znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 131/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   Š.,   bytom   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   B.   Š., Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 143/99 z 22. februára 2000 rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 13   C   41/02-92   z   31.   marca   2003   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k. 2 Co 312/03-107 z 10. decembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť E. Š. v časti namietajúcej porušenie svojho základného práva uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   143/99   z   22.   februára   2000 a rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 13 C 41/02-92 z 31. marca 2003 o d m i e t a ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť E. Š. vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2004 doručená   sťažnosť   E.   Š.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. B. Š., Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 143/99 z 22. februára 2000 o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   1   Co 20/99 z 28. júna 1999 o   neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou a náhradu mzdy, rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 41/02-92 z 31. marca 2003 o zaplatenie 353 053 Sk z titulu náhrady škody spôsobenej advokátom v rámci výkonu svojho povolania a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 312/03-107 z 10. decembra 2003 o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 41/02-92 z 31. marca 2003.

Podľa tvrdenia sťažovateľky najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 4 Cdo 143/99 z 22.   februára   2000   odmietol   dovolanie   sťažovateľky,   ktoré   podala   v zastúpení   svojím právnym   zástupcom   z dôvodu   oneskoreného   podania   dovolania.   Najvyšší   súd   v tomto uznesení označil ako účastníka konania (odporcu) Strojservis, štátny podnik v likvidácii, pričom účastník mal byť správne označený Stavoservis, štátny podnik v likvidácii. Okresný súd a krajský súd opreli svoje rozhodnutia o toto nulitné rozhodnutie najvyššieho súdu. Tým boli zmarené všetky nároky sťažovateľky. Vzhľadom na to sa javili ako splnené zmluvné podmienky   z uzatvorenej   poistnej   zmluvy   medzi   Slovenskou   advokátskou   komorou a KOOPERATIVA poisťovňou, a. s., podľa ktorej nastupuje zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi z titulu výkonu povolania. Sťažovateľka sa snažila riešiť túto poistnú udalosť dohodou so zodpovedným advokátom a poisťovacou spoločnosťou, avšak bezvýsledne.   Advokát   sťažovateľky   podal   aj   podnet   na   mimoriadne   dovolanie,   avšak tomuto   podnetu   nebolo   vyhovené.   Sťažovateľke   neostávalo   nič   iné,   iba   obrátiť   sa   na okresný súd so žalobou o náhradu škody voči advokátovi, ktorý zmeškal lehotu na podanie dovolania.   Okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   konštatoval,   že   advokát   porušil   svoju povinnosť, avšak náhradu škody sťažovateľke nepriznal. Krajský súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažovateľka sa dožadovala, aby krajský súd vo svojom rozhodnutí vyslovil prípustnosť dovolania, čomu krajský súd nevyhovel a v odôvodnení rozhodnutia o tom nie je ani zmienka.

Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľka v tom, že postupom najvyššieho súdu bolo porušené právo stanovené v čl. 6 ods. 1 prvej vete dohovoru – teda právo na súdne rozhodnutie bez prieťahov v konaní vzhľadom na to, že podľa názoru sťažovateľky nulitné rozhodnutie súdu nemôže vstúpiť ani do právoplatnosti, ani do účinnosti. Postupom okresného súdu a krajského súdu bolo podľa názoru sťažovateľky porušené právo stanovené v čl. 46 ods.1 a v čl. 46 ods. 3 ústavy a súčasne bolo porušené aj právo zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvej vete dohovoru. Týmito konaniami bolo podľa tvrdenia sťažovateľky porušené základné   právo   na   súdnu   právnu   ochranu   bez   prieťahov   v konaní,   ako   aj   právo   na spravodlivé súdne konanie a náhradu škody.

Sťažovateľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk z dôvodu,   že   utrpela škodu   vo   výške   353   053   Sk,   ktorej   sa   nemohla úspešne   domôcť, a súčasne   trpela   psychickou   traumou   spôsobenou   spormi   o   svoje   práva.   Sťažovateľka strádala   aj   finančne,   pretože   ďalší   potenciálni   zamestnávatelia   ju   priamo   či   nepriamo odmietli zamestnať z dôvodu existencie pracovného sporu sťažovateľky s jej posledným zamestnávateľom. Tým sa sťažovateľka dostala aj do nedôstojného sociálneho postavenia. Stav   psychickej   záťaže   vyvoláva   u   sťažovateľky   stres,   ktorý   negatívne   ovplyvňuje   jej zdravotný stav.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. uznesenie Najvyššieho súdu SR č. sp. 4 Cdo 143/99 je nulitné z dôvodu absencie právoplatnosti   a   účinnosti   tohoto   uznesenia,   ku   ktorej   došlo   nesprávnym   označením účastníka   konania   –   žalovaného.   Žalovaný,   tak   ako   ho   označilo   citované   uznesenie neexistuje a z toho dôvodu nebol a ani nemohol byť účastníkom konania. Týmto konaním spôsobil Najvyšší súd SR prieťahy v súdnom konaní č. 4 Cdo 143/99, čím porušil základné právo   sťažovateľky   stanovené   v čl.   6   ods.   1   prvá   veta   medzinárodného   Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Ústavný   súd   SR   ukladá Najvyššiemu súdu SR prejednať dovolanie sťažovateľky – navrhovateľky zn. A-Jn-Si-56/97- S zo dňa 26. 8. 1999 v spore vedenom na NS SR pod spisovou značkou 4 Cdo 143/99 a rozhodnúť o tomto dovolaní do 6-tich mesiacov od vyhlásenia tohoto nálezu.

2. Rozsudkom Okresného súdu v Prešove vedeného pod spisovou značkou 13 C 41/02 zo dňa 31. 3. 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 2 Co 312/03 zo dňa 10. 12. 2003 boli porušené základné práva sťažovateľky – navrhovateľky stanovené v čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako aj ustanovenie čl. 6 ods. 1 medzinárodného Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to tým, že uvedené súdy:

a)   nepreverili   právoplatnosť   a   účinnosť   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR č. 4 Cdo 143/99, aj keď sa ho vo svojich rozsudkoch dovolávali.

b) neuplatnili v týchto konaniach procesné postupy, ktoré by zabezpečili náležitú súdnu ochranu práv a oprávnených záujmov sťažovateľky – navrhovateľky.

c)   nepriznali   sťažovateľke   –   navrhovateľke   nárok   na   náhradu   škody,   aj   keď zodpovednosť za škodu bola preukázaná.

d) pričom Krajský súd v Prešove v odvolacom konaní nevyhovel návrhu sťažovateľky – navrhovateľky na vyslovenie prípustnosti dovolania v rozsudku, čím neprípustne obmedzil jej základné právo na súdnu ochranu a tým aj bolo sťažovateľke upreté práv na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd ruší rozsudok Okresného súdu v Prešove č. 13 C 41/02 zo dňa 31. 3. 2003 a rovnako tak ruší rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 2 Co 312/03 zo dňa 10. 12. 2003 a vracia vec na opätovné prejednanie súdu prvého stupňa.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk, ktoré   sú   povinní   zaplatiť   všetci   porušovatelia   spoločne   a   nerozdielne   do   15   dní   od vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

1.   V časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 143/99 z 22. februára 2000, sa sťažovateľka domáha ústavnej ochrany až po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty.   Ide   o   uznesenie,   ktorým   bolo   rozhodnuté o odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   28.   júna   1999 o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou a náhradu mzdy. Taktiež aj v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 13   C   41/02-92   z 31.   marca   2003   nebola   sťažnosť   podaná   v zákonom   stanovenej dvojmesačnej lehote. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú (bod 1 výrokovej časti uznesenia).

2.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   ďalej   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 41/02-92 z 31. marca 2003 o zaplatenie 353 053 Sk z titulu náhrady   škody   spôsobenej   advokátom   v rámci   výkonu   svojho   povolania   a   rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 312/03-107 z 10. decembra 2003 o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 41/02-92 z 31. marca 2003.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky podľa § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky   spojené   s nadobudnutím   a uplatňovaním   takýchto   práv.   Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov   odmietnutia   sťažnosti   je   jej   zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   na   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia základného práva na súdnu ochranu, ústavný súd uviedol v rámci svojej rozhodovacej činnosti, že podstata tohto práva spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom   súdu,   dostať.   Ďalej   uviedol,   že   postup   súdov   v konaní   o veci   a jeho   kvalita ustanovená   zákonom   je   vyjadrením   práva   na   súdnu   ochranu   účastníka   konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesným práv účastníkov konania chránených   zákonmi   (napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom)   je   súčasne   aj   porušením základného   práva   alebo   slobody   upravených   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Čl.   46   ods.   3   ústavy   sa   zaručuje   základné   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Tejto ochrany sa možno domáhať len v medziach zákona. Týmto zákonom je zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V danom prípade ústavný súd nemá   právomoc   rozhodovať   o   nárokoch   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   všeobecného   súdu   (I.   ÚS   6/94).   Ak   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   ide o nezákonné rozhodnutie   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   prípadne   najvyššieho   súdu, v dôsledku   ktorého   jej   vznikla   škoda,   tejto   ochrany   sa   mala   domáhať   podľa   vyššie uvedeného zákona.

Čl. 6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivé súdne konanie. Právo, aby vec bola prejednaná spravodlivo, je jednou, i keď zrejme ústrednou zložkou širšieho pojmu práva na spravodlivý proces popri iných zárukách, ktoré sú obsahom tohto všeobecného pojmu. Právo na spravodlivý proces je tvorené radom ďalších práv a záruk. Najhlavnejšie z nich   sú   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórneho   prejednania   veci,   právo   byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Medzi jednotlivými zložkami práva na spravodlivé prejednanie veci je úzka súvislosť a vzájomná podmienenosť. Právo na spravodlivé   prejednanie   veci   sa   vzťahuje   na   každé   konanie,   v ktorom   sa   rozhoduje o občianskom práve alebo záväzku. Nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto rozhodnutie   súdu   v súlade   s objektívnym   právom.   Čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov pred súdom. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup na súd, pričom k nemu sa pridávajú záruky, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti napadla v konaní pred ústavným súdom rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 41/02-92 z 31. marca 2003 o zaplatenie 353 053 Sk z titulu náhrady   škody   spôsobenej   advokátom   v rámci   výkonu   svojho   povolania   a   rozsudok krajského súdu č. k. 2 Co 312/03-107 z 10. decembra 2003 o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 41/02-92 z 31. marca 2003.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné k uvedenej judikatúre, ktorá je relevantná aj pre danú vec, dodať, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Len výnimočne by otázka splnenia podmienok   konania   pred   všeobecnými   súdmi   mohla   byť   predmetom   kritiky   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

S poukázaním na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danej veci o takýto prípad nejde. V konaní pred okresným súdom a krajským súdom si sťažovateľka uplatnila náhradu škody, ktorú jej mal spôsobiť advokát, ktorý zmeškal lehotu na podanie dovolania proti uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   143/99   z   22.   februára   2000.   Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú pri výkone povolania je upravená v § 21 zákona Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov, podľa ktorého advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie, pričom   tejto   zodpovednosti   sa   zbaví,   ak   preukáže,   že   škode   nemohol   zabrániť   ani   pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho možno žiadať. Sťažovateľka nepreukázala vznik škody a dostala sa tak do stavu dôkaznej núdze pri jej tvrdení, že by mala úspech pred dovolacím súdom. Nevyplatená náhrada mzdy, ktorú si sťažovateľka uplatnila ako náhradu škody proti advokátovi, bola by možná iba v spojení s vyhovujúcim rozhodnutím súdu v jej prospech. To by však predpokladalo zrušenie rozhodnutia najvyšším súdom a stav, že by novo rozhodli súdy (okresný a krajský) tak, že by sťažovateľke priznali náhradu mzdy. Takýto   postup   však   sťažovateľka   nevedela   preukázať.   Avšak   nepreukázala   ďalšie   dva predpoklady   občianskoprávnej   zodpovednosti   za   škodu,   a   to   vznik   škody   a   príčinnú súvislosť.   Vzhľadom   na   to   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   sa   zamietla   žaloba sťažovateľky   o   náhradu   škody   spôsobenej   pri   výkone   advokátskeho   povolania, a rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   prvostupňový   rozsudok,   považuje ústavný súd za rozhodnutie, ktoré nie je arbitrárne a je i náležite zdôvodnené.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   vo   zvyšnej   časti   (bod   2   výrokovej   časti uznesenia)   po jej   predbežnom   prerokovaní podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004