znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 130/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. L., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. S., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 Co/63/2012, 13 Co/64/2012 z 27. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. L.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. M. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 13 Co/63/2012,   13 Co/64/2012   z 27. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom č. k. 12 C/7/2011-251 zo 14. februára 2012   Okresný   súd   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v celom   rozsahu   zamietol   žalobu sťažovateľa   vystupujúceho   v procesnom   postavení   žalobcu   v 1.   rade,   ako   aj   ďalších žalobcov (spolu aj „žalobcovia“), ktorou sa domáhali určenia, že spoluvlastnícke podiely žalovaných v 1. a 2. rade na nehnuteľnostiach patrili ku dňu ich prechodu do vlastníctva štátu (v dôsledku ich vyvlastnenia) do vlastníctva právnej predchodkyne žalobcov (ďalej len „poručiteľka“).

Na   základe   odvolania   žalobcov   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   13   Co/63/2012, 13 Co/64/2012 z 27. novembra 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   odvolacími   námietkami žalobcov, iba sa bez ďalšieho stotožnil so závermi okresného súdu, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie z hľadiska právnej kvalifikácie zisteného skutkového stavu nepreskúmateľné a zmätočné. Ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa sťažovateľ nedozvedel, aká právna   úprava   bola   na   daný   prípad   aplikovaná   –   či   uhorské   obyčajové   právo   alebo Občiansky zákonník č. 141/1950 Sb. (tzv. „Stredný občiansky zákonník“), t. j. na základe akého   právneho   predpisu   bolo   posudzované   splnenie   podmienok   vydržania   na   strane poručiteľky.   Poručiteľka   vstúpila   do   držby   „sporných“   spoluvlastníckych   podielov na rodinnom   majetku   v roku   1931.   V tom   čase   sa   k vydržaniu   vlastníckeho   práva nevyžadoval právny titul nadobudnutia, ale podstatnou bola iba dobrá viera vydržateľa, že mu vec patrí. Nepoctivosť držby musel preukazovať ten, kto ju popieral, a nie vydržateľ. Vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že   poručiteľka   tieto   podiely   až   do   ich vyvlastnenia   bez prerušenia   ako svoje skutočne   držala a užívala ako   vlastníčka,   pričom v tomto   rozsahu   si   voči   štátu   plnila   všetky   povinnosti   vlastníka   a aj   štát   s ňou   ako s vlastníkom jednal.

Napadnuté rozhodnutie spočíva aj v nesprávnej právnej kvalifikácii v časti, v ktorej krajský súd na posilnenie argumentácie okresného súdu uviedol, že poručiteľka nesplnila ani podmienku   dĺžky   vydržacej   lehoty,   ktorá   podľa   uhorského   obyčajového   práva   bola v prípade   nehnuteľností   32 rokov.   Keďže   k vyvlastneniu   uvedených   podielov   došlo za účinnosti   tzv.   „Stredného   občianskeho   zákonníka“,   krajský   súd   síce   ďalej správne odcitoval znenie jeho prechodného ustanovenia (§ 566 ods. 1 a 2) upravujúceho plynutie lehôt,   avšak   s uplynutím   novostanovenej   10-ročnej   vydržacej   lehoty   sa vo vzťahu k poručiteľke   nijako   nevysporiadal.   Podľa   citovaného   zákona musela poručiteľke 10-ročná vydržacia lehota uplynúť už v roku 1961. Aj z predloženého výpisu   z   pozemkovoknižnej   vložky   vyplýva,   že   uvedené   podiely   prešli   v dôsledku   ich vyvlastnenia do vlastníctva štátu až 5. decembra 1962.

Napriek   tomu,   že   žalobcovia   krajský   súd   požiadali,   aby   v prípade,   ak   potvrdí rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   pripustil   proti   tomuto   rozhodnutiu   dovolanie   kvôli posúdeniu   otázky   po   právnej   stráne   zásadného   významu   (t.   j.   či   samotná   vedomosť vydržateľa o tom, že v pozemkovej knihe je ako vlastník vedená iná osoba, postačuje sama osebe bez ďalšieho na konštatovanie, že držba nebola dobromyseľná), tento ich návrhu nevyhovel, ale len stroho konštatoval, že v tejto veci existuje rozsiahla judikatúra, pričom žiadnu konkrétnu judikatúru neuviedol.

Sťažovateľ   uviedol,   že   spolu   s   ostatnými   žalobcami   podal   proti   napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, hoci je presvedčený, že v dovolacom konaní nebudú úspešní. Z dôvodu zachovania lehoty na podanie sťažnosti preto ústavný súd žiada, aby vyčkal do rozhodnutia o tomto dovolaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co/63/2012, 13 Co/64/2012 z 27. novembra 2012 bolo porušené základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby napadnuté   rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co/63/2012, 13 Co/64/2012 z 27. novembra 2012.

Sťažovateľ   uviedol,   že   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal 21. decembra 2012 dovolanie.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť,   ako   aj   na   to,   že   dovolacie   konanie   ešte   nie   je skončené,   musela   byť   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   358/09,   III.   ÚS   26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného. V súvislosti s týmto prípadom ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva   na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013