SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 130/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2015 predbežneprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Petrom Rybárom, Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29,Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 67/2014-181z 28. mája 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)č. k. 1 Co 67/2014-181 z 28. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou v sporeo zaplatenie sumy 6 384,51 € v postavení žalovanej. Okresný súd Košice I (ďalej len„okresný súd“) ako súd prvého stupňa žalobu zamietol a zároveň vyhovel vzájomnémunávrhu žalovanej a zaviazal každú zo žalobkýň zaplatiť žalovanej sumu 1 158,24 € s 8,5 %úrokom z omeškania od 24. augusta 2012 do zaplatenia. Žalobkyne súčasne zaviazalspoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 2 976,89 €. Okresný súdbol toho názoru, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania škodyv podobe ušlého zisku, pretože žalobkyne počas celej rozhodnej doby nevyvíjali žiadnučinnosť smerujúcu k prenájmu bytu, navyše do dnešného dňa byt užívajú bez toho, aby honiekedy dali do prenájmu tretej osobe.
3. Na základe odvolania žalobkýň o veci rozhodoval krajský súd ako súd odvolací,ktorý dospel k názoru, že žalobkyne „mali zaistené všetky predpoklady, pre tzv. pravidelný beh vecí smerujúci k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, preto mohli dôvodne očakávať zväčšenie ich majetku spočívajúceho v nájomnom“. Uvedený záver je podľa sťažovateľky v rozpores výsledkami dokazovania, na dôkaz čoho citovala z výpovede žalobkyne v 2. radena pojednávaní z 18. januára 2013, kde na otázku právneho zástupcu žalovanej, abyžalobkyňa v 2. rade uviedla, ako naložili s bytom po tom, ako v januári 2011 získali od nehokľúč, táto uvádza: „Najprv sa byt zrekonštruoval, zabezpečil sa tam nejaký nábytok. Neviem, ako dlho toto trvalo a po tejto rekonštrukcii sme spolu so sestrou ho používali na učenie. Striedali sme sa v ňom.“ Túto neexistenciu nájmu potvrdil podľa sťažovateľky ajsvedok ⬛⬛⬛⬛. Z uvedeného podľa sťažovateľky nesporne vyplynulo, že byt nebolnikdy prenajímaný a nebolo ani v pláne žalobkýň ho prenajímať, a preto nebolo sťažovateľkejasné, ako mohol krajský súd deklarovať existenciu ušlého zisku na strane žalobkýň.Napadnuté uznesenie predstavuje podľa názoru sťažovateľky príklad sudcovskejarbitrárnosti.
4. Na základe uvedených skutočností je sťažovateľka toho názoru, že napadnutýmuznesením došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. V závere sťažnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnostina ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bydlisko ⬛⬛⬛⬛, občan SR na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 28.05.2014 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. lCo/67/2014-181 porušené bolo. Uznesenie Krajského súdu Košice číslo konania 1Co/67/2014-181 zo dňa 28.5.2014 sa ruší.
Krajský súd Košice je povinný uhradiť trovy konania vo výške 284,08 EUR Eur na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, 04001 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti,z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal.
12. V rámci skúmania podmienok konania neušlo pozornosti ústavného súdu, že ajkeď zo sťažnosti je zrejmé, že ju mal spísať advokát JUDr. Peter Rybár, splnomocneniena zastupovanie sťažovateľky k nej v rozpore s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebolopripojené. Pokiaľ ide o dôvody sťažnosti, tie sa sústreďujú v podstate iba na polemikus právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa nároku na ušlý zisk žalobkýň v spojenís vykonaným dokazovaním okresného súdu, ktoré sťažovateľka označila za „svojvoľný výklad zákonov“, z čoho odvodila porušenie označeného základného práva podľa ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inú ústavne relevantnúargumentáciu sťažovateľka nepredostrela. Už iba uvedené nedostatky sťažnosti mohli viesťk jej odmietnutiu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
13. Napriek tomu ústavný súd preskúmal celý obsah sťažnosti a napadnuté uzneseniekrajského súdu a vzhľadom na závery, ku ktorým dospel, v záujme hospodárnosti konaniaani nevyzýval sťažovateľku na doplnenie sťažnosti.
14. Sťažovateľka je žalovanou v konaní o zaplatenie sumy 6 384,51 € z titulu náhradyškody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s tým, že žalovaná neoprávnene zadržiavala kľúčeod bytu, čím znemožnila žalobkyniam disponovať s bytom, na základe čoho mala na stranežalobkýň vzniknúť škoda jednak v podobe ušlého zisku v sume 3 683,52 € a jednakv podobe skutočnej škody v sume 2 700,99 €. Okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol,pretože dospel k záveru, že aj keď žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi, nemožnohovoriť o príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovanej a škodou, ktorej vznikv súvislosti s prípadným užívaním bytu treťou osobou mohol nastať. Podľa názoru okresnéhosúdu žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania škody ani v podobeušlého zisku ani v podobe nedoplatkov, pretože počas celej rozhodnej doby nevyvíjaližiadnu činnosť smerujúcu k prenájmu bytu, a pokiaľ žalobkyne hradili platby spojenés užívaním bytu, urobili tak na základe svojej povinnosti ako vlastníčky bytu. Pokiaľv konaní nebolo sporným, že žalovaná byt nikdy neužívala, na strane žalobkýň nemohlavzniknúť žiadna škoda, pretože platby nezávislé od reálneho užívania boli žalobkynepovinné platiť na základe vlastníckeho práva k bytu a za platby závislé od skutočnejspotreby žalovaná nezodpovedala, keďže byt neužívala. Nárok žalovanej na náhradunákladov spojených s pohrebom poručiteľa považoval okresný súd za dôvodný.
15. Na základe odvolania žalobkýň vec prerokoval krajský súd a dospel k záveru, žezáver okresného súdu nemožno považovať za správny. Krajský súd v napadnutomuznesením uviedol: „Pre právny záver o vzniku škody (spočívajúcej v ušlom zisku na nájomnom) nie je nevyhnutné, aby bol zistený konkrétny nájomca, ktorý by zmluvu uzatvoril, resp. aby zo strany poškodeného bolo preukazované, či vyvíjal činnosť smerujúcu k prenájmu bytu, ale rozhodujúcim je, či pri tzv. pravidelnom behu veci poškodený mohol takúto nájomnú zmluvu uzatvoriť. Súd prvého stupňa správne v napadnutom rozhodnutí uviedol, že je nepochybné, že v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu sú dedičia považovaní za vlastníkov celého majetku, patriaceho do dedičstva, z čoho im súčasne vyplýva aj právo hospodárenia s predmetom dedičstva - vlastníctva. Žalobkyne ako dedičky boli oprávnené hospodáriť s predmetom dedičstva - bytom ale v dôsledku protiprávneho konania žalovanej ktorá ich obmedzila vo výkone ich vlastníckeho práva (§ 123 Obč. zákonníka) tým, že im nevydala kľúče od sporného bytu - zisk z nájmu bytu nedosiahli.
Samotná okolnosť, že žalobkyne neoznačili prípadného potencionálneho nájomcu bytu, nič nemení na tom, že na trhu s nehnuteľnosťami evidentne existovala možnosť prenájmu sporného bytu a to z hľadiska veľkosti, miesta, či charakteru nájmu. To je podstatné, pretože pri pravidelnom behu veci mohli žalobkyne z tohto hľadiska uspieť a získať tak majetkový prospech z nájmu sporného bytu. Nemožno v neprospech žalobkýň hodnotiť situáciu, ak žalovaná im nevydala kľúče od sporného bytu (v čase od 6.12.2006 do 26.1.2011) a z tohto zistenia vyvodiť záver, že žalobkyne nevyvíjali žiadnu činnosť smerujúcu k prenájmu bytu, lebo nájomný vzťah za takejto situácie ani nemohli realizovať.“Krajský súd bol po prerokovaní veci toho názoru, že okresný súd vec nesprávne právneposúdil, a preto zrušil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a vo vyhovujúcichvýrokoch týkajúcich sa vzájomných návrhov, vo výroku o trovách konania a vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie.
16. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd z dôkazov vykonaných okresným súdomvyvodil opačné právne závery ako okresný súd, a preto je sťažovateľka toho názoru, žerozhodnutie, ktorým krajským súd zrušil rozsudok okresného súdu, je arbitrárne.Sťažovateľka zároveň namieta, že okresný súd je viazaný právnym názorom krajského súdu,a preto právny záver v napadnutom uznesení nie je možné zmeniť.
17. Ústavný súd vychádzal pri posúdení námietok sťažovateľky predovšetkým z toho,že v napadnuté uznesenie má procesný charakter, a teda napadnutým uznesením nebolorozhodnuté o veci samej. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju početnújudikatúru, v zmysle ktorej v takýchto prípadoch zasahuje do rozhodnutí druhostupňovýchsúdov (teda do „živých vecí“) len celkom výnimočne, ak v postupe či rozhodnutídruhostupňového súdu, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie a vec bola vrátenána nové konanie, došlo k extrémnemu vybočeniu z princípov spravodlivého procesu.V predmetnej veci bude mať sťažovateľka po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutiemožnosť predostrieť svoju argumentáciu okresnému súdu a v prípade, že by ju okresný súdneakceptoval, bude môcť využiť opravný prostriedok proti rozhodnutiu okresného súdu.
18. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospelk záveru, že krajský súd v ňom formuloval právny názor, ktorý žiadnym spôsobomnevybočuje z medzí formálnej logiky a nenašiel v ňom prvky arbitrárnosti namietanésťažovateľkou. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názoromkrajského súdu na vznik škody v konkrétnom prípade, nemôže podľa ústavného súduzakladať porušenie ňou označených práv. Hodnotenie právneho a skutkového stavukrajským súdom spĺňalo kritériá logickej právnej úvahy, čo bolo podporené aj riadnymodôvodnením rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP.
19. Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkýmna zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). Ústavný súdďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená,musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celokbude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
20. Keďže ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že bynapadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel právana súdnu ochranu, a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie jeprávo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky, ktorounamietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímokresného súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015