znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 130/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátska kancelária,Herľanská 547, Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivýproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako podanú neoprávnenouosobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra2015 doručená sťažnosť(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresnýsúd“) č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 130/2009 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23 Cb 130/2009-571 zo dňa 10. mája 2012 a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania v sume 296,44 Eur, ktorý je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. Moniky Ilčišinovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh vyplynulo,pred okresným súdom bolo pod sp. zn. 23 Cb 130/2009 vedené konanie, v ktorom sažalobca Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len„žalobca“) domáhal po súdom pripustených zmenách žaloby proti žalovanému

(ďalej aj „žalovaný“), za účastivedľajšieho účastníka na strane žalovaného

(ďalej len „ ⬛⬛⬛⬛ “), určenia, že zhromaždenie žalovaného konané29. apríla 2009 v hoteliv rekreačnom stredisku ⬛⬛⬛⬛ nebolo zasadnutímmimoriadneho valného zhromaždenia a prijaté uznesenia nie sú uzneseniami mimoriadnehovalného zhromaždenia žalovaného.

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn.36 CbR 14/2008 z 30. marca 2009 vyhovel návrhu spoločnosti

, a poveril ju v lehote 40 dní od právoplatnosti uznesenia zvolaťmimoriadne valné zhromaždenie žalovaného. Súd súčasne určil, že predsedommimoriadneho valného zhromaždenia až do zvolenia riadneho predsedu mimoriadnehovalného zhromaždenia bude sťažovateľ. Proti tomuto uzneseniu podal 23. apríla 2009mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálnyprokurátor“) spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 M Obdo 3/2009 z 27. apríla 2009vykonateľnosť napadnutého uznesenia odložil. Napriek uvedeným skutočnostiamsťažovateľ 29. apríla 2009 o 15.00 h protiprávne zorganizoval na miesterekreačné̶stredisko ⬛⬛⬛⬛ stretnutie niekoľkých subjektov, zastúpených̶advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ktoré nezákonne vystupovali ako akcionárižalovaného. Stretnutia sa zúčastnil aj splnomocnený zástupca žalobcu ⬛⬛⬛⬛.Pri prezentácii predložil výpis majiteľa zo zoznamu akcionárov žalovaného vedenéhoCentrálnym depozitárom cenných papierov Slovenskej republiky (ďalej len „centrálnydepozitár“) k rozhodujúcemu dňu 24. apríla 2009 a kópiu hromadnej akcie na meno,ktorými preukázal, že jediným akcionárom žalovaného v deň konania mimoriadnehovalného zhromaždenia je žalobca. O priebehu stretnutia splnomocnený zástupca žalobcuspísal 29. apríla 2009 na notárskom úrade ⬛⬛⬛⬛ vyhlásenie vo formenotárskej zápisnice č. N 93/2009, Nz 14567/2009. Sťažovateľ napriek vedomosti o odkladevykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008a neexistencii zákonného práva viesť valné zhromaždenie pokračoval v navodzovaní dojmu,že vedie mimoriadne valné zhromaždenie žalovaného. Ignoroval výpis zo zoznamuakcionárov vedený centrálnym depozitárom, spísal zdanlivú listinu prítomných akcionárovžalovaného, uviedol v nej zúčastnené subjekty

a v rozpore s reálnou akcionárskou štruktúrou pridelil hlasovacie právaosobám, ktoré nikdy neboli akcionármi žalovaného. Následne poveril

, aby ako zástupkyňa akcionárov s najväčším počtom hlasov zhromaždenie viedla.Táto však opätovne poverila vedením zhromaždenia sťažovateľa, ktorý prítomných vyzvalna odhlasovanie nasledujúcich bodov programu: 1. Zvolenie orgánov MVZ; 2. Zmenastanov spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ 3. Odvolanie a voľba členov predstavenstva;4. Odvolanie a voľba členov dozornej rady, a do časti programu 5. Rôzne zaradil napr.cezhraničné spojenie žalovaného s cyperskou spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, rozdeleniedovtedy nerozdeleného zisku, predaj 34 % akcií žalovaného a iné. Uznesenia prijatéosobami, ktoré neboli zapísané do zoznamu akcionárov, nemôžu byť uzneseniamimimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného. Naliehavý právny záujem na podanejurčovacej žalobe odôvodnil žalobca tým, že napriek odkladu vykonateľnosti uzneseniaOkresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 realizoval sťažovateľ právne úkonysmerujúce k uskutočneniu mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, na ktoromoznačené subjekty vystupovali ako akcionári žalovaného a pokúšali sa prijať uzneseniav zmysle programu. Uvedené konanie smerovalo k dosiahnutiu zmien zápisu v obchodnomregistri a k uskutočneniu ďalších podstatných zmien v spoločnosti žalovaného. Svedčí o tomaj pozvánka na ďalšie zasadnutie mimoriadneho valného zhromaždenia zvolaného na 1. jún2009 v rekreačnom stredisku, ktorú vypracoval sťažovateľ ako predsedapredstavenstva žalovaného a doručil ju žalobcovi 11. júna 2009. Právne postavenie žalobcuako jediného akcionára žalovaného je vážne ohrozené. Bezprostrednosť ohrozeniaa naliehavosť právneho záujmu odôvodňuje vystupovanie označených subjektovvydávajúcich sa za akcionárov žalovaného, ktorí tvrdia, že na stretnutí 29. apríla 2009zvolili sťažovateľa za predsedu predstavenstva žalovaného. Týmto spôsobom sa snažiaprevziať obchodné vedenie spoločnosti žalovaného a vykonať ďalšie kroky, ktorýmivznikne na strane žalobcu podstatná škoda. Ochranu práv žalobcu ako jediného akcionáražalovaného a odstránenie ohrozenia jeho záujmov nie je možné dosiahnuť inými právnymiprostriedkami ako podanou určovacou žalobou. Naliehavosť právneho záujmu na určeníprávneho statusu stretnutia konaného 29. apríla 2009 je daná z dôvodu ochrany pred ďalšímizásahmi do akcionárskych práv žalobcu. Pretože nedošlo ku konaniu mimoriadneho valnéhozhromaždenia, nemôže sa žalobca domáhať určenia neplatnosti uznesení, o ktorých aktérizhromaždenia tvrdia, že sú uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného,ide o ničotné právne akty.

Žalovaný s podanou žalobou súhlasil, považoval ju za dôvodnú a navrhol jejvyhovieť. Pre právnu istotu účastníkov je potrebné rozhodnutie súdu, pretože vec nie jemožné vyriešiť iným spôsobom. Už táto skutočnosť zakladá existenciu naliehavéhoprávneho záujmu na podanej určovacej žalobe. Vzhľadom na dôvody uvádzané žalobcom jev súčasnosti neisté aj právne postavenie samotného žalovaného, keďže osoby, ktorézvolávali a zúčastnili sa napadnutého mimoriadneho valného zhromaždenia z 29. apríla2009, sa vo vzťahu k tretím osobám preukazujú zápisnicou z tohto zhromaždenia, vydávajúsa za členov štatutárneho orgánu žalovaného a snažia sa o vykonanie právnych a inýchúkonov, ktoré ohrozujú žalovaného a sú v jeho neprospech.

Spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ sa pojednávania nariadeného na 10. máj 2012 bezospravedlnenia nezúčastnila, k žalobe sa nevyjadrila a odročenie pojednávania nežiadala.Okresný súd na pojednávaní zároveň rozhodol o nepripustení jej vstupu do konania akovedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Okresný súd rozsudkom č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 žalobe žalobcuvyhovel a určil, že zhromaždenie uskutočnené 29. apríla 2009 o 15. 00 h v hoteliv rekreačnom stredisku ⬛⬛⬛⬛ nebolo zasadnutím mimoriadneho valnéhozhromaždenia žalovaného a všetky uznesenia prijaté na tomto zhromaždení nie súuzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného.

Okresný súd sa zaoberal najprv posúdením existencie naliehavého právneho záujmuna požadovanom určení a konštatoval, že„žalobca má vo veci naliehavý právny záujem aj napriek tomu, že medzi účastníkmi konania nebol spor a obaja účastníci zastávali zhodné názory ohľadne žalobou napadnutého zhromaždenia a uznesení na ňom prijatých. Existenciu naliehavého právneho záujmu súd videl v nutnosti odstránenia právnej neistoty a nejasnosti o právnom charaktere napadnutého zhromaždenia a jeho uznesení vzhľadom na dôsledky a prejavy tohto zhromaždenia a prijatých uznesení navonok vo vzťahu k tretím osobám a spätne vo vzťahu k žalobcovi ako aj žalovanému.“.

Ďalej svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil takto:„Súdu je z vykonaného dokazovania a jeho rozhodovacej činnosti známe, že žalobca sám vedie, je účastníkom alebo vedľajším účastníkom viacerých súdnych sporov na súdoch SR vyvolaných v súvislosti s konaním údajného MVZ spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ dňa 29.4.2009 a na ňom prijatými uzneseniami, či v súvislosti s predajom akcii tejto spoločnosti v exekučnom konaní....

Zo zápisnice označenej ako zápisnica z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ konaného dňa 29.4.2009 (čl. 60/65) je bez pochybností zrejmé, že zvolávatelia a ostatné zúčastnené subjekty registrované pod bodmi 1/7 listiny prítomných akcionárov, vystupovali a konali na tomto zhromaždení ako akcionári zúčastnení na zasadnutí MVZ a vo forme prijatých uznesení prejavili svoju jednoznačnú vôľu presadiť zásadné rozhodnutia pre spoločnosť žalovaného týkajúce sa zmien v jeho štatutárnych a dozorných orgánoch, podnikateľských aktivitách a majetkovej účasti.

Z vykonaného dokazovania ako aj z rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 22Cb/101/2009, ktorý na pojednávaní predložil žalobca, vyplýva, že uzneseniami prijatými na zhromaždení konanom dňa 29.4.2009 sa prezentovali tretie osoby vystupujúce ako členovia štatutárneho orgánu spoločností ⬛⬛⬛⬛, a na ich základe vykonávali právne úkony v neprospech žalovaného, ktoré poškodzujú aj akcionárske práva žalobcu, ako jediného akcionára žalovaného.

Dňa 4. 7. 2009 spísal ⬛⬛⬛⬛, konajúci ako predseda predstavenstva ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, konajúci ako člen predstavenstva ⬛⬛⬛⬛ na exekútorskom úrade exekútorský zápis o právnom úkone (obdoba exekučnej Nz podľa slovenského Ex. por.), ktorým zaviazali ⬛⬛⬛⬛ uhradiť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ sumu 12.684.021,81 €. Na základe tohto exekútorského zápisu sp. zn. Exc 109/2009 začalo exekučné konanie na majetok žalovaného a jeho odberateľom boli doručené exekučné príkazy prikázaním inej peňažnej pohľadávky.

Súd konštatuje, že s odvolaním sa na zápisnicu z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ z 29.4.2009

konal a vystupoval ako predseda predstavenstva aj v prejednávanej právnej veci, keď dňa 26.8.2009 (čl. 199/200) doručil súdu oznámenie o odvolaní plnej moci PZ žalovaného a súčasne oznámil, že na zastupovanie žalovaného vo veci udelil plnú moc JUDr. Monike Ilčišinovej.

Žalobca, ktorý v čase podania žaloby ako aj v čase rozhodnutia súdu je jediným akcionárom žalovaného zapísaným v zozname akcionárov u Centrálneho depozitára CP SR nemá možnosť dosiahnuť ochranu svojich práv a právom chránených záujmov spojených súčasťou v spoločnosti žalovaného (t. j. ochranu nerušeného výkonu akcionárskych práv) iným spôsobom a inými právnymi prostriedkami než rozhodnutím súdu o podanej určovacej žalobe. Žalobca tvrdí, že napadnuté zhromaždenie nie je zasadnutím MVZ pre nesplnenie zákonných podmienok nevyhnutých na konanie MVZ a uznesenia na ňom prijaté nie sú uzneseniami MVZ. Z tohto dôvodu sa nemôže domáhať ochrany svojich práv podaním žaloby o určenie neplatnosti uznesení MVZ. Všetky vyššie uvedené okolnosti v ich vzájomných a vzájomne neoddeliteľných súvislostiach zakladajú podľa názoru súdu naliehavý právny záujem žalobcu v prejednávanej právnej veci.

Z hľadiska právneho posúdenia vecí a dôvodnosti podanej žaloby súd v spojitosti s vykonaným dokazovaním posudzoval otázku či sa dňa 29. 4. 2009 mohlo v súlade so zákonom konať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti zvolané na základe uznesenia OS BA I č. k. 14/2008 do rekreačného strediska

.

Podstatnou a pre rozhodnutie súdu právne významnou skutočnosťou bolo, že v čase konania tohto zhromaždenia bola zo zákona a následne aj uznesením NS SR č. k. 6 MObdo 3/2009 z dňa 27.4.2009 odložená vykonateľnosť uznesenia OS BA I č. k. 14/2008. Podľa § 243ha ods. 1 O. s. p. v znení k 23. 4. 2009, ak generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie a súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhne odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, odkladá sa doručením mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 243ha ods. 2 písm. b) O. s. p. v cit. znení účinky odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia zanikajú rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní, najneskôr však uplynutím jedného roka od doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu, ak dovolací súd nerozhodne o predĺžení tejto lehoty.

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že Generálny prokurátor SR doručil dňa 23. 4. 2009 Najvyššiemu súdu SR mimoriadne dovolanie voči uzneseniu OS BA I č. k. 14/2008 a súčasne navrhol odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

V zmysle § 243ha O. s. p. v znení platnom k 23.4.2009, dňom doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu t.j. 23.4.2009 došlo zo zákona k odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, a to na dobu 1 roka.

Účelom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého mimoriadnym dovolaním, ku ktorému dochádza zo zákona (§ 243ha O. s. p.) je zamedziť zmareniu účelu a cieľu mimoriadneho dovolania do doby, kým bude o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodnuté. Zákonodarca preto pripustil odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia ex lege momentom doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu.

Následné rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. 6 MObdo 3/2009 zo dňa 27. 4. 2009 ničím nezmenilo už existujúce a zo zákona vzniknuté účinky odkladu vykonateľnosti uznesenia OS BA I č. k. 14/2008, a tieto len ohraničilo dobou do rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Z judikatúry Ústavného súdu SR je tunajšiemu súdu známe, že uvedené uznesenie NS SR napadol ústavnou sťažnosťou zvolávateľ MVZ ⬛⬛⬛⬛ Namietal, že rozhodnutím NS SR č. k. 6 MObdo 3/2009 zo dňa 27. 4. 2009 boli porušené jeho práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd SR uznesením II. ÚS 355/2010-21 z 9. 10. 2010 sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Účel a význam odkladu vykonateľnosti nastupujúceho zo zákona ako aj procesného rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého mimoriadnym opravným prostriedkom je identický a spočíva v dočasnom vylúčení účinkov mimoriadnym opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia (II.ÚS 531/2011).

Dňom 23.4.2009, kedy v dôsledku mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR došlo zo zákona k odkladu vykonateľnosti uznesenia OS BA I č. k. 14/2008 už teda nemohol zvolávateľ ⬛⬛⬛⬛ konajúci

legitímne a v súlade so zákonom zvolať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, takéto MVZ zrealizovať a spolu s ďalšími zúčastnenými subjektmi na takomto MVZ hlasovať a prijímať uznesenia.

Pokiaľ zvolávateľovi ⬛⬛⬛⬛, bola uznesením OS BA I č. k. 14/2008 zo dňa 30.3.2009 v zmysle § 181 ods. 3 Obch. zák. v znení platnom v danom čase, priznaná legitimácia na zvolanie MVZ spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, toto oprávnenie trvalo len do 23. 4. 2009, kedy nastúpili účinky odkladu vykonateľnosti uzn. OS BA I č. k. 14/2008.

Po 23. 4. 2009 už žiadnym úkonom zvolávateľa spojeným s prípravou MVZ (pozvánka na MVZ z 30.4.2009 a ďalšia organizácia MVZ) ako ani úkonom spojeným s realizáciou tohto zhromaždenia dňa 29.4.2009, hlasovaním na ňom a prijatým uzneseniam nemožno priznať právne účinky.

Tieto úkony sú vykonané v rozpore so zákonom, nepožívajú právnu ochranu a majú charakter nulitných úkonov.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania a cit. ust. zák. dospel súd k záveru, že zhromaždenie konané dňa 29. 4. 2009 o 15,00 hod. v rekreačnom stredisku

, nebolo zasadnutím mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného ⬛⬛⬛⬛ a uznesenia prijaté na tomto zhromaždení nie sú uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného ⬛⬛⬛⬛. Súd preto žalobe ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel.“

Po vyhlásení rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 saprítomní účastníci (žalobca a žalovaný) vzdali práva na podanie odvolania proti tomutorozsudku.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedol, že nebol účastníkomkonania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 23 Cb 130/2009 a o rozsudkuokresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 sa dozvedel až 9. júla 2015doručením rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012-6336 zo 17. februára 2015 (bol vyhlásený v neprítomnosti sťažovateľa), ktorým bolsťažovateľ uznaný vinným z pokusu pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodupodľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákonaa odsúdený na trest odňatia slobody na jedenásť rokov. Sťažovateľ ďalej uvádza, že konaniemimoriadneho valného zhromaždenia bolo týmto rozsudkom klasifikované ako príprava napokus trestného činu podvodu a z tohto dôvodu je dotknutou osobou.

Ako zo sťažovateľom predloženého rozsudku Špecializovaného trestného súduv Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012-6336 zo 17. februára 2015 vyplýva, v jeho odôvodnení(s. 45, 63 – 64) je zhrnutý obsah rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571z 10. mája 2012 s uvedením, že právoplatnosť nadobudol 23. apríla 2013 v spojenís uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 386/2012-627 z 21. februára 2013.Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 odôvodnil tým, že tento rozsudok bol jednýmz hlavných dôkazov v trestnom konaní vedenom proti nemu, keďže z neho bolo zistené, žesťažovateľ nemohol mimoriadne valné zhromaždenie viesť ako jeho predseda do zvoleniapredsedu mimoriadneho valného zhromaždenia, nemohol byť zvolený za predsedupredstavenstva žalovaného, nebolo prijaté uznesenie, ktoré ho do tejto funkcie zvolilo,pretože sa žiadne mimoriadne valné zhromaždenie žalovaného 29. apríla 2009neuskutočnilo. Rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 jenesprávny, vydaný v rozpore so zákonom, pretože zvolanie mimoriadneho valnéhozhromaždenia, ako aj jeho konanie je právnou skutočnosťou a súd nemôže posudzovaťprávnu skutočnosť. Zvolávateľ zvolal mimoriadne valné zhromaždenie na základepoverenia súdom, toto jeho právo bolo skonzumované, išlo o právnu skutočnosť, ktorá sastala. Aj keby pri zvolávaní a konaní mimoriadneho valného zhromaždenia žalovanéhodošlo k porušeniu stanov spoločnosti, ktorýkoľvek akcionár sa mohol domáhať žalobouurčenia neplatnosti prijatých uznesení. Je v rozpore s ústavou, ak súd vyhlási právnuskutočnosť za neexistujúcu a vymaže ju z dejín. Rozsudok súdu vo veci, v ktorej účastnícizhodne potvrdia, že medzi nimi neexistuje spor a na základe takéhoto zhodného tvrdeniasúd vydá deklaratórny rozsudok, ktorým vyhlási právnu skutočnosť za neexistujúcu, musíbyť chápaný ako paakt a nemôže zakladať právne následky. Okresný súd vo vecirozhodoval bez splnenia základného predpokladu pre svoje rozhodovanie, keď medziúčastníkom nebolo žiadneho sporu (aj žalovaný žiadal žalobe vyhovieť). Pokiaľ súdyprejednávajú spory a v tomto prípade sporu nebolo, postupom súdu došlo aj k porušeniučl. 2 ods. 2 ústavy, pretože štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziacha v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako z podanej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu týchto jeho právmalo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012, ktorýmo žalobe žalobcu proti žalovanému bolo rozhodnuté tak, že okresný súd určil, žezhromaždenie uskutočnené 29. apríla 2009 o 15.00 h v hoteliv rekreačnom stredisku ⬛⬛⬛⬛ nebolo zasadnutím mimoriadneho valného zhromaždenia žalovanéhoa všetky uznesenia prijaté na tomto zhromaždení nie sú uzneseniami mimoriadneho valnéhozhromaždenia žalovaného.

Z rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základnýchpráv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochranysvojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietaťporušenie svojich základných práv a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je tomožné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania,v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05) alebo ním aspoň bol (napr.II. ÚS 564/2011).

Zo sťažnosti samotného sťažovateľa vyplýva, že účastníkom napadnutého konaniaboli Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej a ⬛⬛⬛⬛,resp. spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, vo vzťahu ku ktorej bolo na pojednávaní 10. mája 2012rozhodnuté o nepripustení jej vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na stranežalovaného.

Keďže sťažovateľ nemal v napadnutom konaní procesné postavenie účastníkakonania (nebol žalobcom, žalovaným ani vedľajším účastníkom), nemohol v tomto konaníuplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti. Z tohto dôvodu nemohlov posudzovanom konaní dochádzať ani k porušovaniu jeho základných a práv a slobôd(II. ÚS 205/04).

Pretože sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ, ktorý nie je aktívne vecnelegitimovaný na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanúneoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani sťažovateľom zdôrazňovaná skutočnosť, žerozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 bol zohľadnenýi v rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012-6336zo 17. februára 2015. Sťažovateľ predmet konania pred ústavným súdom vymedzil petitomsvojej sťažnosti, a to tak, že k porušeniu ním označených základných práv malo dôjsťv konaní pred okresným súdom sp. zn. 23 Cb 130/2009, a nie v konaní Špecializovanéhotrestného súdu v Pezinku sp. zn. PK – 2 T 23/2012. Takéto vymedzenie predmetu konaniapred ústavným súdom vylučuje zaoberať sa spôsobom zohľadnenia rozsudku okresnéhosúdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 v trestnom konaní vedenom protisťažovateľovi.

Pre úplnosť, pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že samotné vykonanie mimoriadneho valnéhozhromaždenia bolo rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T23/2012-6336 zo 17. februára 2015 klasifikované ako príprava na pokus trestného činupodvodu a z tohto dôvodu je dotknutou osobou, zo sťažovateľom ústavnému súdupredloženého rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012-6336 zo 17. februára 2015 vyplýva, že týmto rozsudkom bol sťažovateľ uznaný vinným,pretože spoločne s ďalšou osobou predstierajúc, že sú oprávnení konať v mene žalovaného,a to sťažovateľ ako predseda predstavenstva (jeho spoluobžalovaný ako podpredsedapredstavenstva), predložili v Českej republike 4. júna 2009 súdnej exekútorke

, na preukázanie tejto skutočnosti Zápisnicu z rokovania mimoriadneho valnéhozhromaždenia obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, konaného 29. apríla 2009v ⬛⬛⬛⬛ v rekreačnom stredisku ⬛⬛⬛⬛ podpísali exekútorské zápisyč. Exz 109/2009 a č. Exz 110/2009, v ktorých žalovaný uznal dlhy voči tretím osobámvo výške 12 684 021,81 €, resp. 179 250,69 €, zaviazal sa zaplatiť zmluvnú pokutua súhlasil s priamou vykonateľnosťou exekútorských zápisov, ak dlh nebude zaplatenýdo 10. júna 2009, čo malo za následok vedenie exekúcie na majetok žalovaného, pričomtakto sťažovateľ (a spoluobžalovaný) konali napriek svojej vedomosti, že na konaniemimoriadneho valného zhromaždenia neboli splnené zákonné podmienky, doručenímmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora s návrhom na odklad vykonateľnostiuznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 30. marca 2009najvyššiemu súdu 23. apríla 2009 došlo zo zákona k odkladu jeho vykonateľnosti,rozhodnutia prijaté na zhromaždení konanom 29. apríla 2009 neboli schválené žalobcomako akcionárom žalovaného a sťažovateľ sa nestal predsedom predstavenstva žalovaného.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016