organizoval svoj procesný postup v posudzovanom konaní (sp. zn. 8 C 308/97) tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty sťažovateľa ohľadne práv, ktoré boli predmetom žaloby, tak ako   mu   to   ukladá   ustanovenie   §   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré predstavuje premietnutie ústavnej garancie práva účastníkov občianskeho súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v zákonnej rovine.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už takmer osem rokov. Z uvedenej doby podstatnú časť, t. j. tri roky a sedem mesiacov (štyridsaťtri mesiacov),   tvorí   obdobie,   v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   obdobia   nečinnosti,   ako   aj   neefektívnu   činnosť okresného   súdu   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na   okresnom   súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal z dôvodu nemajetkovej ujmy aj o priznanie finančného   zadosťučinenia   vo   výške   80   000   Sk   zohľadňujúcej „dlhoročné   strádania, zdravotné ťažkosti, pracovné, rodinné a osobné problémy vzniknuté uvedeným konaním“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 40 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet   konania   okresného   súdu,   správanie   sťažovateľa,   dĺžku   zbytočných   prieťahov v tomto konaní (tri roky a sedem mesiacov) a s tým spojenú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadal   o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom vo výške 10 600 Sk, ktoré bližšie špecifikoval ako   súčet   odmeny   za   štyri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   veci   vrátane   prvej   porady s klientom,   písomné   podanie   sťažnosti,   ďalšia   porada   s klientom   vrátane   písomného doplnenia sťažnosti s potrebnými prílohami, zaslanie kópie listu JUDr. P. K., verejného ochrancu práv s vyjadrením) vrátane režijného paušálu (4 x 2 500 Sk + 4 x 150 Sk = 10 600 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený   v období   od   1.   januára   2005   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný súd sťažovateľovi nepriznal jeho právnym zástupcom uplatnený nárok na úhradu   úkonu   právnej   služby   -   podania   zo   14.   apríla   2005,   pretože   tento   spočíval   iba v doplnení   sťažnosti   právnym   zástupcom   sťažovateľa,   tak   aby   spĺňala   všetky   zákonné náležitosti, ako ani nárok na úhradu úkonu právnej služby - podania zo 4. júna 2005, ktoré neobsahovalo žiadne právne relevantné skutočnosti týkajúce sa veci samej, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie ústavného súdu.

Na základe vyššie uvedeného možno náhradu trov konania sťažovateľa vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk = 5 302 Sk). Na základe uvedeného ústavný súd prikázal okresnému súdu uhradiť náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2005