znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 130/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2015 predbežneprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Petrom Rybárom, Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29,Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach č.   k.   1   Co   67/2014-181z 28. mája 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)č. k. 1 Co 67/2014-181 z 28. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou v sporeo zaplatenie   sumy   6   384,51   €   v postavení   žalovanej.   Okresný   súd   Košice   I   (ďalej   len„okresný súd“) ako súd prvého stupňa žalobu zamietol a zároveň vyhovel vzájomnémunávrhu žalovanej a zaviazal každú zo žalobkýň zaplatiť žalovanej sumu 1 158,24 € s 8,5 %úrokom   z omeškania   od   24.   augusta   2012   do   zaplatenia.   Žalobkyne   súčasne   zaviazalspoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 2 976,89 €. Okresný súdbol toho názoru, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania škodyv podobe ušlého zisku, pretože žalobkyne počas celej rozhodnej doby nevyvíjali žiadnučinnosť smerujúcu k prenájmu bytu, navyše do dnešného dňa byt užívajú bez toho, aby honiekedy dali do prenájmu tretej osobe.

3. Na základe odvolania žalobkýň o veci rozhodoval krajský súd ako súd odvolací,ktorý dospel k názoru, že žalobkyne „mali zaistené všetky predpoklady, pre tzv. pravidelný beh vecí smerujúci k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, preto mohli dôvodne očakávať zväčšenie ich majetku spočívajúceho v nájomnom“. Uvedený záver je podľa sťažovateľky v rozpores výsledkami   dokazovania,   na   dôkaz   čoho   citovala   z výpovede   žalobkyne   v 2.   radena pojednávaní   z 18.   januára   2013,   kde na   otázku   právneho   zástupcu   žalovanej,   abyžalobkyňa v 2. rade uviedla, ako naložili s bytom po tom, ako v januári 2011 získali od nehokľúč,   táto   uvádza: „Najprv   sa   byt zrekonštruoval, zabezpečil   sa   tam   nejaký   nábytok. Neviem, ako dlho toto trvalo a po tejto rekonštrukcii sme spolu so sestrou ho používali na učenie. Striedali sme sa v ňom.“ Túto neexistenciu nájmu potvrdil podľa sťažovateľky ajsvedok ⬛⬛⬛⬛. Z uvedeného podľa sťažovateľky nesporne vyplynulo, že byt nebolnikdy prenajímaný a nebolo ani v pláne žalobkýň ho prenajímať, a preto nebolo sťažovateľkejasné,   ako   mohol   krajský   súd   deklarovať   existenciu   ušlého   zisku   na   strane   žalobkýň.Napadnuté   uznesenie   predstavuje   podľa   názoru   sťažovateľky   príklad   sudcovskejarbitrárnosti.

4. Na základe uvedených skutočností je sťažovateľka toho názoru, že napadnutýmuznesením došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. V závere sťažnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnostina ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   bydlisko ⬛⬛⬛⬛, občan SR na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 28.05.2014 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. lCo/67/2014-181 porušené bolo. Uznesenie Krajského súdu Košice číslo konania 1Co/67/2014-181 zo dňa 28.5.2014 sa ruší.

Krajský súd Košice je povinný uhradiť trovy konania vo výške 284,08 EUR Eur na účet   právneho   zástupcu   Advokátska   kancelária   JUDr.   Peter   Rybár,   s.r.o., Kuzmányho 29, 04001 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby   jeho záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.  

  11. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti,z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal.

12. V rámci skúmania podmienok konania neušlo pozornosti ústavného súdu, že ajkeď zo sťažnosti je zrejmé, že ju mal spísať advokát JUDr. Peter Rybár, splnomocneniena zastupovanie sťažovateľky k nej v rozpore s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebolopripojené.   Pokiaľ   ide   o dôvody   sťažnosti,   tie   sa   sústreďujú   v podstate   iba   na   polemikus právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa nároku na ušlý zisk žalobkýň v spojenís vykonaným   dokazovaním   okresného   súdu,   ktoré   sťažovateľka   označila   za „svojvoľný výklad zákonov“, z čoho odvodila porušenie označeného základného práva podľa ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inú ústavne relevantnúargumentáciu sťažovateľka nepredostrela. Už iba uvedené nedostatky sťažnosti mohli viesťk jej odmietnutiu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

13. Napriek tomu ústavný súd preskúmal celý obsah sťažnosti a napadnuté uzneseniekrajského súdu a vzhľadom na závery, ku ktorým dospel, v záujme hospodárnosti konaniaani nevyzýval sťažovateľku na doplnenie sťažnosti.

14. Sťažovateľka je žalovanou v konaní o zaplatenie sumy 6 384,51 € z titulu náhradyškody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s tým, že žalovaná neoprávnene zadržiavala kľúčeod bytu, čím znemožnila žalobkyniam disponovať s bytom, na základe čoho mala na stranežalobkýň   vzniknúť   škoda   jednak   v podobe   ušlého   zisku   v sume   3 683,52   €   a   jednakv podobe skutočnej škody v sume 2 700,99 €. Okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol,pretože dospel k záveru, že aj keď žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi, nemožnohovoriť o príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovanej a škodou, ktorej vznikv súvislosti s prípadným užívaním bytu treťou osobou mohol nastať. Podľa názoru okresnéhosúdu žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania škody ani v podobeušlého zisku ani v   podobe nedoplatkov, pretože počas celej rozhodnej doby nevyvíjaližiadnu   činnosť   smerujúcu   k prenájmu   bytu,   a pokiaľ   žalobkyne   hradili   platby   spojenés užívaním   bytu,   urobili   tak   na   základe   svojej   povinnosti   ako   vlastníčky   bytu.   Pokiaľv konaní nebolo sporným, že žalovaná byt nikdy neužívala, na strane žalobkýň nemohlavzniknúť   žiadna   škoda,   pretože   platby   nezávislé   od   reálneho   užívania   boli   žalobkynepovinné   platiť   na   základe   vlastníckeho   práva   k bytu   a za   platby   závislé   od skutočnejspotreby   žalovaná   nezodpovedala,   keďže   byt   neužívala.   Nárok   žalovanej   na náhradunákladov spojených s pohrebom poručiteľa považoval okresný súd za dôvodný.

15. Na základe odvolania žalobkýň vec prerokoval krajský súd a dospel k záveru, žezáver   okresného   súdu   nemožno   považovať   za   správny.   Krajský   súd   v napadnutomuznesením   uviedol: „Pre   právny   záver   o   vzniku   škody   (spočívajúcej   v   ušlom   zisku na nájomnom)   nie   je   nevyhnutné,   aby   bol   zistený   konkrétny   nájomca,   ktorý   by   zmluvu uzatvoril, resp. aby zo strany poškodeného bolo preukazované, či vyvíjal činnosť smerujúcu k prenájmu bytu, ale rozhodujúcim je, či pri tzv. pravidelnom behu veci poškodený mohol takúto nájomnú zmluvu uzatvoriť. Súd prvého stupňa správne v napadnutom rozhodnutí uviedol, že je nepochybné, že v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva právoplatným   rozhodnutím   súdu   sú   dedičia   považovaní   za   vlastníkov   celého   majetku, patriaceho do dedičstva, z čoho im súčasne vyplýva aj právo hospodárenia s predmetom dedičstva - vlastníctva. Žalobkyne ako dedičky boli oprávnené hospodáriť s predmetom dedičstva - bytom ale v dôsledku protiprávneho konania žalovanej ktorá ich obmedzila vo výkone   ich   vlastníckeho   práva   (§   123   Obč.   zákonníka)   tým,   že   im   nevydala   kľúče od sporného bytu - zisk z nájmu bytu nedosiahli.

Samotná okolnosť, že žalobkyne neoznačili prípadného potencionálneho nájomcu bytu,   nič   nemení   na   tom,   že   na   trhu   s   nehnuteľnosťami   evidentne   existovala   možnosť prenájmu   sporného   bytu   a   to   z   hľadiska   veľkosti,   miesta,   či   charakteru   nájmu.   To   je podstatné,   pretože   pri   pravidelnom   behu   veci   mohli   žalobkyne   z   tohto   hľadiska   uspieť a získať tak majetkový prospech z nájmu sporného bytu. Nemožno v neprospech žalobkýň hodnotiť situáciu, ak žalovaná im nevydala kľúče od sporného bytu (v čase od 6.12.2006 do 26.1.2011)   a   z   tohto   zistenia   vyvodiť   záver,   že   žalobkyne   nevyvíjali   žiadnu   činnosť smerujúcu k prenájmu bytu, lebo nájomný vzťah za takejto situácie ani nemohli realizovať.“Krajský súd bol po prerokovaní veci toho názoru, že okresný súd vec nesprávne právneposúdil,   a preto   zrušil   napadnutý   rozsudok   v zamietavom   výroku   a vo   vyhovujúcichvýrokoch týkajúcich sa vzájomných návrhov, vo výroku   o trovách konania a vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie.

16. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd z dôkazov vykonaných okresným súdomvyvodil opačné právne závery ako okresný súd, a preto je sťažovateľka toho názoru, žerozhodnutie,   ktorým   krajským   súd   zrušil   rozsudok   okresného   súdu,   je   arbitrárne.Sťažovateľka zároveň namieta, že okresný súd je viazaný právnym názorom krajského súdu,a preto právny záver v napadnutom uznesení nie je možné zmeniť.

17. Ústavný súd vychádzal pri posúdení námietok sťažovateľky predovšetkým z toho,že v napadnuté uznesenie má procesný charakter, a teda napadnutým uznesením nebolorozhodnuté   o veci   samej.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   početnújudikatúru, v zmysle ktorej v takýchto prípadoch zasahuje do rozhodnutí druhostupňovýchsúdov   (teda   do   „živých   vecí“)   len   celkom   výnimočne,   ak   v postupe   či   rozhodnutídruhostupňového súdu, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie a vec bola vrátenána   nové   konanie,   došlo   k extrémnemu   vybočeniu   z princípov   spravodlivého   procesu.V predmetnej veci bude mať sťažovateľka po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutiemožnosť predostrieť svoju argumentáciu okresnému súdu a v prípade, že by ju okresný súdneakceptoval, bude môcť využiť opravný prostriedok proti rozhodnutiu okresného súdu.

18.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   dospelk záveru,   že   krajský   súd   v ňom   formuloval   právny   názor,   ktorý   žiadnym   spôsobomnevybočuje   z medzí   formálnej   logiky   a nenašiel   v ňom   prvky   arbitrárnosti   namietanésťažovateľkou. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názoromkrajského   súdu   na   vznik   škody   v konkrétnom   prípade,   nemôže   podľa   ústavného   súduzakladať   porušenie   ňou   označených   práv.   Hodnotenie   právneho   a skutkového   stavukrajským súdom spĺňalo kritériá logickej právnej úvahy, čo bolo podporené aj riadnymodôvodnením rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP.

19.   Ústavný   súd   pripomína,   že   ústavné   súdnictvo   je   vybudované   predovšetkýmna zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). Ústavný súdďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená,musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celokbude spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

20.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností   svedčiacich   o   tom,   že   bynapadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel právana súdnu ochranu, a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie jeprávo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   resp.   I.   ÚS   3/97),   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorounamietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesenímokresného súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015